Prvá kapitola – portrét protagonistu

Román Don Quijote z Manche je typickým románom postáv. Postavy prepájajú jednotlivé románové príbehy, v ktorých čitateľ postupne odhaľuje stále nové črty ich osobnosti. V prvej kapitole Cervantes stručne predstavuje protagonistu, ktorého osudy a charakter sa budú voľne rozvíjať v ďalších 52 kapitolách prvej časti románu.
Protagonistom je obyčajný dedinský hidalgo, jeden z mnohých schudobnených šľachticov, ktorí v 16. storočí žili na zabudnutom španielskom vidieku „niekde v Manchi“, neplatili dane ani nepracovali a pociťovali nostalgiu za vojenskou slávou rytierskych čias (pika v stojane a starodávny štít). Náš hidalgo žil len „prednedávnom“, venoval sa lovu (mal koňa a poľovníckeho psa), stravoval sa skromne, len v nedeľu jedával „holúbä na prilepšenie“. Šošovica, ktorú jedával vždy v piatok, sa v tých časoch považovala za škodlivú pre mentálne zdravie a spájala sa so sklonmi k melanchólii či „zlými snami“.¹ Praženica so slaninou, ktorú jedával v sobotu, mala dokazovať, že nebol konvertitom. (Práve im sa pripisoval španielsky názov tohto jedla duelos y quebrantos – doslovne strádania a ujmy). Ako bolo pre hidalgov typické, dával si záležať na svojom zovňajšku (vo sviatky nosil kabátec z mäkkého súkna, dlhé zamatové nohavice a pantofle, cez týždeň odev z jemnej popolavej látky). V skromnej domácnosti žil s gazdinou a neterou a mal aj pomocníka pri domácich i vonkajších prácach (ten sa v románe viac neobjaví).

1) V minulosti niektorí cervantisti odvodzovali bláznovstvo dona Quijota z nadmernej konzumácie šošovice.

Načrtnutý portrét by sa mohol vzťahovať na akéhokoľvek hidalga. Pre literatúru však bol veľkou novinkou, keďže podobná postava sa v nej dovtedy neobjavila. Do literatúry s ňou vstúpila každodennosť a všednosť. Protagonista vedie všedný život, nie je už najmladší, nevyniká výzorom, ba nepoznáme ani jeho meno, ani názov dediny, v ktorej „prednedávnom“ žil, pre autora to nie je dôležité. Vo vtedajšom Španielsku bol však človek bez mena a priezviska nikým. Priezvisko bolo garanciou pôvodu (starý kresťan verzus konvertita). Autor sa zámerne vyhýba uvedeniu názvu dediny („nechce si spomenúť“) a priezviskom protagonistu si nie je istý, keďže „v tom sa líšia autori, čo o veci píšu“. S podobnými odvolávkami na autorov, ktorí (hypoteticky) písali o donovi Quijotovi, sa v románe stretávame často. Rozprávaniu majú dodať väčšiu vierohodnosť, keďže Cervantes predstavuje svojho hrdinu ako historickú postavu tak, ako to bolo vtedy v literatúre zvykom.
Nášho hidalga ozvláštňuje a individualizuje až jeho čitateľská vášeň pre knihy s rytierskou tematikou. Sú preňho spestrením každodennej jednotvárnosti a ožíva v nich jeho dávna genealógia a zabudnutá minulosť – aktívny a hrdinský život predkov, to, čo bolo preňho podstatné, pretrvávalo zakorenené hlboko v jeho podvedomí a s čítaním ožívalo.
Protagonista Cervantesovho románu knihy nielen číta, ale ich aj komentuje a zápalisto o nich diskutuje s miestnym farárom a holičom, ktorí sú tiež čitateľmi kníh o rytierskych dobrodružstvách, no nevnímajú ich tak ako náš hidalgo, ktorý uveril, že ich hrdinovia skutočne žili, a nerozlišoval medzi históriou a fikciou. Rozhodol sa stať jedným z potulných rytierov, o ktorých čítal, prežívať a konať všetko, čo konali a prežívali oni.
S cieľom „premeniť svoj sen na skutočnosť“ začal tvoriť vlastný fiktívny svet, ktorý mal nahradiť všednú skutočnosť a v ktorom predmety i ľudia z okolitej reality (zhrdzavené zbrane, starý kôň, sedliačka Aldonza Lorenzová, ba i on sám) dostávajú nový zmysel i nové, signifikantné mená, keďže pomenovávať znamená tvoriť.
Tak sa náš hidalgo stal prvou „obeťou“ knižného bláznovstva, ale zároveň aj prvou literárnou postavou, ktorá si slobodne vytvorila vlastný životný projekt a pretransformovala sa do postavy dona Quijota.
Prvú kapitolu môžeme interpretovať aj ako paródiu kníh o rytierskych príbehoch. Cervantes paroduje a degraduje ich základné topoi už tým, že ignoruje pôvod a meno protagonistu a namiesto toho opisuje jeho všedné každodenné zvyky (jedlo, domácnosť, trávenie voľného času). Paródiou je aj bezvýznamný spoločenský status protagonistu (hidalgo) či jeho vek. Paroduje sa aj topoi kurtoáznej lásky, ktorej objektom je obyčajná dedinská sedliačka Aldonza Lorenzová. Cervantes sa tu vysmieva i bombastickému štýlu Feliciana de Silva (1492-1560?), autora viacerých úspešných pokračovaní Amadísa Waleského, vrátane Amadísa Gréckeho (1530), ktorého protagonista je vnukom Amadísa Waleského.
Záverom ešte stručná poznámka k rozprávačským technikám. Autorita rozprávačského „ja“, prítomného hneď v prvej vete („na ktorej meno si nechcem spomenúť“), je o pár viet ďalej spochybňovaná názormi neznámych autorov, „čo o tom píšu“. Stretávame sa tu s dvoma pohľadmi, resp. perspektívami. Perspektívu z pohľadu rozprávača dopĺňa perspektíva z pohľadu verejnej mienky sprostredkovanej rozprávačom. Tento multiperspektivizmus je v románe stále prítomný a umožňuje Cervantesovi vyhýbať sa dogmatizmu.

Paulína Šišmišová

Foto: Archív autorky

Paulína Šišmišová

Doc. PhDr., CSc. Paulína Šišmišová pôsobila na FiF UK v Bratislave. Venuje sa reflexii a prekladaniu literatúry písanej po španielsky. Je editorkou monografie Translatologické štúdie. Teória, história a prax umeleckého prekladu v románskych krajinách (2010) a spoluautorkou monografie Cervantesov Don Quijote na Slovensku a vo svete (2021). Doma i v zahraničí publikovala štúdie o významných postavách španielskej a hispanoamerickej literatúry a filozofie (J. L. Borges, C. Fuentes, J. Ortega y Gasset, E. Sabato, M. de Unamuno a iní).