Pomalé násilie v Amazónii

Odlesňovanie v Amazonskom pralese sa v máji zvýšilo o 92 %. Amazóniu ničia horúčavy a nekontrolované požiare. V brazílskom meste sa prepadla zem z dôvodu erózie pôdy zapríčinenej odlesňovaním. Pestovatelia sóje zrovnávajú Amazonský prales so zemou napriek moratóriu.

Toto je len niekoľko novinových titulkov, ktoré sa pravidelne objavujú v brazílskej tlači. Niekomu by sa mohli zdať prehnane alarmujúce, ale čoraz väčšia časť brazílskej i svetovej populácie si začína uvedomovať, že bezmedzné využívanie prírodných zdrojov vedie k našej záhube. Aj preto sme si za tému tohto čísla zvolili ekokritiku – a pozreli sme sa na jej prejavy v krajine, kde sa nachádzajú „pľúca našej planéty“.

Termín „ekokritika“ sa v literárnej vede často pripisuje Williamovi H. Rueckertovi, no za rozvoj tejto oblasti výskumu v Amerike vďačíme najmä Cheryll Burgess Glotfelty. Jej vedeckou ambíciou bolo stať sa prvou americkou profesorkou literatúry a zároveň environmentalistiky, preto sa pustila do náročnej úlohy – zostaviť antológiu ekokritických esejí, čo sa jej nakoniec aj podarilo: stala sa prvou profesorkou v oboch odboroch a spolu s Haroldom Frommom vydala vplyvné dielo The Ecocriticism Reader: Landmarks in Literary Ecology (Antológia ekokritiky: medzníky v literárnej ekológii, 1996). Ekokritiku definuje ako „skúmanie vzťahov medzi literatúrou a fyzickým prostredím“, pričom „príroda nie je len javiskom, na ktorom sa odohráva ľudský príbeh, ale je v tejto dráme hercom“.

Jedným z prvých odborných environmentálnych diel – a azda aj najvplyvnejším – bola Tichá jar z roku 1963 (Silent Spring, v preklade Martiny Jergovej vydal Brak, 2023) od americkej spisovateľky, ochranárky a oceánografky Rachel Carson. Autorka v knihe kritizuje používanie pesticídov v americkom chemickom priemysle, čo napokon viedlo k verejnému tlaku, úprave legislatívy a zákazu používania insekticídu dichlórdifenyltrichlóretán (DDT) v poľnohospodárstve. Toto dielo je podľa britského profesora Grega Garrarda, autora diela Ecocriticism (Ekokritika, 2004), akéhosi úvodu do ekokritky, „základným textom moderného environmentalizmu“. Garrard zároveň tvrdí, že ekokritici, na rozdiel od odborníkov a odborníčok ako Carson, síce nemajú vedecké vzdelanie, aby vedeli vyriešiť environmentálne problémy, môžu však na ne upozorňovať. Ako píše Josalba Fabiana dos Santos v štúdii o Neduhoch Brazílie: „Dá sa predpokladať, že bá­sne, poviedky a romány, ktoré sa venujú environmentálnym témam, zaujmú čitateľov viac ako vedecké články.“

V západnej literatúre, samozrejme, nachádzame aj skoršie prejavy ekokritiky, či už v pastorálnych, romantických alebo transcendentalistických textoch. Americký profesor a jeden z ústredných predstaviteľov ekokritiky Lawrence Buell sa vo svojom diele The Environmental Imagination: Thoreau, Nature Writing, and the Formation of American Culture (Environmentálna predstavivosť: Thoreau, písanie o prírode a formovanie americkej kultúry, 1995) pozrel práve na to, ako sú tieto myšlienky vyobrazené v americkej literatúre, počnúc trans­cendentalistickým autorom a filozofom Henrym Davidom Thoreauom až po súčasných autorov a autorky. Spísal tiež akýsi zoznam pravidiel, čo by mala obsahovať literatúra, aby sme ju mohli považovať za environmentálnu: príroda v nej musí hrať hlavnú úlohu, životné prostredie je vyobrazené ako zraniteľné a prírodné zdroje ako obmedzené, ľudia si majú byť vedomí svojej zodpovednosti voči prírode a mali by sa k nej správať eticky a podobne. Túto definíciu spĺňajú viaceré významné diela brazílskej literatúry, napríklad romány Macunaíma od Mária de Andrade (Macunaíma. O herói sem nenhum caráter, v preklade Lucie Halovej vydal Portugalský inštitút, 2024), Veľká pustatina od Joãa Guimarãesa Rosu (Grande sertão, v preklade Ladislava Franeka vydal Slovenský spisovateľ, 1980) či Pokrivený pluh od Itamara Vieiru Juniora (Torto arado, v preklade Zuzany Greksákovej vydal Portugalský inštitút, 2023).

Ekokritika je však pomerne mladý literárny odbor, ktorý vznikol v akademických kruhoch až v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Dôvod, prečo k tomu došlo až tak neskoro, je pomerne prozaický. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch silneli hnutia, ktoré bojovali za práva rôznych skupín obyvateľstva, a horúcimi témami sa stali najmä rasové, triedne a rodové otázky, a to aj napriek tomu, že práve v tomto období došlo k najhorším ekologickým katastrofám. Bolo to tak aj v Brazílii, kde od roku 1964 vládla vojenská diktatúra a medzi najaktívnejšie hnutia patrili študentské protesty za demokraciu, robotnícke štrajky (aj za účasti dnešného brazílskeho prezidenta Luiza Inácia Lulu da Silva), výzvy farmárov na pozemkovú reformu, ako aj podpora ženských, LGBTQ+ a černošských práv. Ako hovorí literárna vedkyňa Ursula K. Heise vo svojom článku The Hitchhiker’s Guide to Ecocriticism (Stopárov sprievodca ekokritikou, 2006): „Na rozdiel od feminizmu a postkolonializmu sa ekokritika nevyvíjala postupne ako akademické krídlo vplyvného politického hnutia. Objavila sa až vtedy, keď environmentalistika už bola rozsiahlym odborom rôznych zlučiteľných a protichodných projektov a viedla k vzniku dvoch ďalších humanitných pododborov – environmentálnej filozofie a histórie.“

V roku 1991 vzniklo v USA Združenie na výskum literatúry a životného prostredia (Association for the Study of Literature and Environment alebo ASLE), ktorého prvým predsedom sa stal Scott Slovic, autor vyše dvadsiatich publikácií z oblasti ekokritiky a environmentálnej literatúry. Podobné organizácie začali vznikať aj v ďalších krajinách ako Austrália, Spojené kráľovstvo, Japonsko, India či Južná Kórea. Svoju obdobu má aj v Brazílii s názvom ASLE‑Brasil. Z neho vzišlo v roku 2018 združenie ANELA – Associação Nacional de Estudos Interdisciplinares da Ecocrítica e Literatura Ambiental (Národné združenie interdisciplinárnych štúdií o ekokritike a environmentálnej literatúre), ktoré na túto tému organizuje medzinárodné konferencie a vydáva časopis Revista Interdisciplinar de Literatura e Ecocrítica (Interdisciplinárny časopis o literatúre a ekokritike).

Podľa Ursuly K. Heise (2006) „ekokritika smeruje svoju kritiku na modernú dobu pre jej domnienky, že vďaka vede pozná prírodný svet, technologicky ním manipuluje a ekonomicky ho vykorisťuje a snaží sa vytvoriť sféru ľudí oddelenú od prírody, pričom tento historický proces často nazýva ,pokrok‘. Prostredníctvom tejto nadvlády zbavuje prírodu akejkoľvek inej než materiálnej hodnoty, čo vedie k jej postupnej deštrukcii a môže napokon spôsobiť nedostupnosť obživy pre ľudskú rasu. Takáto nadvláda ochudobňuje ľudský život o význam, ktorý mu dodáva život v prírode a s prírodou, a vykoreňuje jednotlivcov a komunity z miesta v nej.“ Rovnaké myšlienky môžeme nájsť v dielach vplyvných domorodých brazílskych intelektuálov ako janomamský šaman Davi Kopenawa a vodca kmeňa Krenakov Ailton Krenak, prvý domorodý obyvateľ zvolený za člena Brazílskej literárnej akadémie. Obaja nazerajú na prírodu ako na živý, posvätný organizmus, ktorý nemožno oddeliť od človeka a duchovného života, a odmietajú dualistický pohľad na svet, prítomný v západných kultúrach. Krenak nešetrí kritikou dualizmu: „Keď zoberieme rieke či hore osobnosť, keď ich zbavíme zmyslov v domnienke, že ide o výhradne ľudskú vlastnosť, ponecháme tieto miesta napospas tým, ktorí z nich urobia odpad priemyselnej a ťažobnej činnosti. Rozišli sme sa s matkou Zemou, stratili sme s ňou spojenie, prestali sme s ňou komunikovať, a výsledkom je, že sú z nás siroty, nielen z tých, ktorých označujú ako Indiánov, domorodcov či pôvodné národy, ale zo všetkých.“

Ekokritika sa však nezameriava len na oslabený vzťah človeka a prírody, ale skúma aj otázky sociálnej nerovnosti, ktorú znásobujú ľudské zásahy do prostredia a environmentálne problémy. Najlepšie by o tom vedeli hovoriť domorodí obyvatelia, ktorí pociťujú ich vplyv od raného kolonializmu. Prvé kontakty domorodcov s belochmi sa končili tragicky, či už pre choroby, ktoré k nim Európania zavliekli, alebo pre násilie, ktoré na nich páchali. Ako píše Davi Kopenawa v diele Pád neba: „Rozzúrilo ma, keď som videl, ako belosi trhajú prales svojimi strojmi a špinia ho dymom epidémie. Kedysi žili veľmi ďaleko od nás a mysleli si, že za ich obydliami je len veľké prázdno. To nie je pravda. Na počiatku čias ich Omama držal ďaleko od nášho pralesa, aby sa k nemu nemohli priblížiť. […] Našich mŕtvych na chrbte neba je už viac ako nás živých v pralese.“ O zhubnom vplyve belochov píše aj brazílska autorka Micheliny Verunschk v románe Rev jaguára. Na základe skutočných historických udalostí hovorí o kradnutí či kupovaní domorodých obyvateľov, o ich identite, pamäti a ničení životného prostredia.

Druhou veľkou témou ekokritiky sú environmentálne problémy. Tie v Brazílii naštartovala vojenská diktatúra (1964 – 1985), ktorá propagovala „rozvoj“ Amazonského pralesa prostredníctvom masívnych infraštruktúrnych projektov. Jej heslom bolo „Integrar para não entregar“ (Začleniť, nie odovzdať), ktoré odkazovalo na strach režimu zo zahraničných vplyvov v málo osídlených regiónoch Amazónie. Vlajkovým projektom diktatúry bola v sedemdesiatych rokoch výstavba transamazonskej diaľnice, ktorá sa tiahne od severovýchodného pobrežia v štáte Paraíba až do srdca Amazonského pralesa pri peruánskych hraniciach a má vyše štyritisíc kilometrov. S výstavbou diaľnice bola spojená aj politika presídľovania vidieckeho obyvateľstva z chudobného vnútrozemia trpiaceho suchom do oblastí pozdĺž diaľnice. Tento ambiciózny projekt však viedol k masívnemu odlesňovaniu, nelegálnej ťažbe dreva, ohrozeniu divej zveri, no najmä k vysídleniu domorodých obyvateľov a ku kontaktu izolovaných a nedávno objavených kmeňov so staviteľmi a novými osadníkmi. Podľa Národnej nadácie pre domorodé národy FUNAI zomrelo do pár mesiacov po prvom kontakte okolo 50 – 80 % obyvateľstva, najmä z etník Parakanã, Araweté, Arara do Pará či Tenharim. Aj keď FUNAI mala za úlohu zmenšovať negatívny vplyv tohto kontaktu, zabezpečiť skorú vakcináciu a poskytovať zdravotnú starostlivosť, často sa do regiónu dostala týždne či mesiace po prvom kontakte, keď ľudia už umierali.

Podobnú skúsenosť mal o desaťročie neskôr francúzsko-brazílsky antropológ Bruce Albert, spoluautor diela Pád neba janomamského šamana Daviho Kopenawu, keď v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch skúmal kmeň Janomamov v severnej Brazílii. Ich územie bolo až do konca minulého storočia chránené a veľmi odľahlé, ale keď v roku 1987 prepukla v tomto regióne zlatá horúčka, nasťahovali sa tam desaťtisíce nelegálnych zlatokopov. Ťažba zlata znečistila rieky a otrávila ryby, lesy museli ustúpiť pristávacím dráham a ročná miera úmrtnosti v miestnych komunitách vystrelila na 20 %. V roku 1992 bolo síce oficiálne vymedzené domorodé územie kmeňa Janomamov, no tisíce baníkov odmietali odísť. To viedlo k potýčkam najmä v okolí dediny Haximu, ktoré vyvrcholili masakrou minimálne šestnástich janomamských obyvateľov. Prípad vyvolal medzinárodnú pozornosť, viacerí baníci boli zatknutí a odsúdení a brazílsky najvyšší súd vyhlásil v roku 2006 túto masakru za genocídu – bol to prvý prípad, keď takto označili čin namierený proti domácemu obyvateľstvu.

Ďalšou kontroverznou témou medzi ochrancami životného prostredia v Brazílii je výstavba vodných elektrární, ktoré vlády propagujú ako príklady „čistej a zelenej energie“, no zamlčiavajú pri tom sociálne, environmentálne a kultúrne dosahy na domorodé komunity, ako aj na takzvaných ribeirinhos, tradičných obyvateľov žijúcich na brehoch riek. Výstavba týchto megaprojektov totiž často vedie k zaplaveniu rozsiahlych území pralesa, vysídleniu desiatok tisíc ľudí, šíreniu chorôb z dôvodu prítomnosti stojatej vody, narušeniu migrácie rýb a rastúcim emisiám metánu. S prevádzkou hydroelektrární sú tiež spojené rôzne problémy, ktoré spôsobili dve tragické ekologické katastrofy. Prvou a najzávažnejšou bolo pretrhnutie priehrady Mariana, respektíve nádrže na toxický kal Fundão v roku 2015. Do okolitého prostredia sa vtedy dostalo okolo šesťdesiat miliónov kubíkov odpadu z baní, ktorý ďalej putoval vyše šesťsto kilometrov po prúde rieky Doce až do Atlantického oceána. Zomreli desiatky ľudí, ďalšie tisíce museli opustiť svoje príbytky a komunity v povodí rieky doteraz čelia environmentálnym a hospodárskym následkom. Napriek zmene legislatívy a ďalším opatreniam sa rovnaká ekologická katastrofa zopakovala v roku 2019, keď sa pretrhla priehrada Brumadinho v juhovýchodnom štáte Minas Gerais, ktorá bola súčasťou bane na železnú rudu. Vylialo sa z nej okolo dvanásť miliónov kubíkov toxického kalu, ktorý zničil všetko, čo mu stálo v ceste – domy, infra­štruktúru, prírodu –, a pochoval minimálne 270 ľudí. Téme výstavby vodnej elektrárne a jej dosahu na miestne komunity sa venuje napríklad brazílska autorka Morgana Kretzmann v ekologickom trileri Búrlivé vody, v ktorom vykresľuje, ako veľké investície ohrozujú tých najmenších a najzraniteľnejších.

Rob Nixon v diele Slow Violence and the Environmentalism of the Poor (Pomalé násilie a environmentalizmus chudobných, 2011) predstavil pojem slow violence (pomalé násilie), ktorý definuje ako „násilie, ktoré sa deje postupne, mimo dohľadu, násilie oneskorenej skazy, ktorá sa rozloží v čase a priestore, opotrebovávacie násilie, ktoré sa zvyčajne nejaví ako násilie“. Radí sem environmentálne problémy ako odlesňovanie, znečisťovanie, zmena klímy, vysídľovanie komunít a kontaminácia toxickými látkami, ktoré postihujú najmä chudobné, domorodé a vidiecke komunity a sú často pomalým procesom nehodným prvých stránok novín. Nixon preto tvrdí, že environmentalizmus nemôže opomínať sociálne problémy a nerovnosti. Myšlienky „pomalého násilia“ sú hlboko zakorenené aj v textoch domorodých autorov, čo dokazujú ukážky zahrnuté v tomto čísle. Toto násilie nás asi neprekvapí, keď si uvedomíme, že Amazonský prales je často nazývaný „panenský“ a naša planéta „matka Zem“. Josalba Fabiana dos Santos v analýze diela Neduhy Brazílie od Valtera Huga Mãea píše, že „[z]mocniť sa žien, hoci len na chvíľu, je metaforou zabratia zeme“. Rovnaké myšlienky nájdeme v Krenakových esejach a aj v diele Banzeiro Òkòtó od Eliane Brum, z ktorého sme vybrali kapitolu s výstižným názvom Klitoris a pôvod lesa.

Životnému prostrediu v Brazílii zasadil bezmála smrteľný úder bývalý prezident Jair Bolsonaro. Za jeho vlády v rokoch 2019 až 2022 došlo k oslabeniu a obmedzeniu financovania agentúr zodpovedných za ochranu životného prostredia, takmer sa zastavilo vymedzovanie domorodých území a tolerovala sa nelegálna ťažba na ich územiach. Miera odlesňovania Amazonského pralesa lámala všetky historické rekordy. Stav ochrany životného prostredia v tomto období najlepšie ilustruje škandál Ricarda Sallesa, vtedajšieho ministra zodpovedného práve za tento rezort, ktorý musel odstúpiť po tom, ako ho najvyšší federálny súd obvinil v prípade nelegálnej ťažby dreva. Vláde súčasného prezidenta Lulu da Silva sa podarilo zvrátiť viaceré politiky svojho predchodcu a zamerať sa na udržateľnosť, ale čelí rovnakým výzvam ako predchádzajúce garnitúry. Monitorovanie nelegálnej ťažby dreva a nerastov v odľahlých regiónoch je náročné a poľnohospodársky a ťažobný priemysel konštantne tlačí na uvoľnenie pravidiel. Držme im preto palce, lebo zdravie Amazonského pralesa je dôležité pre nás všetkých.

Použitá literatúra
BURGESS GLOTFELTY, Cheryll, FROMM, Harold. The Ecocriticism Reader: Landmarks in Literary Ecology. Athens; Georgia: University of Georgia Press, 1996.
GARRARD, Greg. Ecocriticism. Abingdon; New York: Routledge, 2004.
BUELL, Lawrence. The Environmental Imagination: Thoreau, Nature Writing, and the Formation of American Culture. Cambridge; London: The Belknap Press of Harvard University Press, 1995.
CARSON, Rachel. Tichá jar. Bratislava: Brak, 2023.
NIXON, Rob. Slow Violence and the Environmentalism of the Poor. Cambridge; London: Harvard University Press, 2011.
HEISE, Ursula K.. „The Hitchhiker’s Guide to Ecocriticism“. In: PMLA 121(2), The Modern Language Association of America, 2006, s. 503 – 516.

Zuzana Greksáková

Foto: Archív autorky

Zuzana Greksáková

(1987) vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo v odbore anglický jazyk a kultúra – portugalský jazyk a kultúra na Filozofickej fakulte UK. V období 2012 – 2018 pôsobila ako doktorandka na Univerzite v Coimbre v Portugalsku a ako výskumníčka na univerzite UNTL vo Východnom Timore, kde skúmala vplyv jazykového kontaktu na miestne timorské jazyky, najmä tétumčinu. Momentálne sa venuje prekladu z portugalčiny a angličtiny v slobodnom povolaní, vyučuje portugalský jazyk v Portugalskom inštitúte a spolupracuje s Katedrou romanistiky Filozofickej fakulty UK. Vo svojej prekladateľskej kariére sa zameriava predovšetkým na audiovizuálny preklad. Z literatúry ju najviac zaujímajú autori a autorky z bývalých portugalských kolónií, keďže štúdiom tejto problematiky sa zaoberá posledných šestnásť rokov.