Do Damasku cez Bratislavu z prekladateľskej dielne
Dielo jedného z najvýznamnejších švédskych autorov Augusta Strindberga má pre mňa osobitý význam. Bolo jedným z dôvodov, prečo som sa svojho času rozhodla pre vysokoškolské štúdium švédskeho jazyka a kultúry. Keď som sa po prvýkrát dostala do Švédska, priniesla som si domov na pamiatku dva zápisníky – jeden s podobizňou laureátky Nobelovej ceny Selmy Lagerlöfovej, druhý s podobizňou Augusta Strindberga. Ani jeden som doteraz nepoužila, pripadali mi príliš vzácne. Spomínam si aj na úvodné semináre zo severskej literatúry. Strindberg patril k jedným z prvých autorov, ktorých tvorbe sme sa ako čerství prváci venovali. Doteraz si viem živo vybaviť, ako som v chladnom jesennom vzduchu kráčala z fakulty domov, ešte stále plná nadšenia z podnetných diskusií, ktoré prebiehali na hodinách. Neskôr som ako študentka Lundskej univerzity niekoľkokrát do týždňa prechádzala okolo jedného z domov, v ktorom Strindberg počas svojho dvojročného pobytu v tomto juhošvédskom meste žil. V Lunde napísal aj druhú časť trilógie Do Damasku, dramatického diela, ktoré predznamenalo nástup expresionistickej drámy a predstavovalo výrazný odklon od jeho predchádzajúcich naturalistických hier.
Do Damasku (keďže v slovenčine nemáme publikovaný knižný preklad hry, niekedy sa nesprávne po vzore českého názvu uvádza ako Do Damašku) napísal Strindberg po pomerne dlhej, niekoľkoročnej odmlke v písaní dramatických textov. Ide o prvý dramatický titul po období sprevádzanom psychickým nepokojom a bojom s vnútornými démonmi (obyčajne nazývaným „Infernokrisen“ podľa jeho prózy Inferno), keď sa autor viac ako literárnej činnosti venoval prírodným vedám, alchýmii a okultizmu. Do Damasku sa skladá z troch častí, najčastejšie sa inscenuje prvá časť a vybrané dejstvá resp. výstupy druhej časti. Ani ja som neprekladala kompletný text, ale iba prvý diel a dva výstupy druhého dielu.
Pri preklade diela, ktoré vzniklo v roku 1898, zákonite narazíme na otázku potreby jeho aktualizácie. Zorientovaný recipient – divák – si uvedomuje, že autor nie je jeho súčasníkom a že dielo je obdobím svojho vzniku ukotvené v minulosti. Ak nepočítame súdobý odev postáv, ktorý autor niekedy opisuje veľmi podrobne, no inokedy takmer vôbec a pozornosť skôr venuje opisu scény a dekorácií, na minulosť odkazujú nepočetné zmienky v dialógoch: pocestných cez rieku preváža prievozník, na ceste sú stopy po voze, svieti sa sviečkami a zranenie hlavnej postavy je ošetrované na dnešnú dobu neštandardným spôsobom. Na úrovni jazyka môžu z hľadiska výraziva ako zastarané pôsobiť dva pojmy, a to hradská (landsväg) a dušpastier (själasörjare). Snažila som sa totiž, aby text zostal zrozumiteľný a zároveň si zachoval istú patinu. Rovnako počítam s tým, že preložený divadelný text sa v priebehu prípravy inscenácie môže čiastočne meniť, a ak to inscenačný tím uzná za vhodné, môže pristúpiť k aktualizácii a nahradiť hradskú cestou a dušpastiera kňazom.
Výraznou črtou hry je zobrazovanie vnútorného prežívania postáv, ktoré má často emotívny ráz. S tým súvisí aj veľké množstvo výkričníkov, ktoré autor používa na zosilnenie výpovede. Niekoľkokrát dokonca nájdeme výkričník aj uprostred vety. Objavujú sa tu nedokončené vety a myšlienky, viac či menej jasné narážky, dramatické prestávky. V preloženom texte som sa snažila do veľkej miery zachovať pôvodnú interpunkciu vrátane množstva trojbodiek a trojpomlčiek. Aj tá je totiž podľa môjho názoru prostriedkom, ktorý podporuje Strindbergovi vlastnú naliehavosť autorského vyjadrenia. Intenzita tvorivého prejavu, búrliváctvo, uvoľňovanie priechodu vnútornému nepokoju a vášnivé zanietenie, s ktorým do svojich diel vkladal svoje názory i názory, s ktorými vstupoval do polemiky, charakterizujú významnú časť jeho tvorby.
Ďalším výrazným rysom trilógie sú odkazy na Sväté písmo či priamo úryvky z Biblie.
Strindberg ako autor pochádzajúci z protestantského švédskeho prostredia podroboval štátne náboženstvo ostrej kritike. Najmä v období produktívneho útlmu na poli dramatickej tvorby, ktoré predchádzalo vzniku trilógie Do Damasku, prejavoval intenzívny záujem o katolicizmus, o jeho liturgiu a symboliku. Katolicizmus preňho zároveň predstavoval významný inšpiračný zdroj citeľný vo viacerých jeho dielach. Vidíme to aj na diele Do Damasku, kde jedna z postáv zapaľuje sviecu katolíckej svätici, vystupuje tu postava dominikána, spovedníka, matky predstavenej aj miništranta a pod. Z tohto dôvodu som sa pri citátoch držala katolíckeho prekladu Biblie. Len v jednom prípade som pristúpila k použitiu evanjelického prekladu. Postava Matky sa v istom momente prihovára Zorničke, hviezde, ktorá sa nadránom objavuje nad obzorom, slovami „du sköna morgonstjärna“, doslova „ty krásna ranná hviezda“. Spozorovaná Venuša v tejto súvislosti odkazuje na Lucifera, konkrétne sa odvoláva na verš zo 14. kapitoly Knihy proroka Izaiáša. V katolíckom preklade Biblie sa stretneme so spojením „žiarivá zornička“, zatiaľ čo v evanjelickej verzii „ty jasná hviezda, syn rannej zory“. Vzhľadom na kontext výstupu som uprednostnila štylisticky neutrálnejšiu verziu existujúceho prekladu pred deminutívom „zornička“. Samozrejme, dešifrovanie „syna rannej zory“ ako padlého anjela je takmer výlučne závislé od erudície a všeobecného rozhľadu diváka. Prekladatelia niekedy mytologické, literárne a iné alúzie v divadelnom texte, ktorých pôvod je staršieho dáta, prípadne také, ktoré odkazujú na menej známe cudzokrajné prostredie, zámerne vypúšťajú alebo ich nahrádzajú vysvetľujúcim pojmom, aby podporili komunikatívnu funkciu a významovú jednoznačnosť hry. Tu to nebolo možné, keďže prehovor postavy jednoznačne odkazoval na konkrétny verš Biblie. Nepochopenie spomenutej narážky síce nie je prekážkou pochopenia divadelného obrazu ako takého, v prípade jej úspešnej percepcie však umožňuje prístup k ďalšej významovej vrstve a tým aj bohatšiemu diváckemu zážitku.
Priznané citácie nepredstavujú spravidla väčší problém, stačí, aby si prekladateľ zaobstaral najaktuálnejší slovenský preklad – ak preklad do nášho jazyka existuje. Tvrdším orieškom bývajú nepriznané citácie iných diel, ktoré prekladatelia a prekladateľky ani pri najlepšej vôli nemusia vždy odhaliť. Výhodou prekladu literárnej klasiky je fakt, že diela stihli byť podrobené literárnovednej, kritickej a historickej reflexii a analýze a novšie vydania už môžu byť doplnené poznámkovým aparátom. Tak to bolo aj pri Strindbergovom dramatickom diele, hoci aj tu jeho autori pri nejednej poznámke uvádzajú, že ide o pravdepodobný výklad.
Pokiaľ ide o problematiku kultúrnej špecifiky, zhodou okolností boli takmer všetky jej prejavy, napr. v podobe výskytu mytologických bytostí a ľudových povier, prenosné do slovenčiny. Aj my máme víly (älvor), vodníka (näck), poznáme podhodenca (bortbyting) a aj troll sa už medzičasom stal súčasťou našej slovnej zásoby a heslom v slovníkoch slovenského jazyka. Problém nepredstavoval ani transfer pranostiky o siedmich spáčoch do slovenčiny.
Podobne ako autor sám, aj postava Neznámeho v diele Do Damasku sa pokúša vyrobiť zlato. Po tom, čo sú jeho pokusy (údajne) úspešné, mu v jednom z výstupov iné postavy prevolávajú na slávu, pričom ho nazývajú „den store guldmakaren“, doslova „veľkým výrobcom zlata“. Ide o slovo s rovnakým kmeňom ako napr. pri pojmoch „skomakare“ (obuvník) či „perukmakare“ (parochniar). V Historickom slovníku slovenského jazyka možno nájsť pre švédsky termín jestvujúci historický ekvivalent „zlatovarec“ vo význame „kto vyrába zlato“. Švédske slovníky ponúkajú ako synonymum pojem „alkemist“, teda „alchymista“. Domnievam sa, že „alchymista“ tu nie je vhodným ekvivalentom, keďže výroba zlata bola iba jedným z cieľov, ktorý sa alchymisti pri svojich aktivitách usilovali dosiahnuť. Pokiaľ viem, pojem „varec“ (hoci s bežnou morfémou „var“) sa v súčasnej slovenčine nevyskytuje a spomínaný historický termín by dnes pôsobil príliš cudzorodo. Zvolila som si preto pojem „tvorca“, aj keď sa skôr ako v zloženinách vyskytuje samostatne, a „výrobcu zlata“ som nahradila „zlatotvorcom“.
Preklad diela z prelomu 19. a 20. storočia bol pre mňa ako prekladateľku zo švédčiny zároveň pomerne ojedinelou príležitosťou pracovať s textom, kde sú tykanie a rôzne spôsoby vykania pevne dané. Švédi si totiž od začiatku 70. rokov minulého storočia takmer výlučne tykajú. Prinieslo to však zvýšené nároky na pozornosť pri preklade textu, keďže sa stalo, že v jednom dejstve si tie isté postavy vykali, v ďalšom si, či už zmenou vzájomného vzťahu, alebo náhle, v rámci jedného dejstva pod vplyvom emócií, tykali.
Pretlmočenie dramatického diela je jedinečnou prekladateľskou skúsenosťou. Prekladateľ odovzdáva text, ktorý si takpovediac začne žiť vlastným životom, a to opakovane, no neopakovateľne, s každou ďalšou reprízou. Kľúčovou zložkou inscenácie je divadelný text, no hre svoju pečať vtláča celý rad ľudí, ktorí sa podieľajú na jej vzniku. Prednášané repliky nanovo definuje intonácia, farba hlasu a jeho intenzita, ale aj mimika, gestikulácia, pohyb v priestore javiska, vzájomná interakcia hercov či improvizácia. Výslednú tvár hre vštepuje režisérska koncepcia, kulisy a rekvizity, ale aj hudba a v prípade Do Damasku aj skutočné či domnelé zvukové prvky.
Preklad hry Do Damasku som divadlu neponúkla aktívne ja sama, ale „našiel“ si ma sprostredkovane cez kolegu škandinavistu. Napriek tomu, že som sa v danom období paralelne venovala iným pracovným povinnostiam, preklad diela Augusta Strindberga, jedného z najväčších literárnych velikánov Severu, nebolo možné odmietnuť. Som mimoriadne zvedavá, akým spôsobom táto klasika dramatického žánru ožije na slovenskej scéne.
Alexandra Debnárová
Alexandra Debnárová
vyštudovala odbor nemecký jazyk a kultúra – švédsky jazyk a kultúra na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Časť magisterského a doktorandského štúdia strávila na Univerzite v Lunde. Doktorandské štúdium absolvovala pod vedením Milana Žitného v Ústave svetovej literatúry SAV. Pôsobí v Ústave cudzojazyčnej právnej komunikácie Právnickej fakulty Univerzity Komenského. Prekladá zo švédčiny.