Aj kláštor môže byť miestom emancipácie

Marta Cuscunà v satirickej monodráme s bábkami Oklamaná prostota hovorí o tom, že byť ženou je vlastne prepych. Hra je voľne inšpirovaná literárnym dielom Arcangely Tarabottiovej a príbehmi sestier klarisiek z Udine. Ide o druhú etapu autorkinho projektu o feministických hnutiach v Taliansku.

Mať v 16. storočí dcéru, s ktorou odchádzala po svadbe aj časť majetku, bol vždy problém. Keď prišla na svet pekná a zdravá dcéra, malo to pre rodinu ekonomické výhody, pretože na vydaj stačilo aj malé veno. Ak sa však v rodine narodila dcéra menej príťažlivá, alebo nedajbože s fyzickým nedostatkom, hrozili vysoké výdavky a úbytok celého majetku. Nanešťastie „svadobný trh“ v období ekonomickej krízy prudko klesol a pretrvávajúca inflácia donútila rodiny hľadať nové náhradné riešenia, ako sa zbaviť narastajúceho počtu slobodných dcér. Odpoveďou bol nútený vstup do kláštora.

Mníšky z Kláštora sv. Kláry v Udine preukázali v tomto smere nevídanú životaschopnosť a kultúrnu zanietenosť, vďaka ktorej sa im podarilo premeniť kláštor na miesto vzbury a slobodného myslenia. Rôzne inštitúcie sa opakovane a násilnou formou pokúšali nastoliť prísnu kontrolu nad kláštorom a jeho cnostnými obyvateľkami, klarisky sa však roky dokázali z mužskej nadvlády a cirkevných hodnostárov vysmievať a vzdorovať im. Za múrmi Kláštora sv. Kláry tak vytvorili neuveriteľné spoločenstvo, ktoré stálo v silnom kontraste s väčšinovou spoločnosťou, vylučujúcou ženy zo spoločenského, ekonomického a politického života.

Inscenácia Oklamaná prostota odhaľuje, odkiaľ pramenia požiadavky žien v šestnástom storočí, je oživením túžby po zmenách, o ktoré už nestojíme, pričom to vôbec nemusí byť náhoda. Hovorí o kolektívnom osude celých generácií žien a ich možnostiach jednohlasne „volať“ po zmene.

Alexandra Lenzi Kučmová

Foto: Archív autorky

Alexandra Lenzi Kučmová

(1979) vyštudovala translatológiu na FiF UK v Bratislave. Od roku 2009 pôsobí ako úradná prekladateľka a tlmočníčka a kultúrna mediá­torka s presahmi do pedagogickej činnosti. Tlmočila najvýraznejším osobnostiam talianskej literatúry a filmu i hlavám štátov. Za preklady diel v spoluautorstve Pravdivý Caravaggio (2019) a Všestranný Raffael (2018) jej udelili Cenu Mateja Bela v kategórii interdisciplinárnej a encyklopedickej povahy a ocenenie talianskeho ministerstva kultúry „za prínos k šíreniu talianskeho jazyka a kultúry v zahraničí“. Venuje sa prekladu umeleckej a populárno-náučnej literatúry.