Ottessa Moshfegh: Lapvona anotácia
V poradí štvrtý román Ottessy Moshfegh (a tretí v mojom preklade) býva označovaný za shakespearovskú tragédiu plnú bláznov či bájku bez akéhokoľvek ponaučenia. Autorka sa pri jeho písaní odklonila od svojho charakteristického ja-rozprávania a príbehom rovnomennej stredovekej dediny kdesi v juhovýchodnej Európe nás tentokrát sprevádza neľútostný vševediaci rozprávač. Prítomné však zostávajú dobre známe moshfeghovské témy, ako napríklad chamtivosť, závisť či ničivé rodinné vzťahy.
Jazyk Lapvony je napriek dobovému prostrediu súčasný – archaizmy či historizmy sa v ňom vyskytujú len zriedkavo a vďaka detailným opisom absurdných situácií a chúlostivým dialógom naberá na mnohých miestach vulgárny ráz. Keďže jedným z hlavných motívov je priepastný rozdiel medzi otrockým životom poddaných a bezbrehým pohodlím, ktoré si užíva poplatný klérus a cynické panstvo, v texte sa vyskytuje nielen náboženská lexika, ale aj poľnohospodárske termíny či množstvo názvov rastlín. Osobitnou výzvou bola naturalizácia a exotizácia jednotlivých vlastných mien rozličnej proveniencie či preklad slovných hračiek. Napriek prevažujúcej ponurej atmosfére textu vnímam Lapvonu ako podnetnú prekladateľskú skúsenosť a ako dielo, ktoré svojou bezútešnosťou vytvára absurdné, a napokon azda aj trochu poučné paralely so súčasnosťou.