Liptákova vila je darom pre celý svet z prekladateľskej dielne

Aj keď sa dnes prekladateľskému domu v Balatonfürede žije ťažšie, slovo zánik nepozná.

Medzi dvoma vysokými topoľmi stojí masívna kovaná brána. Liptákov dom, hlási nápis. Vstup zo širokej hlavnej ulice vedie chodníkom hlboko do ticha veľkej záhrady. Lemujú ho rozmanité kríky a stromy – mohutný gaštan, husto plodný figovník či krehká jablonka, na jar váhavo ozdobená pukmi. Ak opäť zarodí, budú to krásne, veľké červené jonatánky, aké v obchode nedostať.

Sme na maďarskej pôde. Záhrada sa rozprestiera v meste Balatonfüred a už takmer storočie v nej stojí pozoruhodný dom. Vila vilôčka, povedali by sme, keby sme boli v rozprávke. Voľakedajší majiteľ, spisovateľ, novinár a historik kultúry Gábor Lipták mal bohémsku dušu a spolu s manželkou Piroskou Dobner veľkoryso prijímali v dome návštevy zo všetkých kútov krajiny i blízkeho sveta. Boli to všetko priateľské literárne, výtvarné, divadelné či hudobné kruhy, ktoré sa tu cítili slobodne, uvoľnene, tvorivo. Aj vďaka nim sa príbytok pri Balatone plnil umeleckými dielami, ktoré čoraz viac získavali na hodnote.

Liptákovci boli bezdetní, obaja zomreli v roku 1985. Svoj majetok odkázali maďarskej literárnej obci ako dedičstvo. Na historický moment čakala meštianska vila dlho a trpezlivo, a napokon prišiel. Preto poznajú genius loci tohto čarovného miesta už takmer tri desaťročia stovky prekladateľov a prekladateliek maďarskej literatúry z celého sveta.

Pátranie po zabudnutej túžbe

V polovici 90. rokov minulého storočia maďarský básnik a prekladateľ Péter Rácz práve dokončoval preklad Chasidských príbehov Martina Bubera, keď zachytil správu, že ktosi v Maďarsku sa pokúša založiť prekladateľský dom. Hneď si spomenul na svoju reportáž spred niekoľkých rokov. Písal v nej o vyhľadávanej inštitúcii v nemeckom Straelene, kde sám strávil niekoľko mesiacov prácou práve na spomínanom preklade. Článok vtedy zakončil slovami, aké by bolo krásne, keby aj v Maďarsku existovala pre literárnych prekladateľov podobná tvorivá rezidencia. Potom na to celé zabudol.

Nový šum prekladateľskej obce ho však nakopol, a tak urobil pár neúspešných pokusov o pátranie po vhodnom objekte v rozličných častiach krajiny. Úsilie ho hnalo vpred. Vravel si: ukážem vám v praxi, akú rezidenciu som si v tom článku predstavoval. Mal síce vypracovaný len jediný hárok s náčrtom projektu, no vytrvalo s ním hľadal podporu, spolupracovníkov, budovu aj peniaze.

Bezsenné noci

V januári roku 1998 napokon vnikla nová inštitúcia, ktorá dostala názov Nadácia Maďarského prekladateľského domu (Magyar Fordítóház Alapítvány). Jej zakladateľom bol Spolok Józsefa Attilu (JAK) a kapitál zabezpečil švajčiarsky partner.

Budovu v Balatonfürede na dlhodobé užívanie a postupne aj peniaze na jej obnovu získala inštitúcia v priebehu dvoch rokov. K zahraničnej investícii zákonite musela pribudnúť podpora ministerstva kultúry. Úsilie podchytili aj súkromné osoby, firmy, spoločnosti aj veľvyslanectvá.

„Mal som bezsenné noci z obáv, ako investíciu vrátim, ak môj plán zlyhá. Manažérska činnosť mi bola celkom cudzia, i keď Spolok na čele s literárnym kritikom Csabom Károlyim ma v nej vehementne podporoval. Nedalo sa však nič robiť, musel som sa to naučiť. Už nebolo cesty späť,“ priznáva dnes už bývalý správca a šéf prekladateľského domu Péter Rácz.

Dom plný príbehov s bohatou kultúrnou históriou vzápätí čakala ďalšia náročná kapitola. Keďže rokmi vila chátrala, stala sa z nej takmer ruina a potrebovala kompletnú rekonštrukciu. Vznikol architektonický plán, ktorý musel zahrnúť historickú hodnotu objektu, ale aj praktické riešenia priestoru spojené s rezidentskými pobytmi a možnosťou každodenného využitia.

Keď bola povesť ešte dobrá

Súbežne s postupnou obnovou začala vznikať aj koncepcia fungovania prekladateľskej inštitúcie a forma jej údržby. Vzorom bola spomínaná nemecká inštitúcia Straelener Übersetzer Kollegium spolu s knižnicou, ktorá je vo dne aj v noci hosťom k dispozícii.

Péter Rácz hodnotí toto obdobie ako veľmi prajné. Hoci elán a nadšenie z pádu železnej opony a prechodu k demokracii v Maďarsku v tom čase už vyprchali, predsa mala krajina ešte dobrú povesť v celej Európe. „A ani doma som nemusel neustále a do vyčerpania argumentovať maďarskou literatúrou ako ,posvätnou vecou‘ a zdôrazňovať jej mimoriadnu silu,“ hovorí.

Liptákova vila má verandu, vstupnú halu s menšou knižnicou a priestorom na spoločné posedenie, sedem apartmánov, spoločnú kuchyňu a jedáleň, terasu a záhradu, ktorá očarí každého. V jej menšej časti neskôr vyrástol ešte ďalší malý apartmán s bezbariérovým prístupom.
V podkroví vybudoval správca domu postupne knižnicu. V súčasnosti v nej nájdeme takmer sedemtisíc kníh: sú to rôzne príručky, ale aj klasické a súčasné diela maďarskej beletrie v origináli aj v najrozličnejších prekladoch.

Knižnica z obežníka

„Mali sme už hosťa, ktorý ma požiadal, aby som ho nepúšťal do knižnice, lebo by tam čítal celý deň. Technický mentor domu, ktorý raz ročne kontroluje jeho stav, ma z času na čas upozorňuje, aby som pri nákupe kníh zohľadnil aj nosnosť podkrovia,“ hovorí s úsmevom Péter Rácz.

Prekladateľský dom ešte neexistoval, a on už zbieral prvé kusy kníh. Najprv to dokonca robil pomocou obežníka. Hárok rozmnožený cez kopirák vložil do obálky, ktorú vzal na poštu, nalepil známku a poslal. Spisovateľa alebo spisovateľku touto cestou požiadal, či by mu neposlali nadbytočné výtlačky svojich diel.

„Na slávnostnom otvorení domu bol už na polici zoradený veľký dar veľvyslanectva Spolkovej republiky Nemecko – 11 188-stranový Lexikón,“ spomína.

Nákup kníh sa podľa jeho slov realizoval aj vďaka vyčleneným prostriedkom z dotácie. V prvých rokoch sa ministerstvo kultúry dokonca postaralo o to, aby mohol cestovať do európskych krajín, propagovať medzi prekladateľmi dom a nakupovať knihy. Ďalšou metódou ich získavania bolo pýtať sa prekladateľov, ktorí boli práve v dome na tvorivom pobyte, akú príručku by chceli v knižnici prekladateľského domu mať. Keď mu odpovedali, poprosil ich, aby knihu, ktorá im chýba, kúpili a pri najbližšej návšteve priniesli, inštitúcia ju preplatí a kniha ostane v knižnici.

Dobrí duchovia

Liptákova vila je pre literatúru darom. Prekladatelia a prekladateľky v nej môžu pracovať v príjemnej atmosfére, spoznávať zblízka žijúcich maďarských autorov a autorky, ale najmä ich diela a mentalitu. Nespochybniteľné je, že pritom vnímajú aj tie najmenšie vibrácie kultúry – vlastnej aj miestnej.

„Práve zahraniční rezidenti sú našimi duchovnými sprievodcami. Od Nórska po Barcelonu a od Dillí až po Estónsko pracujú v tomto svete prepletenom internetom osamote. A práve v dome, ako je aj náš, zažívajú duchovnú i fyzickú blízkosť,“ uvažuje Péter Rácz.

Napĺňa ho zadosťučinením, že všetci tu pracujú radi v zime aj v lete. „Nechodia sem na dovolenku, majú vyhradený čas na každodennú prácu a cez víkendy spoznávajú okolie v blízkosti Balatonu. Dom od samého začiatku nepochybne strážia dobrí duchovia. Možno ich prekvapuje, že spoločným jazykom všetkých rezidentov je maďarčina, nech už prichádzajú z ktoréhokoľvek kúta sveta,“ hovorí.

Kam sa podel podmet

Dom pod jeho správou roky fungoval v skvelej kondícii. Čo prekladateľ, to iná krajina, iný preklad, iný prístup. A predsa spoločný záujem. S návštevníkmi ho dodnes spája hromada spoločných stretnutí, podujatí, pracovných aktivít, seminárov, prednášok.

Jedného večera vraj nečakane vkročil do domu, práve pricestoval z Budapešti. V jedálni sa päť či šesť literárnych prekladateľov rozprávalo. Témou bol, ako inak, literárny preklad a jeho oriešky.

„Diskutovali s takým zápalom a oduševnením, až som si v prvom momente pomyslel: asi tušili, že prídem, a rýchlo zorganizovali pôsobivý seminár. Vzápätí som však zistil, že takéto vášnivé odborné debaty sú prirodzenou súčasťou ich stretnutí. Podobne nezabudnuteľný je pre mňa aj moment, keď som raz prišiel a skupina prekladateliek si počas prípravy obeda pustila video s legendárnou prednáškou Pétera Esterházyho z televízneho programu Univerzita vševedy,“ spomína.

Rád si spomenie aj na to, ako ho raz prekvapil jeden z najlepších literárnych prekladateľov, keď sa vysilený, ale duševne stále nabudený s textom v ruke opýtal: Kde, do šľaka, je v tej poldruhastranovej vete podmet!? „Krajšia hádanka hádam ani neexistuje,“ vraví Rácz s úsmevom.

Zložito, ale s novým vedením

Fungovanie Nadácie Maďarského prekladateľského domu a Prekladateľského domu ako takého je pomerne jednoduché: centrálna dotácia umožňuje, aby prekladatelia a prekladateľky dostávali štipendium, aby sa dali nakupovať knihy, organizovať programy (ročne desať až dvanásť workshopov pre literárnych prekladateľov), aby dvaja platení zamestnanci zabezpečili organizáciu, odborné vzťahy s domácimi a zahraničnými partnermi a vo všeobecnosti bezproblémový a pokojný chod inštitúcie.

Podobne ako iné nezávislé kultúrne inštitúcie v regióne to má však aj Liptákova vila dnes zložitejšie. Ak podpora príde s oneskorením, činnosť inštitúcie sa zastaví. To sa v poslednom čase, žiaľ, viackrát stalo. Pre správcu je zároveň rovnako dôležité, aby sa zahraniční vydavatelia, ktorí vydávajú maďarskú literatúru v preklade, mohli nezávisle uchádzať o granty, keďže vydávať hodnotné maďarské knihy rentabilne je veľmi náročné. Aj tieto možnosti sa v uplynulých rokoch oklieštili.

Od februára 2026, po tridsiatich rokoch práce, odovzdal Péter Rácz vedenie dvom kolegom – básnikovi, prekladateľovi a pedagógovi Gáborovi Scheinovi a vydavateľskej agentke Ágnes Orzóy. Obaja sa stále snažia zabezpečiť hladký priebeh fungovania tak, aby rezidentov nemuseli existenčnou otázkou inštitúcie zaťažovať.

Slovo zánik však Péter Rácz nepozná. Verí, že úsilie nových ľudí bude korunované úspechom a dom bude úspešne fungovať ďalej. Budúcnosť si inak nedokáže ani predstaviť.

„Kým bude existovať maďarská literatúra a literárny preklad zostane ľudskou a duševnou prácou, dom žije. Akurát ja budem menej často vyslovovať slová preklad a literárny preklad. A zostane mi viac času na písanie vlastných textov.“

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!