Cervantesove masky
Táto kapitola otvára druhú časť románu.1 Hoci jej názov naznačuje, že sa v nej dozvieme, ako sa skončí súboj medzi donom Quijotom a Biskajcom, prerušený na konci predchádzajúcej kapitoly, v skutočnosti sa v nej začína nový príbeh – príbeh knihy, ktorú čítame. „Druhý autor“, ktorý sa po prvýkrát objavil na konci 8. kapitoly, vstupuje na začiatku 9. kapitoly priamo do deja ako postava a v prvej osobe rozpráva, ako na trhu v Tolede našiel rukopisné pokračovanie prerušeného príbehu o dobrodružstvách dona Quijota. Tieto dva príbehy či roviny (rozprávanie a metarozprávanie) sa budú ďalej prelínať na ploche oboch častí románu.
Dôležitým komponentom príbehu knihy je aj Cervantesova stratégia zahmlievania autorstva, ktorú praktizuje počnúc Prológom k nezaneprázdnenému čitateľovi, kde o sebe píše, že síce vyzerá ako „otec“, ale v skutočnosti je „otčimom dona Quijota“. Pri čítaní prvých ôsmich kapitol si viackrát kladieme otázku: Kto vlastne rozpráva príbeh, čo čítame? V 9. kapitole Cervantes – postava hľadá pokračovanie prerušeného rozprávania. Príbeh o donovi Quijotovi by podľa jej slov mal byť „moderný“, lebo v hidalgovej knižnici sa nachádzali aj „celkom súčasné diela“.2 Nakoniec šťastnou náhodou na trhu v Tolede objaví rukopis s názvom História dona Quijota z Manche, ktorého autorom je arabský historik Cide Hamete Benengeli. Rukopis kúpi za výhodnú cenu pol reálu a dá si ho preložiť do španielčiny nemenovanému Moriskovi.3
1) Rozdelenie na štyri časti Dona Quijota z roku 1605 Cervantes v pokračovaní z roku 1615 odstránil a svoje pokračovanie nazval „Druhá časť“, aby sa odlíšil od apokryfu Avellanedu, ktorý svoje pokračovanie nazval „Druhý diel“.
2) Ide o knihy Zúfalstvo zo žiarlivosti a Nymfy a pastieri z Henares. Znalci uvádzajú, že prvá vyšla v roku 1586 a druhá v roku 1587.
3) Moriskovia boli násilne pokresťančení Mauri, ktorým bolo dekrétom z roku 1567 zakázané používať ich vlastný jazyk. Hovorili starou španielčinou (romance) a texty zapisovali arabským písmom (aljamía).
Cervantes tu paroduje rozprávačské postupy používané v knihách o rytierskych dobrodružstvách. Topoi nájdeného rukopisu a topoi falošného prekladu mali príbehom, ktoré sa často prezentovali ako „histórie“, dodať zdanie pravdivosti. Text sa v nich predkladal čitateľovi ako nájdený na nevšednom mieste (v jaskyni či hrobe) a napísaný učencom s magickými schopnosťami v niektorom z exotických jazykov (gréčtina, latinčina a pod.). Autori týchto kníh sa prezentovali ako ich prekladatelia.
Naproti tomu okolnosti, za ktorých Cervantes ako postava našiel rukopis, sú nanajvýš prozaické, ba až burleskné. Objavil ho na trhu u obchodníka s hodvábom a staré papiere, na ktorých bol príbeh zapísaný, mali byť použité pri výrobe hodvábu či na balenie vzácnych korenín a len vďaka Cervantesovej zvedavosti a čitateľskej vášni sa zachovali. Aj to, že ide o hľadané pokračovanie prerušeného príbehu, sa dozvedáme za vrcholne smiešnych okolností. Poznámka na okraji rukopisu, kde sa písalo, že Dulcinea mala najlepšiu ruku v Manchi na nasáľanie bravov, je Cervantesovým výsmechom drahých kníh s „učenými“ poznámkami na okraji. Cervantesova irónia tu hraničí až so sarkazmom. Veď kto mal najlepšiu ruku v Manchi pri nasáľaní bravov, nebola sedliačka Aldonza Lorenzová, ale Dulcinea. Aj samotnú alúziu na nasáľanie bravov v texte od arabského autora možno vnímať ako výsmech.
V Cervantesových časoch v Tolede (ale aj v Tobose) žilo veľa Moriskov, ktorí tam boli násilne presťahovaní z Granady a Valencie. Cervantes – postava – teda nemal problém nájsť jedného z nich, ktorý hovoril aj po španielsky a nájdený rukopis mu preložil do španielčiny. „Druhý autor“ potom vystupuje v úlohe editora, ktorý reviduje a koriguje „preklad“ Benengeliho originálu, teda „preklad“, ktorý čítame od polovice deviatej kapitoly. Tam je dorozprávaný súboj dona Quijota s Biskajcom.
Máme teda prinajmenšom troch autorov (tri Cervantesove masky). „Prvým“ je Maur Cide Hamete Benengeli, autor arabského originálu, druhým je nemenovaný Morisko, ktorý preložil rukopis do španielčiny, a tretím je „druhý autor“, ktorý vystupuje ako editor celého románového textu (za predpokladu, že je aj autorom, resp. editorom prvých ôsmich kapitol).4 Ten istý príbeh dobrodružstiev dona Quijota a Sancha je teda vyrozprávaný z troch odlišných perspektív (podmienených do istej miery aj kultúrno-etnicky). Vďaka týmto sprostredkovaniam Cervantes ako „druhý autor“ získava odstup od vlastného textu, s ktorým môže voľne narábať. Raz „prvého autora“ chváli, inokedy, ako napríklad v komentovanej kapitole, zapochybuje o jeho pravdovravnosti, keď povie, že „o príslušníkoch tohto národa je známe, že radi klamú“. Zodpovednosť za prípadné „nedostatky“ editovaného textu „druhý autor“ prenáša nielen na autora originálu, ale aj na prekladateľa. Aj ten však narába s originálom voľne a občas niektoré pasáže dokonca vynecháva. Cervantes tu znejasňuje nielen otázku autorstva, ale aj otázku, čo je originál.
Cervantes označuje svoje rozprávanie ako „pravdivá história“. Cide Hamete Benengeli by mal byť ako historik objektívny a pravdovravný, avšak je kontradiktórnou postavou aj svojím etnickým pôvodom. Je Maur a jeho meno je moslimské.5 Je však ťažko predstaviteľné, že na začiatku 17. storočia v protireformačnom Španielsku by ešte niekto mohol mať moslimské meno. Na druhej strane jeho rukopis s názvom História dona Quijota z Manche je, ako sme písali vyššie, „moderný“, teda súčasný.
4) Problematika Cervantesových rozprávačských techník sa medzi cervantistami diskutuje asi od polovice minulého storočia, ale doteraz nedospeli k zhode o počte a funkciách rozprávačov v románe.
5) Cide je úctivé oslovenie (Môj pán), Hamete (Hamid) znamená „ten, ktorý je chvályhodný“ a meno Benengeli niektorí znalci interpretujú ako Ben Engeli (Syn Evanjelia), ale aj v burlesknom tóne, ako ho komolí aj Sancho (Berenjena – baklažán).
Kontradiktórnosť Benengeliho postavy priťahuje pozornosť mnohých bádateľov. Jedným z jej vysvetlení by mohlo byť aj to, že v tejto postave sa prepája história s poéziou – fikciou, tak ako sa prepája aj v celom Cervantesovom románe. Benengeli je „historikom“, ale zároveň je aj mágom – básnikom, lebo pozná aj najtajnejšie myšlienky postáv. Hranice medzi históriou a fikciou boli v Cervantesovej dobe hmlisté. V španielčine neexistovalo slovo, ktorým by sa dal odlíšiť román od historického spisu, oba sa nazývali historia. Výrazom „história“ sa označovali tak fantastické knihy o potulných rytieroch, ako aj realistické rozprávania v próze (pikareska), ktorých protagonistami boli hrdinovia v prvom prípade a antihrdinovia v druhom. História s fikciou sa miešala aj v mimoriadne obľúbených kronikách, viaceré z nich, najmä tie, ktoré glorifikovali dávnu kresťanskú minulosť Španielska, sa ukázali byť falošné, hoci Španieli im bezhranične verili.
Práve podobnému nekritickému mysleniu sa Cervantes vo svojom románe vysmieva. Ani jeho arabský historik nie je vždy dôveryhodný, to, o čom rozpráva, prestáva byť históriou a stáva sa fikciou. Jeho „pravdivá história“ má ironické konotácie rovnako ako chvála histórie ako „matky pravdy“. O niekoľko storočí výrok o histórii ako matke pravdy s rovnakým ironickým podtextom zopakuje aj J. L. Borges v eseji Pierre Menard, autor Quijota inšpirovanej Cervantesovým románom.
Paulína Šišmišová
Foto: Archív autorkyPaulína Šišmišová
pôsobila na FiF UK v Bratislave. Venuje sa reflexii a prekladaniu literatúry písanej po španielsky. Je editorkou monografie Translatologické štúdie. Teória, história a prax umeleckého prekladu v románskych krajinách (2010) a spoluautorkou monografie Cervantesov Don Quijote na Slovensku a vo svete (2021). Doma i v zahraničí publikovala štúdie o významných postavách španielskej a hispanoamerickej literatúry a filozofie (J. L. Borges, C. Fuentes, J. Ortega y Gasset, E. Sabato, M. de Unamuno a iní).