V tieni impéria

V roku 2014 Rusko anektovalo Krym a v roku 2022 zaútočilo na Ukrajinu.

Tieto dve udalosti zásadne zmenili dominujúci diskurz, v ktorom si celé dekády pohodlne žili európski spisovatelia a intelektuáli. Vojna na európskom území im pripomenula, že história sa neskončila a napriek smelým prognózam o jej konci, už poznačeným zubom času, najmä migračnou krízou, ktorá prevracia ustálené poriadky v Európe, sa opäť vydala na pochod.

Rozdelenie Európy na východnú a západnú malo ako čisto umelý a arbitrárny konštrukt koncom 20. storočia zmiznúť. Rumunský politológ Vladimir Tismăneanu prorokoval, že ak sa tak nestane, bude to pre Európu predstavovať katastrofu a de facto porážku európskej integrácie s nepredstaviteľnými dôsledkami pre celý svet.

Nestalo sa tak a dnes sa pozeráme na dôsledky.

No všetko sa začalo už v roku 1989.

Po rozpade východného bloku sa stredná Európa, opäť schopná rozhodovať o sebe samej, začala zaoberať hľadaním vlastnej geopolitickej identity, zabudnutými afinitami, rekonštruovaním tragickej histórie, v ktorej sa postavila do úlohy obete zničenej druhou svetovou vojnou a rozhodnutiami mocností, na ktoré nemala vplyv. Programovo akcentovala svoju kultúrnu príslušnosť k západnej Európe a prehlbovala ekonomickú a politickú integráciu so Západom. Málokto sa v čase geopolitickej, spoločenskej a hospodárskej transformácie pozeral na Východ a kládol si otázky o budúcnosti bývalého impéria. Politické mýty formujúce nové naratívy a ideové konštelácie v krajinách bývalého východného bloku boli slepé voči niekdajšiemu mocenskému centru, od ktorého sa odpútali. Azda iba zahraniční politológovia ako Carlo Jean pripúšťali, že znovuzrodenie impéria, ktoré sa rozpadlo na pätnásť nezávislých štátov a stratilo celú nárazníkovú zónu v podobe strednej Európy, je možné, hoci v danej spoločenskej a hospodárskej situácii pomerne neisté. Podľa Jeana Rusku stále hrozila vnútorná fragmentarizácia, dokonca občianska vojna, ale bolo tiež možné, že sa pokúsi anektovať Ukrajinu, ktorá predstavuje neuralgický bod ruských imperiálnych ambícií. Iba rozhodná aktivita Západu bude môcť zabrániť scenáru, v ktorom Ukrajina ako samostatný štát prestane existovať alebo sa jej značná časť, niekdajšia tzv. ľavobrežná Ukrajina, opäť stane Ruskom.

V Rusku sa sny o impériu po rozpade Sovietskeho zväzu neskončili. Ani komplikovaná ekonomická a vnútropolitická situácia nebránila ruským politológom kresliť nové vízie Ruského impéria, ktoré by sa rozprestieralo na celom euroázijskom kontinente od Tichého po Atlantický oceán.

Hlavným ideológom imperiálnej budúcnosti Ruska je politológ Alexandr Dugin, ktorý ruskému národu pripisuje univerzálny, všeľudský význam, úlohu spasiteľa národov a všetky štáty, ktoré de iure vznikli po rozpade Sovietskeho zväzu, považuje iba za územné procesy bez faktických atribútov suverenity, stále ekonomicko-politicky závislé od bývalej metropoly. Jadro záujmov Ruska sa podľa neho nachádza v severozápadnej časti Eurázie, je to fundamentálna zásada ruskej geopolitiky, kľúčová pre všetky ruské geopolitické stratégie. Nepriateľom Ruska nie je konkrétny štát, ale kolektívny Západ, jeho kultúrna spojitosť a antitetická forma univerzalizmu, ktorá nechce a nedokáže vyriešiť základné filozofické, soteriologické a svetonázorové otázky. Ruský expanzionizmus nie je historickou náhodou, práve naopak, je civilizačnou misiou, nie je honbou za územím alebo rozširovaním životného priestoru, ale neoddeliteľnou súčasťou jestvovania ruského národa, ktorý si nárokuje na posledné slovo v ľudskej histórii a predstavuje víťazstvo Pravdy, Ducha a Spravodlivosti. Budúce ruské impérium nemôže byť podľa Dugina náhodné, od začiatku musí byť ako impérium myslené a budované, má sa vystríhať problémov, ktoré spôsobili úpadok jeho bývalých inkarnácií, má byť multietnické, hoci nejaká forma rusifikácie v ňom jednako bude musieť existovať. Stredná Európa sa opäť ocitne v tragickom položení, stane sa súčasťou germánskeho alebo ruského civilizačného priestoru.

Multietnickosť ruského politického projektu je kľúčovou otázkou aj v prácach poradcu Vladimira Putina, politológa Vladislava Surkova, ktorý ruský politický projekt chápe ako organicky tolerantný a príťažlivý pre všetky ruské národnosti, pričom dodáva, že bez ostatných národov bývalého Sovietskeho zväzu by bol tento projekt nekompletný.

Menej radikálni ruskí politológovia, ako napríklad Vadim Cymburskij, na rozdiel od Duginovho expanzívneho neoeuroaziatizmu a Surkovovho konceptu inovatívnej kultúry, prirodzene vstrebávajúcej kultúry susedných národov, vidia Rusko skôr ako ostrov. Zo všetkých strán je obkolesené nepriateľskými civilizačnými platformami a nemá silu, aby stvorilo impérium. No aj oni hlásajú potrebu nárazníkovej zóny, pričom v našej časti sveta ju má predstavovať stredná Európa. Všetky stredoeurópske národy, ktoré sa v 90. rokoch 20. storočia odpútali od Moskvy, sa v ruských geopolitických projektoch stávajú podriadeným elementom, staronovým ihriskom, kam sa prenáša mocenská hra, čoraz častejšie realizovaná v digitálnom prostredí pomocou dezinformácií, provokácií, poloprávd a simulácií. Stávajú sa súčasťou mediálneho zápasu, ktorý si Rusko precvičilo už v roku 2008 v Gruzínsku.

V tomto čísle časopisu Verzia sa chceme prizrieť tomu, ako literatúry národov v pomyselnej orbite ruských mocenských vplyvov a záujmov reagujú na hrozbu, ktorá vyplýva z ruských imperiálnych geopolitických projektov. Zistiť, či je literatúra, parafrázujúc čínskeho spisovateľa Lu Süna, v situácii revolúcie alebo vojny, zoči-voči zbraniam, či už skutočným, alebo digitálnym, krajne neúčinná, či má alebo nemá silu otvoriť ústa a jasne prehovoriť. Do čísla sme vybrali texty, ktoré sa pokúšajú odpovedať na túto otázku, hoci len v niektorých prípadoch dostávame jednoznačnú odpoveď. Literatúra, ako sa zdá, je naozaj bezmocná. Väčšinou mlčí. No možno iba my nedokážeme nájsť tie správne odpovede uprostred tisícov kníh, ktoré v strednej a východnej Európe vznikli medzi rokom 1991 a 2022.

Najrozhodnejšie hlasy z tých, čo sme našli, vychádzajú z bývalých sovietskych republík (z krajín, ktoré sú podľa Dugina samostatné a nezávislé iba de iure), z Ukrajiny, Moldavska a Bieloruska. Všetky majú priame skúsenosti s ruským imperiálnym projektom a vedia, ako sa k nemu postaviť, dokonca ako ho obrátiť naruby.

Uladzimir Arlov je mimoriadne ironický prozaik, jeho poézia však v sebe skrýva určitú hrôzu, bezmocnosť, ochromenie, strach z bytia, inherentnú apokalypsu. Sú tieto pocity motivované politicky alebo metafyzicky? Interpretácia je v krajine plnej politických väzňov otvorená.

Jeho krajanka poetka Vaľžyna Mort nadväzuje na dlhú tradíciu tvorby paralelnej bieloruskej kultúry. Aby mohla písať slobodne, musela sa takpovediac prepadnúť pod zem, emigrovať a odtiaľ, z pomyselného hrobu, kultivovať kultúru a jazyk, ktorý vždy bol, ako tvrdí filozof Vaľancin Akudovič, stigmou, biľagom priraďujúcim človeka k dobytku.

V Akváriu Oleksija Čupu pozorujeme pokus o vytvorenie novej, lepšej spoločnosti pomocou reduktínu, látky, ktorá zmenšuje skutočných ľudí a redukuje ich na čistý vedecký experiment. Utópia či antiutópia? Pripomeňme, že ukrajinský Donbas, kde sa príbeh odohráva, bol jedným z najdôležitejších sovietskych akvárií. Ešte začiatkom 90. rokov bol cielene osídľovaný rusky hovoriacim obyvateľstvom a pripravovaný na skorý návrat impéria.

Dystopický román Iuliana Ciocana A ráno prídu Rusi naznačuje, že u nás pomerne neznáma moldavská literatúra má čo povedať a oplatí sa po nej siahnuť. Hyperbola o dvojitých osobných a kultúrnych identitách a vojnovom scenári pripomínajúcom ten z Podnesterska ukazuje, že návrat ruského impéria nemusí byť len fikciou, ale môže sa stať, ako sa stal u našich východných susedov, krutou realitou.

Ukrajinský spisovateľ Vasyľ Kožeľanko, zakladateľ žánru alternatívnej histórie na Ukrajine, stavia v románe Defilé v Moskve svetové dejiny na hlavu. Hrá sa s nimi. Provokatívne necháva ukrajinské a nemecké vojská dobyť Moskvu a usporiadať na Červenom námestí slávnostnú vojenskú prehliadku. Ako facku ruským imperiálnym ambíciám.

Odpovede z Poľska a Estónska sú skôr anekdotické, anticipujú návrat impéria, ale možnosť jeho realizácie sa vníma skôr ako science-fiction alebo alternatívna história s vopred určeným scenárom. Scenárom, ktorý je síce strašný, no v skutočnom svete sa nemôže naplniť.

Ziemowit Szczerek využíva útok Ruska na Poľsko na opísanie stavu večne nespokojnej, uponáhľanej a frustrovanej poľskej spoločnosti bažiacej po úspechu a uznaní. Stále v behu, bez šance zastaviť sa a obzrieť. Tõnis Tootsen v satirickom románe Paštéta z opíc zasa využíva nedávnu estónsku históriu (paralela je evidentná) ako ostrý spoločensko-kritický komentár.

Fínska odpoveď je prípravou na kolaps civilizácie spôsobený neurčitou katastrofou, či už ekologickou, alebo geopolitickou (priame ohrozenie ruským imperiálnym projektom nie je v texte čitateľné). Podobné apokalyptické vízie nachádzame vo viacerých literatúrach. Svetový rozkvet hnutia prepperov, idey „konca sveta, tak ako ho poznáme“, sa dnes v rôznych formách, od nevinných po extrémne, realizuje prakticky v každej krajine sveta. Kniha Laury Gustafsson Bojovník z divočiny je preto v istom zmysle univerzálnym príbehom.

Najťažšie sa nám hľadala bulharská odpoveď. Kultúrna afinita k Rusku a ruskému kultúrnemu priestoru, ktorá sa traduje od ruskej pomoci Bulharom pri zhadzovaní tzv. tureckého jarma v 19. storočí, sa prejavuje aj v povstaleckom románe Aleka Popova o bulharských partizánoch, ktorý mohol byť vydarenou dekonštrukciou žánru, ale je skôr humorným symetrizujúcim pohľadom, kde žiadna zo strán mocenského konfliktu nie je dobrá a každé rozhodnutie nakoniec vedie k zlu.

Uvedomujeme si, že sme nevyčerpali všetky možnosti, k viacerým malým literatúram máme ohraničený prístup, ale aj napriek tomu dúfame, že texty, ktoré sme vybrali a preložili, vás zaujmú a podnietia k ďalšiemu hľadaniu.

Použitá literatúra
AKUDOVIČ, Vaľancin. 2006. Dyjalohi z Boham. Minsk: Lohvinav.
JEAN, Carlo. 1995. Geopolitica. Bari; Roma: Laterza.
CYMBURSKIJ, Vadim. Ostrov Rossija. Perspektivy rossijskoj geopolitiki.
In: Polis, 1993, č. 3, s. 6–23.
DUGIN, Alexandr. 2000. Osnovy geopolitiki. Moskva: Arktoreja.
SURKOV, Vladislav. Nacionalizacija buduščego. Paragrafy pro suverennuju demokratiju.
In: Expert, 2006, č. 43.
TISMĂENANU, Vladimir. 1998. Fantasies of Salvation: Democracy, Nationalism and Myth in Post-Communist Europe. Princeton: Princeton University Press.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!