Súkromný strach z dejín
Poézia Uladzimira Arlova žije v úzadí jeho prozaickej tvorby, ktorá predstavuje jeden z vrcholov bieloruskej literatúry prelomu 20. a 21. storočia. Kým v Arlovových prózach zohráva vďaka nespočetným ideologickým mystifikáciám, apokryfom a klamstvám oficiálnej historiografie ústrednú rolu bieloruská história v podobe, ktorá je bieloruskému čitateľovi často neznáma, v jeho poetickej tvorbe získava história, či skôr dejinnosť, o niečo intímnejší, súkromnejší rozmer spojený s vnútorným prežívaním historických zvratov a udalostí, o ktoré nie je v moderných bieloruských dejinách núdza a ktorých bol sám autor neraz svedkom. Smrť, odcudzenie, existenčná prázdnota či strach sú tu metafyzicky prítomné do takej miery, že čitateľ konfrontovaný so strohými Arlovovými veršami doslovne cíti hrozivú bezvýchodiskovosť situácie lyrického subjektu.
