Oslobodenie galejníkov

Kapitola, v ktorej je vyrozprávaný príbeh o oslobodení galejníkov, má dôležité miesto v štruktúre románu. Zaujme nielen z hľadiska širšej problematiky, ktorej sa dotýka (spravodlivosť a sloboda indivídua), ale aj metatextovými alúziami.

Väčšina dobrodružstiev dona Quijota vzniká z náhodných stretnutí. Pocestní, zvieratá či neživé objekty, ktoré naša dvojica stretáva, sa chtiac-nechtiac vťahujú do dobrodružstiev, vyfabulovaných vo fantázii dona Quijota podľa vzorov z rytierskych románov. V 22. kapitole sa don Quijote stretáva so skupinou delikventov spútaných reťazou, ktorých dozorcovia odvádzajú na galeje. Odsúdiť na galeje patrilo k najťažším trestom. Išlo o nútené práce v kráľovských službách, ktoré trvali od dvoch až do desiatich rokov. Galejníci sa prakticky stávali otrokmi. Veslovali pod prísnym dohľadom dozorcu a jeho biča až do úmoru na galérach – lodiach, poháňaných veslami, kde plachty mali len podpornú úlohu. Vojny, ktoré španielski monarchovia viedli, ako aj rozmáhajúce sa pirátstvo, ohrozujúce španielsky zámorský obchod s územiami v Amerike, si vyžadovali stále väčšie počty galejníkov. Preto Filip II. vydal príkaz, podľa ktorého sa na galeje už neposielalo iba za nebezpečné zločiny, ale aj za menšie previnenia. Stretnúť v tej dobe galejníkov, ktorých dozorcovia odvádzali z väzníc vo vnútrozemí do prístavov, nebolo ničím výnimočným.¹

1) Cervantes bojoval v námornej bitke pri Lepante (1571), kde bol použitý práve tento typ loďstva, a dobre poznal smutnú realitu galejníkov. Navyše na vlastnej koži pocítil, čo znamená stratiť slobodu, päť rokov bol v tureckom zajatí a dvakrát bol uväznený.

Rozprávačom „histórie“ o galejníkoch je Cide Hamete Benengeli, autor „arabský a mančský“, ako sa explicitne uvádza hneď v prvej vete. Cervantes si nasadzuje masku tohto kontradiktórneho rozprávača, ktorý „históriu“ o oslobodení galejníkov s nadsádzkou predstavuje ako „nesmierne hlbokú a grandióznu“ na jednej strane a na druhej ako „obyčajnú, zábavnú a plnú fantázie“. Ambiguita a irónia je v príbehu prítomná hneď od úvodnej vety a je na čitateľovi, aby sa rozhodol, či túto „históriu“ bude interpretovať ako pravdivý príbeh alebo ako zábavnú anek­dotu, čo sa nemusí vylučovať.

Na rozdiel od iných dobrodružstiev, pri ktorých don Quijote transformoval skutočnosť podľa svojich predstáv (vo veterných mlynoch videl obrov a v stádach oviec nepriateľské vojská), tentoraz vidí realitu takú, aká je. Vidí skupinu mužov spútaných reťazou, s rukami v okovách. Sancho povie, že ide o galejníkov, ktorých vedú nasilu na kráľov rozkaz na galeje. Podľa rytierskej regule, ktorú don Quijote dodržiava, je akékoľvek násilie neprijateľné a neakceptuje Sanchovu poznámku, že kráľ nečiní násilie, ale trestanci mu musia za svoje priestupky slúžiť na galejach. Dochádza tu ku konfrontácii dvoch predstáv o spravodlivosti, na ktorých je založený príbeh. Pre prakticky uvažujúceho Sancha je spravodlivosť to, čo nariaďuje kráľ svojimi príkazmi, kým pre dona Quijota je spravodlivosť založená na slobode indivídua.

Don Quijote sa rozhodne galejníkov oslobodiť, ale najprv chce vedieť, čím sa previnili. Hoci strážcovia majú listinu rozsudkov s popisom previnenia každého z trestancov, rozprávač necháva samotného dona Quijota, aby sa ich na to spýtal. Galejníci odpovedajú jazykom podsvetia, vyjadrujú sa lakonicky a svoje priestupky skrývajú za eufemizmy. Prvý mu povie, že je odsúdený na tri roky za to, že „miloval“. Don Quijote sa čuduje, veď v takom prípade by on sám musel byť odsúdený na galeje. Druhý povie, že bol odsúdený na šesť rokov za to, že „spieval“, tretí na päť rokov za to, že mu „chýbalo desať dukátov“, štvrtý na štyri roky za to, že bol „sprostredkovateľom“, a piaty na šesť rokov za to, že „vystrájal príliš veľké fígle“. Rozhovor s galejníkmi je hrou s mágiou slova. Don Quijote nerozumie argotu galejníkov a slangové výrazy si interpretuje v bežnom zmysle slova, čím sú disproporcie medzi výškou trestu a stupňom závažnosti priestupku ešte výraznejšie.

Posledný z oslovených galejníkov spáchal najviac zločinov (hoci sa nedozvieme akých) a bol odsúdený na desať rokov. Z anonymnej masy trestancov sa vyčleňuje už tým, že poznáme jeho meno Ginés de Pasamonte i prezývku (Ginesillo de Parapilla). Je prototypom pikara nielen pre svoju prezývku, ale aj pre cynický lakonizmus, pohŕdanie zákonmi a stoický postoj k trestom. Ginés je zápornou postavou, v románe sa objaví aj neskôr, preoblečený za cigána ako zlodej Sanchovho osla aj ako bábkar Majster Pedro.²

Od ostatných galejníkov sa Pasamonte líši aj tým, že je postavou, ktorá píše. V knihe s názvom Život Ginésa z Pasamonte rozpráva svoj životný príbeh od narodenia.³ Rozhovor medzi donom Quijotom a píšucim galejníkom Ginésom má metatextový charakter. Na otázku dona Quijota, či je jeho kniha dobrá, Ginés suverénne odpovie, že je taká dobrá, že Lazarillo z Tormesu a „ostatné knižky tohto druhu, ktoré už boli napísané alebo sa ešte len napíšu, sa môžu pred ňou schovať“. V Ginésovej odpovedi sa explicitne spomína zakladajúce dielo pikareskného žánru – útly autobiografický román vyrozprávaný v prvej osobe. Vyšiel v roku 1554, no k rozšíreniu a popularite tohto žánru došlo až po tom, čo v roku 1599 vyšiel román Guzmán z Alfarache od Matea Alemána. Postava Ginésa má viacero spoločných čŕt s postavou Alemánovho Guzmána, počnúc tým, že obaja píšu svoju autobiografiu na galejach. Cervantes Alemánov román paradoxne zamlčiava, hoci ho dobre poznal. Napriek tomu treba vyzdvihnúť, že ako prvý kriticky reflektoval nový literárny žáner so všetkými jeho plusmi i mínusmi. Poukazuje na jeho umeleckú nedokonalosť, keďže život vyrozprávaný protagonistom musí byť zákonite nedokončený, kým tento žije. Preto sa autor Dona Quijota nevybral touto „autobiografickou“ cestou.

Príhovor dona Quijota ku galejníkom, ktorý je zlomovým momentom príbehu, sa stretol s viacerými protikladnými interpretáciami. Kým niektorí v ňom hľadajú Cervantesovu koncepciu spravodlivosti, iní to odmietajú s tým, že Cervantes nebol právnik, ale spisovateľ. Príhovor dona Quijota ku galejníkom považujú za „sofistikované táranie“ a akcentujú jeho humornosť a parodickosť. (Tá sa prejavuje hneď pri oslovení trestancov ako „drahomilovaných bratov“.) Cervantes síce nebol právnikom ani sudcom, bol však dobrým znalcom dobového práva.⁴

2) Podľa H. Blooma je Pasamonte protikladom postavy dona Quijota, kým tento predstavuje autentické zvnútornenie, Ginés de Pasamonte je stelesnením vonkajškovosti, môže sa meniť len externe.
3) V postave tohto galejníka cervantisti identifikovali Aragónca Jerónima de Pasamonte, ktorý tak ako Cervantes bojoval v bitke pri Lepante. Následne strávil niekoľko rokov v tureckom zajatí a po návrate do vlasti dopísal v roku 1603 vlastný životopis. Predpokladá sa, že historický Jerónimo de Pasamonte mohol byť aj autorom falošného pokračovania Dona Quijota.
4) Téma spravodlivosti a slobody sa v tom čase pertraktovala v súvislosti so španielskou konkvistou Nového sveta a otázkou o ľudských právach pôvodných obyvateľov. Cervantesov súčasník Francisco Suárez (1548 – 1617), považovaný za otca koncepcie ľudských práv, sformuloval v diele Disputationes metaphysicae (1597) princípy prirodzeného práva založeného na nemenných a univerzálne platných etických normách. Cervantes asi toto dielo poznal.

Natíska sa teda otázka, prečo Cervantes nechal dona Quijota oslobodiť galejníkov a tí ho ako prejav svojej „vďačnosti“ (podobne ako Sancha a ich zvieracích spoločníkov) zasypali spŕškou kamenia? Pre romantikov a postromantikov (M. de Unamuno a iní, ktorí majú blízko ku kresťanskej interpretácii) je fiasko inherentnou súčasťou quijotizmu. Don Quijote síce skončí poriadne dobitý, ale trascendencia jeho konania presahuje jeho nezdar. Na druhej strane, ak nebudeme čin dona Quijota posudzovať podľa nezištného zámeru (pomôcť núdznym), ale podľa jeho výsledku – oslobodenie trestancov, ktorí ohrozia aj samotného osloboditeľa –, čin sa bude javiť ako smiešny, ako una quijotada, ako bláznivý a nezmyselný čin.

A čo znamená byť slobodný? Galejníci, ktorým don Quijote udelil slobodu, musia, podobne ako don Quijote so Sanchom, hľadať úkryt zo strachu pred Svätým bratstvom. Príbeh má otvorený koniec a rezonuje aj v ďalších kapitolách románu.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!