Prekladateľky a prekladatelia odporúčajú nové knihy

Béowulf

K prekladaniu Béowulfa ma viedli dva dôvody: prvým bol ten, že do slovenčiny ešte nebol preložený a cítil som potrebu vyplniť biele miesto, a druhým, ak mám parafrázovať Ľubomíra Feldeka – konečne som si ho pri prekladaní poriadne prečítal. Prekladať stredoveký epos z jazyka, ktorý má so súčasnou angličtinou pramálo spoločné, je výzva, dá sa však s pomocou dobrých slovníkov, intralingválnych anglických prekladov a bohatej sekundárnej literatúry zvládnuť. Tých prekladateľských problémov bolo, pravda, viac. Keďže Béowulf sa zachoval v jedinom rukopise, ktorý našťastie – hoci nie celkom bez následkov – prežil v r. 1731 požiar Cottonovej knižnice, kde sa nachádzal, viaceré jeho miesta sú nečitateľné a editori sa rozchádzajú v ich doplnení. Prekladateľ sa teda musí rozhodnúť pre niektorý z variantov. Otázkou bola aj voľba veršového rozmeru, akým epos preložiť. Prozaický preklad vzhľadom na domácu tradíciu neprichádzal do úvahy napriek tomu, že sa k nemu svojho času uchýlil aj Tolkien. Staroanglický tonický aliteračný verš, použitý v origináli, nemá v pôvodnej slovenskej poézii tradíciu a aj v prekladovej stojí kdesi na periférii. Napriek tomu som sa rozhodol pre jeho zachovanie – alebo azda presnejšie – pre jeho nápodobu s dvomi prízvučnými slabikami v polverši a aliteračnou zviazanosťou oboch polveršov. Do akej miery sa to podarilo, nech posúdia čitatelia. Zároveň verím, že ich zaujme príbeh o hrdinstve, odvahe, statočnosti hlavného hrdinu, ktorý sa v literatúre stal akýmsi predobrazom neskorších stredovekých rytierov.

Vznik prekladu formou štipendia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Marián Andričík

Preložil: Marián Andričík
Editor: Peter Milčák
Ilustrácie a layout: Jakub Milčák
Vydavateľstvo: Modrý Peter (2025)

Stanisław Czosnowski: Kráčajúca smrť

Témou zbierky mysterióznych poviedok Kráčajúca smrť z roku 1922 sú rôzne podoby smrti, ktorá neúprosne postihuje jednotlivé postavy. Poviedky Stanisława Czosnowského, účastníka varšavského povstania, ktorého zastrelilo esesácke komando, akoby jasnozrivo anticipovali tento strašný koniec a pokúsili sa nad ním zvíťaziť. Vydavateľstvo Európa v edícii Renfield už roky vydáva zapadnuté staršie i klasické diela žánru hororovej fantastiky, medzi nimi aj poľských autorov.

Názov knihy som spočiatku navrhol zameniť za dynamickejší, no veľmi konvenčný – Kroky smrti, napokon sme po dohode s vydavateľom ponechali prvý, spočiatku pracovný názov. Je fajn, že v poviedke Strašidelná mašina môže mať aj v slovenčine zlovestný stroj (lietadlo), na ktorý žiarli pilotova manželka, ženský rod (hoci s istým štylistickým posunom), keďže sa pilota zmocní priam ako osudová žena.

Czosnowski ako modernistický spisovateľ spred sto rokov (podobne ako S. Przybyszewski, W. Reymont, S. Grabiński či K. Irzykowski) píše značne ornamentálnym metaforickým štýlom, ktorý vyžaruje atmosféru, no niekedy môže skĺznuť do maniery. Asi by sa nedala urobiť dnešná reklama, že sa kniha číta sama. Našťastie som pri preklade spolupracoval s korektorkou polonistkou, ktorá mohla pri porovnávaní s originálom kontrolovať, či tak trošku podivne píše samotný majster alebo len ja.

Tomáš Horváth

Preložil: Tomáš Horváth
Redakcia: Martin Plch
Jazykové korektúry: Miroslava Kitková a Martin Plch
Návrh prebalu a grafická úprava: Martin Vrabec
Sadzba: Milan Beladič
Doslov: Tomáš Horváth
Vydavateľstvo: Európa (2025)

María Sánchez: Krajina žien

Krajina žien je prvou prózou španielskej veterinárky a spisovateľky Maríe Sánchez. Eseje priamo vyrastajú z jej básnického debutu Poľný zápisník, v ktorom autorka tematizuje detstvo na vidieku, domáce práce, prírodu, zvieratá a vzťah človeka k nim. Pátra po svojich koreňoch a identite ovplyvnenej tým, že je prvou ženou veterinárkou v rodine a symbolicky pokračuje v ceste vytýčenej svojím otcom a starým otcom. Krajina žien je dvojičkou Poľného zápisníka: tematicky sa pohybuje na známom území, avšak prozaická forma ponúka nové možnosti, ako uvažovať o situácii vidieckych žien z feministickej perspektívy a ako dať spomienkam a rodinným portrétom hmatateľnejšiu podobu.

Pri preklade bolo pre mňa kľúčové zachovať väzbu, ktorá prirodzene vzniká medzi oboma knihami. María vo svojich textoch používa niekoľko slovíčok, semienok, ktoré zasadzuje do rôznych kontextov a necháva ich prerastať novými významami. Hniezdo, krajina, cestička, škvrna, stopa, hlas, obväz, puto… drobné úlomky imaginatívneho sveta roztrúsené naprieč textom. Chcela som, aby táto kontinuita ostala zachovaná, preto som často listovala v preklade jej básní. Aj niektoré obrazy sa v knihách opakujú, napr. starý otec zvliekajúci zajace z kože. Potrápilo ma aj sloveso reconocer(se), ku ktorému sa autorka neustále vracia a ktoré v španielčine nesie rôzne významy (rozpoznať, spoznávať, ale aj uznať či priznať si). V slovenčine som musela preklad „rozvrstviť“ a každý prípad riešiť zvlášť.

Eva Lalkovičová

Preložila: Eva Lalkovičová
Redaktor: Ján Gavura
Jazyková redakcia: Miroslava Gavurová
Grafická úprava: Mária Čorejová
Vydavateľstvo: FACE (2025)

Miklavž Komelj: Liebestod

Miklavž Komelj (1973), živý slovinský klasik, skúma vo svojej poetickej tvorbe a obzvlášť v ústrednej zbierke Liebestod (2017) možnosti jazyka, pričom ponúka úplne iný, prekvapujúci pohľad na vzťah medzi životom a smrťou ako jeho neoddeliteľnou súčasťou.

Komeljove básne patria medzi moje najobľúbenejšie, a tak som sa odvážila preložiť Liebestod do slovenčiny – do môjho nematerinského jazyka. Oslovila som vydavateľstvo FACE a Jána Gavuru, básnika, s ktorým som už spolupracovala a tušila som, že sa mu bude Komeljova filozofická, metafyzická poézia páčiť.

V tejto rozsiahlej antologickej knihe, ktorá má v slovinčine takmer 450 strán, nájdeme množstvo rôznorodých básnických foriem, referencií a citátov, Komelj rád využíva zvukovo-významový potenciál slov a slabík, mnohé básne majú blízko k vizuálnej poézii. Jeho základný básnický prostriedok je paradox – očividný už v názve zbierky, inšpirovanom Wagnerovou operou Tristan a Izolda. V slovenčine sme sa rozhodli vydať výber z knihy, preto som mala privilégium venovať sa len­
tzv. preložiteľným básňam.

Na mnohých miestach sa síce ukázalo, že príbuznosť slovanských jazykov pri preklade pomáha, no nie vždy. Názov básne „Misel, sel“ bolo treba preložiť podľa významu a na úkor zvukovej stránky: „Myšlienka, posol.“ Preklad sa však často aj „neočakávane“ pošťastil. Spomeniem báseň „Archa-/njelovo / ucho // ani / tým najprázdnejším // rečiam / ľudí / ne- // dovolí / aby / ne- // boli / hlas-/ om.“ Tu síce došlo k miernemu posunu v obraze (so súhlasom autora), a tak „Archa“ nahradila slovinskú „Nadu“ – ako nádej, ale aj ako meno slovinskej poetky Nady Kavčič, ktorú mal autor pri písaní na mysli. A „om“ nahradil slabiku „ba“.

Slovenský Liebestod má 255 strán, obsah zbierky „požehnal“ aj samotný autor, ktorý má z prekladu ne­smiernu radosť. Verím, že niečo podobné pri objavovaní tejto enigmatickej poézie zažijú aj slovenskí čitatelia a čitateľky.

Diana Pungeršič

Preložila: Diana Pungeršič
Jazyková a odborná redakcia: Ján Gavura
Grafická úprava a dizajn: Mária Čorejová
Vydavateľstvo: FACE (2025)

Marek Vadas: Sechs Fremde (Šesť cudzincov)

Tvorbu Mareka Vadasa sledujem už dlho: jednak preto, že na mňa robí dojem autorova literárna nezávislosť v slovenskom literárnom prostredí, a jednak preto, že do svojich krátkych próz rád vplieta univerzálne témy. Moja prekladateľská práca sa začala pred niekoľkými rokmi jeho zbierkou poviedok Liečiteľ, z ktorej bol v nemčine doteraz publikovaný len krátky úryvok. Vadasova najnovšia kniha Šesť cudzincov vrhá svetlo na temnú kapitolu slovenských dejín – pogrom na Rómov v 20. rokoch 20. storočia v Pobedime na západnom Slovensku. Ako osud chcel, v čase, keď som knihu prvý raz čítala, som bola na ceste po Slovensku a náhodou som autom prešla okolo tejto dediny. Tak som sa otočila a vrátila, vystúpila som a vošla za tabuľu s nápisom Pobedim, aby som si na vlastnej koži overila opisovanú atmosféru, v ktorej sa odohráva dej knihy. Bolo to zároveň východisko mojej prekladateľskej práce: musela som zachytiť túto atmosféru, odmeranosť, chlad a pocit hrozby, ktoré sa prelínajú celou zbierkou poviedok, vizuálne aj jazykovo. Beletrizované historické fakty vo mne počas prekladu vyvolávali desivé predstavy a opakovane ma vedeli rozladiť. Tá kniha je budič, nenechá nás chladnými, ukazuje, čo sa stalo a čo sa stále môže stať v mnohých európskych krajinách s marginalizovanými menšinami, ako sú Rómovia.

Pri práci na knihe mi veľmi pomohol kontakt so samotným autorom. V neistých chvíľach ma nasmeroval správnym smerom, napríklad keď išlo o čo najvýstižnejší preklad nejednoznačného výrazu „hody“ do nemčiny, pomohol mi nájsť citát z Rollandovho Petra a Lucie a ja som ho už len vyhľadala v adekvátnom nemeckom preklade. Takisto mi pomohla konzultácia s autorom, keď išlo o to, ako si mám predstaviť „letohrádok“ a okolitý park, kde došlo k vražde, ktorú rozprávač nepozoruje priamo, ale vidí vrahov pred a po zločine. A, samozrejme, potrápila som sa s dlhými vetami, ktoré v nemčine, bohužiaľ, vyšli ešte dlhšie.

Vznik prekladu finančne podporila Švajčiarska kultúrna nadácia Pro Helvetia a literárne oddelenie Mesta Zürich.

Zorka Ciklaminy

Preložila: Zorka Ciklaminy
Redakcia: Lukas Leitmann
Dizajn: Jannik Knop, Mario Nepraunig
Vydavateľstvo: Brot und Spiele (2025)

Dino Buzzati: Veľmi nás mrzí, že…

Tento výber z „písačiek“ jedného z najzaujímavejších autorov talianskej literatúry som si nosil v hlave od študentských čias. Použil som tatarkovský výraz „písačky“, lebo tieto drobné (kde-tu menej drobné) literárne skvosty vznikali deň čo deň, v súlade s autorovou zásadou vyjadrenou v desaťriadkovej úvahe Záchrana (tiež v tejto knižke): „Píš, prosím ťa. Aspoň dva riadky, aj keď sa duša zmieta v nepokoji a nervy sú na prasknutie. Ale každý deň! So zaťatými zubami, možno hlúposti a nezmysly, ale píš!“ V roku 1960 Buzzati vydal (takmer bez povšimnutia) výber zo svojich zošitov a zápisníkov, v roku 1975 sa knižky ujalo vydavateľstvo Mondadori a ja som prekladal z dotlače číslo 15! Veľmi nás mrzí, že… je typickým dielkom na nočný stolík (hneď vedľa Malého princa a Calvinových Neviditeľných miest), do autobusu, do vlaku atď. Je v ňom 63… nuž áno, opakujem sa, drobných literárnych skvostov a jeden poteší, druhý prinúti zamyslieť sa, dokonca obzrieť sa za seba, tretí rozosmeje, ďalší na smrť vystraší.

Ako čitateľo-prekladateľa ma dlhé roky tešila každá chvíľka, keď som si mohol vziať knižku do ruky. A popredu si vychutnávať blížiaci sa (a nevyhnutný!) preklad. Čiže vo chvíli, keď som sa doň napokon pustil (lebo sa konečne našiel ochotný vydavateľ), mal som vyriešené v podstate všetky ťažkosti a zostávala už len číra prekladateľská radosť. Plus ustavičné úsilie ustrážiť správnu mieru expresívnosti.

Stanislav Vallo

Preložil: Stanislav Vallo
Redakcia a jazykové korektúry: Miroslava Kuracinová Valová
Zodpovedný redaktor: Slavo Sochor
Dizajn a sadzba: Ester Mládenková
Ilustrácie: Lívia Suchá
Vydavateľstvo: Literárna bašta (2025)