Cervantesov prológ – antiprológ

Prológ je jedným z troch paratextov, s ktorými sa dnešný čitateľ stretne, keď otvorí Cervantesov román. Prvým je titulný list s menom autora a názvom diela El ingenioso hidalgo don Quijote de la Mancha (Dômyselný hidalgo don Quijote z Manche). Takýto názov je typický pre knihy o rytierskych dobrodružstvách. Skladá sa z mena a prívlastku protagonistu, označenia jeho spoločenského statusu a prídomku, napríklad El virtuoso caballero Amadís de Gaula (Ctihodný rytier Amadís Waleský). Knihy o rytierskych dobrodružstvách boli fikcie, ale ich autori predstierali, že ide o skutočné príbehy, preto v ich názve niekedy figurovalo aj slovo „história“. To síce v názve Cervantesovho diela absentuje, ale autor slovom „história“ opakovane označuje svoje rozprávanie o donovi Quijotovi.¹

1) Keďže sa Cervantesov Don Quijote považuje za prvý moderný román, v slovenskom preklade Eva Palkovičová nahrádza výraz „história“ výrazmi „príbeh“, „rozprávanie“ a pod. Z rovnakého dôvodu neoznačujeme knihy o rytierskych príbehoch výrazom „román“.

V názve Cervantesovho románu sa skrýva aj určitá paródia, v prvom rade je sociálny status protagonistu degradovaný z „rytiera“ na obyčajného dedinského „hidalga“. Bol to najnižší šľachtický titul a v slovenčine by mu zodpovedalo označenie „zeman“. Cervantes „obdaril“ protagonistu viacvýznamovým prívlastkom „dômyselný“ (ingenioso), ktorým sa v tej dobe označovali aj ľudia trpiaci rozličnými mániami. Zosmiešňujúce je tiež meno titulnej postavy, výraz quijote označuje časť brnenia, ktoré pokrývalo stehno. Navyše ho predchádza oslovenie „don“ (z lat. dominus), ktoré bolo vyhradené len pre vyššiu šľachtu. Prídomok „z Manche“ parodizuje prídomky slávnych rytierov, ktoré naznačovali exotické či bájne miesta ich pôvodu, ako napr. Belianís Grécky. Naproti tomu Mancha (doslovne škvrna) je iba obyčajným španielskym regiónom.

Nasleduje venovanie vojvodovi de Béjar, ktoré malo knihe zabezpečiť financovanie. Cervantesovi na ňom asi pramálo záležalo, keďže je prebraté z venovania, ktorým Fernando de Herrera dvadsať rokov pred ním uviedol zbierku básni Garcilasa de la Vega.

Na rozdiel od rutinného venovania je Cervantesov prológ menší literárny skvost. Prológ bol v renesancii veľmi dôležitou súčasťou knihy, ba stal sa až svojským literárnym žánrom, ktorý mal svoje pravidlá a jeho tradícia siahala až do antiky. Ako prvý kontakt autora s čitateľom mal vzbudiť záujem o uvádzané dielo a uľahčiť jeho recepciu, no Cervantes robí niečo na svoju dobu (ale aj na dnešnú) nevídané: vysmieva sa sebe samému, svojej knihe, ale aj vtedajším zvyklostiam písania prológov.

Prvá časť Cervantesovho Prológu k románu z roku 1605 je viac-menej konvenčná. Autor sa v prvej osobe obracia na „nezaneprázdneného“ čitateľa. Vníma ho ako človeka, ktorý disponuje nielen časom, ale aj slobodnou vôľou, a priznáva mu teda úplnú slobodu pri hodnotení diela. V súlade s antickou tradíciou knihu prezentuje ako „dieťa intelektu“ a priznáva, že jeho „planý a nepestovaný mozog“ mohol splodiť len príbeh o „suchopárnom, mdlom a podivnom synovi“. Zároveň upozorňuje, že nie je otcom, ale iba „otčimom knihy“, čo anticipuje fiktívneho autora Dona Quijota, arabského historika Cide Hamete Benengeliho, ktorý sa objaví v 9. kapitole románu a o ktorom si viac povieme nabudúce.

K dobovým konvenciám patril aj opis okolností vzniku knihy. Cervantes uvádza, že príbeh o donovi Quijotovi bol „počatý v žalári“. Nedostatky knihy pripisuje podmienkam, v akých vznikla. Môže ísť o obrazné vyjadrenie, ale rovnako je možné, že román vznikol vo väzení v Seville, kde Cervantes strávil niekoľko mesiacov v roku 1597 pre finančné nezrovnalosti pri činnosti výbercu daní pre Neporaziteľnú armádu Filipa II. Znalci pripúšťajú, že v sevillskom väzení mohol napísať prvých šesť kapitol, ktoré tvoria jeden významový celok a sú označované ako „protoquijote“.

Programovo je Cervantesov prológ „antiprológom“. Autor odmieta „kvetnatosť“ a nespočetné množstvo sonetov, epigramov a eklog, ktoré bývali na začiatku knihy, aj vysvetliviek a abecedného zoznamu citovaných autorov na jej konci. Priznáva sa, že napísať príbeh o donovi Quijotovi bolo náročné, ale napísať prológ je ešte náročnejšie a nevie si s ním poradiť. V tomto bode v texte prológu dochádza k zlomu a typický argumentačný štýl konvenčných prológov nahrádza dramatizácia a dialóg. Prológ sa stáva súčasťou fikcie. Objaví sa postava bezradného Cervantesa, ako sedí za písacím stolom s perom za uchom a nečakane ho navštívi „milý a veľmi bystrý“ priateľ. Rozvinie sa medzi nimi rozhovor. Cervantesove vajatania pri písaní prológu priateľ považuje za „ničotné záležitosti, ktoré ide hravo vyriešiť“. Jeho rady a odporúčania Cervantesovi (ako má robiť poznámky na okrajoch, písať múdre vety či latinské citácie, aby svojej knihe dodal na erudovanosti a pod.) zosmiešňujú a negujú rozšírené literárne konvencie.

Fiktívny priateľ je autorovým alter egom, nástrojom, aby Cervantes s odstupom vyjadril vlastnú kritiku dobových literárnych konvencií, hojne nadužívaných najmä jeho veľkým rivalom Lopem de Vega. Cervantes sa chce od neho odlíšiť a pre svoj román hľadá iný, adekvátnejší rámec. Záverom priateľ konštatuje, že román, ktorého cieľom je „podkopať autoritu a dosah, ktorý majú vo svete a medzi čitateľmi rytierske príbehy“, také postupy nepotrebuje. Dôležité je, aby slová v ňom boli „jasné, plnokrvné a dobre umiestnené“, myšlienky nezamotané a aby všetkých vedel zaujať a rozptýliť.

V poslednom odseku sa Cervantes opäť obracia na čitateľa a vyslovuje nádej, že vďaka priateľovým radám mu „uľahčí cestu k úprimnej a bez zádrhov vyrozprávanej histórii slávneho dona Quijota z Manche“.

Záverom dodajme, že vzácnou osobitosťou Cervantesovho prológu je aj to, že čitateľ priamo participuje pri jeho tvorbe v pozícii pozorovateľa.

Posledným paratextom, uvádzajúcim románový text, sú laudačné básne spomínané v prológu. V Cervantesových časoch uvádzali literárne diela a ich autormi bývali významné spoločenské osobnosti. Desať humorne ladených básní, z toho osem sonetov, si Cervantes napísal sám a ako ich autorov uviedol postavy z kníh o rytierskych dobrodružstvách. Napríklad „autorkou“ prvej básne je víla Urganda, ochrankyňa Amadísa. Venuje ju samotnej knihe a anticipuje v nej skutočnosť, že protagonistom príbehu bude hidalgo z Manche, ktorý sa pomiatol z čítania a „silou svojho ramena“ si získal Dulcineu z Tobosa. Žiaľ, preklady Dona Quijota nie vždy tieto básne zahŕňajú a absentujú aj v slovenskom preklade J. Felixa. Dôvody nepoznáme, môžeme sa len domnievať, že súvisia aj s náročnosťou prekladu týchto básní, v ktorých sa humor a hravosť ukrýva nielen vo významoch slov, ale aj v ich rytmickej výstavbe. Napríklad už spomínaná Urgandina báseň je zložená zo siedmich desaťveršových strof, verše sú osemslabičné, pričom ich posledné slabiky sú utajené za pomlčkami (tzv. verso de cabo roto), rýmujú sa však posledné prízvučné slabiky pred pomlčkou (tzv. rima partida).

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!