Veterné mlyny či obri?

Počnúc 8. kapitolou je Cervantesov román koncipovaný ako voľný sled dobrodružstiev prepojených dvojicou protagonistov. Hlavná dejová línia je prerušovaná tzv. vloženými príbehmi. Väčšinou ide o príbeh s novým rozprávačom i novými postavami. Kým dobrodružstvá dona Quijota a Sancha predstavujú v románe „realitu“, vložené príbehy sú idealizované a ich rozprávačmi sú postavy, ktoré naša dvojica stretáva.

Prvé „hrôzostrašné a nevídané dobrodružstvo“ don Quijote a Sancho prežijú hneď na začiatku komentovanej kapitoly, keď sa pred nimi objaví tridsať či štyridsať veterných mlynov. Don Quijote však nevidel mlyny, ale nepriateľských obrov, s ktorými chcel bojovať, ako to robili potulní rytieri. Pripomeňme, že už v prvej kapitole si náš hrdina predstavoval, ako v súboji porazí obra a pošle ho pokľaknúť pred pani Dulcineou. Deformované vnímanie reality donom Quijotom teda nie je poplatné neznalosti tejto technickej vymoženosti,¹ ale jeho „knižnému“ bláznovstvu, veď aj nevzdelaný sedliak Sancho veterné mlyny spoznal už z diaľky.

V dobrodružstve s veternými mlynmi cervantisti identifikovali triadickú štruktúru.
1. Prvým aktom je percepcia objektu a dialóg medzi postavami o tom, čo každá z nich vidí, resp. si myslí, že vidí. Don Quijote, ktorý svet vníma cez prizmu literatúry, vo svojej fantázii pretransformuje lopatky mlynov na dlhé ruky zlých obrov a rozhodne sa na ne zaútočiť. Realisticky uvažujúci Sancho sa ho pokúša presvedčiť, že čo vidí, nie sú obri, ale veterné mlyny, a pokúša sa ho od jeho úmyslu odradiť.

2. Nasleduje samotný čin – tvrdá konfrontácia nášho rytiera s realitou. Ten na pohybujúce sa lopatky mlyna zaútočí kopijou a skončí aj s Rocinantom dobitý na zemi.

3. Záverečnou sekvenciou je dialóg, v ktorom obaja komentujú udalosť z vlastného zorného uhla. Don Quijote síce uzná, že to, pod čím leží dobitý, sú lopatky mlyna, ale vysvetľuje to ako zásah čarodejníka Frestóna, ktorý premenil obrov na mlyny, aby mu prekazil radosť z víťazstva. Prítomnosť čarodejníka je nevyhnutným prvkom dobrodružstiev dona Quijota, jeho zásahom hrdina vysvetľuje svoj neúspech, resp. úspech.

Podobnú triadickú štruktúru s menšími obmenami má viacero dobrodružstiev prvej časti románu. Napríklad kým v dobrodružstve s veternými mlynmi rozprávač povie, o aký objekt ide, v dobrodružstve s dvoma stádami oviec, v ktorých don Quijote vidí dve nepriateľské vojská (v 18. kap.), čitateľ spolu s postavami na začiatku tohto príbehu „vidí“ len husté mračno prachu v diaľke.

Dobrodružstvo s veternými mlynmi je asi najslávnejším románovým príbehom. Preslávili ho aj ilustrátori, najmä v duchu romantizmu vytvorená séria čierno-bielych ilustrácií, ktoré Gustave Doré (1832 – 1883) pripravil pre francúzsky preklad románu z roku 1863.² Kruhovito usporiadané mlyny v pozadí otvoreného priestoru montielskeho poľa a zatiahnutá obloha ako predzvesť vetra tvoria kulisu slávneho príbehu. Obrovské mlynské lopatky sa dali do pohybu práve v okamihu, keď na ne kopijou zaútočil don Quijote, a neľútostne ho vymrštili do vzduchu aj s Rocinantom. V pozadí nechýba ani drobná postavička vystrašeného Sancha Panzu s jeho somárikom. Dorého ilustrácia podnecovala interpretácie romantikov o nadľudskom zápase dona Quijota s kolosálnymi a nekontrolovateľnými silami a inšpirovala vznik frazeologizmu „boj s veternými mlynmi“, rozšíreného v mnohých jazykoch.

Ešte viac dobrodružstiev očakáva don Quijote na ceste do Puerto Lápice,³ v ktorej protagonisti pokračovali na druhý deň. Dvojité náhodné stretnutie, ku ktorému tu došlo, sa v tej dobe naozaj mohlo na cestách ľahko odohrať a charakterizuje dobové historické prostredie ešte realistickejšie ako veterné mlyny. Dvaja benediktínski mnísi na muliciach idú náhodou rovnakým smerom ako biskajská dáma cestujúca v kočiari za svojím manželom do Sevilly, aby ho odtiaľ ako štátneho funkcionára sprevádzala na ceste do Ameriky. Hoci mnísi nemajú s dámou v kočiari, ktorý sprevádza skupina jazdcov a muličiarov, nič spoločné, don Quijote v nich vidí zlých čarodejníkov, ktorí chcú uniesť princeznú. Zaútočí na jedného z nich, ten spadne z mulice, zatiaľ čo druhý utečie. Potom náš rytier archaizujúcim jazykom osloví vystrašenú dámu v kočiari a povie jej, že vďaka nemu je slobodná. Požiada ju, aby išla do Tobosa za pani Dulcineou a porozprávala jej o jeho hrdinskom čine. Na jeho slová podráždene zareaguje biskajský zbrojnoš dámy a hatlaninou, v ktorej mieša kastílčinu s baskičtinou,⁴ rezolútne odmietne strácať čas návratom do Tobosa. Náš hrdina reaguje nemenej podráždene a Biskajca urazí, keď mu povie, že nie je rytierom. Baskovia, povestní svojou tvrdou povahou a cholerickým charakterom, sa pýšili tým, že sú všetci hidalgovia.⁵ Urazený a ponížený Biskajec vyzval dona Quijota na súboj. V napínavom okamihu sa však rozprávanie o súboji náhle preruší a stávame sa svedkami konfrontácie akoby dvoch autorov. Je to autor, ktorý na konci ôsmej kapitoly svoje rozprávanie preruší, lebo nenašiel pokračovanie histórie dona Quijota, ale objavuje sa tu aj „druhý“ autor, ktorý sa rozhodol toto pokračovanie hľadať, a to, ako ho našiel, rozpráva v druhej časti histórie.⁶ Cervantes udržiava čitateľa v napätí, aby bol zvedavý na pokračovanie príbehu.

1) V tej dobe boli mlyny v Španielsku veľkou novinkou, predpokladá sa, že v Manchi boli zavedené okolo roku 1575.
2) Dorého ilustrácie boli použité aj v prvých dvoch vydaniach Felixovho prekladu Dona Quijota (1950, Tatran; 1953, SVKL).
3) Usadlosť v La Manchi na tzv. Kráľovskej ceste (Camino Real), vedúcej z Madridu a Toleda do Andalúzie.
4) Komický typ Baska (Biskajca) a jeho nekultivované vyjadrovanie v španielčine bolo rozšíreným klišé španielskej literatúry v XVI. a XII. storočí, Cervantes mu však dodáva nový, hlboko ľudský rozmer.
5) Reconquista, v ktorej zohrala dôležitú úlohu aj najnižšia šľachta (hidalgovia), sa začala na severe Španielska, kde žili Baskovia, a postupne sa šírila smerom na juh.
6) Román z roku 1605 sa člení na štyri časti, podobne ako Cervantesom parodované knihy o rytierskych dobrodružstvách. V pokračovaní z roku 1615 od tohto členenia upúšťa.

Paulína Šišmišová

Foto: Archív autorky

Paulína Šišmišová

pôsobila na FiF UK v Bratislave. Venuje sa reflexii a prekladaniu literatúry písanej po španielsky. Je editorkou monografie Translatologické štúdie. Teória, história a prax umeleckého prekladu v románskych krajinách (2010) a spoluautorkou monografie Cervantesov Don Quijote na Slovensku a vo svete (2021). Doma i v zahraničí publikovala štúdie o významných postavách španielskej a hispanoamerickej literatúry a filozofie (J. L. Borges, C. Fuentes, J. Ortega y Gasset, E. Sabato, M. de Unamuno a iní).