Sme slová, ktoré o nás boli vypovedané
Scauri na pobreží Tyrrhenského mora je posledným mestečkom v regióne Lazio, miesto ani škaredé, ani pekné, so svojou zvláštnou gráciou v rozklade. Práve sem sa v sedemdesiatych rokoch presťahovala Viktória spolu s mladou Marou. Možno ju adoptovala, možno ju ukradla, povráva sa všeličo. Viktória kúpila dom, do ktorého môže ktokoľvek vojsť a slobodne z neho odísť, otvorila si penzión pre psy v čase, keď sa veterinári v meste starali len o kravy a králiky. Viktória sa nikdy s nikým nepohádala a nikdy nezmenila účes. Jej štedrosť nemala hraníc, niektoré jej zvyky sa stali miestnou módou. Mesto jej nerozumelo, no zároveň nedokázalo odolať jej nezvyčajnému čaru.
Jedného dňa Viktóriu našli mŕtvu vo vani, hlúpa nehoda, nečakaný koniec. Mesto to prijalo, lebo vie pochopiť nešťastie, a mlčí. Lea Russo sa však nedokáže uspokojiť s verziou príbehu, v ktorej je až príliš veľa zamlčaných miest. Lea je advokátka, má manžela, dve dcéry a život preplnený povinnosťami. Napriek tomu nevie prestať myslieť na Viktóriu. Chce pochopiť, ako zomrela a kým v skutočnosti bola tá extravagantná žena, ktorú zrejme priťahovala. Alebo ktorou bola sama priťahovaná? To, čo sa o nej vynorí z jej neznámej minulosti, privedie Leu Russo na cestu, po ktorej sa len ťažko napreduje, no niet z nej návratu. Musí totiž opustiť bezpečný svet toho, čo bolo vypovedané – svet jednoznačnosti –, a nasvietiť i temné stránky premenlivej ľudskej identity.