Proti prúdu – Súčasná holandská a flámska literatúra

V prvom čísle roku 2026 predstavujeme desať textov autorov z Flámska a Holandska, ktoré sú tematicky veľmi rozmanité, rovnako ako scéna súčasnej holandskej literatúry. Prvé štyri texty sú napísané z ekokritického hľadiska, zatiaľ čo posledné štyri sa každý svojím spôsobom stavajú proti prúdu, proti mainstreamu z hľadiska kvír tematiky a inakosti. Piaty a šiesty text tieto prvky kombinujú.

Ekokritika

Podľa Všeobecného literárneho lexikónu je ekokritika spôsob čítania a interpretácie literatúry, ktorý upriamuje pozornosť na vzťah medzi literárnym textom a širšou biologickou realitou. Zaujíma sa najmä o to, ako literárne texty zobrazujú prírodu a ako ľudia s prírodou zaobchádzajú. V próze, poézii aj divadle preto vznikajú diela, ktoré sa týmto témam venujú a ktoré prírodu nepredstavujú len ako kulisu príbehu, ale ako dôležitý prvok ovplyvňujúci konanie postáv aj samotný dej. Takéto texty často otvárajú otázky antropocentrizmu, kritiky spotreby či vzťahu medzi prírodou, kultúrou a vplyvom človeka na životné prostredie a biodiverzitu. Vychádzajú aj z istého ekologického aktivizmu.

V treťom čísle časopisu Verzia z roku 2025 Zuzana Greksáková spomína prvú zmienku o tomto pojme od Williama H. Rueckerta z roku 1978 a vplyvný zborník štúdií The Ecocriticism Reader: Landmarks in Literary Ecology (Antológia ekokritiky: medzníky v literárnej ekológii, 1996), aby ďalej načrtla vývoj tohto žánru v lusofónnej literatúre. Ekokritika ponúka aj v holandskej literatúre niekoľko zaujímavých smerov myslenia a paradigiem.

Holandskí literárni vedci Franssen a Paijmans (2022) pripomínajú, že ekokritika sa začala výraznejšie rozvíjať v deväťdesiatych rokoch. Vznikla do veľkej miery ako reakcia na dominanciu postštrukturalistických prístupov, napríklad postkolonializmu, dekonštrukcie či nového historizmu. Tieto teórie zdôrazňovali, že pojmy ako „človek“, „zviera“ alebo „divočina“ nie sú samozrejmé a neutrálne, ale formujú sa v spoločenských a politických diskurzoch. Ekokritika sa však od tohto prístupu čiastočne odlišuje: odmieta radikálnu skepsu voči tomu, že literárne texty dokážu odkazovať na skutočný svet mimo literatúry. Práve preto sa často chápe aj ako určitý typ angažovaného literárnovedného prístupu.

Literárny vedec Pieter Vermeulen vo svojej knihe Literature and the Anthropocene (Literatúra a antropocén, 2020) opisuje štyri „vlny“ ekokritiky. V tomto čísle sme sa snažili nájsť ku každej vhodné texty, ktoré sa niekedy stavajú k týmto vlnám aj protichodným spôsobom. Nadväzovali sme aj na prístup k ekokritike z Utrechtu, kde holandskí filológovia (nederlandisti) venujú osobitnú pozornosť klimatickému vzdelávaniu. Na webovej stránke LiterNatuur publikujú články o klíme, prírode a kríze v holandskej literatúre. Utrechtský literárny vedec Geert Buelens získal literárnu cenu Boon za svoju literárnu publicistiku Wat we toen al wisten. De vergeten groene geschiedenis van 1972 (Čo sme už vtedy vedeli. Zabudnutá zelená história z roku 1972, 2022) o správe Rímskeho klubu (Hranice rastu), ktorý tematizuje alarmujúce správy o zmene klímy, a na zá­klade filmov, televíznych seriálov, románov, komiksov a správ z roku 1972 ukazuje, čo sme už vtedy vedeli o vyčerpaní zdrojov, čo sme sa z toho naučili – a čo nie. Webová stránka LiterNatuur ponúka eseje a úvahy o klimatickej fikcii v nizozemskej literatúre¹, z ktorých čerpá inšpiráciu aj toto číslo, spolu s teoretickým rámcom Pietera Vermeulena.

Ako sme už spomenuli, Vermeulen predstavuje vo svojom diele Literature and the Anthropocene štyri vlny ekokritického myslenia. Prvá sa zameriava na prehodnocovanie „autorov píšucich o prírode“, často z obdobia romantizmu, alebo autorov, ktorí romantizujú divokú prírodu a jej nedotknuteľnosť. Tento prístup vidíme v textovej poézii Paula Demetsa, ktorý ako oficiálne menovaný vidiecky básnik² provincie Východné Flámsko prirodzene vzdáva hold kňazovi a básnikovi Guidovi Gezellovi, ale zároveň sa kriticky prizerá dianiu na modernom flámskom vidieku z hľadiska kresťanských siedmich smrteľných hriechov. Dialóg s katolíckym flámskym básnikom vedie ako moderný ekokritický básnik, ktorého trápi životné prostredie a klimatické zmeny.

1) Medzinárodní nederlandisti sa tiež venujú ekológii, animal studies a ekokritickej próze na transnárodnej a globálnej úrovni, a to aj v strednej Európe. Lucie Sedláčková z ústavu germanistiky, nederlandistiky a nordistiky v Prahe (FF UK) sa už dlhší čas zaoberá štúdiom zvierat v nizozemskej próze (2015), ale aj Daniela Průšková (FF MUNI Brno) píše dizertačnú prácu na tému, ktorá sa pohybuje medzi ekokritikou, animal studies a affect studies.
2) Belgicko a Holandsko poznajú funkciu „mestského básnika“ (Stadsdichter/es). Títo básnici sú menovaní mestskou samosprávou, aby písali poéziu o aktuálnom dianí, kultúre a živote v meste. V niektorých provinciách sa menujú tvorcovia aj do funkcie vidieckeho básnika, ktorý má za cieľ tematizovať vidiek, kde tvorí a žije.

Druhá vlna ekokritiky sa zameriava okrem témy z prvej vlny aj na reprezentácie miest a priemyslu; s využitím poznatkov z (neo)marxizmu, rodových štúdií a postkolonializmu odhaľuje štruktúry vykorisťovania a rozvratu.

V knihe Buitenleven (Život tam vonku) autorky Niny Polak sa objavuje vzťah dvoch žien, ktorých partnerský život je vystavený tlaku spoločenských očakávaní aj ekologickej krízy. Rivka a Esse sa už necítia v meste ako doma. Presťahujú sa na vidiek, ale ich vzťah sa dostane pod tlak pre homofóbne útoky v dedine, čo nakoniec donúti Rivku vrátiť sa späť do mesta. Postavy aj autorka knihy sú predstaviteľkami takzvanej mileniálskej literatúry. Mileniáli sú charakterizovaní ako spoločensky angažovaní, alternatívni, ateistickí a politicky progresívni. Zároveň sa však nedokážu stotožniť so súčasnou spoločnosťou a uzatvárajú sa do seba, čím vzniká efekt bubliny.

Perspektíva tretej vlny ekokritiky sa javí viac globálne a transnárodne, dôraz sa presúva na supralokálne, ekokritika sa stáva rozmanitejšou a inkluzívnejšou. Táto vlna ekokritiky uvažuje o ekologických otázkach v širšom globálnom kontexte a zároveň analyzuje, ako literatúra reaguje na environmentálnu krízu.

Lieke Marsman vo svojej knihe Het tegenovergestelde van een mens (Opak človeka) spája esejistické úvahy o klimatickej kríze s príbehom geologičky Idy. Okrem filozofických úvah a poézie sledujeme aj jej osobný príbeh a vzťah s partnerkou Robin. Osobná rovina sa tu postupne prepája s globálnou témou klimatickej krízy. Talianska krajina s priehradou, kde Ida strávi stáž a ktorá spôsobuje katastrofu, symbolizuje posun ku globálnemu. Pre Marsmanovej postavu je zároveň výzvou opustiť antropocentrický pohľad na klimatické zmeny.

Štvrtá vlna nakoniec zahŕňa aj nie ľudské a neživé prvky: mikroorganizmy, vírusy, plastové častice, rádioaktívny odpad atď. Tu ekokritika hľadá spojitosť s posthumanizmom, ale vidíme aj prepojenie s animal studies a affect theory. Už v názve „Het tegenovergestelde van een mens“ (Opak človeka) vidíme, že Lieke Marsman uvažuje o klíme, a aby tému zvládla, musí sa vzdialiť od antropocentrizmu a stať sa opakom človeka.

Poetický text Sticky Drama od Dominique De Groen možno čítať ako reakciu na otázky, ktoré prináša súčasná ekokritika. Autorka opisuje svet, v ktorom sa človek čoraz viac stráca v dôsledku technologických zmien, kapitalizmu a ekologickej krízy. To, ako jej dielo rezonuje so štvrtou vlnou ekokritiky, inovatívne vysvetľuje literárna vedkyňa Claudia Zeller. Pri interpretácii textov De Groenovej hľadá spojitosť s myšlienkou, že ľudstvo sa samo stalo geologickou silou: človek a čas, človek a kozmos sa spájajú. Rozširuje koncept antropocénu (obdobia, v ktorom ľudský vplyv zmenil prírodu) o epistemologickú vrstvu a vidí, že Zem reaguje na zásahy človeka a v tom momente dochádza k dezorientácii človeka vo vzťahu k prírode: v dôsledku vykorisťovania v práci a kapitalizmu sa ľudia v príbehu De Groenovej už nezapájajú do väčšieho príbehu a svojho miesta v spoločnosti, vo svojom prostredí. De Groen sa svojimi baktériami a rádioaktívnymi prvkami, ktoré oživuje, pripája k filozofii anglistu Mortona. Timothy Morton uvádza myšlienku temnej ekológie, v ktorej venuje pozornosť najmä vykorenenosti, odcudzeniu od prirodzenej situácie. De Groen spája trh a subjekt, trh práce a planétu. Marxistickými úvahami o nerovnosti v kapitalistickom svete (cena práce, vzťah medzi trhom práce a vykorisťovaním planéty) zároveň nadväzuje na druhú vlnu ekokritiky.

Yves Petry v diele Overal zit mens (Všade je človek) uvádza slogan, ktorý opisuje krízu individuality v antropocéne. Hlavná postava Kasper totiž tvrdí, že diskusia o klíme sa krúti iba okolo kolektívnej viny, že ničíme planétu a musíme zachrániť Zem. Z protestu a frustrácie z tohto kolektívneho myslenia o vine chce preto zavraždiť intelektuála Maxa. Vo vnútornom monológu postava Kasper prezentuje svoj pohľad na všadeprítomnosť ľudského vplyvu na prírodu. Petry tak prezentuje rozpor medzi individualitou a kolektívnym vplyvom na klimatickú problematiku.

Kvír, inakosť a (rodová) identita

Po tom, čo homosexualita a rodová diverzita boli dlho tabu a existovali v textoch len „skryté“, v 19. storočí začala literatúra v emancipácii LGBTQ+ ľudí postupne preberať kľúčovú úlohu. Spisovatelia ako napríklad Osemdesiatnici (Tachtigers), vplyvní básnici, ktorí tvorili v 80. rokoch 19. storočia, a neskôr klasicista a mystik P. C. Boutens či prozaik naturalizmu Louis Couperus používali na zobrazovanie homosexuálnych tém symboliku alebo nenápadné odkazy. Jedným z prvých holandských diel, v ktorých sa otvorene objavila homosexualita a ktoré aj vyvolali primeraný spoločenský rozruch, bol román Pijpelijntjes (Príbehy zo štvrte De Pijp) od Jacoba Israëla de Haana z roku 1904³. V 20. a 30. rokoch vyšli aj explicitne lesbické romány autoriek ako Edith Werkendam a Josine Reuling, ktoré boli často ostro kritizované.

Po druhej svetovej vojne sa emancipácia zintenzívnila: bola založená záujmová organizácia COC – Cultuur en Ontspanningscentrum (COC – Centrum pre kultúru a oddych)⁴ a literatúra sa stala platformou na zviditeľňovanie. Významní holandskí spisovatelia ako Anna Blaman a Gerard Reve otvorene písali o svojich lesbických a gejských skúsenostiach; Reve v roku 1963 dokonca o svojej orientácii verejne hovoril v televízii. Andreas Burnier v románe Het Jongensuur (Hodina chlapca) zas už v roku 1969 tematizuje rodovú identitu spôsobom, ktorý možno spätne interpretovať ako „transgender avant la lettre“ – teda ako literárne spracovanie rodovej identity ešte predtým, než sa tento pojem etabloval v súčasnom diskurze. V nasledujúcich desaťročiach zanikli diskriminačné zákony, kvír literatúra sa stala samozrejmejšou a začali sa objavovať aj transrodové a nebinárne perspektívy. Niektorí autori, ako napríklad Frans Kellendonk (Mystiek Lichaam, 1987, Mystické telo, slovenský preklad Adam Bžoch, 2022), sa preto dokonca explicitne stavajú mimo emancipácie: necítia už potrebu nijako zvlášť tematizovať svoju rodovú identitu. Od 80. a 90. rokov sa kvír témy objavujú čoraz častejšie v literatúre pre dospelých aj pre mládež a súčasní autori ako Nina Polak a Tobi Lakmaker otvorene skúmajú sexualitu a rodovú identitu.

3) Názov románu odkazuje na príbehy, ktoré opísal De Haan z amsterdamskej štvrte, kde býval, ale môže znamenať aj sexuálnu polohu. V roku 2006 román preložila do češtiny pod názvom Pijpelinky Veronika Ter Harmsel Havlíková. V slovenčine od autora vyšlo dielo Pathologieën (Patológie) v preklade Adama Bžocha s doslovom v roku 2025.
4) COC – v súčasnosti COC Nederland – je najstaršia ešte existujúca organizácia pre LGBTQ+ na svete, ktorá je aj medzinárodne aktívna. Existuje od roku 1949 a má približne 8 000 členov. Keďže zákony v čase vzniku organizácie ešte považovali homosexuálne vzťahy za trestný čin, názov bol schválne vybraný neutrálne, ale zároveň odkazuje na jeden zo základných cieľov, aby sa ľudia z komunity mali kde stretnúť a rozvíjať rôzne kultúrne aktivity.

V súvislosti s rodovou identitou a ženskosťou sa vynára aj otázka významu materstva. Dva úryvky v čísle ponúkajú alternatívny obraz materstva, ktoré sa často predstavuje ako sedenie na ružovom obláčiku a automaticky sa spája s predpokladom, že po narodení dieťaťa sa prejaví materinský inštinkt, ktorý umožňuje zvládnuť všetky problémy. Ale tak v románe Stem van Sulina (Hlas Suliny) Anneleen van Offel, ako aj v románe Nachtouders (Noční rodičia) Saskie de Coster sa matky boria s kombináciou písania a materstva a so svojou novou identitou. Aj ich partneri či partnerky sa pritom musia vyrovnávať s otázkami rodičovstva a rodinnej identity. Hlavné postavy si musia osvojiť novú úlohu, ktorú pre ne nie je samozrejmé zladiť so svojím doterajším dobrodružným životným štýlom, a spracúvajú to každá vlastným spôsobom.

Posledné dva texty v tejto zbierke opisujú nové vzťahy protagonistov a rozprávajú ich príbeh v stredo­európskom priestore; ukážka z románu Doeschky Meijsing5 sa odohráva vo Viedni a úryvok z pripravovaného prekladu knihy Tobiho Lakmakera v Bratislave, na ceste po Európe.

Literárna vedkyňa Maaike Meijer nazýva Meijsingovú „akousi archetypálnou feministkou“, ale autorka sama sa vo svojej tvorbe ako feministka neidentifikovala. Domnievala sa, že jej voľba mužskej alebo ženskej hlavnej postavy bola podmienená príbehom, nie ideológiou. Napriek tomu je jej dielo dôležité pre emancipáciu gejov aj žien: vzťahy, ktoré opisuje, nikdy nie sú štandardnými láskami. Postavy sú často nejednoznačné alebo hľadajúce, a to tak z hľadiska rodu, ako aj sexuality. V preloženom úryvku z jej najúspešnejšieho románu vidíme, že sa osobné vzťahy stávajú priestorom, v ktorom sa stretávajú širšie spoločenské a existenciálne otázky.

Tobi Lakmaker prezentuje svoje skúsenosti s novou sexuálnou identitou, pričom v plynulom rozprávacom štýle opisuje aj svoje nové kontakty s chlapcami a prechod k transrodovosti. Nachádza pre svoju sexualitu pozoruhodné prirovnanie: „V skutočnosti je sexualita niečo ako vodovod: je veľmi nepríjemné, keď s ňou máte problémy, ale v podstate sa bez nej nezaobídete. To však, samozrejme, neznamená, že celý život sa točí okolo vodovodu. Chápete?“

Na záver ešte niekoľko poznámok ku kontextu, v ktorom sa v súčasnosti tvorí holandská literatúra. Nederlandista Adam Bžoch pri príležitosti vydania svojho prekladu knihy De avond is ongemak (Večerný nepokoj) Lucasa Rijnevelda (od ktorého sme sem zaradili báseň z debutovej básnickej zbierky) signalizuje novú etapu v globalizovanej holandskej literatúre, kde sa otvorene hovorí o menšinách a sexuálnej identite a kde sa vedú debaty o kvír kultúre. Pocit neslobody v rámci tradičných hodnôt jadrovej rodiny, ilúzia mestského optimizmu a kolísanie medzi miestnym provincializmom a kozmopolitnými túžbami sú v holandskej literatúre konštantou. Adam Bžoch výstižne charakterizuje Rijneveldove diela a širší kontext súčasnej holandskej literatúry takto: „Pre globálne publikum reviduje jeho román zjednodušené predstavy o Holandsku ako o absolútne slobodnej, blahobytnej krajine, a to nie z hľadiska etnickej či kultúrnej, ba dokonca ani z hľadiska sexuálnej menšiny, pretože autorov pohľad na svet nie je určovaný v tomto románe jeho rodovou perspektívou, ale predovšetkým extrémnou ľudskou citlivosťou. Je to literatúra prehlbujúca pochopenie psychokultúrnych skúseností, ktoré tvoria zložité pozadie našich európskych identít.“ Rijneveldove diela vykresľuje ako odlišné od hlavného prúdu. Aj týmto spôsobom môže literatúra ponúknuť nový pohľad na spoločenské normy. Podobne ako ekokritika, aj kvír perspektíva v literatúre možno ponúka nádej, že pri kladení existenciálnych otázok nikto nie je sám. A práve takýmto spôsobom môžu autor aj čitateľ ísť proti prúdu.

Želáme čitateľom a čitateľkám veľa potešenia z tohto čísla súčasnej holandskej a flámskej literatúry.

Použitá literatúra
BURGESS GLOTFELTY, Cheryll – FROMM, Harold (eds.). (1996). The Ecocriticism Reader: Landmarks in Literary Ecology. Athens (GA): University of Georgia Press.
BŽOCH, Adam. Večerný nepokoj M. L. Rijnevelda a kontext globalizovanej nizozemskej literatúry. 28 jan. 2026, dostupné tu.
ECOKRITIEK. Kritisch Literatuur Lexicon. Online. 28 jan. 2026, dostupné tu.
FRANSSEN, Gaston – PAIJMANS, Marrigje. (2022). Inleiding. Symbiosis: ecokritisch lezen en schrijven in de Nederlandstalige literatuur. Nederlandse Letterkunde, 27(3), 257–264. https://doi.org/10.5117/NEDLET.2022.3.001.FRAN
GREKSÁKOVÁ, Z. Pomalé násilie v Amazónii. 28 jan. 2026, dostupné tu.
KLEIN WOLTERINK, Juul. De rol van literatuur in de lhbti-emancipatie. Online. 28 jan. 2026, dostupné tu.
LITERNATUUR (Universiteit Utrecht). Millennialliteratuur in de klimaatcrisis: met je voeten in de aarde – Buitenleven door Nina Polak. 28 jan. 2026, dostupné tu.
LITERNATUUR (Universiteit Utrecht). Ingesloten door mensenwerk: hoe Yves Petry het antropoceen in woorden weet te vangen. 28 jan. 2026, dostupné tu.
RINGELBERG, Emma. Doeschka Meijsing. 28 jan. 2026, dostupné tu.
SEDLÁČKOVÁ, Lucie. (2015). Ecologische thematiek in hedendaagse fictie. Uitdagingen van milieufilosofie, ecokritiek en animal studies voor de Nederlandstalige literatuur. Werkwinkel, 10(1), 99–114.
ZELLER, C. (2021). Kleverig drama: Nieuwe ecokritische perspectieven in de poëzie van Dominique De Groen. Internationale Neerlandistiek, 59(1), 51–68. https://doi.org/10.5117/IN2021.1.003.ZELL

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!