Dino Buzzati: Veľmi nás mrzí, že… anotácia
Tento výber z „písačiek“ jedného z najzaujímavejších autorov talianskej literatúry som si nosil v hlave od študentských čias. Použil som tatarkovský výraz „písačky“, lebo tieto drobné (kde-tu menej drobné) literárne skvosty vznikali deň čo deň, v súlade s autorovou zásadou vyjadrenou v desaťriadkovej úvahe Záchrana (tiež v tejto knižke): „Píš, prosím ťa. Aspoň dva riadky, aj keď sa duša zmieta v nepokoji a nervy sú na prasknutie. Ale každý deň! So zaťatými zubami, možno hlúposti a nezmysly, ale píš!“ V roku 1960 Buzzati vydal (takmer bez povšimnutia) výber zo svojich zošitov a zápisníkov, v roku 1975 sa knižky ujalo vydavateľstvo Mondadori a ja som prekladal z dotlače číslo 15! Veľmi nás mrzí, že… je typickým dielkom na nočný stolík (hneď vedľa Malého princa a Calvinových Neviditeľných miest), do autobusu, do vlaku atď. Je v ňom 63… nuž áno, opakujem sa, drobných literárnych skvostov a jeden poteší, druhý prinúti zamyslieť sa, dokonca obzrieť sa za seba, tretí rozosmeje, ďalší na smrť vystraší.
Ako čitateľo-prekladateľa ma dlhé roky tešila každá chvíľka, keď som si mohol vziať knižku do ruky. A popredu si vychutnávať blížiaci sa (a nevyhnutný!) preklad. Čiže vo chvíli, keď som sa doň napokon pustil (lebo sa konečne našiel ochotný vydavateľ), mal som vyriešené v podstate všetky ťažkosti a zostávala už len číra prekladateľská radosť. Plus ustavičné úsilie ustrážiť správnu mieru expresívnosti.