Eleonóra Barcziová, Viktória Mirvajová (eds.) a kolektív autorov: Hovorme o sebe s rešpektom recenzia
V roku 2023 vyšla v spoločnosti Büro Milk kniha Hovorme o sebe s rešpektom, za ktorou stojí kolektív autorov a autoriek s editorkami Eleonórou Barcziovou a Viktóriou Mirvajovou. V grafickej úprave Martina Jenču a Denisy Šifrovej sa stala dokonca jedným z desiatich víťazných titulov Najkrajšie knihy Slovenska. Porotu zaujala nielen svojím výtvarným spracovaním, ale aj dôležitou témou inklúzie a vytvárania bezpečného prostredia pre LGBTI+ ľudí. V tejto recenzii sa na ňu pozrieme z hľadiska prínosu pre prekladateľskú prax.
Jazyk je živý organizmus a reaguje na potreby svojich používateľov a používateliek. Kniha má podtitul „Sprievodca jazykom prijatia“ a predstavuje rôzne stratégie, ako narábať s jazykom v textoch, v ktorých nechceme nikoho vynechať ani uraziť.
Publikácia je rozdelená na viacero tematických celkov. V prvých dvoch kapitolách s názvom „Čo je rešpekt a prijatie“ a „História prijatia a neprijatia“ prináša krátke osobné výpovede kvír ľudí či prierez ich novodobou históriou na našom území – v tejto časti sa dočítame napríklad o osude aktivistu Imricha Matyáša, ktorý od 30. rokov minulého storočia bojoval proti kriminalizácii homosexuality. Po nich nasleduje rozsiahlejší rozhovor so slovenskou výtvarníčkou Annou Daučíkovou, ktorý je okrem obsahu zaujímavý aj tým, ako pristupuje k rodu respondentky: „… zároveň som si od raného detstva jasne uvedomoval_a, že nie som dievča, a dával_a som to, samozrejme, najavo.“
Ďalšia kapitola s názvom „Ako o nás hovoriť“ sa začína slovami: „Jazyk hrá veľkú rolu v tom, ako sa cítime. Citlivé, rešpektujúce a inkluzívne pomenovania však nevznikajú kdesi v jazykovednom ústave samy od seba, ale tvoríme ich my ako spoločnosť.“ Obsahuje dva rozhovory, ktoré viedla Dominika Chrastová, a z lingvistického hľadiska je veľmi zaujímavý rozhovor s Luciou Molnár Satinskou, jazykovedkyňou a vedúcou oddelenia sociálnej lingvistiky Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, ktorá sa dlhodobo venuje okrem iného práve rodovo citlivej slovenčine. Na úvod vysvetľuje, kedy a ako sa nové slová dostávajú do slovníka, či ako sa mení expresívne zafarbenie existujúcich slov.
Formuluje aj myšlienku, ktorou sa riadi celá publikácia a ktorá platí vlastne pri všetkom novom, o čom píšeme (či prekladáme), teda aj pri pokusoch o rodovo vyvážený a inkluzívny jazyk: „V takýchto premenlivých alebo formujúcich sa oblastiach by som sa preto spoľahla na ľudí, ktorí sa im odborne venujú. Môžu to byť napríklad organizácie spájajúce tieto komunity. Alebo sa dá riadiť aj pojmami použitými v štúdiách či odborných časopisoch.“ Zároveň uvažuje o rôznych prístupoch k rodovo inkluzívnemu jazyku, v rámci ktorých sa môžeme oprieť o základné prostriedky v slovenčine, napríklad o hromadné pomenovania ako študentstvo či čitateľstvo.
Práve preklad často vnáša do jazyka nové skutočnosti a na jeho poli sa dajú testovať rôzne prístupy k nim. Lucia Molnár Satinská spomína aj konkrétne knižné tituly, pri ktorých prekladateľky všakovako využili možnosti slovenčiny: v románe Dievča, žena, iné od britskej autorky Bernardine Evaristo sa autorka tejto recenzie inšpirovala návrhom bezrodového jazyka od Sely a pri rozprávaní o nebinárnej postave využila okrem iných prostriedkov stredný rod. V románe Kniha krvi švajčiarskeho autorstva Kim de l’Horizon sa prekladateľka Zuzana Demjánová, naopak, strednému rodu cielene vyhla a zvolila iný prístup, ako v texte neidentifikovať rod postavy. Inkluzívny a rodovo neutrálny jazyk použila aj Kristína Bartová pri preklade sexuálnej príručky Klub rozkoše od francúzskej ilustrátorky Jüne Plã a vyhrala sa aj s rôznymi inkluzívnymi neologizmami.
V závere rozhovoru sa objavuje ešte jedna dôležitá myšlienka: pri „nových“ výrazoch si treba uvedomiť ich rozdelenie na in-group (teda v rámci komunity) a out-group (mimo komunity). Jednoducho niektoré slová by človek mimo komunity nemal používať, a to sa týka „aj etnicity, náboženstva a hocijakých iných skupín“.
Druhý, oveľa kratší rozhovor v tejto kapitole viedla Dominika Chrastová s arodovou osobou a tvorcom online obsahu Fipah, ktorý sa síce neidentifikuje so žiadnym rodom, ale v záujme uľahčenia komunikácie akceptuje aj mužský rod, hoci uprednostňuje ženský. Z jazykového hľadiska je však zaujímavé jeho vyjadrenie, že „… mnoho gramaticky ženských slov a zdrobnenín je mimoriadne útulných a takéto slová sú mi veľmi blízke. V ženskom gramatickom rode navyše vnímam viac farby, zábavy a bezpečia…“ Hoci takéto uvažovanie o jazyku pôsobí nezvyčajne, prekladateľom a prekladateľkám nie je cudzie. Pri výbere správneho slova neraz zaváži práve pocit, aký v nás vyvoláva, a samozrejme, či tento pocit zodpovedá aj emócii vyvolanej originálom.
V kapitole nazvanej „Ako to vyzerá bez rešpektu“ sa k slovu dostanú psychológ a psychologička, sociológ či antropologička/režisérka dokumentárneho filmu Šťastný človek o transrodovom človeku. Zamýšľajú sa nad významom slova rešpekt či nad vplyvom (ne)prijatia na duševný stav človeka.
Nasledujúca kapitola „Rešpektujúci jazyk v médiách“ prináša konkrétne príklady článkov a rozhovorov o kvír ľuďoch z rôznych médií. Ukazuje, že okrem inkluzívneho jazyka veľmi záleží na výbere i celkovom vyznení článku, teda nemá byť jeho cieľom robiť z témy kvír ľudí senzáciu ani ju za každú cenu sexualizovať. Zobrazovaním kvír komunity v médiách sa zaoberá aj obrazová príloha publikácie a v bodoch ponúka aj konkrétne návrhy.
Predposledná kapitola „Prijatie v pracovnom prostredí“ ponúka šesť odporúčaní, ako vytvárať bezpečné a inkluzívne prostredie nielen pre kvír ľudí, ale pre celý zamestnanecký kolektív, pretože „negatívny naratív a nálady namierené proti LGBTI+ ľuďom priamo vplývajú nielen na ich každodenné životy, ale neblaho pôsobia aj na celú krajinu vrátane firiem, ktoré v nej podnikajú“. V roku 2023 vznikla Firemná výzva, ktorá sprístupňuje dáta a na nich demonštruje, že „firmám sa viac darí v otvorenej, inkluzívnej a rôznorodej spoločnosti“.
Z lingvistického a prekladateľského hľadiska je veľmi prínosný „Dúhový kompas, odborne zostavený súbor nástrojov pre médiá, organizácie aj jednotlivcov, ktorí chcú o LGBTI+ ľuďoch a témach hovoriť s rešpektom a bez predsudkov“. Obsahuje sedem princípov, ako o týchto témach citlivo písať a hovoriť, upozorňuje napríklad, aby sme výrazom „sexuálna menšina“ neredukovali životy ľudí na sexuálnu zložku ich orientácie, ale mali by sme používať neutrálnejšie pojmy, napríklad kvír ľudia, LGBTI+ ľudia či dúhová komunita. Viac sa o najrôznejších termínoch píše v Slovníku dúhových pojmov, kde sú nielen vysvetlené, ale pri každom je uvedený kultúrny kontext, pri niektorých aj upozornenie, čomu sa vyhnúť (napríklad namiesto slova homosexuál, ktoré charakteristiku človeka posúva výlučne do sexuálnej roviny, sa odporúča slovo gej, pričom sa kladie dôraz na jeho slovenský prepis, pretože vo všeobecnosti publikum nemusí rozumieť anglickým výrazom, ktoré navyše vzbudzujú pocit, že ide o niečo cudzie). Tento slovník sa nachádza aj online na stránke duhovykompas.sk, kde je pravidelne aktualizovaný.
Online prostredie ponúka širokú paletu odporúčaní a návodov na inkluzívny jazyk, či už od odborníčok a odborníkov, napríklad manuál Ako používať rodovo vyvážený jazyk, ktorý vznikol na základe publikácie Analýza významu a možností používania rodovo vyváženého jazyka kolektívu autoriek a autorov. Alebo priamo od LGBTI+ ľudí, napríklad Nebinárna príručka od Victory Vargicovie alebo Bezrod od Sely.
Predstavovaná publikácia, navyše ilustrovaná dielami kvír umelcov a umelkýň, ponúka prínosný pohľad na citlivejšiu medziľudskú komunikáciu a užitočný nástroj k prekladateľskej práci.
Lucia Halová