Sometin like barricadin yerself inside the archives rooma. Severoírska poézia v mesačníku Plav recenzia

Druhé tohtoročné číslo českého mesačníka pre svetovú literatúru Plav má podtitul Poezie války v Severním Irsku – spolu s prvým srbským a štvrtým lotyšským tak ide o jedno z troch čísel (z celkového počtu, k dňu písania tohto článku, šiestich), ktoré sa redakcia iba za tento rok rozhodla venovať prekladovej poézii.

Už len z podstaty postavenia prekladovej poézie a čitateľského záujmu o ňu ide o chvályhodný počin. Ak poézia existuje na periférii (kde je jej dobre), súčasná prekladová poézia prežíva na periférii tejto periférie. Aj vydávanie knižných prekladov súčasnej básnickej tvorby teda predstavuje skôr raritu; kým pri pôvodnej poézii sa vydavateľstvá môžu aspoň do istej miery spoľahnúť na kúpnu silu bezprostredného okolia autora/*ky, náklady na vydanie tej prekladovej sa napriek grantovej podpore zvyčajne vrátia iba málokedy. V praxi to znamená, že z desiatky autorských osobností, zastúpených v recenzovanom čísle, existuje v českom alebo slovenskom knižnom preklade titul (singulár) iba jediného z nich (Kost přání Paula Muldoona, ktorú v roku 2007 v preklade Petra Mikeša vydalo vydavateľstvo Periplum). Zvyšok preto predstavuje cennú sondu do – v našom kontexte neznámych – podôb súčasnej severoírskej poézie.

Za dvojúvod čísla môžeme miesto štandardného redaktorského predslovu alebo štúdie považovať esej Darrana Andersona v preklade Markéty Novotnej a rozsiahly rozhovor, ktorý s prekladateľkami a anglistkami Marianou Machovou a Danielou Theinovou viedol zostavovateľ a zodpovedný redaktor čísla Jan Musil. Ide o funkčný prístup: kým Anderson nám približuje subjektívny a sugestívny pohľad na (ne)viditeľnosť a (ne)pociťovanie hranice medzi Írskou republikou a severom Írska, ktoré je dodnes pod britskou koloniálnou nadvládou, Machová a Theinová s Musilom zase historický kontext a súčasnú situáciu vykresľujú skôr vecne a faktograficky, čím uľahčujú aj následnú čitateľskú interpretáciu preložených básnických ukážok. Objasňujú tiež problematickosť termínu Troubles/Na Trioblóidí (teda Nepokoje), ktorým sa republikánsko-unionistický vojenský konflikt na severe Írska počas 60. až 90. rokov zvyčajne označuje a ktorý z pozície koloniálnej mocnosti zľahčuje vážnosť diania tým, že sa vyhýba pomenovaniu vojna (vidieť tu môžeme aj isté paralely s ruským používaním pojmu „špeciálna vojenská operácia“).

Samotný výber tematických textov v čísle sa v mnohých ohľadoch vyznačuje pestrosťou. Nájdeme tu široké rozpätie veku autorov/*iek (od Michaela Longleyho [1939 – 2025] až po debutanta Jamesa Conora Pattersona, narodeného v roku 1989), ale aj prekladateľov/*iek, básnické osobnosti z oboch strán „barikády“, teda katolíckej aj protestantskej, relatívnu rodovú vyváženosť a predovšetkým pestrosť poetík a autorských prístupov. V čísle teda nájdeme poéziu, ktorá nadväzuje na tradíciu konvenčnejšieho básnického písania, ako ho poznáme z iných anglofónnych literatúr ­20. a 21. storočia (už spomínaný Longley, ďalej Derek Mahon, z mladších mien čiastočne Colette Bryce), naratívnejšie texty, ktoré vychádzajú z krčmovej, piesňovej a spoken word tvorby (Ciaran Carson), ale aj intertextuálnu koláž, respektíve postkonceptuálnu poému Gail McConnell Slunce je dokořán, ktorú preložila Zuzana Šťastná a z môjho pohľadu ide o jeden z kvalitatívnych vrcholov čísla.

Špeciálne podnetné je čítať číslo prekladateľskými očami: pri veľkej časti zastúpených autorských osobností platí, že neboli pridelené jednému prekladateľovi alebo jednej prekladateľke, naopak, jednotlivé básne rovnakých autorov/*iek často prebásňovali rôzni ľudia, pričom u Ciarana Carsona išlo až o štyroch (Stanislav Cincibuch, Daniela Theinová, Ondřej Pilný a Jan Starý). Čítanie prekladov týchto textov nám tak umožňuje uvažovať o (ne)možnostiach prekladu poézie, hraniciach voľnosti a vernosti, ale aj o tom, čo všetko sa v jednom prístupe stráca alebo, naopak, pribúda a kam sa tým pôvodný text posúva. Ak ostaneme pri Carsonovi, stačí si napríklad porovnať preklady Stanislava Cincibucha a Daniely Theinovej: kým Cincibuch pracuje s výrazne hovorovou češtinou („Každopádně bydleli v takovym zašlym karavanu, ani ne dvě míle za Carrickem, / obklíčený barokníma pyramidama plechovek od fazolí, rezavou hnědí / a okrem, stopama podzimu, co se rozplývaly do soumraku. Kůň měl za to, / že jsou lepší jak hlídací pes, a abych pravdu řek‘, nemoh‘ ses k nim ani přiblížit, aniž by něco spadlo“), Theinovej preklad je jazykovo striedmejší a civilnejší („První školní den. Prsty modré zimou. Nezbývalo než stoupnout si do fronty a čekat, / až mě vyvolají. Na chodbách závan křídového prachu, inkoustu a studeného mléka.“). Ak si následne dohľadáme originál, zistíme, že nejde o odlišnú autorskú voľbu jazyka, v Carsonovom podaní pracujú oba texty zhodne síce s hovorovou, avšak až na drobné výnimky v podstate so spisovnou angličtinou. Odlišnosť prekladateľských prístupov je zreteľná aj pri prekladoch básní Colette Bryce (prel. Štěpán Nosek, Jan Škrob a Daniela Theinová), kde je ešte zaujímavejšia, keďže Nosek a Škrob sú sami etablovanými básnikmi a aj z ich prekladov tejto autorky cítiť špecifický rukopis ich vlastnej autorskej tvorby, nie však natoľko, aby išlo o rušivý problém. Čerešničkou na torte je pri prekladateľskom čítaní výber z debutovej zbierky Jamesa Conora Pattersona Země zločinců v preklade Jana Musila. Básne sú tu publikované zrkadlovo v anglických origináloch na jednej strane a českom prebásnení na druhej; dôvod je zjavný v momente, keď sa do originálov začítame a všimneme si, ako autor pracuje s nárečím: „what wonders! t see spricks the relative sizea cattle hauled onboard yer unsteady vessel, / an t journey, tin soldier, intae a dark where the only sourcea natural light is the glare / from a starbucks takeaway cup“ a máme možnosť porovnávať, ako sa s prekladom popasoval Musil: „jakej zázrak, cínovej panáčku! vidět na palubě svý vrtkavý bárky rybičky, veliký jako dobytek, a plout do temnoty, kde jedinym zdrojem přirozenýho světla je záblesk kelímku ze starbucksu“.

Za kvalitatívnou úrovňou tematickej časti čísla potom nezaostávajú ani netematické pravidelné rubriky. Tie by mohli byť dobrou inšpiráciou pre akýkoľvek (aj tento) prekladateľský časopis: s poľskou autorkou Zytou Rudzkou sa napríklad zhovára jej prekladateľka Alžběta Knappová, pričom sa spoločne ponárajú aj do peripetií a výziev Knappovej prekladu knihy Jen zubatí se smějou (vydalo vydavateľstvo Dokořán, 2024). Jana Pokojová zase v hĺbkovej eseji píše o svojom preklade Dvaceti milostných básní Pabla Nerudu (Dybbuk, 2024). Nájdeme tu tiež dve recenzie prekladových kníh – Adéla Bílková hodnotí najnovšiu knihu nemeckej spisovateľky Judith Hermann Všechno bychom si řekli v preklade Petra Štědroňa (Větrné mlýny, 2024), Anton Romanenko zase básnickú zbierku Středomoří portugalského básnika Joãoa Luísa Barreta Guimarãesa v preklade Kateřiny Ritterovej (Togga, 2024). Kým Romanenko v recenzii hodnotí aj kvality prekladu, je v kontexte časopisu zameraného na preklad škoda, že Bílková sa jeho hodnoteniu úplne vyhla.

Severoírsky Plav je kvalitným a aj pre náš literárny kontext veľmi cenným výsledkom zjavne starostlivej zostavovateľskej, prekladateľskej a redakčnej práce. Ukazuje, aká esteticky pôsobivá vie byť súčasná politicky angažovaná poézia aj ako prostriedok tematizovania osobnej traumy a spoločenského násilia; ukazuje, prečo je najvyšší čas aj v našej literatúre nálepku angažovanosti očistiť od negatívnych nánosov minulosti a prestať sa jej báť.

Michal Tallo

Foto: Michal Vozár

Michal Tallo

(1993) je spisovateľ, prekladateľ a publicista. Vydal básnické zbierky Antimita (2016, Drewo a srd), Δ (2018, Drewo a srd) a Kniha tmy (2022, Literárna bašta). V roku 2024 vyšiel jeho prozaický debut Všetko je v poriadku, všade je láska (Literárna bašta), za ktorý mu udelili Cenu Nadácie Tatra banky za umenie. V súčasnosti sa kniha prekladá do piatich jazykov. Pravidelne moderuje autorské čítania, diskusie o súčasnej literatúre či filme a reláciu Rádia Devín Ars litera. Z angličtiny preložil viacero prozaických i básnických kníh Andrewa McMillana a Seána Hewitta.