Jazyk hudby, hudba jazyka
Každé slovo, ktoré vyslovíme, je vlastne artikulovaný zvuk, ktorému na základe konvencie pripisujeme konkrétny význam. Keďže sa väčšinou sústredíme na zmysel, málokedy počujeme hudbu našej reči. Jej melódiu a rytmus dokážu najlepšie vnímať cudzinci, teda tí, ktorí nám nerozumejú. Paolo Fresu si za nástroj svojho vyjadrenia zvolil hudbu, pretože jej jazyk bol preňho ten najspontánnejší a najprirodzenejší. Ako hrdý Sardínčan dokázal s jej pomocou vybudovať mosty medzi rôznymi kultúrami. Vždy ho však zaujímal aj svet slova, čo môžeme pozorovať napríklad na jeho sociálnych sieťach, kde pravidelne komentuje niektoré z diel, ktoré prečítal. Sám tiež napísal a vydal niekoľko kníh.
Zbierka Poesie jazz per cuori curiosi (Jazzové básne pre zvedavcov, 2018) zahŕňa krátke poetické reflexie na rôzne témy. Formu poézie si Fresu pre viaceré svoje krátke úvahy vybral aj preto, že sa v nej dostáva do popredia zvuková stránka slov. To je zároveň dôvod, prečo sa poézia prekladá len veľmi ťažko: veľakrát sa z nej pri transponovaní do iného jazyka vytráca pôvodná zvukomalebnosť či slovné hračky. Texty Paola Fresua sa nevyznačujú natoľko komplexnou štruktúrou, naopak, možno o nich povedať, že sú skôr jednoduché a priamočiare. Vďaka tomu im neubližuje ani pomerne verný preklad.
Sám Fresu je symbolom hudby, ktorá v spojení so slovom tvorí poéziu, resp. pieseň; jeho verše a vety tak v celom čísle časopisu fungujú ako poeticko-hudobný sprievod. Vo vizuálnej rovine s textami komunikujú ilustrácie Anny Godeassi, ktorá spolupracovala aj s Paolom Fresuom, a to práve na jeho spomínanej zbierke básní.