Talianske (o)kruhy

Pizza, pasta, mandolino

S Talianskom si mnohí z nás spájajú najmä dobré jedlo (obzvlášť pizzu a cestoviny), melodický jazyk, temperamentných ľudí, Italo pop a nezriedka aj emblematické renesančné umelecké diela. Práve v období renesancie totiž viaceré talianske mestá zažili svoj najväčší rozkvet a stali sa kultúrnymi centrami Európy. Turisti z celého sveta tak dodnes húfne navštevujú Florenciu, Rím či Miláno, aby si tam spravili fotografiu s kópiou sochy Michelangelovho Dávida, v obchode so suvenírmi získali malú napodobeninu Donatellovho Dávida, po vystátí si dlhých radov obdivovali Raffaellove siene či Leonardovu Poslednú večeru, a aj takýmto spôsobom spoznali tých, ktorí dali mená nindža korytnačkám. Talianska renesancia vskutku prenikla do popkultúry, resp. stala sa východiskom či materiálom pre rôzne ďalšie spracovania. Popularita diel však nijako nekompromituje ich kvalitu, na čo upozornil napríklad aj veľký mysliteľ Umberto Eco, keď nás vo svojej knihe Skeptici a utešitelia (Apocalittici e integrati, 1964) nabádal k tomu, aby sme sa miesto uvažovania o tom, či je existencia masovej kultúry dobrá alebo zlá, zamýšľali skôr nad tým, ako možno z masových médií učiniť nástroj šírenia kultúrnych hodnôt.

Taliansko sa okrem štyroch titulov majstra sveta vo futbale môže pýšiť aj nespočetným množstvom kvalitných spisovateliek a spisovateľov, ktorých diela sú často prekladané do mnohých jazykov. Spomedzi súčasníkov stačí pomyslieť na autorky ako Elena Ferrante, Silvia Avallone či autorov ako Paolo Giordano alebo Alessandro Baricco, ktorých knihy sú k dispozícii aj v slovenskom preklade. Zmapovať takú veľkú a rôznorodú skupinu prostredníctvom desiatich úryvkov by, samozrejme, nebolo nemožné, a preto sme ani nemali túto ambíciu. S Adrianou Šulíkovou sme hľadali kľúč, ktorý by popri renomovaných tvorcoch a tvorkyniach umožnil predstaviť aj mená, ktoré na Slovensku ešte nie sú natoľko známe. Pri tvorbe koncepcie sme sa zároveň snažili postupovať podobne ako jeden z najvýznamnejších a svetovo najuznávanejších divadelníkov súčasnosti, taliansky režisér Romeo Castellucci, ktorý tvrdí, že podobu jeho inscenácií neurčuje jeho svojvôľa, ale dramaturgická nevyhnutnosť. A zamyslenie sa nad tým, čo je talianske, nás nevyhnutne priviedlo k periférii.

Periféria

Niekto by mohol povedať, že jednoznačné kritérium na posúdenie toho, čo je v oblasti literatúry talianske, predstavuje jazyk: diela napísané po taliansky sú prosto talianske. To je, samozrejme, pravda. Taliansko sa však v európskom kontexte od mnohých iných krajín líši tým, že nevzniklo delením, ale spájaním. V každom jeho regióne – s výnimkou Toskánska – sa v neformálnej komunikácii miestami i dodnes používa špecifický dialekt. V Toskánsku o dialekte v pravom zmysle hovoriť nemožno, pretože toskánčina, čiže jazyk Danteho Alighieriho (aj keď v jeho prípade by bolo presnejšie hovoriť o florentskom jazyku), sa po zjednotení stala oficiálnou taliančinou. Dante, prezývaný aj Božský básnik, ako jeden z prvých písal o potrebe zjednotiť rôzne talianske krajiny, pričom za hlavný zjednocujúci prvok považoval práve jazyk. Dante Alighieri svojím dielom položil základy novovekej európskej literatúry a pootvoril dvere do novej epochy, konkrétne do tej, v ktorej sa Taliansko stalo kultúrnym centrom Európy. Pojem centrum má však miesto len v štruktúre, ktorej súčasťou je aj periféria (v neskorej latinčine pôvodne grécke slovo peripheria označovalo kružnicu, tzn. súbor bodov kruhu najvzdialenejších od centra).
Aj Dante si uvedomoval, že niektoré javy nemožno opísať priamo, len cez ich opak, ako to spravil napríklad v 30. speve tretej kantiky Božskej komédie, kde ho po vstupe do Empyrea oslepí silná žiara: intenzitu svetla tu opisuje cez svoju dočasnú slepotu, čiže cez tmu. Bez tejto skúsenosti by nebol schopný vidieť nadpozemské výjavy. Analogicky nás tak k talianskemu centru najviac približuje práve periféria.

Leonardo da Vinci

Vybrané autorky a autori svoju pozornosť sústreďujú na rôzne typy periférií. V niektorých prípadoch ide o periférie miest a o ich obyvateľov (napr. mestská časť Rebibbia v Zerocalcareho komiksoch či okrajové štvrte Neapola v románoch a poviedkach Roberta Saviana), inokedy sú to ľudia vytláčaní na okraj spoločnosti (ako napr. zdravotne znevýhodnená dcéra tanečnice Ady d’Adamo či nevydaté ženy v texte divadelníčky Marty Cuscunà). Už prvé spomenuté mená naznačujú, že samotné umelkyne a umelci zahrnutí v tomto čísle rozhodne nehrajú druhú ligu. Slovo umelec – podobne ako futbalovú terminológiu – tu nepoužívam náhodou. Väčšina z nich sa totiž nevenuje iba písaniu. Futbalista sa síce vo výbere nevyskytuje (vďaka Robertovi Savianovi však nechýba príbeh s futbalovou tematikou, pretože ten by v ozajstnom talianskom čísle jednoducho chýbať nemohol), no zato v ňom figurujú jazzový trubkár, vojnový chirurg, matematička, sudkyňa, novinár, autor komiksov, divadelníčka, ľudskoprávna aktivistka, spisovateľka s pracovnou skúsenosťou z call centra a tanečnica. Zahrnutím umelcov, ktorí nie sú všetci primárne literátmi, sa výber stáva v istom zmysle inkluzívny a v obraznej rovine zodpovedá ideálu renesančného človeka, ktorý reprezentuje Leonardo da Vinci, maliar, sochár, hudobník, architekt, vynálezca, scénograf, botanik a mnohé iné.

Môj príbeh je aj tvoj príbeh

Medzi jednotlivými textami v tomto výbere existujú rôzne presahy a spojitosti. Na jednu spoločnú črtu by som rád upozornil. Všetci autori a autorky sa angažujú v boji za ľudské práva a podporujú vylúčené komunity (napr. Zerocalcare sa aktivizuje v tzv. sociálnych centrách, čiže autonómnych lokálnych kultúrno-spoločenských organizáciách, ktoré sú pomerne osobitým talianskym fenoménom; Gino Strada operoval civilistov zranených vo vojnových konfliktoch po celom svete, Paolo Fresu pri rôznych príležitostiach organizoval benefičné koncerty veľkého významu). Mnohí z nich museli za svoje presvedčenie zaplatiť nemalú daň (Zerocalcare začal tvoriť potom, ako sa stal obeťou policajného násilia na samite G8 v Janove a viackrát sa dostal do potýčky s neonacistami; Roberto Saviano, ktorému sa neustále vyhráža mafia, žije pod policajnou ochranou, čiže prakticky v neslobode; na Paola Fresua sa pre jeho podporu práva migrantov na dôstojný život niekoľkokrát zniesla smršť nadávok na sociálnych sieťach; Michela Murgia musela svojho času čeliť verejnému osočovaniu zo strany talianskeho ministra vnútra). Príbehy, ktoré tieto osobnosti rozprávajú vo svojich knihách, sú čiastočne aj ich príbehmi. Vo väčšine textov sa vskutku stretávame s rozprávačmi a rozprávačkami v prvej osobe (čím sa opäť vraciame k Dantemu, ktorý je sám protagonistom svojho najznámejšieho diela). Napriek spätosti s často veľmi konkrétnymi udalosťami majú tieto príbehy univerzálnu platnosť, ich humanistické posolstvo presahuje akékoľvek hranice a ich autenticita sa nestratí v žiadnom preklade.

Michal Denci

Foto: Archív autora

Michal Denci

vyštudoval hudobnú, divadelnú a filmovú produkciu na Florentskej univerzite, kde získal ocenenie za najlepšie diplomové práce roka. V rámci doktorandského štúdia, ktoré absolvoval na Divadelnej fakulte VŠMU, preložil texty niektorých talianskych dramatikov. Aktuálne pracuje na manažérskej pozícii v Divadle LUDUS a vyučuje dejiny talianskeho divadla na DF VŠMU. Pravidelne spolupracuje s Talianskym kultúrnym inštitútom na realizácii rôznych projektov.