Zrod nesmrteľnej dvojice

Siedmou kapitolou sa začína druhá výprava dona Quijota, avšak skôr ako sa na ňu vydá, dokončuje sa príbeh revízie knižnice. Farár s holičom za pomoci gazdinej a netere spália všetky knihy a miestnosť zamurujú. Keď don Quijote po prebudení hľadá knižnicu, povedia mu, že ju uniesol čarodejník. Čarodejníci (zlí aj dobrí) sú dôležitou súčasťou fungovania sveta dona Quijota, bez nich by jeho vnemy boli čistou ilúziou a jeho komunikácia s inými postavami by bola nemožná. Zlí čarodejníci (ako napríklad Muñatón – Frestón vytvorený farárom a holičom) prenasledujú dona Quijota a spochybňujú význam jeho činov.¹ V tomto svetle nadobúda prvá výprava dona Quijota nový zmysel.

1) Existenciu mágov a čarodejníkov v Cervantesovom románe treba vnímať v dobovom kontexte. Vtedajšia spoločnosť prenasledovala a trestala čarodejníkov a čarodejnice, takže sa dá predpokladať, že o ich existencii sa nepochybovalo.

Na druhej výprave sprevádza dona Quijota Sancho Panza. Nie je mlčanlivým svedkom jeho činov, ako boli zbrojnoši pred ním, ale je jeho partnerom v nekonečných rozhovoroch. Ako povedal M. de Unamuno, don Quijote potreboval Sancha, aby mohol hovoriť, teda myslieť nahlas, a aby počul živé odmietnutie svojho hlasu. So Sanchom do románu vstupuje ďalší hlas, nová perspektíva a dialóg. Kým na prvej výprave sa don Quijote mohol slobodne rozhodnúť, že krčma je hrad, lebo neexistoval nikto, kto by to vnímal ináč a oponoval by mu, na druhej výprave sa musí neraz konfrontovať s perspektívou, z akej vidí realitu Sancho. Ten je súčasne „mostom“, ktorý spája dona Quijota s okolitým svetom.

Sancho existuje ako potreba dona Quijota ešte predtým, ako sa v siedmej kapitole objaví na scéne. V tretej kapitole ho krčmár, ktorý ho pasoval za rytiera, upozornil, že rytiera vždy sprevádza zbrojnoš, a tak hneď v ďalšej kapitole don Quijote zamieril domov, aby oslovil „svojho suseda, ktorý bol chudobný a mal deti, ale bol mimoriadne vhodný na zbrojnošskú službu“. A pripomeňme, že Sancha Cervantes spomína už v prológu k románu, kde čitateľovi sľubuje, že v jeho postave mu poskytne „výpočet všetkých zbrojnošských cností“.

Pozrime sa teda bližšie na postavu Sancha Panzu. Cervantes nám ho na začiatku predstavuje ako chudobného sedliaka, ktorý „nemal veľa zrniek v makovici“. Poznamenajme, že takých ako on (chudobných negramotných sedliakov), bolo vo vtedajšej španielskej spoločnosti takmer 80 %. Sancho sa rozhodne skoncovať s každodennou rutinou svojho života, opustí ženu a deti, aby sa stal zbrojnošom. Dôverčivý a naivný Sancho uverí prísľubu dona Quijota, že z neho urobí guvernéra ostrova, i keď nevie, čo je ostrov.² Je to preňho rovnako abstraktná idea, ako je pre dona Quijota Dulcinea. Sancho teda nie je materialistom a prospechárom, ale verí ideálu podobne ako don Quijote. To ich spája, a preto ho nasleduje.

2) Sancho nevie, čo je „ostrov“, lebo don Quijote používa na jeho označenie archaizmus ínsula, ako to bolo zaužívané v rozprávaniach o rytierskych dobrodružstvách, hoci v bežnej španielčine sa už používal výraz isla. V slovenskom preklade sa tento významový odtienok zachovať nedá.

Postava Sancha Panzu je paródiou na postavy zbrojnošov z kníh o rytierskych dobrodružstvách. Zbrojnošmi bývali mladí šľachtici, ktorí ašpirovali na spoločenský status rytiera. Sancho nemá ani predstavu o tom, čo zbrojnošská služba obnáša. Parodický rozmer postavy zdôrazňuje aj osol, na ktorom Sancho sprevádza svojho pána. Sancho je komickou postavou tak svojím výzorom, ako aj menom (šp. panza – brucho) a rečovým prejavom. Na rozdiel od parodovaných vzorov, ktoré sotva prehovorili, Sancho komentuje všetko, čo vidí a prežíva. Množstvo ľudových prísloví a porekadiel v jeho replikách je neraz veľkou výzvou aj pre skúsenejších prekladateľov.

„Podrezaný“ jazyk spája postavu Sancha s postavou prostoduchého dedinského šibala (šp. el bobo), chytrosťou a dôvtipom neraz prevyšujúceho svojho pána, ktorú vytvorilo španielske renesančné divadlo. Najvýstižnejšie Sancha Panzu charakterizuje don Quijote v druhej časti románu. Podľa neho je jedným „z najzábavnejších zbrojnošov, aký kedy slúžili u potulného rytiera; často je taký bystrý vo svojej naivnosti, že sa človek pobaví na tom, keď uvažuje, či je naivný alebo bystrý; má v sebe hodne potmehúdstva, takže ho človek zavše odsúdi ako lotra, na druhej strane jeho nedbajstvá skôr nasvedčujú, že je hlupák, o všetkom pochybuje a všetkému verí, niekedy, keď myslím, že vytreskne sprostosť pod čiernu zem, odrazu vyrukuje s takými múdrosťami, že rastie v mojich očiach až do neba.“³

3) Cervantes Saavedra, Miguel de. Dômyselný rytier don Quijote de la Mancha. II. Preložil J. Felix. Bratislava: SVKL, 1965, s. 228.

Cervantesovi protagonisti majú korene aj v ľudovej karnevalovej kultúre. Sancho je „priamym potomkom dávnych bruchatých démonov“, napísal V. Šklovskij. Don Quijote a Sancho Panza sú podľa M. M. Bachtina typickou karnevalovou dvojicou založenou na kontraste medzi chudým a tučným. Bruchatý a pôžitkársky Sancho na oslovi s mechom vína je stelesnením fašiangov a kultúry smiechu a vychudnutý asketický don Quijote je stelesnením pôstu ako symbolu abstinencie a odriekania.

Vytvorenie antitetickej dvojice Sancho Panza – don Quijote sa pokladá za najšťastnejší Cervantesov kompozičný nápad. Ťažisko, ktoré sa predtým kládlo na rozprávanie dobrodružných či zábavných príbehov, Cervantes preniesol na dvojicu postáv, ktorá tieto príbehy zažíva a zároveň sa o nich rozpráva. Takto sú obaja protagonisti vystavení neustálemu procesu modifikácie. Vo vzájomných dialógoch medzi donom Quijotom a Sanchom, ktorým sú venované celé kapitoly románu, dochádza k zmene charakterov oboch hrdinov a z komických postáv sa stávajú komplexné, hlboko ľudské.

Prvý dialóg⁴ medzi našimi protagonistami uzatvára siedmu kapitolu. Don Quijote zasväcuje Sancha do rytierskych zvyklostí. Sancho preruší jeho diskurz otázkou, či jeho „polovička“ bude kráľovná, keď sa on stane kráľom. Vyjadrí pochybnosti, či je na to jeho žena súca, ale pripustí, že by mohla byť kňažnou. Prešibaný Sancho, ktorý sa skromnosťou nevyznačuje, odmieta len stupeň spoločenského povýšenia, avšak neodmieta samotné povýšenie.

4) Podľa znalcov tu ešte nejde o skutočný dialóg, lebo ten predpokladá minimálnu spoločnú bázu lingvistických, sociálnych a kultúrnych premís. V prvých rozhovoroch medzi donom Quijotom a Sanchom ide skôr o konverzáciu, v ktorej sa vytvárajú spôsoby spolužitia. Sancho je skôr pasívnym recipientom a don Quijote ho zasväcuje do zákonov a morálky rytierskeho sveta.

Pozoruhodný je aj priateľský a familiárny tón tohto rozhovoru. Don Quijote oslovuje svojho zbrojnoša „priateľ Sancho“. Priateľstvo medzi donom Quijotom a Sanchom, ktoré sa s postupným rozvíjaním deja čoraz viac prehlbuje, si medzi čitateľmi, ako aj znalcami získalo množstvo obdivovateľov. Spomeňme tu aspoň argentínskeho spisovateľa J. L. Borgesa a amerického literárneho kritika H. Blooma. Na Slovensku o tejto téme podnetne uvažuje sociológ M. Tížik.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!