Aeneis iambica z prekladateľskej dielne

Publius Vergílius Maro, ktorý žil v rokoch 70 až 19 p. n. l. je považovaný za jedného z najvýznamnejších básnikov starovekého Ríma. Tento rodák z Mantovy sa svetu predstavil najskôr svojimi menšími dielami, a to pastierskymi idylami známymi ako Bucolica a didaktickým eposom s názvom Georgica venovaným opisu roľníckeho života. Jeho vrcholným dielom je však hrdinský epos Aeneis (Báseň o Aeneovi) opisujúci útrapy, ktorými si museli prejsť preživší Trójania vedení Venušiným synom Aeneom pri hľadaní nového domova. Básnik v ňom cieľavedome napodobňuje Homérovu tvorbu. Prvých šesť z celkovo dvanástich kapitol diela opisuje podľa vzoru Odysey blúdenie Trójanov po Stredozemnom mori, kým druhých šesť je na spôsob Iliady venovaných bojom medzi Trójanmi a Latinami o nadvládu nad starou Itáliou. Postava Aenea je akýmsi stelesnením ideálu dokonalého rímskeho občana, ktorý je pripravený obetovať svoje osobné záujmy v mene záujmov svojho ľudu. Najpamätnejšími úsekmi diela sú tie, ktoré opisujú pád Tróje (druhá kapitola), rozchod Aenea s Didonou (štvrtá kapitola) či Aeneov zostup do podsvetia (šiesta kapitola), kde sa hrdinovi ponúka pohľad do budúcnosti jeho rodu zavŕšený vládou Vergíliovho podporovateľa, cisára Octaviana Augusta. Napokon, práve on sa po básnikovej predčasnej smrti postaral o vydanie jeho diela.

Aeneidu prijali s nadšením už jej súčasníci, no ako je známe, Vergíliova sláva pretrvala aj v nasledujúcich rokoch a storočiach. Stala sa inšpiráciou pre ďalšie generácie básnikov, dostala sa do učebných osnov, bola hojne citovaná, komentovaná a napodobňovaná. V stredoveku sa stala vzorom pre epický žáner Alexandreíd, Aeneove dobrudružstvá boli jedným z námetov rytierskej epiky a netreba zabúdať ani na to, že to bol práve Vergílius, koho si Dante vybral za svojho sprievodcu po Pekle a Očistci. Záujem o Aeneidu sa znova prebudil v období renesancie, keď sa stala predlohou pre eposy Ludovica Ariosta, Torquata Tassa a Luísa de Camões, a v neposlednom rade vplyv Vergíliovho diela prenikol aj do našej literatúry – inšpirovalo národovca Jána Hollého k napísaniu eposov Svatopluk, Cyrilo-Metodiáda a Sláv.

Vergílius vytvoril svoje veľdielo v tradičnom verši antickej epickej poézie, teda v daktylskom hexametri. Tento nerýmovaný verš pozostáva zo šiestich stôp, pričom v prvých štyroch z nich môže daktyl alternovať so spondejom, no posledné dve zvyčajne pozostávajú z daktylu a spondeja (či trocheja) a vytvárajú tzv. hérojskú klauzulu. Práve tento verš používajú oba preklady Aeneidy, ktoré v slovenčine máme, teda časomerný preklad Jána Hollého (1828) a prízvučný preklad Viery Bunčákovej (1969). Hoci použitie tohto verša umožňuje preložiť básnikovo dielo spôsobom, ktorý autenticky napodobňuje rytmiku originálu, problémom je, že jeho vnútorná logika je bežne známa len úzkemu okruhu absolventov štúdia klasickej filológie a antickej metriky. S cieľom sprístupniť Vergíliov epos v básnickej podobe aj čitateľom mimo tejto úzkej skupiny ľudí som sa teda rozhodol preložiť ho do prístupnejšieho metra. Vychádzajúc z anglickej tradície prekladania hexametra do päťstopového jambu, známeho ako blankvers, som sa aj ja rozhodol pracovať s rytmicky zrozumiteľnejším jambickým veršom. Po zohľadnení rozdielnosti v priemernej dĺžke anglických a slovenských slov som ho však o dve stopy predĺžil, výsledkom čoho je sedemstopový jamb či jambický heptameter, ktorý sa nám týmto ponúka ako možný prekladateľský ekvivalent antického hexametra a anglického blankversu.

Pri preklade sa usilujem o to, aby bol použitý verš rytmicky čo najpravidelnejší. Nevyužívam teda všeobecne rozšírenú možnosť nahradiť jamb na začiatku verša daktylom, následkom čoho verš začína prízvučne, nie neprízvučne, ako je pri jambických metrách zvykom. Mojím zámerom je totiž umožniť laickému čitateľovi užívať si rytmus verša bez toho, aby bol pritom rušený akýmikoľvek rytmickými nepravidelnosťami a dosiahnuť tak, aby si naozaj každý mohol prečítať Vergíliovu Aeneidu a mohol sa tešiť z jej formy takisto ako z jej obsahu. S tým istým cieľom pristupujem aj k básnikovým výrazovým prostriedkom. Pred doslovnosťou prekladu dostáva prednosť jeho prirodzenosť. Výrazy, ktoré sú v latinčine možno bežné, no v slovenčine neobvyklé, nahrádzam takými, ktoré sú nášmu jazyku bližšie. Čo sa týka obsahovej roviny prekladu, držím sa starobylej Hieronymovej zásady neprekladať samotné slová, ale ich významy. Za ideálny považujem taký preklad, ktorý na čitateľa nepôsobí ako dielo prekladateľské, ale ako dielo umelecké. Východiskovým textom je pre mňa štandardná edícia Vergíliovho diela R. A. B. Mynors: P. Vergili Maronis Opera, Oxford, 1969.

Prvý spev eposu, z ktorého si môžete prečítať úryvok, opisuje, ako Aeneovu flotilu smerujúcu do Itálie zastihne na mori búrka a zaženie ju k pobrežiu Kartága, kde sa trójsky hrdina zoznámi s kráľovnou Dido.

Viktor Wintner

Viktor Wintner

je doktorandským študentom medievalistiky v Ústave klasických štúdií Masarykovej univerzity v Brne. Venuje sa analýze a prekladu antickej, stredovekej a novolatinskej poézie, a to hlavne poézie epickej. Prekladá do slovenského a anglického jazyka.