„Na začiatku bol strach, strach a túžba a vydesená zvedavosť, čo bude nasledovať“ alebo O preklade Mannovej Smrti v Benátkach z prekladateľskej dielne

Rok 2025 sa nesie v znamení Thomasa Manna – v júni uplynulo 150 rokov od autorovho narodenia a v auguste sme si pripomenuli 70 rokov od jeho úmrtia. Pri tejto výnimočnej príležitosti sa vydavateľstvo Ikar a edícia Odeon rozhodli vydať nový preklad najslávnejšej Mannovej novely Smrť v Benátkach a nesmierne sa teším, že práve ja som mohol preložiť tento nadčasový literárny skvost. Jedným dychom zároveň dodávam, že som to vnímal ako pocit prejavenej dôvery, prameniacej z dlhoročnej spolupráce s vydavateľstvom, poctu, rešpekt k autorovi a jeho dielu a tiež ako obrovskú výzvu. Predsa len, prekladať dielo nositeľa Nobelovej ceny za literatúru sa prekladateľovi nepošťastí každý deň. V slovenčine existuje preklad Smrti v Benátkach v autorstve výbornej prekladateľky a literárnej vedkyne Nory Krausovej, ale keďže od jeho vzniku uplynuli už takmer štyri desaťročia, pri príležitosti Mannovho jubilea sa žiadalo preložiť a vydať ho nanovo, aby si súčasnejším jazykom našiel cestu k čo možno najväčšej čitateľskej základni.

Meno Thomasa Manna sa spája s mnohými atribútmi – ide o jedného z najvýznamnejších spisovateľov prvej polovice 20. storočia, jedného z najprekladanejších autorov, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru z roku 1929, humanistu, majstra slova. A skutočne, jeho majstrovstvo cítiť v novele Smrť v Benátkach v každej vete, odseku, myšlienke či obraze. Novela zachytáva osud starnúceho spisovateľa Gustava von Aschenbacha, ktorý vycestuje do Benátok, aby tam našiel inšpiráciu. Stretne nádherného poľského mladíka Tadzia, do ktorého sa okamžite zamiluje. Je ním fascinovaný, ba až posadnutý, ale uvedomuje si, že spoločenské normy a konvencie mu bránia prejaviť city. Starnúci muž sa kochá pohľadom na chlapca stelesňujúceho všetky ideály antickej krásy, ale neprehovoria spolu ani slovo. V Benátkach vypukne cholera, ktorú úrady zataja pred obyvateľmi a cestovateľmi. Hoci Aschenbach sa necíti dobre, rozhodne sa zostať v Benátkach kvôli mladíkovi. Na konci novely symbolicky zomiera opustený na pláži, s pohľadom upretým na Tadzia prechádzajúceho sa po pobreží. Aschenbachov odchod do Benátok možno interpretovať ako útek a zradu voči všetkému, k čomu bol odjakživa vedený rodičmi i spoločnosťou, pričom osud berie na seba podobu poľského chlapca. Na margo tém, ktoré Mann spracováva v tomto diele, nemožno opomenúť kritiku vtedajšej spoločnosti, potláčanie vlastných túžob, želaní (a v podstate aj vlastného ja) v dôsledku spoločenských noriem, smrť a úpadok, význam umenia či estetiky, ktorými sa zaoberá aj v ďalších svojich dielach. Smrť v Benátkach predstavuje jeden z vrcholov Mannovej prózy – v hutnosti, dokonalom rozvrhnutí dejovej línie, v symbolike a mnohovýznamovosti, alúziách na európske historické či literárno-kultúrne súvislosti a v neposlednom rade v autorovom jazykovom majstrovstve.

Nemožno sa preto čudovať, že preklad, respektíve jeho predprípravná fáza, si vyžadovala nielen dôslednú interpretáciu textu, ale aj oboznámenie sa s faktografickými informáciami z autorovho života. Prečítal som niekoľko dizertácií venovaných tvorbe Thomasa Manna a prekladom jeho diel do rôznych jazykov či ich recepcii v konkrétnych jazykových a kultúrnych priestoroch. Rovnako som prelúskal niekoľko biografií, aby som si dokázal vytvoriť ucelený obraz o autorovi vrátane skutočností, ktoré ho formovali ako človeka i spisovateľa. Smrť v Benátkach je napísaná jedinečným autorským štýlom. Text je miestami poetický i filozofický, autor využíva symboly, obrazotvornosť, početne zastúpené sú alúzie na mytológiu. V texte sa nachádza minimum priamej reči, prevažujú detailné opisy postáv, prostredia a najmä vnútorných úvah a monológov. V rámci syntaxe prevládajú nabaľujúce sa zložené súvetia, ktoré sprostredkúvajú úvahy a rozpoloženie hlavného hrdinu. Priznávam, že nejedenkrát som si musel celý odsek prečítať aj tri-, štyrikrát, aby som pochopil jeho myšlienku a autorovu intenciu. Rovnako bolo nevyhnutné konzultovať problematické pasáže s rodenými hovoriacimi. Ak mám byť úprimný, v podstate ma potešilo, keď mi občas povedali, že niektoré miesta v texte sú pre nich z hľadiska pochopenia a interpretácie rovnako nejasné ako pre mňa. Vymenoval som iba zopár špecifík, s ktorými som sa musel pri preklade popasovať. Teraz by som niektoré z nich rád ilustroval na konkrétnych príkladoch.

Ako som už naznačil, autor využíva v diele detailné opisy – nemožno nespomenúť vykreslenie poľského mladíka Tadzia –, ktoré miestami pôsobia až lyricky. Pri preklade do slovenčiny sa musel zachovať autorský štýl, t. j. podľa možností nerozdeľovať súvetia (hoci z hľadiska zrozumiteľnosti a čitateľnosti textu to bolo v niektorých prípadoch nevyhnutné) a voliť také výrazové prostriedky, aby text sprostredkúval význam i výraz, resp. „emóciu“ originálu. Aschenbach opísal poľského mladíka nasledovne: „Sein Antlitz, – bleich und anmutig verschlossen, von honigfarbenem Haar umringelt, mit der gerade abfallenden Nase, dem lieblichen Munde, dem Ausdruck von holdem und göttlichem Ernst, erinnerte an griechische Bildwerke aus edelster Zeit, und bei reinster Vollendung der Form war es von so einmalig-persönlichem Reiz, daß der Schauende weder in Natur noch bildender Kunst etwas ähnlich Geglücktes angetroffen zu haben glaubte […] Weichheit und Zärtlichkeit bestimmten ersichtlich seine Existenz. Man hatte sich gehütet, die Schere an sein schönes Haar zu legen; wie beim Dornauszieher lockte es sich in die Stirn, über die Ohren und tiefer noch in den Nacken. Ein englisches Matrosenkostüm, dessen bauschige Ärmel sich nach unten verengerten und die feinen Gelenke seiner noch kindlichen, aber schmalen Hände knapp umspannten, verlieh mit seinen Schnüren, Maschen und Stickereien der zarten Gestalt etwas Reiches und Verwöhntes.“ A v slovenskom preklade: „Mal bledú a pôvabne odmeranú tvár orámovanú medovými vlasmi, rovný nos a krásne ústa. Vyžarovala z nej ľúbezná božská vážnosť a pripomínala grécke sochy z najvzácnejšieho obdobia; napriek najčistejšej dokonalosti tvaru z nej sálalo také neopakovateľné osobné čaro, až mal Aschenbach pocit, že v prírode ani vo výtvarnom umení doposiaľ nevidel nič vydarenejšie […] Jeho bytie zjavne predurčovala jemnosť a nežnosť. Jeho krásne vlasy úzkostlivo chránili pred nožnicami; padali mu do čela a cez uši až na krk ako známej soche chlapca vyťahujúceho si tŕň z nohy. Námornícka blúza s nazberanými rukávmi, ktoré sa zužovali a tesne obopínali jemné zápästia chudých, ešte stále detských rúk, ozdobená mnohými šnúrkami, mašľami a výšivkami, dodávala jeho štíhlej postave nádych bohatstva a rozmaznanosti.“

Každá časť textu, respektíve obraz vytvorený autorom so sebou prinášal rôzne prekladateľské problémy – lexikálne, syntaktické či štylistické. Z predchádzajúceho odseku stojí za zmienku napríklad preklad etnografickej reálie Dornauszieher (…wie beim Dornauszieher lockte es sich in die Stirn…). Ide o bronzovú sochu neznámeho autora z helenistického obdobia, zobrazujúcu chlapca, ktorý si vyťahuje tŕň z chodidla. Aj napriek tomu, že táto reália nezohrávala v texte dôležitú úlohu ani sa nijakým spôsobom ďalej nešpecifikovala, pri jej preklade do slovenčiny som využil postup vnútornej explikácie – ako známej soche chlapca vyťahujúceho si tŕň z nohy, aby slovenské čitateľstvo dostalo informáciu, že Aschenbach prirovnáva Tadzia k soche. Keďže značná časť deja novely sa odohráva v Benátkach, v texte boli zastúpené aj ďalšie etnografické reálie charakteristické pre taliansky, resp. benátsky kultúrny priestor. Reč je o dopravných prostriedkoch typických pre Benátky – o gondole (Gondel) či vodnom autobuse (Vaporetto). Reália gondola je všeobecne známa aj v slovenskom jazykovom a kultúrnom priestore, takže v rámci jej transferu bol využitý jej zaužívaný ekvivalent, pri vaporette som sa však z dôvodu uľahčenia recepcie rozhodol využiť naturalizačný postup v podobe ekvivalentu vodný autobus. Pomerne dlho som premýšľal nad prekladom zdanlivo bezproblémovej lexémy Badeanzug (plavky). V súčasnej nemčine pomenúva predovšetkým dámske jednodielne plavky, ktoré, pochopiteľne, vzhľadom na kontext neprichádzali do úvahy. Pátraním v paralelných textoch zaoberajúcich sa históriou odievania a módy som našiel viaceré ekvivalenty – pánske plavky, trikot či kúpací úbor. Ak ste videli Viscontiho film Smrť v Benátkach, zaiste máte pred očami presný obraz Tadzia na pláži. V slovenskom preklade má na sebe kúpací overal a verím, že tento ekvivalent korešponduje s vašou vizuálnou predstavou, ako aj so zasadením diela do celkového kontextu. „Vídal ho prichádzať zľava pozdĺž mora, vídal ho prichádzať zozadu spomedzi kabín alebo občas s radostným vydesením zistil, že premeškal jeho príchod a on už je tu. Mal na sebe modro-biely kúpací overal, jediné oblečenie, ktoré nosil na pláž, a pokračoval vo zvyčajnom počínaní – príjemne prázdny, záhaľčivo nestály život bol preňho hrou aj odpočinkom, prechádzal sa a brodil, hrabal, pobehoval, ležal a plával, strážili ho ženy na terase, ktoré naňho kričali vysokým hlasom: ,Tadziu! Tadziu!‘“

V príspevku som spomenul iba nepatrné množstvo interpretačných a prekladateľských špecifík, s ktorými som sa stretol pri preklade kultovej novely Smrť v Benátkach do slovenského jazyka. Verím, že preklad sa dostane k čo najväčšiemu množstvu súčasných čitateliek a čitateľov, že čitateľstvo si vychutná čaro jedinečných obrazov, že pri čítaní sa bude zamýšľať nad viacvýznamovosťou Mannových myšlienok a že nikto z nás už nebude musieť pociťovať strach z toho, čo bude nasledovať. V žiadnom ohľade.

Andrej Zahorák

Andrej Zahorák

vyštudoval prekladateľstvo – tlmočníctvo v kombinácii nemecký jazyk a kultúra a ruský jazyk a kultúra na Katedre translatológie FF UKF v Nitre, kde pôsobí ako docent. Beletriu aktívne prekladá od roku 2016, doposiaľ mu vyšlo 13 knižných prekladov (T. Mann, M. Leky, S. Fitzek, W. Herrndorf a ďalší). Venuje sa aj audiovizuálnemu prekladu, najmä prekladu pre dabing. Absolvoval viaceré zahraničné stáže a vzdelávacie pobyty pre prekladateľov. Je psičkár. Keď neprekladá, cestuje, číta alebo píše o knihách. Žije v Trenčíne.