Prekladateľky a prekladatelia odporúčajú nové knihy
Ottessa Moshfegh: Lapvona
V poradí štvrtý román Ottessy Moshfegh (a tretí v mojom preklade) býva označovaný za shakespearovskú tragédiu plnú bláznov či bájku bez akéhokoľvek ponaučenia. Autorka sa pri jeho písaní odklonila od svojho charakteristického ja-rozprávania a príbehom rovnomennej stredovekej dediny kdesi v juhovýchodnej Európe nás tentokrát sprevádza neľútostný vševediaci rozprávač. Prítomné však zostávajú dobre známe moshfeghovské témy, ako napríklad chamtivosť, závisť či ničivé rodinné vzťahy.
Jazyk Lapvony je napriek dobovému prostrediu súčasný – archaizmy či historizmy sa v ňom vyskytujú len zriedkavo a vďaka detailným opisom absurdných situácií a chúlostivým dialógom naberá na mnohých miestach vulgárny ráz. Keďže jedným z hlavných motívov je priepastný rozdiel medzi otrockým životom poddaných a bezbrehým pohodlím, ktoré si užíva poplatný klérus a cynické panstvo, v texte sa vyskytuje nielen náboženská lexika, ale aj poľnohospodárske termíny či množstvo názvov rastlín. Osobitnou výzvou bola naturalizácia a exotizácia jednotlivých vlastných mien rozličnej proveniencie či preklad slovných hračiek. Napriek prevažujúcej ponurej atmosfére textu vnímam Lapvonu ako podnetnú prekladateľskú skúsenosť a ako dielo, ktoré svojou bezútešnosťou vytvára absurdné, a napokon azda aj trochu poučné paralely so súčasnosťou.
Daniela Krnáčová
Preložila: Daniela Krnáčová
Redakcia a jazykové korektúry: Zuzana Bariaková a Laura Klimová
Grafický dizajn: Elena Čániová
Vydavateľstvo: Literárna bašta (2024)
Lygia Fagundes Telles: Dievčatá
Román Dievčatá vyšiel v Brazílii v roku 1973 v období tvrdej vojenskej diktatúry a autorka Lygia Fagundes Telles potrebovala na jeho vydanie nesporne veľa odvahy. Prináša v ňom pohľad do vnútorného prežívania troch mladých kamarátok z rôznych spoločenských vrstiev – Loreny, Lie a Any Clary, a zároveň otvára témy ako drogová závislosť, feminizmus či odpor proti režimu. Svoje hrdinky neprikrášľuje, ale zobrazuje so všetkou malichernosťou, zraniteľnosťou, sebeckosťou i neistotou. Jej štýl niekedy porovnávajú s brazílskymi spisovateľkami Clarice Lispector či Hildou Hilst, a hoci by sa medzi nimi našli podobnosti, Lygia je jednoznačne svojská a originálna a právom patrí k najvýznamnejším brazílskym autorkám.
Z prekladateľského hľadiska predstavovala hneď prvý oriešok skutočnosť, že ide o polyfonický román. Lygia bez upozornenia a občas aj grafického členenia strieda tri rozprávačky a štvrtého rozprávača v tretej osobe. Portugalské slovesá majú však v určitých časoch rovnaký tvar práve v prvej a tretej osobe singuláru, takže najprv som text musela veľmi pozorne prečítať a rozčleniť si, ktorú časť rozpráva ktorá postava, čo som si overovala aj v štúdiách o diele. Zároveň každá z priateliek používa špecifické výrazy, ktoré ju čitateľovi pomáhajú identifikovať, takže bolo dôležité dôsledne dodržať rovnaký preklad a nepomiešať ich. Osobitná kapitola boli pasáže, kde vystupuje do popredia drogovo závislá Ana Clara. Nielenže rozpráva nesúvislo, neraz v akomsi delíriu, preskakuje od myšlienky k myšlienke a mieša prítomnosť, minulosť a predstavy, ale používa aj drogový brazílsky slang zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia, takže som výrazy intenzívne konzultovala s rodenými hovoriacimi.
Vznik prekladu formou štipendia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Silvia Slaničková
Preložila: Silvia Slaničková
Redakcia: Katarína Jusková
Obálka a sadzba: Aurélia Garová
Vydavateľstvo: Portugalský inštitút (2024)
Susanne Gregor: Voľným pádom
Susanne Gregor je rakúska autorka, ktorá sa narodila na Slovensku, no píše výlučne v nemčine. Jej román Voľným pádom sa minulý rok ocitol medzi desiatkou najlepších rakúskych románov.
Voľným pádom je román o dospievaní, rodinný a migračný román. Keď ortopéd Alan zmizne, jeho mladšia sestra Miša zistí, ako málo vie o jeho novom „rakúskom“ živote. Retrospektívne a z rôznych rozprávačských perspektív sa vraciame do čias dospievania v ČSSR a emigrácie. Autorka precízne mapuje rôzne vrstvy rodinných a medziľudských vzťahov, rozpráva o hľadaní, strácaní, znovunájdení, o ľuďoch, ktorí sa vydali za istým cieľom, no stále sú iba na ceste.
Preklad románu znamenal výnimočnú výzvu. Zriedka sa stáva, že si autorka môže prečítať svoje dielo v materčine, aj keď v nej funguje už len v komunikácii s rodinou, ako aj to, že zistíte, že ste s ňou prepojená viac než iba textom. Táto nezvyčajná situácia u mňa vytvorila zvláštnu bázeň k textu. So slovami som narábala opatrnejšie ako zvyčajne a spočiatku sa mi zdalo náročné uchopiť autorkin štýl a prepožičať mu svoj hlas. Potom sa mi podarilo naladiť na špecifické tempo rozprávania, striedanie perspektív, miest a rôznych časových úsekov, presnosť a citlivosť.
Tento román je dôležitý – nie preto, že autorka je Slovenka, ale preto, že zviditeľňuje migráciu zo strednej Európy, ktorá je v porovnaní s inými neviditeľnejšia, a rozpráva o našich susedoch, o ktorých vieme málo, zviditeľňuje ich literatúru, ktorá sa na pultoch našich kníhkupectiev objavuje iba zriedkavo.
Vznik prekladu formou štipendia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Paulína Čuhová
Preložila: Paulína Čuhová
Redakcia: Zuzana Bariaková, Laura Klimová
Autorka obálky: Elena Čániová
Vydavateľstvo: Literárna bašta (2024)
Virginia Woolfová: Vlny
Virginia Woolfová, ikonická spisovateľka britského modernistického hnutia, je jednou z najvýraznejších postáv svetovej literatúry. Vlny, ktoré vyšli v roku 1931, patria medzi jej najexperimentálnejšie prózy. Dejovej línii dominuje ponor do vnútorného sveta šiestich postáv, ktorý je čitateľstvu sprostredkovaný cez ich alternujúce monologické „prehovory“. Cez individuálne, vysoko subjektívne prežívanie a vnímanie sledujeme osudy troch mužov a troch žien v rozličných životných etapách a nazeráme na ich meniaci sa vzťah k vonkajšiemu svetu i k sebe samým.
Ide o štylisticky náročný text, v ktorom sa hutné monológy postáv zachytené v zložitých vetných konštrukciách prelínajú s lyrickými pasážami s osobitou rytmikou a poetickosťou. Atypické spojenia, ambivalentné výrazy a odkrývanie ich významov boli len jednou z mnohých prekladateľských výziev. Absencia klasického rozprávača, ktorý by nám ponúkol oporu v kontexte či charakterizácii postáv, môže občas komplikovať pochopenie originálu. Woolfová nás hádže do Vĺn bez oporných bodov a musíme sa v nich naučiť plávať spolu s postavami. Hneď v úvode románu Bernard vyhlási: „I see a ring.“ Na prvý pohľad jednoduchá veta pomerne presne ilustruje prekladateľské dilemy, ktorých bolo v texte neúrekom. Vidí Bernard prsteň? Kruh? Prstenec? Bez popisu situácie netušíme, na čo sa pozerá ani kde sa nachádza, k dispozícii máme len jeho vnem. Prekladateľ/-ka si tak musí zvoliť riešenie, ktoré sa javí ako najvhodnejšie (omyl však vylúčiť nemožno). V tomto prípade sa z pôvodného „prsteňa“ nakoniec stal „kruh“, detailnejší rozbor textu totiž odhalil, že viaceré postavy vnímajú realitu cez geometrické tvary. Mnohovrstevnatosť výrazu a štylistická bohatosť robia z Vĺn text, ktorý verne zachytáva hĺbku a komplexnosť ľudskej skúsenosti.
Simona Klimková
Preložila: Simona Klimková
Redakcia: Barbora Kráľová
Vydavateľstvo: Ikar – Odeon (2024)
Serhij Žadan: Nebo nad Charkivom
Serhij Žadan je jedným z najvýznamnejších ukrajinských básnikov a prozaikov súčasnosti. V roku 2022 bol nominovaný na Nobelovu cenu. Dielo Nebo nad Charkivom nevzniklo zo Žadanovej iniciatívy, túto zbierku jeho facebookových statusov na ukrajinskom knižnom trhu nenájdete, a zdá sa, že to ani nie je v pláne.
Žadana zastihla vojna na jeho hudobnom turné po Ukrajine. Zatiaľ čo na západ krajiny smerovali vlaky plné utečencov, on sa vydal na východ, do svojho Charkiva, mesta len tridsať kilometrov od ruskej hranice, ku ktorému sa práve blížili nekonečné kolóny ruskej vojenskej techniky. To, čo videl a prežíval, zdieľal so svojimi fanúšikmi prostredníctvom Facebooku. Z jeho príspevkov z obdobia 24. 2. 2022 – 24. 6. 2024 vznikla kronika tragických čias mesta, ktoré je každý deň zasypávané bombami a raketami.
Bolo mi cťou, keď mi bol ponúknutý preklad Neba nad Charkivom, a to hneď z dvoch dôvodov: jednak išlo už o môj druhý preklad Žadana; a jednak, v neposlednom rade, som mal pri prekladaní možnosť pospomínať, ako som sám, len niekoľko mesiacov predtým, kráčal po spomínaných uliciach a námestiach Charkiva. Najnáročnejšou stránkou prekladu bolo časté striedanie štýlov. Jeden príspevok má nádych eseje, druhý reportáže, tretí je dokonca báseň… Na jednej strane mi to bránilo zvyknúť si na autorov štýl, na strane druhej ma to však udržiavalo v strehu a nútilo plne sa sústrediť pri každom jednom texte.
Ondrej Hubinský
Preložil: Ondrej Hubinský
Redakcia: Veronika Goldiňáková
Vydavateľstvo: BRAK (2023)
Georgi Gospodinov: Úkryt času
Román dnes päťdesiatšesťročného Georgiho Gospodinova Úkryt času vyšiel v origináli v roku 2020, rýchlo bol preložený do viacerých jazykov a v roku 2023 zaň autor získal prestížnu Medzinárodnú Bookerovu cenu.
Úkryt času nemá štruktúru klasického románu, patrí do kategórie próz, aké sa už desaťročia označujú ako postmoderné, preto kladie vysoké nároky na čitateľa. Stretáva sa v ňom fantázia s realitou, irónia s nežnou melanchóliou a smútkom; dej sa odohráva vo Švajčiarsku, v USA, v autorovej domovskej krajine, ale aj inde. Prozaik originálnym spôsobom vypovedá o osudoch Európy a Bulharska v 20. storočí aj o ich prítomnosti, rozpráva o ľuďoch, ktorých existenciu poznačila totalita, ale aj búrlivé premeny spoločenských systémov v 90. rokoch. Dôležitá v ňom je kategória času a vedomie pominuteľnosti. V popredí fiktívneho príbehu stojí Klinika minulosti, v ktorej sa má prinavracať pamäť ľuďom postihnutým jej stratou, demenciou či Alzheimerovou chorobou, a referendum v európskych krajinách o tom, ktoré desaťročia 20. storočia považujú ich obyvatelia za najúspešnejšie.
Keď mi vydavateľstvo ponúklo Úkryt času na preklad, nemohol som to odmietnuť, lebo príležitostí preložiť niečo z bulharčiny nie je veľa. Pravda, poznal som predchádzajúci autorov román Fyzika smútku, preto som vedel, že prekladanie bude náročné. Špecifická je kompozícia, výstavba súvetí, prelínanie rôznych románových časov. V diele je množstvo literárnych a kultúrnych odkazov. Tie, ktoré sa viažu na svetové kultúrne dedičstvo, som „priamo“ transformoval do slovenčiny, no tie, ktoré sú úzko späté s bulharským kontextom, sa nezaobišli bez prekladateľských poznámok – v opačnom prípade by boli pre nášho čitateľa nezrozumiteľné.
Igor Hochel
Preložil: Igor Hochel
Redakcia: Jaroslav Hochel
Obálka: Nikola Janíčková
Vydavateľstvo: Ikar – Odeon (2024)