Knižnica dona Quijota

Šiestou kapitolou sa završuje prvá výprava dona Quijota, vyrozprávaná v druhej až piatej kapitole. Trvá tri dni a jej smer určujú kroky Rocinanta. Protagonista sa na ňom hrdo nesie a rozpráva sa sám so sebou patetickým jazykom rytierskych príbehov, pričom sníva o budúcej sláve a historikovi, ktorý zaznamená jeho hrdinské činy. Cervantes paroduje jazyk a motívy z kníh o rytierskych dobrodružstvách (pasovanie za rytiera, rituál bdenia so zbraňami, pomoc núdznemu či vyzvanie na súboj pre lásku a krásu dámy). Komika sa mieša s tragikou. Don Quijote je pasovaný za rytiera krčmárom, ktorého považuje za kastelána a krčmu za hrad; jeho snaha pomôcť nespravodlivo trestanému Andrésovi sa končí fiaskom, a keď žiada toledských kupcov, aby odprisahali, že Dulcinea z Tobosa je najkrajšia na svete bez toho, žeby ju videli, skončí dobitý na zemi. Keďže náš protagonista vníma život cez prizmu literatúry, vo svojom položení sa stotožní s umierajúcim Valdovinom zo slávnej romance o markízovi z Mantovy. Keď ho v tomto zúboženom stave nájde sused Pedro Alonso, don Quijote ho považuje za markíza z romance. Po zotmení ho sused potajme na oslovi dovezie domov.

Významný protagonizmus v šiestej kapitole patrí knihám, ako naznačuje aj jej názov. Kým náš hrdina spí, farár s holičom za asistencie gazdinej a netere vykonajú revíziu jeho knižnice, lebo knihy považujú za hlavnú príčinu bláznovstva dona Quijota.

Cervantisti predpokladajú, že prvých šesť kapitol spisovateľ pôvodne koncipoval ako krátku novelu v štýle Príkladných noviel (Novelas ejemplares), ktoré písal približne v rovnakých rokoch. Považujú ich za akéhosi Protoquijota, inšpirovaného anonymnou Medzihrou z romancí (Entremés de los Romances).¹

1) Ide o krátku anonymnú divadelnú hru, ktorej protagonista Bartolo sa zbláznil z čítania romancí a začal napodobovať skutky a jazyk ich hrdinov. Podľa filológa a historika­
R. Menéndeza Pidala medzihra vznikla medzi rokmi 1593 – 97 a Cervantes sa ňou inšpiroval, avšak niektorí cervantisti to spochybňujú (napr. L. A. Murrillo) a uvádzajú , že prvé známe vydanie medzihry sa datuje až rokmi 1611 – 1612. Je však nesporné, že romance, ospevujúce hrdinské činy protagonistov vo verši, zohrali významnú úlohu pri zrode Cervantesovho románu, ktorý vznikol fúziou prózy a poézie.

Knižnica sa však nevyskytuje v žiadnej z kníh o rytierskych dobrodružstvách a jej včlenenie do rozprávania príbehu o donovi Quijotovi je geniálnym Cervantesovým nápadom. Hoci je knižnica dona Quijota fiktívna, knihy v nej sú reálne. Na rozdiel od knižníc dedinských hidalgov konca 16. storočia, ktoré bývali skromné, tá Quijotova je rozsiahla a jej zloženie dávno priťahuje pozornosť bádateľov. Mohlo by ísť o Cervantesovu knižnicu? Okrem stovky objemných zväzkov rytierskych príbehov v próze obsahuje knihy poézie s pastierskou tematikou a hrdinské eposy, teda výlučne žánre, ktoré sa pokladali za zábavné čítanie. Absentujú filozofické či historické spisy, ba i próza a poézia veľkých španielskych mystikov (Svätá Tereza z Ávily, Svätý Ján z Kríža a iní), ktorí boli Cervantesovými súčasníkmi. Ešte viac však prekvapuje absencia pikareskných románov. Cervantes ich poznal a inšpiroval sa nimi aj v príbehu o galejníkoch v XXII. kapitole prvej časti Dona Quijota. V spomínanej knižnici nenájdeme ani romance, žáner, ktorý, ako sme naznačili vyššie, pravdepodobne zohral významnú úlohu pri koncepcii Protoquijota. Na druhej strane do nej autor geniálne včlenil svoju Galateu², ba čo viac, farár, postava románu, tu vyhlási, že Cervantes je už dávno jeho veľkým priateľom.

2) Galatea (1585) bola jediným v tej dobe publikovaným Cervantesovým dielom. Sľubované pokračovanie Cervantes nikdy nenapísal. Žánrovo je Galatea priraďovaná k tzv. „pastierskemu románu“, ktorý bol vtedy veľmi populárny a spájal dobrodružný príbeh s poetikou pastorálnej poézie.

Kapitola o dôkladnej revízii knižnice dona Quijota sa často interpretuje ako paródia na autodafé. Inkvizičný tribunál tvoria farár s holičom. Tí rozhodujú, ktoré knihy budú spálené a ktoré oslobodené. Gazdiná s neterou ako predĺžená ruka inkvizície vykonávajú vynesené rozsudky. K takej interpretácii vedie aj skutočnosť, že knihy o rytierskych príbehoch sa často stotožňovali s protagonistom. Jeho meno figurovalo na obale a osudy jeho „potomkov“ boli vyrozprávané vo viacerých pokračovaniach. Je symptomatické, že prvou knihou, ktorú farár s holičom vzali do rúk, je štvorzväzkový Amadís Waleský. Hoci sa farár o ňom vyjadril ako o tvorcovi dogiem „takej škodlivej sekty“, bol ako „otec žánru“ od upálenia oslobodený, avšak Esplandián, Amadísov „vlastný syn“, ktorého osudy boli vyrozprávané v Esplandiánových hrdinstvách, letel von oknom ako prvý. Stal sa základom vatry, na ktorej zhorela väčšina kníh.

Vysmievať sa Svätej inkvizícii bolo za Cervantesových čias nebezpečné, preto niektorí znalci šiestu kapitolu interpretujú skôr ako konfrontáciu s dobovou poetikou, ktorej bol poplatný Cervantesov rival Lope de Vega. Predpokladajú, že inkriminovaná knižnica bola Lopeho knižnicou, ktorú Cervantes dobre poznal. Okrem kníh o rytierskych príbehoch, „potrestaných“ za absenciu „vierohodnosti“ a pompézny štýl, skončili na hranici aj niektoré knihy čerpajúce námet z pastierskeho života, i keď boli „menej škodlivé“. Plameňom sa vyhli tie, ktoré neboli len imitáciami, ale mali v sebe aj niečo originálne.

V komentovanej kapitole nájdeme aj dve zmienky o preklade. V súvislosti s prekladmi Ariostovho Zúrivého Rolanda do španielčiny autor ústami farára vyjadruje pochybnosti o možnostiach prekladu veršovaných diel, ale na druhej strane chváli španielsky preklad Ovídiových Premien. K rozličným aspektom prekladu sa Cervantes v tomto románe vyjadruje ešte viackrát a samotný román predstavuje ako preklad z arabského originálu. Podrobnejšie sa tomu budeme venovať v najbližšom pokračovaní.

Paulína Šišmišová

Foto: Archív autorky

Paulína Šišmišová

pôsobila na FiF UK v Bratislave. Venuje sa reflexii a prekladaniu literatúry písanej po španielsky. Je editorkou monografie Translatologické štúdie. Teória, história a prax umeleckého prekladu v románskych krajinách (2010) a spoluautorkou monografie Cervantesov Don Quijote na Slovensku a vo svete (2021). Doma i v zahraničí publikovala štúdie o významných postavách španielskej a hispanoamerickej literatúry a filozofie (J. L. Borges, C. Fuentes, J. Ortega y Gasset, E. Sabato, M. de Unamuno a iní).