Švédske podoby podivnosti

Švédske podoby podivnosti?

Toto číslo Verzie nadväzuje na jej prvé vlaňajšie číslo – nórske. Prináša výber zo špecifického žánru v susednom Švédsku, vo vzťahu k ľudskému telu však zobrazuje iný typ situácií. Príspevky v nórskom čísle zjednocoval motív chorého, starnúceho tela i osamelej duše, a ich konfrontáciu s viac-menej prirodzenými procesmi. Príspevky v aktuálnom švédskom čísle spája stret ľudského tela i ľudskej mysle s čímsi neprirodzeným, neľudským, čo síce pôsobí v známom svete, ale nepochádza z neho.

Z tohto hľadiska by sa prezentované texty dali zaradiť k žánru hororu a tiež k špekulatívnemu prepojeniu hororu, sci-fi a fantasy, ktoré sa označuje ako weird fiction, teda akási „literatúra podivnosti“. Tento žáner má mnohých predstaviteľov od svojho vzniku koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia (Robert William Chambers, Howard Phillips Lovecraft, Arthur Machen, Algernon Blackwood, William Hope Hodgson, Lord Dunsany, Clark Ashton Smith) až do rôznorodej dnešnej podoby (Octavia E. Butler, Clive Barker, China Miéville, Jeff VanderMeer). H. P. Lovecraft otvára esej s názvom Nadprirodzená hrôza v literatúre z roku 1927 známou tézou o prvotnosti strachu z neznáma v ľudskej psychike: „Najstarším a najsilnejším pocitom ľudstva je strach a najstarším a najsilnejším druhom strachu je strach z neznáma“¹. Literatúra tematizujúca strach sa v tomto zmysle dotýka psychologických konštánt človeka. Ten najstarší a najsilnejší „kozmický strach“ podľa Lovecrafta vyvolávajú „skryté bezhraničné svety podivného života, ktorý možno pulzuje kdesi ďaleko, v priepastiach za hviezdami, s obludnosťou, ktorej nečisté rozmery dokážu prehliadnuť iba mŕtvi či šialenci“². Literatúru kozmického strachu, konkrétne žáner „hrôzostrašná poviedka“ (weird tale), Lovecraft vyčleňuje takto: „Naozajstná hrôzostrašná poviedka obsahuje viac ako len záhadný zločin, skrvavené kosti alebo strašidlo rinčiace reťazami podľa vžitých predstáv. Musí tu byť prítomná istá atmosféra záhadnej, nevysvetliteľnej, dych vyrážajúcej hrôzy z neznámych vonkajších síl; a takáto poviedka musí obsahovať skrytú narážku, vyjadrenú s vážnosťou a výhražnosťou adekvátnou takejto téme; narážku na najstrašnejšie ľudské myšlienky – zlovestné a zvláštne popretie alebo porážku oných ustálených zákonov Prírody, ktoré sú našimi jedinými ochrancami pred náporom chaosu a démonov neprebádaného priestoru“³.

1) Howard Phillips Lovecraft: Nadprirodzená hrôza v literatúre, s. 5.
2) tamže, s. 8.
3) tamže, s. 9.

Hrôzostrašnosť v tomto zmysle nevyplýva zo stretu s prirodzenými hrozbami, živlami, zvieratami, ľuďmi. Potrebný je záhadný des z neznámych síl, pre ktoré neplatia prírodné zákony. O tie sa inak možno opierať, a tak sa brániť bolesti a démonom. Skúsenosť i prírodné zákony napríklad radia opatrne našľapovať na klzkom povrchu, pridŕžať sa zábradlia, vystríhať sa divokých zvierat a ľudí. Pri strete s ne- či nadprirodzenými silami, naopak, zvyčajné životné stratégie neúčinkujú a treba sa pokúšať o alternatívne postupy. V prirodzenom svete je tiež bežné veriť, že ľudský subjekt je jasne vymedzený voči okoliu; nepríjemná je predstava akéhokoľvek organizmu, ktorý by túto hranicu porušil, napríklad tým, že by žil v ľudskom vnútri. Rovnako nepríjemne pôsobí opačná „strašná ľudská myšlienka“ akéhosi obrovitého organizmu, ktorého súčasťou či nástrojom by boli ľudia. Práve tieto myšlienky v podobe možných fikčných svetov skúma literatúra „podivnosti“.

Severské podhubie podivnosti

Do podivných fikčných svetov sa hojne vydávajú aj mnohí severskí autori, tradične fínski. Napríklad Johanna Sinisalo v románe Ennen päivänlaskua ei voi (Nie pred západom slnka, 2000)⁴, v ktorom sa mladý fotograf ujme mláďaťa trolla. Alebo obľúbený Pasi Ilmari Jääskeläinen a jeho Lumikko ja yhdeksän muuta (Literárny spolok Laury Snežnej, 2006)⁵, príbeh, v ktorom sa samovoľne pretvárajú texty klasických diel a vystupujú v ňom aj akési tajuplné bytosti, mytologickí kartografi. Rôznorodé narušenie prirodzeného poriadku vecí prináša i česká antológia podobne ladených fínskych poviedok pod názvom Lesní lišky a další znepokojivé příběhy⁶. Treba však dodať, že napríklad významná fínska autorka Leena Krohn s vlastnou príslušnosťou k žánru „podivnosti“ nesúhlasí a nestotožňuje sa ani s pojmom samotného žánru: „Ten pojem se mi nezamlouvá. Všelijaké vykonstruované škatulky čtenáře leda tak odrazují. Doopravdy podivné by bylo označovat Kafku za ,české podivno‘ nebo Edgara Allana Poea za ,podivno americké‘…“⁷ Diela s príbuznou tematikou v každom prípade nájdeme aj v Nórsku, napríklad román Matiasa Faldbakkena s názvom Vi er fem (Je nás päť, 2019)⁸, v ktorom stolár Tormod vytvorí hrudu hliny, a tá na počiatočný údiv a neskoršie zdesenie miestnej dediny ožije. Spomedzi švédskych mien možno okrem zastúpených v tomto čísle uviesť prinajmenšom rozsiahle, žánrovo nejednoznačné romány Stefana Spjuta Stallo⁹ a Stalpi¹⁰, v ktorých takisto vystupujú nadprirodzené bytosti – trollovia i neobvykle veľké vlky.

4) V českom preklade ako Ne před slunce západem, preložila Viola Parente-Čapková, One Woman Press, 2003. Recenzia Lenky Fárovej (2015a) dostupná na: https://www.iliteratura.cz/clanek/17137-sinisalo-johanna-ne-pred-slunce-zapadem.
5) V českom preklade ako Literární spolek Laury Sněžné, preložil Vladimír Piskoř, Paseka, 2015. Recenzia Lenky Fárovej (2015b) dostupná na: https://www.iliteratura.cz/clanek/35587-jaeaeskelaeinen-pasi-ilmari-literarni-spolek-laury-snezne.
6) Fárová – Parente-Čapková – Dlask [eds.], preložil kolektív autorov, Pistorius & Olšanská 2016. Recenzia Michala Šveca (2016) dostupná na: https://www.iliteratura.cz/clanek/37267-farova-lenka-lesni-lisky-a-dalsi-znepokojive-pribehy.
7) Rozhovor Emy Stašovej (2022) s autorkou dostupný na: https://www.iliteratura.cz/clanek/45263-krohn-leena.
8) V českom preklade ako Je nás pět, preložili Jitka Jindřišková a Zuzana Micková, Kniha Zlín, 2022. Recenzia Barbory Grečnerovej (2022) dostupná na: https://www.iliteratura.cz/clanek/46110-faldbakken-matias-je-nas-pet.
9) V českom preklade ako Stallo, preložila Azita Haidarová, Host, 2013. Recenzia Vojtěcha Macochu (2014) dostupná na: https://www.iliteratura.cz/clanek/32677-spjut-stefan-stallo.
10) V českom preklade ako Stalpi, preložili Azita Haidarová a Linda Kaprová, Host, 2020.

Rozvíjanie temných fantastických námetov má na Severe tradíciu už od dedičstva severskej mytológie. „Podivne“ v nej pôsobí už prapredok obrov Ýmir, zrodený z eitru, jedu ľadových riek Élivágar. Z potu jeho pazúch vyrástol prvý bezmenný obor a rovnako bezmenná obryňa; z prekrížených nôh zasa šesťnohá bytosť Trúdgelmír. Podobné fantastické, často krvavé obrazy nadprirodzených výjavov a premien nachádzame roztrúsené v mytologických, kráľovských, rodových i hrdinských ságach. V Ságe o Vølsungovcoch sa spútaný Sigmund, otec neskoršieho hrdinu Sigurda, zachráni pred nočnými útokmi vlčice tak, že si ústa a tvár natrie medom. Keď si poňho vlčica, pravdepodobne premenená matka kráľa Siggeira, v noci príde, strčí mu jazyk do úst a Sigmund doň zahryzne tak silno, že ho vlčici vytrhne. Potom sa sám začne navliekať do vlčej kože a meniť na vlkolaka. V takejto podobe sa istý čas túla po lesoch spolu so Sinfjötlim, ktorého nevedomky splodil s premenenou vlastnou sestrou Signý.

Kultúrne podhubie podivnosti je zasadené do toho prírodného, do rôznorodej a divokej prírodnej krásy Škandinávie. Kým v západnej nórskej časti Škandinávskeho polostrova prevažujú skalnaté hory a náhorné plošiny s minimom úrodnej pôdy a dramatickými úzkymi fjordmi, východná švédska časť sa vyznačuje nekonečnými hlbokými lesmi. Čím ďalej na sever sú obe polovice polostrova obývané čoraz redšie, pričom odľahlé spoločenstvá si prirodzene vytvárajú vlastné spôsoby žitia, myslenia i vyjadrovania. Na ďalekom severe Švédska a Fínska napríklad existuje región Tornedalen, teda údolie okolo rieky Torne, kde sa uprostred rozsiahlych vresovísk miesi švéd­čina, fínčina, sámčina, jazyk meänkieli, ale aj laestadianizmus, piestické prebudenecké hnutie zamerané na obnovu protestantizmu. Obraz tohto regiónu aj obdobia, v ktorom žil samotný zakladateľ hnutia, švédsko-sámsky pastor Lars Levi Laestadius, vytvoril švédsky autor Mikael Niemi v románovom žánrovom mixe Koka björn (Variť medveďa, 2017)¹¹. V odľahlých a izolovaných usadlostiach, statkoch a dedinách v záhyboch fjordov, riek, lesov a dolín sa tiež azda o čosi ľahšie zakoreňuje viera v temné neprirodzené sily. Dokladom nech je tvorba u nás zatiaľ nepreloženého, rovnako västerbottenského autora Niclasa Lundkvista, ktorý používa pseudonym Nikanor Teratologen, v preklade „Nikanor¹² Teratológ“. Ako napovedá zvolený prídomok, autora z literárneho hľadiska zaujíma skúmanie vývoja ľudskej osobnosti, v ktorom môžu nastať desivé poruchy a odchýlky. Tento vďačný hororový námet pretavil do groteskných románov ako Äldreomsorgen i Övre Kågedalen (Starostlivosť o seniorov v Hornom Kågedalene, 1992) či Förensligandet i det egentliga Västerbotten (Samotnenie v pravom Västerbottene, 1998), kde vystupuje postava mladého chlapca a jeho perverzného, násilného starého otca so silným miestnym dialektom a radikálnymi politickými názormi.

11) V českom preklade ako Vařit medvěda, preložil Zbyněk Černík, Argo, 2019. Recenzia Veroniky Hegnerovej (2019) dostupná na: https://www.iliteratura.cz/clanek/42449-niemi-mikael-varit-medveda.
12) Podľa postavy socialistického agitátora Nicanora z románu Musikanternas uttåg (Odchod muzikantov, 1978) od P. O. Enquista.

Upíri z predmestí

Sexuálne vzťahy ďaleko za hranicou prípustnosti využil aj prvý švédsky spisovateľ zastúpený v našom výbere, John Ajvide Lindqvist, a to hneď v debutovom a mimoriadne úspešnom románe Nech vojde ten pravý (Låt den rätte komma in, 2004)¹³. Lindqvistova rozprávačská metóda spočíva v tom, že nadprirodzené bytosti zasadzuje do autenticky vykresleného realistického prostredia Švédska. Vzniká tak efekt, ako keby sa na tiktokovom videu influencerky v červenej čiapke mihol v pozadí čudný veľký vlk. Neprirodzené prvky vďaka tomu pôsobia ako predĺženie nášho prirodzeného sveta. Lindqvistov debut je takto zasadený do začiatku osemdesiatych rokov na štokholmskom predmestí menom Blackeberg, kde sa odohráva príbeh kamarátstva medzi outsiderským chlapcom Oskarom a tajomným dievčaťom Eli, ktorého smäd neuhasí voda. Podobne sa v druhom románe Čo s nemŕtvymi (Hanteringen av odöda, 2005)¹⁴, takisto v oblasti Štok­holmu, začínajú počas neobyčajne horúceho augusta prebúdzať zosnulí. Nenapĺňajú žánrový stereotyp a nestrašia, iba rovnako ako živí príbuzní nevedia, čo si so sebou počať. V ďalších, do slovenčiny zatiaľ nepreložených románoch Lindqvist využíva ako kulisy nevysvetliteľných a často krvavých udalostí švédsku zábavnú pesničkovú súťaž Allsång på Skansen, napr. v knihe Lilla stjärna (Hviezdička, 2010), alebo benefičný koncert Live Aid v románe Sommaren 1985 (Leto 1985, 2023), z ktorého v časopise prinášame úryvok. V oboch románoch sa príbeh odohráva uprostred leta a hudby, čo evokuje harmóniu, bezpečie a pohodu. Zobrazená nadprirodzená hrôza preto pôsobí o to kontrastnejšie. Leto 1985 nás prenesie do idyly roslagenských ostrovčekov – šér, kde skupina kamarátov na brehu prvýkrát natrafí na bytosť napoly ženskú, napoly šupinatú. Lindqvist tu podobne ako Stephen King v románe To využil motív mladých kamarátov, ktorí sa ako nedobrovoľní detektívi pokúšajú odhaliť záhadné úmrtia a vyrovnať sa s ešte záhadnejším vysvetlením.

13) Do slovenčiny preložila Mária Bratová, Marenčin PT, 2010.
14) Do slovenčiny preložila Mária Bratová, Marenčin PT, 2011.

Snové svety za zrkadlom

Postavy v Lindqvistovom románe metaforicky zostupujú do neznámeho sveta. Táto cesta aj v prípade mnohých ďalších švédskych hororových príbehov vedie tuho voňajúcim severským lesom, kde môžu žiť bytosti zo severských ľudových povier – obludní trollovia, neviditeľné vittry, divožienky huldry, lesné a iné víly strážkyne. Cesta môže pokračovať napríklad tajuplným kamenným labyrintom do sveta za močiarom, s vežami a ľudoprázdnymi ulicami, kde sa za hasnúcimi svetlami rozlieha akýsi šepot, tak ako v poviedke Zostup Magny Johanssonovej od Karin Tidbeck (2024)¹⁵. Toto miesto pripomína záhrobne pôsobiace mestá v kratších prózach H. P. Lovecrafta¹⁶ ako Nameless City (Bezmenné mesto, 1921), Festival (Slávnosť, 1923) či Dream-Quest to Unknown Kadath (Snové putovanie k neznámemu Kadathu, 1926/1927). A podobne ako Lovecraftov fikčný kozmos obývajú dávne božstvá, takzvaní Prastarí (Great Old Ones), aj tu vstupujú do deja prastaré bytosti. Kým u Lindqvista sa nadprirodzená bytosť podobala na ženu i rybu, v poviedke K. Tidbeck pôsobí ako personifikácia desivého a zároveň materského (s)tvorenia, porastená šľahúňmi, so sovími očami a za mystickými krosnami.

15) Táto poviedka mala byť súčasťou výberu v čísle, no autorka nepovolila jej publikovanie. Po česky od K. Tidbeck v preklade Lukáša Nováka vyšla zbierka poviedok Sobí hora (Kniha Zlín 2015) a román Amatka (Kniha Zlín 2018).
16) V slovenčine vyšli poviedky a dlhšie prózy H. P. Lovecrafta vo viacerých výberoch napríklad vo vydavateľstve Sol Noctis: Volanie Cthulhu a iné hrôzostrašné príbehy (2023), Šepot v tme a iné nezemské príbehy (2024) či V horách šialenstva a iné monštruozity (2025).

Nekonečné lesy a hady

Príroda má personifikovaný charakter aj v úryvku z románu V ríši ľubozvučných lesov od Joniho Huttunena. Postava v ukážke dorazí k schátranej lesnej chate vo Fínsku, kde sa nemôže zbaviť dojmu, že ju niekto sleduje. Chata ukrýva staré fotografie vrátane obrázku smrteľne vážneho dievčaťa z rozprávačových snov. Sen sa tu teda prelína so skutočnosťou. Kým v skutočnosti sa umiera raz, vo sne možno – aspoň v Huttunenovom texte – umierať každú noc. Podobne významné miesto má príroda v úryvku z románu Hadia vysočina od Davida Renklinta. Zhmotnená je do všadeprítomnosti hadov, ktoré prirodzene nesú symbolické, biblické konotácie. Prírodná a symbolická ríša sa prelínajú v podobe miesta menom Kråksången, v preklade „Vraní spev“. V ňom slovami úryvku často uviaznu veci a ľudia ako v pavučine. Znepokojivý rozmer tak nemá iba sama príroda, ale aj jej spojenie s určitým ľudským mentálnym nastavením, konkrétne s oddanosťou Pastierovi, vodcovi náboženského hnutia Stravujúci oheň. V texte sa teda podobne ako v románe M. Niemiho tematizuje hlboké severské prežívanie religiozity, k čomu sa pridáva viera v peklo. Takáto mentálna krajina v kombinácii s odlúčením od alternatívnych pohľadov na svet môže viesť k desivým následkom. Odlúčenie tu vytvárajú nekonečné lesy juhošvédskeho historického kraja Småland, ďaleko od administratívneho centra Jönköping, a tiež „ďaleko od zmeny“. Hlboko zakorenená a nemenná náklonnosť k silnému a iracionálnemu presvedčeniu sa v Huttunenovom texte vyjadruje aj tým, že sa motív „prekliatych vreteníc“ vracia a opakuje ako refrén či zaklínadlo. Aj smålandské stromy pripomínajú postavy, pretože ich kmene vyzerajú ako hlava hydry.

Husté severské lesy tvoria tmavozelenú kulisu aj v úryvku z románu Podzemné slnko od Andrey Lundgren. V súvislosti s touto knihou možno odkázať na román Himmelstrand (Nebeská pláž, 2015) od J. A. Lindqvista, v ktorom sa do všetkých strán rozprestiera nekonečná trávnatá plocha a na jasnej oblohe nevidieť slnko. Aj postavy v Lund­grenovej texte sú konfrontované s prírodou, kde neplatia bežné prírodné javy a zákonitosti. Nepočuť tu spev vtákov, všetky malé tvory akoby zaliezli do zeme, teplota napoludnie pripomína skôr rannú teplotu a sojky i vrana majú ľudské tváre. Miesto tu má ako u Huttunena aj motív snovej skutočnosti. Obraz oživenej hmoty, atómov a štruktúr, ktoré hustli a dali vzniknúť najprv akémusi „predživotu“, pripomína zasa prebudenú hlinu v románe M. Faldbakkena. Nájdeme tu tiež symbol tkania v zmysle kozmického nastávania, tkania udalostí a sveta. Utkané udalosti majú tú vlastnosť, že ich spätne nikdy nemožno rozpárať, pričom sa v texte zároveň ozýva túžba po zmiznutí, návrate do kameňa, takpovediac do pred- predživotných čias.

Iné než známe formy života

Opačný pohyb dovnútra života predstavuje motív zrýchlenia rastu do monštruóznych rozmerov, ktorý nachádzame v úryvku z poviedky Dom vedľa Mårtena Dahlrota. Hrôza v tomto prípade vyplýva z porušenia prirodzenej miery, z nekontrolovateľného bujnenia, deformácie, nafúknutosti. Aj tu ide o obdobu lovecraftovskej nadprirodzenej hrôzy, kde neplatia prirodzené hranice a zákonitosti. Skúsenosť s nekontrolovateľným rastom cudzej bytosti v pôvodne známom človeku sa pred čitateľom odohráva prostredníctvom oka kamery, bez filtra, v nahej materiálnosti a „hemžení“. To vyvoláva znepokojenie, čitateľovi pripomína možnosť, že sa okolo nás hemží aj život, voči ktorému – slovami poviedky – nemáme šancu, pretože ľudské bytie dokáže jednoducho pohltiť, ba dokonca využiť ako hostiteľa pre zrod ďalšieho cudzieho života. Tento nad- a mimoľudský život sa človek usiluje skrotiť a poraziť vytyčovaním hraníc alebo pomocou nástrojov, v tomto prípade motorovej píly a ohňa. Nadprirodzené bytosti však na ľudstvo hľadia podobne ako lovecraftovskí Prastarí. Teda asi tak ako človek, ktorý (ne)vníma celé kolónie drobných organizmov, dláviac ich cestou po lúke. Rovnaký motív nachádzame v poviedke Planiny od Fridy Windelhed, kde sa opisuje hrôza vystupujúca z ničoty, tvor Urlum s obrovitými rohmi, dymiacimi nozdrami, nekonečne dlhým trupom a kopytami, pod ktorými hynie zvyšok ľudstva. Pohľad na život očami človeka a očami inej bytosti sa relativizuje aj v úryvku z románu Hora žiada krv od Sofie Albertsson. Na rozdiel od rozľahlých lesov a snových končín sa v tomto texte rozprávanie presúva dovnútra hory, do podzemných chodieb bane, kde je človek vystavený ešte väčšej bezmocnosti než na povrchu zeme. A čo by sa stalo, keby čosi ožilo práve pod zemou? Bytosť z tohto románu pritom zosobňuje hrôzu z predstavy, že ľudské telo môže byť hostiteľom neľudského života. Perspektíva života odinakiaľ, ktorý sa na ľudské telo díva ako na tvárnu matériu, využiteľný nástroj či nezaujímavé okolie, sa prezentuje aj v záverečnom texte výberu, v úryvku z poviedky Fúrie z Boråsu od Andersa Fagera. Z hľadiska literárnej metódy ide o návrat k úvodnej lindqvistovskej kombinácii skutočného Švédska, v tomto prípade Boråsu v kraji Västra Götaland, a nadprirodzenej a zároveň akejsi poetickej hrôzy. Autor tu priamo odkazuje na fikčný svet H. P. Lovecrafta a do podoby samostatného príbehu rozvíja pomerne obskúrne lovercraftovské božstvo Shub-Niggurath, zvané tiež „Čierna koza z lesa s tisíckou mladých“ (The Black Goat of the Woods with a Thousand Young). Kým u samotného Lovecrafta je táto bytosť prítomná skôr v zaklínadlách, u Fagera získava scénický priestor na interakciu so skupinou miestnych dievčat.

Prečo vlastne podivnosť?

Prečo sa však vôbec venovať podivným, znepokojivým bytostiam, miestam a výjavom? Nie je na svete už aj tak dosť hrôzy, utrpenia a smrti? A nie je preto záujem o tieto témy sám osebe podivný?

V prospech daného žánrového rozhrania súčasnej švédskej literatúry možno argumentovať tým, že doménu príbehov z prirodzeného sveta rozširuje o alternatívne svety, ktoré nás môžu desiť alebo aj napĺňať nádejou. Literatúra má podľa teórie Lubomíra Doležela zvláštnu schopnosť tvoriť nové, fikčné svety, ktoré pomocou literárneho rozprávania konštruuje autor a rekonštruuje čitateľ.¹⁷ Premenu aj tých menej príjemných, ba desivých vecí na mágiu príbehu pritom môže vyjadrovať aj pomocou špecifických obrazov a metód. Napríklad prostredníctvom rušenia hraníc medzi vonkajším a vnútorným svetom, ktoré nastáva, keď človek túži splynúť s okolím alebo ho, naopak, okolie pohltí; prípadne keď jedna bytosť pohltí či obsahuje druhú. Skúsenosť prechodu medzi alternatívnymi, možnými svetmi sa vyjadruje aj fyzickými obrazmi slizu a slizníc, ktoré odstraňujú predel medzi zatvoreným vnútrom a otvoreným okolím. Aj ďalšie klzké a tekuté obrazy – všetko kašovité, vláčne, ťahavé – vyjadrujú splynutie s pôvodnými živlami, známymi aj abstraktnými. Prostredníctvom obrazov vzniku života na neobyčajných miestach a v neobvyklých podobách sa zasa okruh možných bytostí pootvára smerom do iných fikčných ríš.

Argumentovať v prospech hororových a podivných príbehov možno aj tým, že tieto rozprávania predstavujú inovatívnu literárnu hru s perspektívou. Na svet sa prirodzene dívame ľudskými očami a zmyslami, ktoré určujú, čo je – pre nás – mikrosvetom a makrosvetom. (Švédske) podivné príbehy pomer makro- a mikrosveta relativizujú, prípadne obracajú. Napríklad keď vytvárajú fikčné svety obývané bytosťami, ktoré si ani len nemusia uvedomovať existenciu ľudí. Podobne ako si ľudia nie vždy uvedomujú existenciu tvorov z mikrosveta – povedzme prachových roztočov. Pre obyvateľov nášho mikrosveta by ľudia v niektorom z fikčných svetov mohli predstavovať bájne príšery, ktoré pár krokmi dokážu prekonať nepredstaviteľnú vzdialenosť – šírku zaprášeného koberca. Relativizovať a obrátiť sa v literatúre dá aj objektívny fakt, že nás ako obyvateľov makrosveta nielen husto obklopujú, ale doslova obývajú bytosti z mikrosveta, napríklad baktérie črevnej mikroflóry. Biologický základ má aj nepríjemná predstava organizmu obsahujúceho iné živé tvory alebo zloženého z iných organizmov. Tu si stačí pozrieť ľubovoľný prírodopisný seriál o životných cykloch niektorého prírodného druhu. Scény z filmového hororu Votrelec pripomínajú spôsob života parazitických ôs čeľade Ichneumonidae, Braconidae, zvliekavcov triedy strunovcov (Nematomorpha), parazitických húb Ophiocordyceps či kôrovcov druhu Cymothoa exigua. Desivý je príchod na svet potomstva žaby pipy americkej (Pipa americana), ktorá nosí vajíčka uložené priamo v koži. Podľa evolučnej teórie symbiogenézy sa zasa eukaryotické bunky¹⁸ mohli vyvinúť spojením anaeróbnych arche­baktérií a aeróbnych proteobaktérií (mitochondrií), pričom v prípade rastlín sa pridali ešte fotosyntetizujúce cyanobaktérie (chloroplasty)¹⁹. Organizmus už v tomto mikrobiologickom zmysle nie je jednoliatym a izolovaným jednotlivcom, ale obrazne skôr tvárou vyskladanou z menších tvárí. Možno preto biologička Lynn Margulis hovorí o „symbiotickej planéte“²⁰ a Timothy Morton v práci o „temnej ekológii“ uvažuje o „logike budúcej koexistencie“ živého i neživého sveta²¹. Vzájomnú preniknutosť sfér i bytostí možno potom využiť v literárnej imaginácii. Vo fikčných svetoch, ktoré preberajú zákony platné v našom skutočnom svete, sledujeme život v prirodzených podobách. Hororová a „podivná“ literatúra je továrňou na tie ostatné podoby.

17) Lubomír Doležel (2003): Heterocosmica: Fikce a možné světy.
18) Základné jednotky eukaryotických organizmov, kam patria mnohobunkovce ako zvieratá, huby a rastliny, ale tiež jednobunkové organizmy.
19) Anna La Torre et al.: The role of symbiosis in eukaryotic evolution.
20) Lynn Margulis: Symbiotic Planet: A New Look at Evolution.
21) Timothy Morton: Dark Ecology: For a Logic of Future Coexistence.

Ambíciou tohto čísla Verzie je preto naznačiť možnosť, že texty zaraďované bežne medzi hororovú, hrôzostrašnú, „podivnú“ literatúru nemusia byť v prvom rade prefabrikovaným, spotrebným tovarom nižšej akosti. V tomto čísle sme sa v nadväznosti na tradíciu napríklad Revue svetovej literatúry usilovali poskytnúť istý sprostredkovaný, hoci aj čiastkový prierez viacerými generáciami slovenských prekladateľov a prekladateliek zo švéd­činy. Spája ich alma mater Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a tiež pedagogické pôsobenie doc. Margity Gáborovej, CSc., ktorá na fakulte pôsobila do roku 2023 ako naša učiteľka, školiteľka a oponentka záverečných prác i kolegyňa. Výučba švédčiny sa na FiF UK začala najprv v podobe praktického jazykového kurzu ešte v roku 1947.²² V roku 1951 bolo založené samostatné oddelenie nordistiky, v roku 1956 vznikol samostatný (magisterský) filologicko-učiteľský odbor švédčiny, v roku 1977 sa presmeroval na tlmočnícko-prekladateľský odbor na katedre germanistiky a nordistiky, od roku 1996 katedre germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky, na ktorej sa pod vedením doc. Kataríny Motykovej, PhD., švédčina dodnes vyučuje v rámci programu germánske štúdiá.²³ Zmyslom čísla je tiež poukázať na rozmanitosť aj spriaznenosť známejších i menej známych švédskych literárnych mien, ktoré by mohli čitateľov Verzie osloviť. V tomto zmysle prajeme podnetné čítanie!

22) Bližšie o histórii vyučovania a jednotlivých učiteľoch pozri: https://fphil.uniba.sk/fileadmin/fif/katedry_pracoviska/kgn/vyucovanie_svedciny_historia.pdf.
23) Bližšie o študijnom programe: https://fphil.uniba.sk/studium/studijne-programy/bakalarske-studium/germanske-studia/.

Použitá literatúra
Lubomír Doležel (2003): Heterocosmica: Fikce a možné světy. Praha: Karolinum.
Howard Phillips Lovecraft (1997): Nadprirodzená hrôza v literatúre. Preložil Ľubomír Groch. Bratislava – Pezinok: Agentúra Fischer & Formát.
Lynn Margulis (1999): Symbiotic Planet: A New Look at Evolution. Phoenix: Basic Books.
Timothy Morton (2016): Dark Ecology: For a Logic of Future Coexistence. New York: Columbia University Press.
Karin Tidbeck (2024): Magna Johanssons nedstigning. In: Berg, J.; Dahlrot, M.: Evig fasa. 13 svarta sagor. Del VIII. Farsta: Swedish Zombie, s. 83 – 101.
Anna La Torre et al. (2011): The role of symbiosis in eukaryotic evolution. In: Gargaud, M.; López-Garcìa, P.; Martin, H. (eds.). Origins and Evolution of Life: An astrobiological perspective. Cambridge: Cambridge University Press, s. 326 – 339.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!