Známi-neznámi susedia?

Pojem súčasná literatúra je relatívne nejednoznačný, niekedy dokonca protirečivý, no vo všeobecnosti sa vzťahuje na súčasnú literárnu produkciu. Definovanie súčasnej literatúry je závislé od toho, čo pozorovateľ považuje za svoju súčasnosť a ako túto súčasnosť prežíva. Ak vnímame súčasnosť ako éru, v ktorej žijeme, je súčasná literatúra kultúrnym modelom súčasnosti.

Aj keď je dnes debata o národných literatúrach prekonaná, predsa len sa aspoň veľmi krátko pristavme pri pojme rakúska literatúra. Rovnako ako pojem súčasná literatúra nie je jednoznačne vymedzený a jeho obsahové určenie bolo v literárnovednom diskurze opakovane predmetom diskusií. Väčšinou sa vzťahuje na autorov a autorky, ktorí sa narodili v mnohonárodnostnom a mnohojazyčnom Rakúsko-Uhorsku a písali v nemeckom jazyku, neskôr v Rakúskej republike a Rakúsku, alebo tu väčšiu časť života žili či žijú.

Pojem rakúska literatúra sa po roku 1945 definoval predovšetkým v odlíšení sa od všetkého nemeckého. Známy rakúsky germanista a literárny vedec Wendelin Schmidt-Dengler literatúru z Rakúska vymedzil ako literatúru, ktorá je, samozrejme, písaná prevažne v nemeckom jazyku, no v dôsledku historických a spoločenských podmienok sa riadi úplne inými zákonitosťami ako nemecká, a to aj v oblasti formy a obsahu. Za svoju rakúskosť a charakter vďačí pozoruhodnému mnohonárodnému a interkultúrnemu kontextu – od čias habsburskej monarchie po súčasnosť.

Ambíciou tohto čísla Verzie nie je mapovať ani prostredníctvom textov sprístupniť celé a bez pochýb mimoriadne zaujímavé dejiny rakúskej literatúry. Slovenským čitateľom a čitateľkám chceme priblížiť najnovšiu rakúsku literatúru, ktorej sa napriek blízkosti hraníc, početným a významným historicko-kultúrnym väzbám a čoraz väčšej mobilite medzi obidvoma krajinami u nás dostáva málo pozornosti. To ešte viac zdôrazňuje potrebu konštatovať, že rakúska literatúra sa k nám nedostáva tak často, ako by si literatúra jedného z našich najbližších susedov zasluhovala.

Aká vlastne súčasná rakúska literatúra je? Na úvod je určite namieste napísať, že sa vyznačuje obrovskou tematickou rozmanitosťou a diverzitou, neutíchajúcou experimentálnosťou, internacionalizáciou a energiou a na druhej strane návratom k regionálne ukotveným témam a kultúrne špecifickým kontextom. Tematizuje aktuálne spoločenské otázky, napríklad migráciu, sociálnu nerovnosť, klimatickú krízu, ale tiež hľadanie identity, osamelosť či krízu rodiny. Ako nikdy predtým zaznievajú a prevažujú ženské hlasy (Raphaela Edelbauer, Teresa Präauer, Valerie Fritsch) a o slovo sa výrazne hlási aj kvalitná kvír literatúra (Kaśka Bryla, Elisabeth Klar). Zároveň v tematickom spektre stále pretrváva literárne vyrovnávanie sa s minulosťou, v posledných rokoch predovšetkým v súvislosti s kritickou reflexiou súčasnosti, často prostredníctvom využitia satiry či irónie (Eva Menasse, Maja Haderlap, Robert Seethaler).

Presadiť sa vo svete literatúry písanej po nemecky určite nie je ľahké, no rakúska literatúra si za posledné dve desaťročia úspešne obhajuje svoje miesto – literárne, mediálne a komerčne (Barbi Marković, Monika Helfer, Eva Menasse, Wolf Haas, Robert Menasse, Tonio Schachinger či Michael Köhlmeier). Úspešnosť autorov a autoriek dokazuje aj neustále rastúci záujem o rakúskych spisovateľov a spisovateľky zo strany nemeckých vydavateľstiev, u ktorých mnohí z nich našli zázemie.

V aktuálnom čísle Verzie sme sa rozhodli predstaviť tú najmladšiu rakúsku literatúru, ktorá ešte nebola preložená do slovenčiny, a tak je pre väčšinu slovenských čitateľov neznáma. Vybrali sme deväť textov ohraničených rokmi 2023 až 2025. V záplave noviniek, ktoré prúdia na knižný trh a ktoré sme prečítali, postupne vznikala istá červená niť, ktorá sa tiahla mnohými dielami v silnejších či slabších kontúrach a v zásade vytvorila aj tému čísla, ktoré sme nazvali Exit: Rakúsko. Hoci prečítané romány ponúkajú pestrý obraz súčasnej rakúskej literatúry, mnohé texty sa pre obmedzený rozsah do čísla nedostali. Zároveň sa tešíme, že už samotný výber diel prispeje k formovaniu predstavy o zatiaľ nie príliš známej najmladšej rakúskej literatúre.

Exit – metaforicky, symbolicky, spoločensky, politicky, esteticky a existenciálne vo formách tých najrozličnejších odchodov – ako východ, útek, únik, pohyb, exil, zastavenie, strata, mlčanie, miznutie, odpor, performancia. Vybrané autorky a autori sústreďujú svoju pozornosť na rôzne typy odchodov či únikov, a tak v rámci našej zostavy vznikajú rôzne spojitosti a presahy. Väčšia časť autoriek a autorov tohto čísla dokumentuje fyzický odchod, útek či únik a zvyšok ho spracúva symbolicky a metaforicky.

Vo veľkom počte sa tu stretávame s autormi a autorkami, ktorých rodiskom nie je Rakúsko a prvým jazykom nie je nemčina, no literárne sa v nej vyjadrujú. Sú dôkazom toho, že Rakúsko je aj krajinou prisťahovalcov, ktorí zásadne obohacujú a formujú nielen literatúru, ale aj kultúru a jazyk.

Zámerne sa vyhýbame pojmu rakúska migračná literatúra, pretože je rovnako sporný pre autorov a autorky, ako aj pre literárnu vedu. Táto literatúra je však v Rakúsku prítomná omnoho dlhšie než názov rakúska migračná literatúra, ktorý vznikol až v 90. rokoch minulého storočia, a jej predstaviteľov, ako sú Elias Canetti či Milo Dor, pozná celý svet. Po páde železnej opony sa na rakúskej literárnej scéne čoraz častejšie objavujú výrazné hlasy autorov a autoriek so skúsenosťou migrácie, ako sú Vladimir Vertlib, Julya Rabinowich, Seher Çakir, Dimitré Dinev, Radek Knapp, Doron Rabinovici či Michael Stavarič, ktorí sa presadili aj za rakúskymi hranicami. Predovšetkým však spolu s nimi do rakúskej literatúry definitívne prišla aj téma prisťahovalectva.

Dvojdomosť, následky opustenia vlasti a proces zakoreňovania sa v novej, integrácia, strácanie jedného jazyka a osvojovanie si druhého, tekuté identity – toto všetko nachádzame aj u autoriek pochádzajúcich zo Slovenska, napríklad u Zdenky Becker či Susanne Gregor, ktorých diela už boli preložené aj do slovenčiny. Veľmi sa tešíme, že môžeme túto malú skupinu obohatiť o ďalšiu autorku pochádzajúcu zo Slovenska Didi Drobnú s úryvkom z jej najnovšieho románu.

Didi Drobná žije od svojich troch rokov vo Viedni a na rakúskej literárnej scéne nie je debutantkou. Srdce východného bloku je Drobnej štvrtý román a napriek tomu, že tematicky ostáva ukotvený v „migračnej“ literatúre, osobitosť mu dodáva práve jeho dojímavý osobný a autentický rozmer. Rozprávačka Didi je dieťa Slovákov, ktorí sa rozhodli pre obrovský a bolestný krok – odchod z vlasti. Témou románu je vzťah otca a dcéry Didi, ktorá počas čakania v nemocnici rozmýšľa o otcovi a sebe, o rodinných vzťahoch a minulosti, poznačených veľkým emočným deficitom a nevypovedanými bôľmi, ale aj o láske, ktorú napriek všetkému k sebe navzájom cítia, a o ich postupnom zbližovaní. Drobnej autobiografický príbeh zároveň ponúka aj nekompromisný pohľad na Východ a Západ. Analyzuje stret dvoch rôznych svetov, ktorým sa napokon, tak ako aj postavám, podarí zmieriť.

Odchod z vlasti, postava otca, ktorý mlčí, rozporuplný vzťah k nemu, viacvrstvová skúsenosť migrácie a predovšetkým parentifikácia prepájajú Drobnej román s ďalšou ukážkou. Spisovateľka, humoristka a satirička, ktorá vystupuje pod pseudonymom Toxische Pommes, mimoriadne aktívna a obľúbená na sociálnych sieťach, debutovala románom Pekné migrantské dieťa. Žánrovo ho možno zaradiť medzi autofikčné diela, pretože v ňom spracúva aj vlastnú skúsenosť migrácie. Z perspektívy dieťaťa rozpráva príbeh zložitej integrácie trojčlennej juhoslovanskej rodiny v 90. rokoch, ktorá ušla pred vojnou do Rakúska, ako aj o tom, aké následky má migrácia a ako mení dynamiku konkrétnych rodinných vzťahov. Toxische Pommes strategicky zvolila ako spôsob rozprávania satiru, iróniu a vtip, čím sa jej podarilo odľahčiť traumatické zážitky spojené s prisťahovalectvom. Zaujímavé je aj jazykové spracovanie románu – autorka totiž rozhovory v rámci rodiny necháva v materinskom jazyku, srbochorvátčine, a v zátvorke pre čitateľstvo uvádza nemecký preklad. Používa aj poznámky pod čiarou, kde pridáva vysvetlenia doplnené o vtipné komentáre. Táto hybridizácia textu zodpovedá pohybu postáv medzi viacerými kultúrnymi a jazykovými identitami. Viacjazyčnosť odráža aj zložitosť ich skúsenosti.

Odchod, útek, mlčanie a viacjazyčnosť nachádzame v osobitej forme aj v ďalšom prozaickom debute mimoriadne zaujímavej interdisciplinárnej autorky pochádzajúcej zo Slovinska – Tamary Štajner. Jej prozaický debut Kožúšok húsenice predstavuje dojímavý príbeh troch žien z rôznych prostredí, prežívajúcich existenciálne krízy. Všetky tri nachádzajú útočisko v rakúskej metropole a spája ich status cudziniek a neplánované tehotenstvo. Štajner citlivo zachytáva ich každodennú cestu k svojmu ja a k ich len zdanlivo krehkej ženskosti. Vťahuje nás do skúsenosti s násilím, bolesťou, mocou a bezmocnosťou. Zaujímavú naratívnu pavučinu prepletá s filmami Jeana-Luca Godarda, videom Taryn Simon a odkazmi na hudbu. Ukazuje aj to, ako môže umenie ovplyvňovať vnímanie seba samej a života. Tri ženy, tri príbehy a tri metamorfózy bolesti, tri variácie ženstva. Kniha Kožúšok húsenice je nielen dojímavým, ale aj hlboko reflexívnym dielom, ktoré presahuje príbehy svojich hrdiniek a ponúka čitateľom a čitateľkám citlivý pohľad na ženskú skúsenosť v modernom svete.

Aj Ljuba Arnautović sa témou úteku, migrácie, straty domova a cudzosti zaoberá veľmi osobným spôsobom. V roku 2024 napísala román Prvé dcéry, ktorý získal Cenu Európskej únie za literatúru. Takmer neuveriteľný príbeh rusko-rakúskej rodiny vychádza z Arnautovićovej vlastnej biografie a rovnako ako dva predošlé autorkine romány je témou rodinná história dcér, ktorých otec prežil gulag. Arnautovićovej rozprávanie je pozoruhodné aj preto, lebo bolesť otcových žien a dcér autorka vôbec detailne neverbalizuje, no napriek tomu je stále prítomná. Niekedy až stenografický štýl rozprávania slúži na vytvorenie emocionálneho odstupu a necháva čitateľom a čitateľkám viac priestoru na interpretáciu. Ljuba Arnautović skladá jednotlivé, často depresívne a dobrodružné dieliky vykorenenej rodiny, ktoré v koncentrovanej podobe zachytávajú hrôzy 20. storočia – represálie v Rusku, ale tiež v povojnovom Rakúsku a Nemecku. Predovšetkým je to však príbeh o mužoch, ktorí si vlastnú nespokojnosť so životom vybíjajú na ženách.

Pre oceňovaného dramatika Amira Gudarziho sa stala Viedeň útočiskom v roku 2009, po tom, ako v rovnakom roku vyšli v Iráne do ulíc milióny nahnevaných demonštrantov, množstvo ľudí prišlo o život a videá na sociálnych sieťach otriasli svetom. Gudarziho debut Prichádza koniec je literárnou reflexiou tejto udalosti a veľmi nás prekvapil. Ponúka totiž mimoriadne silný a zriedkavý pohľad intelektuála v exile na to, čo človek podstupuje, keď uteká z vlasti, kombinovaný s výnimočným jazykovým spracovaním, pretože tento román je zároveň o sile jazyka a láske k nemu. Z každej stránky cítiť priam existenciálnu naliehavosť a zúfalstvo, pričom čitateľstvo vôbec nešetrí. Násilie je prítomné všade, najprv doma v Teheráne, v iránskom väzení či zo strany dospievajúcich mužov a rodiny. Ale rozprávač A. aj po príchode do Rakúska zažíva poníženie, chlad a neporozumenie, bitky v azylových domoch. Dá sa v brutálnej každodennosti napísať báseň a prežiť milostný príbeh s niekým, kto má takmer všetko? Popri spomienkach na násilnícky, oportunistický a bigotný iránsky režim, ktorého obeťou sa A. stáva, sa dozvedáme aj o miestach, o ktorých ako čitatelia veľa nevieme – azylové domy, úrady v Rakúsku, ale tiež dolnorakúsky vidiek a provinčnosť. To Gudarziho približuje k takzvaným nestbeschmutzerom (tým, ktorí špinia do vlastného hniezda) E. Jelinek a T. Bernhardovi a verbalizácii nenávisti k novej vlasti. Osamelý a stratený v prítomnosti blúdi A. Viedňou a my s každou vetou na­hliadame do duše človeka, ktorého drví každodennosť, no on sa i tak nevzdáva. Gudarziho výnimočný rozprávačský talent nám umožňuje tento príbeh prežiť na vlastnej koži.

Barbi Marković patrí k silnej vlne spisovateľov a spisovateliek, ktorí vyrastali v bývalej Juhoslávii a oživujú literárnu scénu písanú po nemecky. Markovićovej predošlé romány boli čiastočne autobiografické a zaoberala sa v nich svojím balkánskym pôvodom. Minulý rok získala za svoj posledný experimentálny román Minihoror jednu z najvýznamnejších cien literatúry písanej po nemecky – Lipskú knižnú cenu. Odkaz na traumu z juhoslovanských vojen jemne cítiť aj v tejto zbierke krátkych anekdot, no Marković sa v nich zväčša orientuje na hrôzu, ktorá je prítomná všade a vždy. Autorke nechýba odvaha, búra stereotypy rozprávania a rada sa vydáva do neznámeho terénu, používa rozprávačské techniky z hororov, ale i z komiksov. V príbehoch, ktoré sa všetky odohrávajú vo Viedni, resp. v jej novej vlasti v Rakúsku, cítime ustavičný nepokoj, násilie je zobrazené naturalisticky, no Marković napriek smrti svoje postavy na začiatku ďalšieho príbehu oživuje. Tak sa stáva horor optimistickým a hrôza únikom zo všednosti. Literárna kritika o Markovićovej Minihorore právom hovorí ako o najdojímavejšom dobrodružstve v nemeckom jazyku, ktoré sa vydáva do tajov komiksového rozprávania. Román možno zaradiť k súčasným avantgardným textom.

Heimatroman a antiheimatroman majú v rakúskej literatúre svoju tradíciu. Thomas Oláh v oceňovanom debute Doppler siahol po priestore provinčnej rakúskej dediny a hrá sa s jej obrazmi tak, že rozbíja práve túto tradíciu a pritom ostáva skrz-naskrz rakúskym. Vidiecky život je poznamenaný násilím na viacerých úrovniach a ústredná postava – chlapec – sa niekoľkokrát pokúsi o útek z osídiel dediny. Oláh prostredníctvom detskej perspektívy kriticky reflektuje deštruktívnu silu tohto prostredia. Na druhej strane sa snaží čitateľom vysvetliť beznádejnosť situácie, ktorá pramení už z čias vojny. Katolicizmus a alkoholizmus ruka v ruke tu splývajú v jedno a Oláh sa z nich vysmieva, rovnako ako aj z archetypálnych postáv, ktoré sa tak ako dedina nemenia, pričom však občas skĺzne až do takmer chápavej polohy. Vidieku priznáva istú živelnosť, ba až živočíšnosť, čím zároveň niektoré postavy zbavuje viny. To, čo sa nám môže zdať kruté, sa len riadi vžitými pravidlami – je prirodzenosťou, ktorej sa nevedia zbaviť. Román celý čas osciluje medzi antiheimatromanom a štúdiou vidieckeho mikrokozmu, ktorá nepotrebuje žiadne nálepky, a v istom bode sa celkom vykoľají a ide si svojou cestou.

Dedina je ústredná aj v debutovom románe Nincshof Johanny Sebauer. Jej dedina chce sama uniknúť verejnosti, byť zabudnutá a tak sa zachrániť. Stáva sa tak entitou, ktorá sa vzpiera nárokom a tlakom súčasnosti tým, že nechce byť nájdená. Všetci obyvatelia majú navyše vlastný dôvod, prečo nechcú, aby Nincshof niekto navštevoval, a zároveň každý pozná legendu o tom, že už pred stovkami rokov si túto dedinu nevšimli ani svetové dejiny. Sebauerovej román však pod „rozprávkovým povrchom“ spracúva nadčasové témy, ako je napríklad konflikt medzi mestom a vidiekom. Každá autorkina veta je preniknutá radosťou z objavovania fantazijných a absurdných svetov, rozvíjania rôznych filozofií. Výstredné postavy a ich šialený plán plný komických situácií prameniacich zo snahy oddeliť sa od zvyšku sveta prináša čitateľom radostné čítanie. Niektoré miesta možno musia zostať stratené, aby si zachovali svoje čaro. Práve v tom spočíva kúzlo Sebauerovej Nincshofu – v radostnej túžbe po zabudnutí, ktoré nás paradoxne núti zapamätať si ho.

Najväčším objavom bol pre nás text, ktorý napriek tomu, že nezapadá do časového rámca súčasnej literatúry, významne dokladá prítomnosť témy úniku či úteku v rakúskej literatúre aj v minulom storočí. Denník spisovateľky Friedl Benedikt patrí k literárnym pokladom, a keďže bol po prvý raz publikovaný až v roku 2025, rozhodli sme sa ho zaradiť do výberu. Friedl Benedikt musela z Rakúska utiecť po novembrových pogromoch v roku 1938. Útočisko až do posledných dní pred priskorou smrťou nachádzala v písaní – predovšetkým v denníkových zápiskoch, z ktorých časť sa nám podarilo v tomto čísle časopisu sprostredkovať. Tieto jej texty sa našli v pozostalosti Eliasa Canettiho a zásluhu na tom, že sa vôbec môžu objaviť v rukách čitateľov, nesú Fanny Esterházy a Benediktovej synovec Ernst Strouhal, ktorí ich vydali pod nádherným názvom Čakám v snehu pred tvojimi dverami. Benedikt si, žiaľ, príliš nevšimla ani literárna história a zväčša ju redukovala len na Canettiho milenku. Jej denníkové zápisky sú však mimoriadne vzácne, pretože poskytujú nielen nahliadnutie do života výnimočnej ženy a čarovných každodenných okamihov, z ktorých by sa takmer vždy mohla zrodiť nejaká príhoda, ale prostredníctvom nich sa dozvedáme aj o živote bohémov počas druhej svetovej vojny a exilu.

Zámerom rakúskeho čísla Verzie je upozorniť na mladšiu a menej známu rakúsku literatúru, ktorá má výrazný potenciál, napriek tomu, že sa vo výbere nachádza dosť debutov. Vybrané spisovateľky a spisovatelia sú dôkazom rozmanitosti literatúry našich juhozápadných susedov. Predstavujú živý a mnohovrstevný priestor, v ktorom sa stretávajú tradícia a experiment, lokálne a globálne, osobné a spoločenské. Rozmanitosť ich tvorby citlivo zaznamenáva a komplexne zrkadlí dobu, v ktorej sa zrodila. Texty preložené do tohto čísla ponúkajú podnet k reflexii sveta, v ktorom žijeme – sveta plného pohybu, útekov, únikov, zmeny a neustáleho hľadania. Veríme, že práve tieto hlasy pomôžu slovenskému publiku lepšie spoznať svojich „známych-neznámych“ susedov a odhaliť, aká bohatá, odvážna a inšpiratívna je aktuálna rakúska literatúra.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!