KonVerzácia s Miroslavou Vallovou: Kultúrna diplomacia je generátor spolupráce a umenie dokáže zázraky

Pýtala sa Gabriela Magová

V oblasti literatúry a knižnej kultúry pracuje od polovice 70. rokov. Po štúdiu taliančiny a francúzštiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave bola redaktorkou a potom zástupkyňou šéfredaktora vo vydavateľstve Tatran, v rokoch 1993 – 1996 pôsobila ako konzulka na Veľvyslanectve SR v Ríme. Po návrate pracovala v Národnom literárnom centre (potom Literárne informačné centrum, dnes Slovenské literárne centrum) ako vedúca zahraničných aktivít, ako vedúca oddelenia riadenia projektov a v roku 2012 sa stala jeho riaditeľkou.
LIC viedla vyše deväť rokov a za ten čas sa jej napriek pretrvávajúcej podfinancovanosti a iným nepriaznivým podmienkam podarilo z neho vytvoriť prosperujúcu, otvorenú a užitočnú inštitúciu. Bola aktérkou mnohých významných podujatí, ktoré reprezentovali slovenskú literatúru a knižnú kultúru, napr. čestné hosťovanie na medzinárodných knižných veľtrhoch v Bologni, Prahe, Budapešti a v Paríži. Viacerým slovenským autorom a autorkám otvorila dvere do sveta.
Prekladá taliansku literatúru a rediguje, dvakrát bola porotkyňou ceny Anasoft litera, spoluzakladala cenu René – Anasoft litera gymnazistov.
Za prínos pri šírení, propagácii a preklade slovenskej literatúry v zahraničí, ako aj za podporu budovania a rozvíjania francúzsko-slovenských kultúrnych vzťahov najmä prostredníctvom organizácie čestného hosťovania Slovenska na knižnom veľtrhu Salon du Livre v Paríži v roku 2019 získala v roku 2021 od francúzskeho ministra kultúry Rad umenia a literatúry (Ordre des Arts et des Lettres).
Rozhovor s prekladateľkou a kultúrnou diplomatkou Miroslavou Vallovou pripravila Gabriela Magová.

Vaše rodinné zázemie je niektorým známe, no predsa, do akej miery vás predurčovalo na prekladateľskú/literárnu dráhu? Prípadne ovplyvnilo vás gymnázium?
V oboch starorodičovských rodinách, do ktorých ma osud priviedol, som bola obklopená knihami a boli mi denne ponúkané zo všetkých strán. Rozhodujúci ťah pre môj život však urobil dedo z otcovej strany. V jedno letné popoludnie ma zapísal do knižnice. Ten obraz zostal vypálený v mojej päťročnej pamäti žiarivými farbami. Mala som v ten deň narodeniny, dedo ma najprv – na uctenie sviatočnej chvíle – vzal do kaviarne, kam chodieval s priateľmi, a objednal mi ružovú malinovku, či presnejšie sódovku s malinovým sirupom. Vrchol potešenia, skvelá predpríprava a strategický ťah z dedovej strany. Vzápätí sme sa odobrali na nádherné miesto. Mestská knižnica v Trnave sa v tých časoch nachádzala a nachádza sa aj dnes, povedané s istou mierou zveličenia, uprostred ružového sadu. Narodeniny mám v júni, takže všetky ruže kvitli a mne sa knižnica spojila s krásou, zdalo sa mi, že som sa dostala kdesi do rozprávkovej krajiny za zrkadlom. Na prvý raz som si odniesla domov tri knihy, medzi nimi Kuře Cupity. Dedo, výborný rozprávač aj interpret, so mnou statočne navštevoval knižnicu celý ďalší rok. Dohoda medzi nami znela, že si smiem sama vybrať tri knihy, väčšinou boli obrázkové, a on vybral štvrtú, z ktorej mi potom čítal, tak ako z Babičky, keď všetci ostatní odišli na pohreb mojej mamy.
Už zakrátko sa veci všelijako zvrtli a potvrdilo sa, že knižné nasmerovanie malo svoj význam. Čítanie vtedy dlho bolo pre mňa jediným bezpečným útočiskom, zdrojom krásy, oporou a mentoringom.

Študovali ste na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave francúzštinu a taliančinu. Jazyky ste poznali z domu, alebo ste sa k nim dostali až na vysokej škole? Prečo práve tieto dva jazyky?
Francúzština bola prirodzenou voľbou, mala som ju na strednej škole a aj doma zaznievala. Mala som vysnívané aj štúdium arabčiny, no tá sa v roku po mojej maturite neotvárala. Ako sa však neskôr ukázalo, bol to veľmi povrchný sen, lebo keď som sa začala venovať taliančine, už som na arabčinu ani nepomyslela. Zažila som stretnutie s prekladateľom Blahoslavom Hečkom, ktorý sa neskôr stal mojím prvým učiteľom taliančiny. Najprv si ma vyskúšal, a keď usúdil, že by mi to mohlo ísť, naučili sme sa spolu prvé slová a vety s vidinou prijímacích skúšok, lebo taliančinu na rozdiel od arabčiny otvárali. Na prijímacích pohovoroch sa však nikto nezaujímal o znalosti z jazyka, vyžadovali všeobecný politologický prehľad, na ktorý som sa ja vôbec nepripravovala. Tam som však po prvý raz stretla svojho budúceho manžela, ktorý šiel v abecede predo mnou, a keď odchádzal, veľmi stručne mi porozprával, aké otázky mu položili. Presne to isté sa spýtali aj mňa a vďaka nemu som to vedela. Neskôr v Tatrane som redigovala viaceré preklady Blahoslava Hečka a veľa som sa pri tej práci od neho naučila.

Ako vtedy vyzeralo štúdium na FiF UK, aká bola atmosféra na vašej domovskej katedre?
Prvý ročník sme napriek okolnostiam prežívali v miernej eufórii. Mali sme skvelých profesorov, štúdium vďaka nim začínalo vyzerať ako neľahké, no vzrušujúce podujatie. Vytriezvenie prišlo rýchlo a bolelo. Hneď po nástupe do druhého ročníka sme zistili, že z katedry boli vyhostení práve tí vyučujúci, ktorých sme si cenili najviac, najmä profesor Jozef Felix, ktorý jediný prednášal po francúzsky, učiteľ s darom udržať pozornosť poslucháčov, vyvolať v nich napätie, zvedavosť a nedočkavosť. Jeho prednášky o francúzskej literatúre obsahovali napínavé príbehy, nečakané rozuzlenia a zároveň presný, aj keď prostý návod, ako čítať jednotlivých autorov, ako im rozumieť, ako ich dielo umiestniť do kontextu a súvislostí práve preberaného obdobia. Niektorí sme už od neho dostali témy diplomovej práce a vedeli sme, že ju budeme písať po francúzsky. Pociťovali sme rešpekt, ale aj uspokojenie, prísny profesor vedel študentom dodať nádej. Keď som po desiatich rokoch od skončenia školy redigovala v Tatrane reedíciu jeho prekladu románu Salambo od Gustava Flauberta, využila som niektoré jeho poznámky k Flaubertovmu dielu, ktoré nám predniesol, hoci Flaubert nepatril do obdobia, ktoré sme riešili v prvom ročníku. Veľmi sme pociťovali aj neprítomnosť Antona Vantucha. Myslím, že bol externým vyučujúcim, no veľmi nám chýbal. Nikdy nezabudnem na jeho analýzu Očarenej duše Romaina Rollanda. To, čo sme zažili v prvom ročníku, sa už nikdy počas nášho štúdia nezopakovalo.

Mali ste dostupné učebnice, knihy?
Učebný materiál katastrofálne chýbal. Študovali sme prevažne z poznámok, ktoré sa nám podarilo zachytiť na prednáškach, niektorí, pravda, mali šťastie a podarilo sa im získať poznámky od niekoho zo starších ročníkov. Posúvali sme si dvoje skrípt, ktoré však mali svoj vek a boli takpovediac minimalistické. Na požičanie Grevissovej Gramatiky francúzskeho jazyka bol poradovník. Chýbali aj knihy v jazykoch, ktoré sme študovali. Spomínam si, ako sme obchádzali antikvariáty, najradšej sme mali ten na Mickiewiczovej ulici, tam sme získali najviac úlovkov, najvzácnejší z nich bol malý exemplár v koži viazaného Corneillovho Cida, brať ho do rúk znamenalo čistý pôžitok. Bohužiaľ, zmizol v nenávratne. Za šesť korún sme kúpili, veľké šťastie, La Fontainove Bájky z roku 1915, krásnym písmom venované nejakej Kateřine. Bomba bola aj kúpa absolútne nezohnateľného Románu o ruži. Boli to pozostatky z minulých čias, keď kníhkupectvá a antikvariáty boli plné takýchto kníh. Často sme obišli naprázdno. Vtedy sme sa aspoň potešili stretnutiu s ryšavým psom čau-čau a jeho mlčanlivým majiteľom, častými návštevníkmi antikvariátu.

Mali ste v čase štúdia aj prednášky alebo semináre zamerané na teoretickú či praktickú prekladateľskú prípravu?
V tom čase sa na FiF UK prekladateľstvu nikto sústredenejšie nevenoval, študijné odbory boli koncipované ako pedagogické. Zora Jesenská spolu s Jánom Ferenčíkom síce iniciovala vznik prvého prekladateľského seminára na akademickej pôde, no ten bol zameraný na ruskú literatúru. Prekladateľstvo sa v tom čase začalo úspešne rozvíjať na Univerzite 17. novembra v Bratislave, no tá bola, napriek záujmu študentov a svojmu odborne novátorskému a efektívnemu študijnému programu, približne dva roky po založení zrušená. Študenti vplynuli do jednotlivých katedier FiF UK.

Mali ste možnosť ako študentka cestovať alebo získať študijné štipendium v zahraničí?
V našom ročníku študovalo francúzsky jazyk a literatúru takmer sto študentov, z nich iba niekoľkým sa ušlo ročné štipendium vo Francúzsku. Nepamätám si presne, ako to fungovalo v iných jazykových kombináciách, napríklad u španielčinárov či rumunčinárov, no taliančinári, ktorých bolo na začiatku desať, sa na štipendium dostali všetci, niektorí aj trikrát. Odchodu do Talianska však predchádzala tŕňová cesta. Takmer do posledného dňa nebolo totiž isté, či nádejný štipendista skutočne odcestuje. Cestu mu zahatávali obrovské balvany „byrokratických“ prekážok. Nikto z nás nesmel opustiť Bratislavu, museli sme byť k dispozícii, každý deň sa totiž situácia mohla zmeniť a mohli nás vyzvať na doplnenie čohosi, čo k schváleniu cesty chýbalo. Cesty pre študentov riešilo zahraničné oddelenie na ministerstve školstva a bolo nám odporúčané nevyrušovať pána Sirotu, krstné meno si nepamätám, ktorý oddeleniu dlhé roky vládol. A tak sme museli čakať na telefonát od profesora Pažitku, vedúceho nášho študijného odboru, ktorý cez svoje dlhoročné kontakty tieto štipendiá od talianskej strany získaval. Boli to mesačné pobyty na letných jazykových kurzoch na rozličných miestach Talianska. Niektorým z nás sa stalo, že sme po niekoľkotýždňovej kalvárii a vybičovanej nádeji napokon nevycestovali. Nám študentom nikdy nebolo celkom jasné, či za prieťahy zodpovedá vysielajúca strana, alebo sme štipendium jednoducho nedostali. Boli to situácie, ktorými by sa Dino Buzzati určite s vďakou inšpiroval. Napriek týmto okolnostiam sme však o štipendiá stáli, boli totiž v našom štúdiu rozdielovým prvkom. Keď sme sa vrátili do školy po mesiaci v Taliansku, síce nie bezchybne, no plynulo sme v talianskom jazyku komunikovali.

Stretli ste počas štúdia nejaké zaujímavé alebo významné pedagogické osobnosti, ktoré na vás zapôsobili?
Pokiaľ ide o štúdium francúzštiny, boli to už spomínaní profesor Jozef Felix a Anton Vantuch. Veľmi blízky nám bol aj Igor Považan, v tých časoch odborný asistent. Spomínam si na smutnokrásnu udalosť, v ktorej sme my študenti spolu s ním boli hlavnými aktérmi. Katedra francúzskeho jazyka a literatúry očakávala návštevu z Francúzska. Pravdepodobne to mali byť hostia z Francúzskeho inštitútu v Prahe alebo priamo z francúzskej ambasády. Igor Považan nám navrhol, aby sme pripravili pre hostí pásmo z francúzskej poézie. Voľba padla na Guillauma Apollinaira a jeho Alkoholy. Strávili sme pri spoločnej práci v Kryme niekoľko povznášajúcich týždňov. Dosť sme sa škriepili, veľa sme sa smiali, chvíľu sme uvažovali, či nezameniť Apollinaira za Préverta, no túto myšlienku sme zamietli. To bola tá krásna časť. Pri recitačnej generálke na podujatie, ktorá sa odohrávala v miestnosti 127 na Gondovej ulici, nám prišli oznámiť, že podujatie sa ruší. Hostia sa bez neho zaobídu. Dôvod nám neuviedli, no neskôr sme sa z kuloárov dozvedeli, že podujatie bolo zrušené pre zlý výber autora. Opäť sme sa ocitli v Kryme, tentoraz v celkom inom nastavení. Vždy keď sme sa s Igorom v priebehu nasledujúcich rokov stretli na koncertoch či inde, spomínali sme na sklamanie a krivdu, ktoré sme vtedy pocítili.
Naším prvým lektorom talianskeho jazyka bol Sante Cavina. Pochádzal z Forli, oženil sa so Slovenkou z Turčianskych Teplíc a neskôr sa stal svokrom českého básnika, prozaika a prekladateľa Petra Borkovca, ktorý ho zvečnil vo viacerých svojich poviedkach. No nielen Sante bol prvým pre nás. Aj my sme boli prvými pre neho. Boli sme jeho prvými študentmi, a odkedy sme ho spoznali, bol náš čas diktovaný jeho rytmom. Malé Karpaty sme spoznali vďaka nemu, každú sobotu organizoval dlhé vychádzky s povinnou účasťou a pozorne počúval našu potkýnajúcu sa taliančinu. Už nikdy som sa na tie miesta, čo sme prešli s ním, nedostala. Objavil pre nás pesničkára Fabrizia de André, vysvetľoval nám Taliansko. Žil s nami celý rok, potom sa presťahoval do Prahy. Zostali sme priateľmi až do konca, odišiel pred dvomi rokmi.

Po škole ste sa dostali do vydavateľstva a kariérne ste postupovali podľa vtedajších pravidiel od korektorky „vyššie“. Čo vám dala táto práca?
Začiatky neboli ľahké. Nastúpila som do Tatranu po takmer tridsiatich rokoch od jeho založenia. Našla som tam silnú – počtom aj inak – generáciu kolegov päťdesiatnikov a zaradila som sa do skupiny nováčikov približne môjho veku. Politicko-spoločenské otrasy nemilosrdne dopadali aj na Tatran, päťdesiate roky, okupácia, normalizácia, často odchádzali tí najlepší. V Tatrane fungoval akýsi druh spoločného vedomia, ktorý nám sprítomňoval bývalých kolegov a umožňoval spoznať ich príbehy tvorené napoly legendou a napoly realitou, poznali sme ich výroky, boli tam s nami, stretávali sme ich na úzkych chodbách, Zoru Jesenskú, Fedora Balla, ktorý emigroval do Paríža a pracoval v centrále Unesca, Pavla Taussiga, s ktorým som sa osobne stretla až neskôr na knižnom veľtrhu vo Frankfurte, Julku Májekovú, priekopníčku prekladania holandskej literatúry… Zmes vplyvu tradície, trochu rigidného vydavateľského úzu a efektívnej mašinérie tvorby knižného diela nás trochu zväzoval, no prinášal výsledky. Každý náš počin, každá korektúra, každé čítanie po prepise prešli následne rukami starších kolegov, všetky zásahy nám vysvetľovali. Prechádzali sme náročným remeselným tréningom, dôležitá bola aj práca so zdrojmi, overovanie faktov. V knižnici Tatranu sa skrýval jedinečný poklad – šesťzväzkový slovník Larousse z konca devätnásteho storočia. Neviem si predstaviť, ako by som bez neho mohla zredigovať Balzacov román Úradníci (preklad Terézia Gašparíková), súčasť veľkého cyklu Ľudská komédia z roku 1838, v slovenčine súčasť päťzväzkového výberu z Balzacovho diela vydaného v roku 1984. Slovenský jazyk neobsahuje označenia všetkých stupňov a medzistupňov francúzskej ministerskej hierarchie, bolo potrebné ich vytvoriť a v tom bol Larousse nenahraditeľný. V polovici deväťdesiatych rokov, keď sa Tatran už rozpadal a ja som pracovala v Ríme na našom konzuláte, sa mi raz o tomto slovníku snívalo. Zavolala som Zuzke Mrlianovej, francúzštinárke, ktorá v Tatrane ešte pracovala, a poprosila som ju, aby slovník z knižnice vzala a odniesla si ho domov. Už ho tam nenašla. Snové znamenie zafungovalo, len trochu s oneskorením.
Vrátim sa ešte k vašej otázke. Okrem profesionálnych znalostí a možnosti spoznať množstvo osobností literatúry a kultúry mi pôsobenie v Tatrane prinieslo viaceré vzácne priateľstvá, ktoré pretrvávajú doteraz.

Napokon ste v Tatrane pracovali aj ako zástupkyňa šéfredaktora, to bol asi iný typ práce…
Jednoznačne. Tvorba edičného plánu, možnosť ovplyvňovať vydavateľskú koncepciu vydavateľstva sú napĺňajúce tvorivé činnosti, takmer si neviem predstaviť lepšie.

Od roku 1993 ste pracovali v diplomacii. Vtedy asi nebol čas na prekladanie, ale predsa toto obdobie určite malo vplyv aj na vašu prekladateľskú prácu, alebo širšie, na chápanie kultúrnej výmeny. Ak áno, v čom konkrétne?
Pobyt v krajine východiskového jazyka je pre prekladateľa obrovským bonusom a pokojne možno aj dnes povedať, že napriek terajším obrovským technologickým vymoženostiam priam nevyhnutnosťou. Dostane sa na miesta, na ktoré by sa inak nedostal, pochopí veci, ktoré by inak nepochopil, stretne ľudí, ktorých by inak nestretol. To všetko mu umožní lepšie porozumieť jazykovému mysleniu autora, takpovediac pomôže mu rozlúsknuť, prelomiť jeho osobnostný kód. Na zahodenie, pochopiteľne, nie sú ani kontakty. Pri práci na veľvyslanectve som definitívne pochopila, že knihy, hudba, výtvarné umenie, postátie s hosťom pred obrazom s pohárom vína dokážu zázraky, zapôsobia aj na neprelomiteľnú obranu, alebo inak povedané – sú generátormi spolupráce. Kultúrna diplomacia je však u nás doma ešte stále nedocenená a nevyužívaná. Akoby nikto ani netušil, aký môže mať potenciál a za akých podmienok môže fungovať. Pretože ak kultúrna diplomacia nestojí na kontinuálnej a dlhodobo koncepčne budovanej, a nie formálnej spolupráci rezortov zahraničia, kultúry a školstva, ak táto podmienka nie je splnená, tak akákoľvek naša umelecká prezentácia smerom do zahraničia zostáva len krásnou svetlicou v tmavom lese.
Samozrejme, mohli by sme v rozhovore ešte hodnú chvíľu pokračovať na tému nevyhnutnosti adekvátneho finančného zabezpečenia kultúrnej diplomacie rozvíjanej na uvedených zásadách. Dobrým príkladom povedaného je grantový systém SLOLIA, ktorý spravuje Slovenské literárne centrum (predtým Literárne informačné centrum), príspevková organizácia ministerstva kultúry. Medzi Literárnym centrom a rezortom zahraničia roky fungovala efektívna spolupráca. Vyvinula sa z veľmi konkrétnych logistických potrieb oboch zúčastnených a bola prospešná pre obidve strany. Obchádzala však takpovediac horné poschodia ministerstva, takže koncepčne rozvíjať potenciál takejto spolupráce nebolo možné. Spolupráca s rezortom školstva takmer nefungovala, hoci sme sa o ňu v Literárnom centre snažili. Školstvo v poslednom období, povedzme v poslednom desaťročí, zrušilo niekoľko lektorátov slovenského jazyka na zahraničných univerzitách. V krehkej sieti kontaktných bodov šírenia slovenskej kultúry v zahraničí vznikli neopraviteľné diery. Lektoráty sú dôležitým faktorom pri šírení slovenskej literatúry, ich výpadok je citeľný. Zrušením lektorátov sa musia domáci univerzitní slovakisti preorientovať na iné jazyky a hľadať si iné uplatnenie, čím na Slovensku prichádzame o možnosť spolupráce s nimi. Väčšinou prechádzajú na bohemistiku či na iné slovanské jazyky. A pritom práve lektoráty ponúkajú možnosť generovať nových prekladateľov, ktorí majú šancu uchytiť sa a rozvíjať vzťahy so slovenskou literatúrou na rôznych úrovniach.
SLOLIA fungovala výborne, záujem zahraničných vydavateľov o príspevok na vydanie diel slovenských autorov stúpal, preto je nepochopiteľné, že jeden z mála efektívnych nástrojov kultúrnej diplomacie – a navyše s potenciálom rozvoja – musel o svoj rozpočet zvádzať každoročne ľúty boj. A pozor, hovoríme o rozpočte v sume, ktorá nedosahovala 150 000 eur. Pokiaľ viem, tento stav pretrváva.
Svetlo na konci tunela sa objavilo s nástupom Ivana Korčoka do ministerskej funkcie. Všetko vyzeralo tak, že v súvislosti s kultúrnou diplomaciou aspoň seriózne uvažuje o zmene paradigmy.

Dlhodobo sa venujete kultúrnej diplomacii a vynakladáte veľké úsilie, aby naša literatúra komunikovala s inými, a s tým súvisí aj to, že sa výborne orientujete v najnovšej domácej literárnej tvorbe. Ako ju vnímate, aj z hľadiska jej potenciálu v iných kultúrach?
Túto otázku dostávam často. Mám na ňu jednoznačnú odpoveď. Po celoživotnej čitateľskej skúsenosti so slovenskou aj inou literatúrou, po množstve rozhovorov so zahraničnými vydavateľmi, ktorí vydali alebo sa chystali vydať dielo slovenského autora či autorky, som presvedčená, že slovenská literatúra sa úrovňou vyrovná iným literatúram. Má svoje špecifiká, tak ako ich majú aj iné literatúry. Mohli by ste sa opýtať, ako je teda možné, že sa zahraniční vydavatelia netlačia pred predajňou práv na diela slovenských autorov, a v tejto otázke sa skrýva aj podotázka, čo robiť, aby sa tlačili. Zahraniční vydavatelia, a nielen vydavatelia, stále majú rešpekt pred nepoznaným, neznámym, a tým naša literatúra ešte vždy je. Zdalo by sa, že Slovensku sa už dostalo dosť času emancipovať sa v spoločenstve ostatných nezávislých krajín. No čas histórie plynie pomalšie ako náš každodenný čas. Ešte to chvíľu potrvá. Môžeme však pre zrýchlenie tohto procesu všeličo urobiť. Ocitáme sa v našom rozhovore pri konkrétnom aplikovaní myšlienok o kultúrnej diplomacii, ktoré tu zazneli predtým. A, pochopiteľne, opäť sú v hre aj finančné prostriedky. Štát by si mal dobre rozmyslieť, o čo mu vlastne ide. Síce práve v tomto období by sme mohli dospieť k presvedčeniu, že štát nemusí mať vždy ušľachtilé zámery a ciele. Ak by ich však predsa len mal, už malé a koncepčne zosúladené navýšenie rozpočtov pre inštitúcie, ktoré majú v náplni práce aj kultúrnu diplomaciu, by znamenalo veľa. Pre oblasť šírenia slovenskej literatúry do zahraničia by to napríklad znamenalo možnosť rozvinúť a takpovediac zveľadiť profesionalitu práce s prekladateľmi slovenskej literatúry, venovať sa im priam osobne, ponúkať im benefity prospešné pre ich prácu.

Viem, že vám špeciálne záležalo a iste aj záleží na cene gymnazistov René, na ktorej vzniku ste sa podieľali.
Po prvom ročníku ceny René, čiže ceny Anasoft litera gymnazistov, sme boli užasnutí zo záujmu študentov, fascinovalo nás, ako vedia argumentovať. Vyvstal nám pred očami zrazu celkom iný obraz, ktorý poprel všetky klišé o tom, ako dnes nikto nečíta. V ďalších ročníkoch záujem gymnázií o zapojenie do ceny stúpal, a to si vyžadovalo takmer dennú komunikáciu s jednotlivými školami, profesormi aj študentmi na sieťach aj osobne, venovala sa tomu Soňa Uriková. Bolo to náročné, ale aj opojné. René expandoval, no v rozlete ho zrazila pandémia aj ďalšie okolnosti. V súčasnosti funguje, no mal na viac.

Vráťme sa k prekladu. Ako ste sa „naučili“ prekladať?
Veľmi jednoduchá odpoveď by znela, že prekladaním a pozorným sledovaním spätnej väzby kolegov, Slava Hečka, Evy Mikulajovej, Michaely Jurovskej. Veľmi veľa som sa naučila redigovaním, porovnávaním francúzskych a talianskych originálov s ich pretlmočením do slovenčiny. V tejto súvislosti nemožno nespomenúť viac ako štyridsať ročníkov Letnej školy prekladu, ktorá bola pre nás dlhé roky jediným fórom priamej prekladateľskej výmeny.

Pamätáte si prácu na svojom prvom knižnom preklade?
Môj prvý preklad bol román Carla Cassolu Fausto a Anna. Bola som na materskej dovolenke s druhým dieťaťom, a keď som chcela prekladať, musela som byť absolútne disciplinovaná. Za každé porušenie tohto pravidla som platila večernou či nočnou prácou. Bojovala som s nedostatočnou znalosťou reálií, bolo tam množstvo vecí, ktorým som nerozumela a nemala som príležitosť ich konzultovať, internet nebol. Dnes, keď prekladáte súčasného autora, je bežné, že ste v styku priamo s ním. Radila som sa so Slavom Hečkom, Evičkou Mikulajovou a ďalšími kolegami. Bola to pionierčina a zopár vecí som nakoniec preložila intuitívne.

Ktorý bol váš najťažší preklad?
Na najťažší preklad som natrafila až teraz a je ním preklad diela Itala Calvina Neľahký život, ktorý práve vychádza. Calvinove elegantné, presné, zmyslom nahustené vetné periódy mi dali poriadne zabrať.

Niekedy sa človek natrápi a urobí všetko pre to, aby nejaké dielo a autor zazneli aj u nás – a odozva nepríde. Inokedy sa zase z okrajovej záležitosti stane hit. Zažili ste toto s vašimi prekladmi?
Stalo sa mi to s románom Michely Murgia Accabadora. Od tých, ktorým som preklad darovala alebo ich naň osobne upozornila, som dostávala výborné odozvy. Inak však prežil tento román, výborne napísaný, tematicky aj geograficky exotický, svoj život v slovenskom knižnom priestore, aspoň tak sa mi zdalo, takmer v ilegalite. O to väčšmi ma potešilo, keď mi z vydavateľstva oznámili, že sa vypredal.

Michela Murgia je zastúpená dvoma textami aj vo výbere v tomto čísle Verzie, jedným vo vašom preklade. Ako vnímate túto autorku a ako celé tematické uchopenie tohto čísla?
Dramaturgia talianskeho čísla Verzie sa mi zdá veľmi dobrá. Zachytáva trendy, novinky aj ocenenia, strieda žánre. Špeciálne ma potešilo zaradenie autora komiksov Zerocalcareho presláveného postavou Armadilla, ktorý zosobňuje svedomie hlavného hrdinu. Je to prekladaný autor, neuveriteľne vtipný a s horúcimi témami, malo by sa s ním zoznámiť aj slovenské publikum. Hovorila som o ňom vydavateľovi, ktorý by mohol mať záujem. Oceňujem, pochopiteľne, zaradenie textov Michely Murgia, múdrej, odvážnej ženy a výbornej spisovateľky, s ktorou sme mali príležitosť zoznámiť sa osobne počas jej krátkeho pobytu na Slovensku pri uvedení prekladu Accabadory.

Miroslava Vallová

Foto: Archív autorky

Miroslava Vallová

(1952) pôsobila štrnásť rokov vo vydavateľstve Tatran, neskôr v Literárnom informačnom centre. Venovala sa redigovaniu, prekladaniu z talianskeho jazyka, šíreniu slovenskej literatúry doma i v zahraničí, organizovaniu literárnych podujatí. Preložila diela talianskych autorov Alberta Moraviu, Umberta Eca, Alessandra Baricca, Michely Murgia, Giorgia Bassaniho, Guida Morselliho, Itala Calvina a ďalších.

Gabriela Magová

Foto: Archív autorky

Gabriela Magová

vyštudovala slovenčinu a angličtinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, pracovala v Ústave svetovej literatúry SAV. Prekladá prózu a poéziu z maďarčiny. Knižne jej vyšli preklady románov Györgya Dragomána (Biely kráľ, Hranica), Sándora Máraiho (Vzbúrenci, Hlas, Posila), Lászlóa Krasznahorkaiho (Melanchólia vzdoru) a Antala Szerba (Cesta za mesačnej noci), zbierky básní Krisztiny Tóth a monografie Endreho Bojtára Vysnívali sme si vlasť a národ. Je spoluzostavovateľkou kníh Tvorivosť literárnej recepcie (2008, s J. Görözdi) a Deväť životov: Rozhovory o preklade a literárnom živote (2015, s R. Passiom). V rokoch 2016 až 2018 bola šéfredaktorkou Revue svetovej literatúry. V súčasnosti pracuje ako redaktorka v Slovenskom rozhlase a je šéfredaktorka časopisu Verzia.