Autori a autorky tohto čísla

Paolo Fresu

Foto: Roberto Cifarelli

(1961) je sardínsky jazzový trubkár, skladateľ, pedagóg a literárny autor. Ak by sme chceli vymenovať všetky jeho úspechy v oblasti hudby, potrebovali by sme na to niekoľko strán, obmedzíme sa preto na konštatovanie, že jeho muzikálnosť mu vyniesla tie najprestížnejšie uznania, akých sa hudobníkovi môže dostať, vrátane francúzskeho ocenenia Django d’Or pre najlepšieho európskeho jazzového hudobníka (1996) alebo čestného diplomu slávnej bostonskej Berklee College of Music (2018). V roku 2013 mu milánska Università La Bicocca udelila čestný titul v odbore „psychológia spoločenských a rozhodovacích procesov a ekonomického správania“. Na svojom konte má vyše 450 albumov, z ktorých pri vyše 90 figuruje ako jeden z hlavných autorov.

Fresu svoju popularitu a váhu osobnosti uplatňuje pri realizácii početných benefičných projektov; v roku 2015 bol napr. iniciátorom a prvým umeleckým riaditeľom festivalu Jazz italiano per le terre del sisma (Taliansky jazz pre zeme postihnuté zemetrasením). Od roku 1988 organizuje festival Time in jazz v rodnej Berchidde (obec s približne 2600 obyvateľmi v provincii Sassari). V roku 2017 mu taliansky prezident udelil rád Komtúra Talianskej republiky (Commendatore della Repubblica Italiana).

Chiara Valerio

Foto: Laura Sciacovelli

(1978) pochádza zo Scauri a žije v Ríme. Vyštudovala matematiku na Neapolskej univerzite, kde z nej získala doktorát, no jej vášňou bola vždy aj literatúra. Venuje sa jej ako redaktorka, spisovateľka, esejistka, prekladateľka a zanietená propagátorka. Je šéfredaktorkou sekcie talianskej beletrie vo vydavateľstve Marsilio. V roku 2016 bola vymenovaná za kultúrnu riaditeľku milánskeho knižného veľtrhu Tempo di Libri. Preložila diela významných autorov, napríklad Virginie Woolf. Píše pre rozhlas a divadlo, spolupracovala s viacerými periodikami, najmä L’Espresso, Repubblica, Vanity Fair, s  televíziou RAI, s filmovými režisérmi Nannim Morettim (Mia Madre) a Giannim Ameliom (La tenerezza) a na rozhlasovej stanici Radio 3 uvádza dva kultúrno-spoločenské programy. Spolu s Michelou Murgiou napísala divadelnú hru Phon – Istruzioni per l’uso (Fén – návod na použitie), ktorú v roku 2022 spoločne uviedli na javisko v milánskom Teatro Carcano. Literárnu kariéru začala ako časopisecká redaktorka, knižne debutovala zbierkou poviedok A complicare le cose (Komplikovať veci, 2003), po ktorej nasledovala zbierka Fermati un minuto a salutare (Zastav sa nachvíľu pozdraviť, 2006). V roku 2009 publikovala subverzívny román Nessuna scuola mi consola (Žiadna škola ma neteší, 2009), v ktorom kriticky nazerá na vzdelávací systém v Taliansku. Úspešné boli aj ďalšie prózy: La gioia piccola d’esser quasi salvi (Malá radosť, že sme temer zachránení, 2009), Spiaggia libera tutti (Pláž oslobodzuje všetkých, 2010), Almanacco del giorno prima (Almanach včerajšieho dňa, 2010), ktoré jej prinieslo uznanie v podobe prestížnej ceny Premio Fiesole Narrativa Under 40.
Valerio je vplyvná esejistka, závažným problémom dnešnej spoločnosti sa venuje v prácach La matematica è politica (Matematika je politika, 2020) či La tecnologia è religione (Technológia je náboženstvo, 2023).

Jej najnovšie diela sú román Così per sempre (Takto navždy, 2022), za ktorý získala cenu Premio The Bridge Narrativa, a Chi dice e chi tace (Niekto hovorí, niekto mlčí, 2024), ktorý bol nominovaný na ceny Premio Campiello a Premio Strega.

Roberto Saviano

Foto: Martin Kraft

(Neapol, 22. september 1979) je taliansky spisovateľ, novinár, scenárista. Do literatúry vstúpil (možno by bolo presnejšie: vtrhol či rozkopol dvere) románom Gomorra (2006, slov. Gomora, prel. D. Farmošová, 2008, čes. A. Fremlová, 2008). Je to vzácne vyvážená zmes literatúry a reportáže, ktorá mu ihneď priniesla obrovský úspech, pozornosť a zároveň vyhrážky smrťou. Román bol následne sfilmovaný, neskôr vznikol televízny seriál. Témou aj ďalších Savianových diel ako ZeroZeroZero (čes. Nula Nula Nula, prel. A. Fremlová, 2013), La paranza dei bambini (čes. Piraně, prel. A. Fremlová, 2019), Cuore Puro (Čisté srdce) a i. je organizovaný zločin v oblasti talianskeho regiónu Kampánia (ale nie iba). Od roku 2006 žije pod policajnou ochranou.

Michela Murgia

Foto: Chiara Pasqualini

(1972 – 2023) sa narodila v Cabrase na Sardínii. Za svoj krátky život vystriedala viacero profesií, študovala teológiu, kandidovala za Demokratickú stranu na Sardínii a vďaka schopnosti pomenúvať najpálčivejšie problémy talianskej spoločnosti sa zaradila medzi najvýraznejšie intelektuálky svojej doby. Jej spisovateľská kariéra začala netradične. Ako pracovníčka call centra opisovala každodennú realitu telefónnych operátorov na satirickom blogu, z ktorého sa zrodil prvý román Il mondo deve sapere (Svet sa musí dozvedieť, 2006) Najväčší literárny úspech zožala s románom Accabadora (2009, Einaudi). Rozpráva o starobylom povolaní žien, ktoré pomáhajú dušiam odísť na onen svet. Vyniesol jej viacero cien vrátane Premio Campiello, bol preložený do viac ako tridsiatich jazykov (slov. prekl. M. Vallová, 2014). Michela Murgia sa po celý život vyjadrovala k spoločenskému a politickému dianiu, bojovala proti mačizmu, obhajovala práva žien a LGBTI komunity. S Chiarou Tagliaferri vytvorila mimoriadne úspešnú sériu podcastov Morgana, ktoré dostali knižnú podobu: Morgana. Storie di ragazze che tua madre non approverebbe (Príbehy dievčat, ktoré by vaša matka neschvaľovala, 2019) a Morgana. L’uomo ricco sono io (Boháč som ja, 2021). Ilustrovaná kniha pre deti Noi siamo tempesta. Storie senza eroe che hanno cambiato il mondo (My sme búrka. Príbehy bez hrdinov, ktoré zmenili svet, 2019) získala Premio Morante ragazzi a osobitné uznanie Premio Andersen. Svoje životné postoje a politickú angažovanosť pretavila do esejí Ave Mary. E la chiesa inventò la donna (Ave Mary. A cirkev vymyslela ženu, 2018), Istruzioni per diventare fascisti (Návod, ako sa stať fašistami, 2019), Stai Zitta, e altre nove frasi che non vogliamo sentire più (Buď ticho a ďalších deväť fráz, ktoré už nechceme počuť, 2021), God save the queer (2022). Jej posledný román Tre ciotole. Rituali per un anno in crisi (Tri misky. Rituály pre krízový rok) vyšiel len pár dní po jej predčasnom úmrtí 10. augusta 2023.

Marta Cuscunà

Foto: Alessandro Ruzzier

(1982) sa radí medzi elitu súčasnej talianskej divadelnej scény. Svojimi inscenáciami si vydobyla rešpekt odbornej verejnosti a získala si priazeň publika doma i v zahraničí. V tvorbe spája spoločenskú angažovanosť so špecifickou divadelnou poetikou, ktorú charakterizuje dôraz na vizuálnu stránku, pohyb a mimoriadna zručnosť pri animovaní dômyselne navrhnutých a precízne skonštruovaných bábok. Cit pre dramaturgiu a zmysel pre humor preukazuje v textoch, ktoré často reflektujú tému postavenia ženy v spoločnosti a environmentálne témy.
Narodila sa v Monfalcone a k divadlu sa priblížila vďaka účasti na divadelných dielňach Fare Teatro pod vedením herečky Luisy Vermiglio. Pokračovala v štúdiu na Európskej divadelnej škole pre hercov Prima del Teatro. Jej inscenácia È bello vivere liberi! (Je krásne žiť slobodne!) získala v roku 2009 divadelnú cenu Premio Scenario Ustica. O tri roky neskôr získala za inscenáciu La semplicità ingannata (Oklamaná prostota) Premio Last Seen 2012 a čestné uznanie v rámci Premio Eleonora Duse. Inscenácia Sorry, Boys bola ocenená Premio Rete Critica 2017. Spomínané tri tituly tvoriace trilógiu s názvom Resistenze femminili (Ženský vzdor) boli vydané aj knižne vo vydavateľstve Forum Edizioni v roku 2020. Marta Cuscunà sa v roku 2016 stala finalistkou najprestížnejšej talianskej divadelnej ceny Premio Ubu v kategórii najlepšia herečka. V rokoch 2009 – 2019 participovala na projekte Fies Factory a od roku 2021 je pridruženou umelkyňou legendárneho Piccolo Teatro di Milano – Teatro d’Europa.

Simona Lo Iacono

Foto: Archív autorky

(1970) sa narodila v Syrakúzach na Sicílii. Je sudkyňou Odvolacieho súdu v Katánii, pracuje na sekcii rodinného práva a starostlivosti o maloletých. Ako dobrovoľníčka vedie kurzy literatúry a divadla vo väznici v Brucali (Augusta). Pre svoje poviedky a romány si vyberá autentických hrdinov z minulosti, historické postavy, významné či menej známe osobnosti sicílskych dejín, vychádza z archívnych dokumentov, životné príbehy hrdinov dotvára a kombinuje s osudmi postáv vylúčených, poznačených chudobou či zdravotne znevýhodnených. Jej veľkou témou je pátranie po malých veľkých príbehoch ženskej sily, talentu a odvahy. Vyznačuje sa schopnosťou ponúknuť čitateľovi veľkolepý príbeh na malom priestore, pomocou nárečových prvkov, historizmov a citácií sprítomňuje atmosféru doby a svoj príbeh korunuje silným posolstvom do súčasnosti. Je držiteľkou mnohých ocenení, za prvý román Tu non dici parole (Nič nehovoríš, 2008) získala cenu Premio Vittorini v kategórii literárny debut, s románom Le streghe di Lenzavacche (Bosorky z Lenzavacche, 2016) sa dostala medzi dvanástich finalistov ceny Premio Strega. Jej romány Il morso (Uhryznutie, 2017) L’albatro (Albatros, 2019), La tigre di Noto (Tigrica z Nota, 2021) či Il mistero di Anna (Annino tajomstvo, 2022) sa stretli v Taliansku s veľkým čitateľským záujmom.

Ada d’Adamo

Foto: Archív autorky

sa narodila roku 1967 v Ortone. Presťahovala sa do Ríma, kde vyštudovala tanec v Národnej akadémii tanca a následne divadelnú vedu a literatúru na univerzite La Sapienza. Najprv sa venovala modernému tancu, písala eseje predovšetkým o úlohe tela v umení a v tanci a spoluorganizovala divadelné a tanečné festivaly. V roku 2005 sa stala matkou postihnutého dievčatka. Pod vplyvom ťažkostí s opatrovaním invalidného dieťaťa sa roku 2008 rozhodla napísať list do relácie Corrada Augiasa, v ktorom sa sťažuje na nedostatočnú starostlivosť o rodiny s postihnutými deťmi a žiada o zavedenie interrupčného zákona v takýchto prípadoch. V roku 2013 začala písať autobiografickú knihu Come d’aria (Daria), inšpirovanú vzťahom s dcérou. V tom čase jej samej diagnostikovali rakovinu. Román vyšiel v januári 2023 vo vydavateľstve Elliot. V tom roku bol nominovaný na literárnu cenu Premio Strega a zároveň aj na viaceré ďalšie ceny (Premio Mondello, Premio Campiello, Premio Strega Giovani a Supermondello).

Ada d’Adamo zomrela 1. apríla 2023 po dlhej ťažkej chorobe. Napriek pravidlám Premio Strega udeľovať cenu len žijúcim autorom kniha zostala v súťaži, dostala sa až do finále a napokon cenu získala.

Igiaba Scego

Foto: Simona Filippini

(1974) je talianska spisovateľka, novinárka a aktivistka. Narodila sa v Ríme somálskym rodičom, ktorí museli krajinu opustiť po politickom prevrate. Jej otec bol vysokopostavený somálsky politik. Vyštudovala literatúru na rímskej univerzite Sapienza a neskôr získala aj titul z pedagogiky. Literárnu kariéru odštartovala v roku 2003. Vo svojich dielach pre deti a dospelých – plných autobiografických odkazov na vlastnú rodinu – opisuje život prisťahovalcov v Ríme, nachádzanie vlastnej identity či rozdiely medzi somálskou a talianskou kultúrou. Spolupracuje s talianskym denníkom la Repubblica. Je držiteľkou viacerých literárnych ocenení. S románom Cassandra a Mogadiscio (Kasandra v Mogadiše, 2023) sa dostala medzi dvanástich semifinalistov prestížnej talianskej ceny Premio Strega.

Gino Strada

Foto: Giles Duley

(1948 – 2021) bol taliansky lekár, filantrop a spisovateľ. Narodil sa v Sesto San Giovanni, v povojnovej robotníckej periférii Milána. Vyrastal v rodine s protifašistickou tradíciou a v prostredí so silným komunitným cítením. Vyštudoval medicínu a chirurgiu v Miláne (1978), neskôr sa špecializoval v zahraničí na úrazovú a hrudníkovú chirurgiu (USA, Veľká Británia, Južná Afrika), vykonal viaceré transplantácie srdca. Na prelome 80. a 90. rokov sa angažoval v Červenom kríži vo vojnových oblastiach. Zdrvený zo zážitkov, no odhodlaný pomôcť tam, kde na to nie sú prostriedky a podmienky, založil v roku 1994 Emergency, taliansku neziskovú organizáciu, ktorá dodnes poskytuje bezodplatnú zdravotnú pomoc obetiam vojny v ôsmich krajinách sveta od Kambodže, Afganistanu, Iraku až po Sudán, Eritreu a Ugandu. Mierové posolstvo Gina Stradu sa odzrkadlilo na jej nezávislom a neutrálnom postavení. „Ľudské práva musia byť právom každého. Ak nie, nazvite ich privilégiami.“ Vďaka nemocniciam, ktoré Gino Strada založil so svojím tímom, bolo ošetrených vo svete už viac ako 13 miliónov ľudí. V roku 1999 publikoval zbierku krátkych zápiskov o svojich skúsenostiach vojnového chirurga vo vojnou zmietaných krajinách s názvom Pappagalli verdi – Cronache di un chirurgo di guerra (Zelené papagáje – Reportáže vojnového chirurga), za ktorú získal medzinárodné ocenenie Viareggio Versilia. Neskôr vydal Buskashì. Viaggio dentro la guerra (Buskashì. Cestovanie za vojnou, 2002), Zona rossa (Červená zóna, 2015) a Una persona alla volta (Operujem len po jednom, 2022).

Zerocalcare

Foto: Rosdiana Ciaravolo

(vlastným menom Michele Rech, 1983) sa narodil v toskánskom Arezze, časť svojho detstva prežil vo Francúzsku a napokon sa presťahoval do rímskej Rebibbie, kde žije dodnes. Okrajová mestská časť Rebibbia, známa aj vďaka tomu, že sa tam nachádza väznica, sa v jeho životopisoch menovite spomína z niekoľkých dôvodov. Zerocalcare perifériu Ríma vníma ako špecifický environment, ktorý si zaslúži pozornosť a na ktorý je dokonca možné sa intenzívne citovo naviazať (ako sa to stalo i v jeho prípade). Aj v komiksoch tohto autora sa často objavuje práve Rebibbia a jej obyvatelia – ako napr. v jeho prvom grafickom románe Dodici (Dvanásť, 2013) alebo v zbierke kratších útvarov z jeho blogu s názvom Niente di nuovo sul fronte di Rebibbia (Na fronte Rebibbia nič nové, 2021) –, ale aj iné zóny vytláčané na okraj záujmu. K najznámejším Zerocalcareho titulom sa radia Kobane Calling (2016) a No sleep till Shengal (2022), v ktorých reportážnym spôsobom zachytáva situáciu Kurdov a ich snahy o autonómne demokratické zriadenie v obkolesení autokratických režimov. Prvý z tejto dvojice komiksov získal ocenenie Premio Micheluzzi ako najlepšia kniha a predal sa vo vyše 120 000 exemplároch. Zerocalcareho význam a umelecké kvality dokumentuje aj výstava jeho komiksov a iných prác s názvom Scavare fossati – nutrire coccodrilli (Kopať priekopy – kŕmiť krokodíly) v národnom múzeu súčasného umenia MAXXI v Ríme v roku 2019. Počas pandémie v roku 2020 pomerne veľký ohlas zaznamenala jeho séria krátkych animovaných filmov s názvom Rebibbia Quarantine, pre streamovaciu platformu Netflix neskôr vytvoril dve minisérie: Strappare lungo i bordi (Tu odtrhnúť, 2021), kde upriamuje pozornosť na krehkosť ľudskej duše, a Questo mondo non mi renderà cattivo (Tento svet ma nespraví zlým, 2023), v ktorej okrem iného nazerá na rôzne príčiny xenofóbie.
Presvedčený antifašista Zerocalcare svojimi metaforami, dramaturgicky prepracovanými príbehmi a nenapodobiteľným zmyslom pre humor dokázal osloviť široké spektrum čitateľov a v súčasnosti je v Taliansku považovaný za jedného z najvýznamnejších narátorov.

Anna Godeassi

Foto: Archív autorky

patrí k najvýraznejším osobnostiam talianskej knižnej a komerčnej ilustrácie, pôsobí v oblasti maľby, sochárstva, inštalácií a videa. Rada hovorí, že sa narodila so štetcom v ruke a jej vášeň nikdy nevyprchala. Po absolvovaní štúdia na milánskom Európskom inštitúte dizajnu v roku 2003 sa začala naplno venovať práci ilustrátorky aj za hranicami rodného Talianska – vo Francúzsku, vNemecku, vo Veľkej Británii, v Južnej Kórei, Japonsku a USA. Má za sebou sériu autorských výstav v Miláne, spolupracuje s najprestížnejšími talianskymi vydavateľstvami, domácimi a zahraničnými periodikami ako la Repubblica, Elle, Vanity Fair, Cosmopolitan, The New York Times, The Wall Street Journal, The Washington Post, humanitárnymi organizáciami UNICEF či Emergency a spolupodieľa sa na projektoch na podporu Afriky.

Snový a fantazijný svet Anny Godeassi sa vyznačuje farebným a figurálnym rukopisom, dodávajúcim našej každodennosti romantickú podobu – zástupy oblakov, symfónie morských prílivov a odlivov, hodiny tekutého času, rozprávky o neuskutočniteľných láskach, mapy neobjavených ostrovov, rozhovory bez slov, miesta a metafory, v ktorých sa môžeme na chvíľu stratiť a hľadieť na nebo z inej perspektívy.