Prekladateľky a prekladatelia odporúčajú nové knihy

Ivana Gibová: Babunia (Babička)

Gibovej Babičku som zhltla ako vlk Červenú Čiapočku v svetoznámej rozprávke. A hneď som vedela, že ju len tak z ruky nepustím.

Prekladateľských orieškov v nej bolo ako pascí v lese plnom pytliakov. Kto ju čítal, iste si to vie predstaviť. Potrápila som sa s babičkinými a Magdinými svojráznymi prejavmi, jogurtíkmi Integráčik či Separaťáčik, pakšametmi, s vecným bremenom, na ktoré sa človek postupne pre okolie zmení bez toho, aby to sám vnímal. Skľučovala ma myšlienka, že si poľskí čitatelia budú mýliť Paťa a Peťa. A čo je horšie, mená Oťa, Ďoďo či Maďa ani za svet nevyslovia správne! Pochybnosti rástli, otázniky sa mi hemžili pred očami, rozhodnutí bolo neúrekom.

Uchvátila ma však Gibovej „ukecanosť“, voľný prúd myšlienok, spomienok a obrazov, z ktorých vytvára viacrozmerný svet plný detailov: povinné hnedé pančuchy, otepľovačky, nesmrteľný krém Nivea, túžba po západných novinkách, paneláky a sídliská, nepísané susedské pravidlá, ihriská, prašiaky, pivnice, pieskoviská, lavičky a smetiaky ako kľúčové miesta nášho detstva, spoločné črty „socíku“. A k tomu ešte niečo osobné: to konkrétne Malomesto dôverne poznám. Žasnem nad tým, aké „husté témy“ dokázala autorka obsiahnuť v útlej knižočke s nevinnou kvietkovanou obálkou.

Vznik prekladu formou štipendia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Prekladateľský projekt získal cenu v rámci programu Kraków Miasto Literatury UNESCO.

Izabela Zając

Preložila: Izabela Zając
Redakcia: Urszula Pieczek
Jazyková redaktorka: Urszula Obara
Grafická úprava: Karolina Korbut
Návrh obálky: Justyna Tarkowska
Vydavateľstvo: Książkowe Klimaty (2025)

Anne Carson: Autobiografia Červeného

Tento „román vo veršoch“ je tuším prvá kniha od Carsonovej, ktorú som si kúpila, mohlo to byť okolo roku 2011. Chcela som ju preložiť už dlhšie, respektíve som si priala, aby dielo, ktoré autorku preslávilo (a ktoré má v anglo-americkej literatúre zásadný význam), existovalo v slovenskom preklade. Na Carsonovej knihe Krása manžela (preložila Lucia Duero) som pracovala ako redaktorka a bola to veľmi radostná práca.

Medzi hlavné prekladateľské nástrahy Autobiografie Červeného – ako, predpokladám, aj iných autorkiných kníh – patrí textová mnohoznačnosť. Carson sa pri písaní hrá a robí to spôsobom, ktorý z jej veršov/riadkov občas vytvára hádanky. Odhaľovanie rébusov zašifrovaných do textu a ich následný výklad, prípadne ďalšie výklady, bolo trochu ako lúštenie náročnej krížovky – uspokojivé a zároveň znepokojivé. Dokážem všetko správne rozšifrovať a nájsť pre Carsonovej dvojznačnosti slovenské ekvivalenty? Z prekladateľského hľadiska bolo náročné aj prehrýzť sa úvodom, ktorý sa zaoberá antickým básnikom Stesichorom a fragmentmi jeho diela, či presnejšie povedané, Stesichorom a jeho fragmentmi po tom, ako sa s nimi autorka pohrala. Nájsť a vhodne zvoliť preklady antických mien bol proces sám osebe. Od Stesichora (a Heleny) sa však rýchlo prepracujeme ku Géryonovi. Na rozdiel od mýtického červeného obra stretávame sympatické pubertálne monštrum. Na scénu vstupuje Herakles a na Géryona čoskoro dopadá ťažoba prvého mileneckého vzťahu…

Mária Modrovich

Preložila: Mária Modrovich
Redakcia: Peter Šulej
Jazykové korektúry: Veronika Moscatello Goldiňáková
Obálka a layout: Matej Lacko
Vydavateľstvo: drewo a srd (2026)

Dulce Maria Cardoso: Eliete – Normálny život

Povzbudená čitateľským úspechom môjho prvého prekladu – románu súčasnej brazílskej autorky Marthy Batalha Neviditeľný život Eurídice Gusmão – som sa pustila do ďalšej knihy, tentoraz portugalskej spisovateľky.

Román Eliete – Normálny život je príbehom ženy v strednom veku, ktorá je vo všetkom priemerná: je vydatá, má dve dcéry, pracuje ako realitná maklérka, cíti však nespokojnosť so svojím životom a hlavne s manželom. Začne si teda hľadať nové podnety prostredníctvom internetu a so­ciálnych sietí. Zjednodušene by sa dalo povedať, že ide o príbeh portugalskej pani Bovaryovej 21. storočia. Ako stále začínajúca literárna prekladateľka by som sa vám tu mohla zveriť s množstvom trápení každého (neskúseného) prekladateľa. Pri toľkých možnostiach, ktoré poskytuje slovenský jazyk, nie je vždy jednoduché vybrať si ten najsprávnejší termín, skloňovanie cudzích vlastných mien mi je občas viac cudzie ako vlastné, o vulgarizmoch a ich preklade do slovenčiny tiež radšej pomlčím. A ak sa popri tom snažíte zachovať autorkin špecifický štýl, nevyhnete sa mnohým dilemám. V týchto záležitostiach mi bola veľkou oporou moja prekladateľská guru a zároveň jazyková redaktorka knihy. Obdivujem jej rozhodnosť, ale aj disciplínu a trpezlivosť. Verím, že čitatelia a čitateľky budú s radosťou spoznávať Eliete a jej najtajnejšie túžby, myšlienky a činy, a popritom odhalia aj ďalšie autorkine obľúbené témy ako plynutie času, strata, samota (často v spoločnosti iných), Salazarova diktatúra či stále nezahojená rana spôsobená stratou portugalského koloniálneho impéria.

Vznik prekladu formou štipendia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Elena Seitlerová

Preložila: Elena Seitlerová
Redakcia: Lucia Halová
Grafický dizajn: Aurélia Garová
Ilustrácia na obálke: Petra Štefanková
Vydavateľstvo: Portugalský inštitút (2025)

Philip Oltermann: Básnici zo Stasi. Tvorivé písanie ako zbraň studenej vojny

Knihu Philipa Oltermanna som si kúpil pri návšteve Berlína v kníhkupectve akéhosi filmového múzea. Keďže ma ako výskumníka zaujímajú spôsoby, akými sa prelína literatúra a politika a ako vyzerajú inak neviditeľné zákutia mechanizmov literárneho života, šlo prvotne o profesionálny záujem. Kniha však prístupne rozpráva natoľko bizarne znejúci príbeh tajných agentov – cvičených v básnickom krúžku vo východonemeckej Stasi a následne nasadených na sledovanie spisovateľov –, že som akosi neodolal a povedal som si, že kniha by mohla zaujať aj slovenské čitateľstvo. Oriešok spočíval hlavne v tom, ako rozumne prekladať reálie NDR a sprievodné, v nemčine písané ukážky z tvorby. Nemecko-britský novinár Oltermann približuje pozadie básnického krúžku na ministerstve štátnej bezpečnosti NDR, vychádza pritom z čítania rôznej vedeckej historickej literatúry, z archívneho výskumu a z rozhovorov s pamätníkmi. Prikladá aj produkciu návštevníkov básnického krúžku, ktorá prechádzala od typickej socialistickorealistickej spisby k dosť špecifickému čaru nechceného. Popri všetkom však Oltermann nezabúda, že za týmto príbehom je predovšetkým potláčanie slobody prejavu, a okrem špehov sa venuje tým, ktorých špehovali, či už to bola mladá žena, ktorá verejne nepublikovala jedinú báseň, alebo spisovateľ, z ktorého sa v západnom Nemecku stala kultová osobnosť. V konečnom dôsledku máme pred sebou obraz krajiny natoľko prešpikovanej špehmi, že si v paranoidnej atmosfére každodenného života nemohol byť naozaj nikto istý ničím.

Viliam Nádaskay

Preložil: Viliam Nádaskay
Redakcia: Natália Hattalová
Jazykové korektúry: Zuzana Kopecká
Dizajn a sadzba: Barbara Kowalczuková
Vydavateľstvo: OZ KPTL (2026)

Taras Prochasko: TajnOstní

Tento román som prvý raz čítal pred viac ako dvadsiatimi rokmi. Medzi študentmi a študentkami ukrajinistiky to bol veľký hit. Už vtedy sa nám zdalo, že kniha by si zaslúžila slovenský preklad. No ukrajinská literatúra to až do roku 2022 nemala na Slovensku vôbec ľahké. Zázrakom sa mi do tohto prelomového bodu podarilo preložiť inú, koncepčne mimoriadne zaujímavú Prochaskovu prózu – Z tohto sa dá spraviť niekoľko poviedok (2015).

V románe TajnOstní, považovanom za jedno z kľúčových diel ukrajinskej literatúry 21. storočia, autor rozpráva príbehy obyvateľov fiktívneho horského kúpeľného mestečka Jalovec, ktoré sú akýmisi alternatívnymi dejinami ukrajinskej časti Karpát prvej polovice 20. storočia (dej sa odohráva v rokoch 1913 – 1951). Názov knihy odkazuje na huculských podivínov, mudrákov, liečiteľov, čarodejníkov, ktorých obyvatelia Karpát nazývali TajnOstní. Z prekladateľského hľadiska najväčší problém nepredstavovali huculské pojmy, názvy predmetov, regionálna kuchyňa ani prvky huculskej architektúry, ktorých významy, fotografie a opisy bolo treba hľadať v ťažko dostupných ukrajinských etnografických periodikách, ale spôsob, akým je kniha napísaná – istá splývavosť jedného s druhým, neurčitosť, metaforickosť spojená s filozofickou presnosťou vyjadrení. No a, samozrejme, názov knihy. Ten sa v ukrajinčine vzťahuje na tajomstvo a kosti, ktoré môžu toho, kto ho chce odhaliť, zraniť; môže sa ním (tým tajomstvom, poznaním) zadláviť. Obyvatelia Jalovca sú síce Iní/Jinací (český preklad) a NeObyčajní (doslovný preklad), ale hlavne sú TajnOstní. Za vyriešenie tohto prekladateľského rébusu patrí vďaka redaktorke knihy. Potvrdzuje to fakt, že vnímavý redaktor dokáže vidieť aj možnosti, ktoré sú pre prekladateľa skryté.

Vznik prekladu formou štipendia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Patrik Oriešek

Preložil: Patrik Oriešek
Redakcia: Valéria Juríčková
Vydavateľstvo: Brak (2026)

Linn Strømsborg: Nikdy, nikdy, nikdy

Štvrtý román nórskej spisovateľky Linn Strømsborg z roku 2019 vyvolal v Nórsku svojím radikálne úprimným spracovaním stále pomerne tabuizovanej témy búrlivú spoločenskú diskusiu. Prináša príbeh ženy, ktorá sa vedome rozhodla nemať deti. Keď sa na mňa vydavateľstvo obrátilo s ponukou preložiť túto knihu, okamžite ma zaujala nielen téma, ale sadol mi aj štýl a mimoriadne vecný a zrozumiteľný jazyk autorky. Aj práca na texte, ktorý napohľad nepredstavuje obzvlášť náročnú prekladateľskú výzvu, však môže byť zábavná a prínosná. Musela som v ňom napr. ustriehnuť množstvo opakujúcich sa motívov vo forme častí viet či slovných spojení, pretože plnia funkciu akéhosi refrénu, čo je aj prípad spojenia „nikdy, nikdy, nikdy“ v samotnom názve knihy. Zaujímavé pre mňa bolo aj objavenie viacerých nórskych idiómov. K mnohým z nich sa dali nájsť významovo veľmi podobné slovenské ekvivalenty (napr. „spievať posledný verš“, teda „mlieť z posledného“), s inými som sa však vzhľadom na ich použitie v kontexte musela vyhrať kreatívnejšie. Odbiť nórsku frazému „chcieť si naložiť aj do tašky, aj do vreca“ slovenskou „chcieť/môcť mať všetko“ v situácii, keď je reč o pomôckach na prenášanie vecí, by bolo príliš zovšeobecňujúce. V ďalších prípadoch v slovenčine chýbal príbuzný idióm, ako napr. „zostať zaseknutý s bradou v poštovej schránke“, avšak v kontexte opisujúcom niekoho, kto pre svoje zaseknutie niečo nenávratne zmeškal či niečo sa mu nepodarilo, sa našťastie ponúklo iné vhodné riešenie – „ušiel mu vlak“. Aj takéto drobné výzvy vedia prekladateľovi spríjemniť pracovný deň.

Vznik prekladu formou štipendia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Zuzana Bátorová Vahančíková

Preložila: Zuzana Bátorová Vahančíková
Zodpovedná redaktorka: Dominika Weinstock
Jazyková redakcia: Jana Obert
Obálka: Juraj Vačko
Vydavateľstvo: Lindeni (2025)

Thomas Bernhard: Nad priepasťou života

Thomas Bernhard patrí k autorom, ktorých dielo je bytostne prepojené s jeho životom: vyrastal v neúplnej rodine, zažil hlboké sociálne poníženie a šikanovanie v internátnom národnosocialistickom a neskôr katolíckom prostredí, ušiel z nenávideného gymnázia, aby sa zamestnal ako obchodný tovariš na vykričanom salzburskom sídlisku, kde dostal zápal pľúc. Aj tieto životné traumy rámcujú jeho autobiografické prózy, ktoré vyšli pod súborným názvom Nad priepasťou života. Bernhard horlivo siaha po negatívnych prívlastkoch, v jeho prózach absentuje grafické členenie, čitateľ je až do konca rukojemníkom jeho naratívneho monolitu, a keď ho autor na konci konečne oslobodí, dozvie sa iba toľko, že „všetko je jedno“. Autorove miestami aj niekoľkostranové súvetia neumožňujú vždy zachovať následnosť, vyžadovala si prispôsobiť ich syntaktickému členeniu v slovenskom jazyku. Opakovanie slov ako napríklad „brutálny“ alebo „vražedný“, pôsobilo na niektorých miestach príznakovo, preto ich nahradili iné synonymá. Isté ťažkosti predstavoval aj preklad názvov ulíc, budov, rozličných mestských alebo prírodných objektov, miestopisné názvy, citáty francúzskych a nemeckých filozofov alebo oblasť hudby, ktorá Bernharda sprevádzala po celý život. Thomas Bernhard, ako je známe, rozdeľuje. Kto sa však ponorí do jeho nemilosrdnej monologickej obžaloby, stáva sa súčasťou dialógu, v ktorom chce spoločne s autorom odmietnuť bezútešný a cudzí svet súčasnosti, poznačený hlbokými vojnovými traumami.

Juraj Dvorský

Preložil: Juraj Dvorský
Redakcia a jazykové korektúry: Adriána Pešková a Ľudovít Petraško
Zodpovedný redaktor: Slavo Sochor
Dizajn a sadzba: Ester Mládenková
Vydavateľstvo: Literárna bašta (2025)