Prekladateľky a prekladatelia odporúčajú nové knihy

Oriana Fallaci: List nenarodenému dieťaťu

Existujú knihy, ktoré prispeli k spoločenským zmenám a zapísali sa do dejín. Jednou z nich je aj útla kniha novinárky a spisovateľky Oriany Fallaci. V sedemdesiatych rokoch pomohla v Taliansku rozprúdiť diskusiu o právach žien, ktorá pohla spoločnosťou a politikou. Stala sa nestarnúcou klasikou, ktorá je aj dnes úplne aktuálna.

Autorka sa prostredníctvom bezmennej slobodnej ženy na vrchole kariéry prihovára k dieťaťu, ktoré nosí vo svojom vnútri. Neposiela odkazy, nedáva odporúčania, len uvažuje, rozmýšľa a pochybuje. Tento monológ je hlbokým pohľadom do duše ktorejkoľvek ženy, či je alebo nie je matka, či je alebo nie je vydatá, pretože len ona má právo rozhodovať sama o sebe, o svojom tele, o svojej existencii.

Keď som sa ešte na vysokej škole prvýkrát dostal k tejto knihe, okamžite si ma získala svojou emocionálnou hĺbkou. Je nesmierne osobná a zároveň taká všeobecná, že môže zasiahnuť každého. Fallaci pracuje v texte s emocionálnou dynamikou a jej zachovanie bolo asi najväčšou výzvou pri preklade. Veľmi mi v tom pomohla audiokniha, ktorú nahovorila sama autorka. Vďaka jej hlasu som mohol počuť a cítiť práve tú emóciu, ktorú chcela vyjadriť. Výrazne pracuje tiež s rodom a celé prihováranie sa dieťaťu v mužskom alebo ženskom rode bolo treba prepísať do stredného rodu a niekedy aj nanovo vymyslieť alebo vhodne upraviť.

Marcel Melicher

Preložil: Marcel Melicher
Redakcia: Miroslava Vallová
Jazykové korektúry: Adriana Pešková
Zodpovedný redaktor: Slavo Sochor
Dizajn a sadzba: Martin Fek
Vydavateľstvo: Literárna bašta (2025)

Narine Abgarian: Ľudia, ktorí sú vždy so mnou

Ide o príbeh jednej arménskej rodiny očami Dievčatka – aj jeho meno má svoj príbeh. Na svoj vek je veľmi múdre, má milujúcich rodičov a príbuzných, žije v mestečku, kde sa všetci poznajú. Najbližšou je mu prababička Tata, žena s ťažkým osudom, pre ktorú je pravnučka najväčšou radosťou. Otec dcére vraví: Si na začiatku cesty. Za tebou sa množia tvoji predkovia, ktorí odišli na druhý svet. Sú tvojimi krídlami. Dodávajú ti silu, drž sa ich a nikto ti nikdy nebude môcť ublížiť.

Cez príbehy obyvateľov Berdu prenikáme aj do najstrašnejších udalostí, ktoré zažívali Arméni naprieč svojimi dejinami. Genocída, vysídľovanie, vojny, hladomory – nič ich však nezlomilo, žijú ďalej najlepšie, ako vedia, a dúfajú v svetlú budúcnosť.

Narine Abgarian má veľmi košatý, no prístupný jazyk a aj osobne je veľmi otvorená – ochotne (a obratom) mi odpovedala na otázky ohľadom arménskych reálií, prediskutovali sme i arménsku životnú filozofiu, čo ma osobne nesmierne obohatilo. Hovorili sme aj o tom, či hľadať ekvivalent v cieľovom jazyku alebo skôr zachovávať exotický kolorit – tak vznikol slovníček v závere knihy, v texte ostalo len pár autorských poznámok pod čiarou. Viaceré prekladateľské oriešky vyriešila redaktorka – moja dcéra – s arménskou kamarátkou (tiež Tatou).

Podobne ako román Simon (Artforum 2022) ma aj táto kniha dojíma rozprávaním o živote vo všetkých jeho prejavoch, o radostiach, bolestiach, filozofiou o tom, že život je tam, kde nás majú radi… Všetci sme hostia v tomto živote a, ako sa píše v závere: „Láska je to, pre čo je hodno žiť.“

Katarína Strelková

Preložila: Katarína Strelková
Redakcia: Alexandra Strelková
Jazyková redaktorka: Silvia Bálintová
Ilustrácia na obálke: Blanka Votavová
Dizajn a grafická úprava: Mária Rojko
Vydavateľstvo: Artforum (2025)

Jean-Claude Mourlevat: Rieka, čo tečie naopak

Keď vo Francúzsku pracujete v knižnici v detskom oddelení, na meno Jean-Claude Mourlevat narazíte veľmi rýchlo. Kniha La rivière à l’envers mi učarovala okamžite, takže som si ju začala prekladať do šuplíka, resp. počítača, len tak pre radosť, aby som nevyšla z cviku, a tiež s nádejou, že raz možno vyjde aj na Slovensku. Teraz sa to konečne podarilo vďaka vydavateľstvu Artforum.

Táto rozprávka pre deti aj dospelých patrí k nadčasovým klasikám, ku ktorým sa vraciate znovu a znovu. Text je plný imaginácie, emócií ako pozvánka do sveta, kde vám čas plynie inak. Hlboký a vrstevnatý príbeh, kde si každý nájde niečo, čo ho osloví a dojme, často až k slzám.

Preklad bol pre mňa potešením aj výzvou: autor svoje texty cizeluje, dáva si nesmierne záležať, aby melódia vety voľne plynula, aby sa to dobre čítalo nahlas. Z toho mi vyplynula aj práca s vlastnými menami, ktorým bolo v niektorých prípadoch potrebné nájsť vhodný slovenský ekvivalent – rovnako ľubozvučný a často aj významovo zafarbený. Napríklad Alizée, krásna princezná z kráľovstva škaredých, za svoje meno vďačí vánku, čo povieval v deň jej narodenia (alizé znamená pasát, s čím sa v našich končinách z pochopiteľných dôvodov pracuje ťažko). Predstavila som si, že vánok privial aj vôňu kvitnúcich kvetov, no a Jasmínku mi potom odobril aj sám autor. Rovnako ako Hanu namiesto Hannah, variant, ktorý možno skloňovať, takže sa čítajúcemu nevzprieči v krku, a navyše umožňuje zdrobňovanie. Keď ju zaľúbený Tomek osloví Hanka, cítiť všetku nehu, ktorá hlavné postavy spája a ktorú francúzština takto vyjadriť nedokáže. Vo všeobecnosti som sa snažila čo najlepšie využiť špecifiká a silné stránky slovenčiny tak, aby text znel čo najprirodzenejšie. Dúfam, že sa to podarilo.

Zuzana Procházková

Preložila: Zuzana Procházková
Redakcia: Zuzana Mojžišová
Ilustrácie: Jindřich Janíček
Dizajn: Juraj Horváth
Sadzba: Matej Kukučka
Vydavateľstvo: Artforum (2025)

Frederick Douglass: Rozprávanie o živote Fredericka Douglassa

Rozprávanie o živote Fredericka Douglassa patrí medzi kľúčové diela americkej literatúry a je bezpochyby najlepším a najznámejším dielom žánru tzv. rozprávania otrokov na úteku. Isto si viete predstaviť moje rozčarovanie, keď som po prečítaní tejto útlej, no nesmierne mocnej knižky na seminároch z americkej literatúry zistil, že v našich končinách nikdy nebola preložená!

Vo vydavateľstve BRAK moje rozčarovanie zdieľali a rozhodli sa knihu vydať, za čo im patrí moja vďaka. Ako som spomenul, kniha je útla, a presne tým som sa nechal uviesť do omylu – myslel som si, že predo mnou stojí jednoduchý preklad. Z toho som však veľmi rýchlo vytriezvel. Kniha je krásnym a osobným rozprávaním citlivého intelektuála, opisuje v nej svoje detstvo na otrockej plantáži, podmienky, v ktorých otroci v Amerike v danom období žili, či intrigy spojené s jeho plánovaným útekom na slobodu.

Douglass tieto hrozivé obrazy podáva s nesmiernou ľahkosťou až poetickosťou jazyka, čo bol, samozrejme, aj prekladateľský kameň úrazu. Ako nájsť balans medzi intelektuálnou výpoveďou a básnickým vyjadrením, ktoré zároveň čitateľ preletí očami ani nevie ako? V slovenčine mi jazyk pripadal raz detinský, inokedy zase kostrbatý, alebo som ho príliš archaizoval – no po nekonečnom prepisovaní a veľmi poučnej redakcii verím, že sme z Fredericka spravili slovenského junáka úspešne.

Knihu okrem krásneho textu sprevádzajú aj podobne krásne ilustrácie od Jindřicha Janíčka, rozprávanie uzatvára doslov/štúdia od Jozefa Pecinu, amerikanistu z Univerzity Komenského.

Michal Chudý

Preklad: Michal Chudý
Redakcia: Lucia Halová
Korektúry: Natália Hattalová
Ilustrácie a sadzba: Jindřich Janíček
Doslov: Jozef Pecina
Vydavateľstvo: BRAK (2025)

Lea Ypi: Slobodná

Lea Ypi vo svojich memoároch spomína na detstvo za posledných rokov režimu diktátora Envera Hodžu v Albánsku a dospievanie počas tamojších „divokých deväťdesiatych“. Krajinu opustila v roku 1997 ešte pred svojimi osemnástymi narodeninami a v súčasnosti žije v Londýne. Slobodnú napísala pôvodne v angličtine, nejde teda o preklad z druhej ruky.

Pri preklade ma najviac zamestnávali dobové výrazy. Albánski žiaci napríklad oslovovali učiteľky „shoqe“ a učiteľov „shok“, čo v preklade znamená súdružka/súdruh, lenže vo svojom originálnom anglickom texte Lea tieto oslovenia pri scénach s učiteľkou Norou nepoužíva, hoci na iných miestach sa „comrade“, teda súdruh/súdružka, objavuje (napríklad keď spomína na to, ako ju pre jej znalosť francúzštiny prezývali „comrade Mamuazel“ – v mojom preklade súdružka Madmazel). Rozhodla som sa teda zachovať prístup autorky a ponechať učiteľku Noru bez oslovenia súdružka.

Ďalším bol výraz kádrový profil. V Albánsku sa za Envera Hodžu uplatňoval tiež, ale nazývali ho „biografia“. „Biografia“ sa v texte Slobodnej objavuje pomerne často a Ypi používa anglické slovo „biography“, teda životopis. V preklade som sa však rozhodla používať nám známy kádrový profil, keďže životopis by vyznieval príliš všeobecne a široko.

Hoci nemusíme bezvýhradne súhlasiť so všetkými autorkinými názormi (napríklad s porovnávaním úrovne slobody v Hodžovom Albánsku a na „Západe“), je to fascinujúce čítanie nielen o tom, ako to v krajine mimoriadne uzatvorenej pred svetom vyzeralo pred pádom režimu, ale aj po ňom.

Ivana Krekáňová

Preložila: Ivana Krekáňová
Redakcia: Ján Púček
Korektúry: Hana Brunovská
Grafický dizajn: Pavlína S. Morháčová
Vydavateľstvo: Absynt (2025)