Dve knihy v jednom zrkadle

Pripomeňme si, že posledná 52. kapitola prvej časti Cervantesovho románu Dômyselný hidalgo don Quijote z Manche sa končí bez konca. Ironicky ladené epitafy akoby naznačovali, že protagonisti románu sú už po smrti, avšak Ariostov verš Forse altro canterá con miglior plectro na konci kapitoly otvára dvere pre pokračovanie rozprávania.

Nevšedná dvojica protagonistov si veľmi rýchlo získala obľubu u širokého publika a kniha sa stala bestsellerom. Jej popularitu chcel vo svoj prospech využiť istý Alonso Fernández de Avellaneda, ktorý v roku 1614 vydal falošné pokračovanie pod názvom Druhý diel dômyselného hidalga dona Quijota z Manche, ktorý obsahuje tretiu výpravu a je to piata časť jeho dobrodružstiev. Napísať pokračovanie knihy cudzieho autora nebolo v rozpore s dobovou poetikou, ktorá takéto postupy akceptovala. Dokonca aj samotný Cervantes v spomenutom Ariostovom verši pripustil, že autorom pokračovania môže byť niekto iný. Anonymný autor, ktorý sa skrýval pod pseudonymom Fernández de Avellaneda, ho však v predslove očiernil a vysmieval sa mu. Apokryf bol pre Cervantesa impulzom, aby urýchlene dokončil vlastné pokračovanie. Vyšlo v roku 1615 pod názvom Druhá časť dômyselného rytiera Dona Quijota z Manche, len šesť mesiacov pred smrťou autora. V záujme odlíšiť sa od apokryfu Cervantes v názve zmenil hidalga na rytiera a Avellanedovo označenie „druhý diel“ nahradil výrazom „druhá časť“. Obidve časti vyšli spolu v roku 1617 v Barcelone pod názvom Don Quijote de la Mancha a takto sa vydávajú aj v súčasnosti.

Druhá časť Dona Quijota je iný, nový román, ale nemysliteľný bez prvej časti. Desať rokov, ktoré uplynuli medzi vydaním prvej a druhej časti knihy, Cervantesovi poskytli dostatočný priestor na to, aby svoje dielo od základu premyslel a pokúsil sa o jeho geniálnu modifikáciu aj s ohľadom na Avellanedovu výzvu. Do fikčného sveta románu z roku 1615 Cervantes včlenil román z roku 1605. Mimorománová (extradiegetická) skutočnosť – prvá časť Dona Quijota z roku 1605 – sa stala súčasťou vnútroliterárnej (diegetickej) skutočnosti druhej časti z roku 1615. Don Quijote a Sancho sa dozvedia, že sú postavami knihy, ktorá bola o nich napísaná, a vyjadrujú svoje názory o nej, ako aj pochybnosti o dôveryhodnosti jej autora, ktorým je maurský historik Cide Hamete Benengeli.

Don Quijote a Sancho žijú vo svete, v ktorom sú literárnymi „celebritami“. Na svojej tretej výprave, na ktorú sa dvojica vyberie v 8. kapitole, stretáva ľudí, ktorí čítali prvú časť románu a poznajú bláznovstvo dona Quijota. Vytvárajú okolo neho falošnú rytiersku realitu, aby ním ľahšie manipulovali (Samson Carrasco, vojvodovia, ale aj samotný Sancho ako tvorca „začarovanej“ Dulciney, keď svojmu pánovi v 10. kapitole predstaví ako Dulcineu obyčajnú sedliačku). Donovi Quijotovi sa postupne rozpadá svet, ktorý si vo svojej fantázii vytvoril, a zomiera ako Alonso Quijano.

Cervantes sa majstrovsky vyrovnal aj s Avellanedovým apokryfom. V predslove k druhej časti románu s nadhľadom zareagoval na Avellanedove útoky na jeho vek a ochrnutú ruku – následok poranenia, ktoré utŕžil v slávnej bitke proti Turkom pri Lepante. Autorovi apokryfu adresuje satirický príbeh o nafúknutom psovi. Ten skrýva odkaz, že napísať dobré pokračovanie románu nie je ľahká vec, lebo nestačí len prebrať postavy a „nafúknuť“ ich, ako to urobil Avellaneda. Cervantesove postavy dozreli až do takej miery, že svojmu autorovi pomohli zdiskreditovať Avellanedov apokryf. Keď sa Don Quijote a Sancho dozvedia o existencii falošného pokračovania, podniknú kroky, aby legitímne popreli jeho autenticitu. Čitateľ v druhej časti Dona Quijota vstupuje do čoraz komplikovanejšieho sveta intertextuality a metafikcie. Práve tento svet sa vám pokúsime priblížiť v špeciálnej prílohe budúcich čísel Verzie.

Keď postavy kritizujú svojho autora

Kapitoly zaradené do tohto čísla sú súčasťou prvých siedmich kapitol druhej časti Cervantesovho Dona Quijota, zasadených do domáckej atmosféry a koncipovaných ako rozhovory medzi hlavnými postavami románu. Anglický hispanista A. Close ich prirovnáva k ouvertúre, lebo sa v nich ako v predohre k opere odkrývajú hlavné témy, ktoré sa budú v románe rozvíjať (bláznovstvo verzus rozumnosť dona Quijota, kritická recepcia knihy z roku 1605, jej pravdivosť či nepravdivosť, prípravy na tretiu výpravu).

Predchádza ich prvá kapitola, ktorá prepája dej prvej časti románu s dejom druhej.¹ Spojivom medzi oboma časťami románu je aj Cide Hamete Benengeli, ktorý je ako rozprávač explicitne prítomný hneď v prvej vete.² Desať rokov, ktoré uplynuli od vydania prvej časti, Cervantes v románe kondenzoval do jedného mesiaca. Po mesiaci farár s holičom navštívia dona Quijota, aby zistili, či sa za ten čas vyliečil z bláznovstva. Rozhovor medzi nimi vypĺňa celú kapitolu. Keď je reč o štátnych záležitostiach, don Quijote hovorí rozumne, avšak upadá do bláznovstva, keď navrhne, že bezprostrednú tureckú hrozbu by odvrátili len potulní rytieri. Tí by podľa jeho slov nepredstavovali ani záťaž pre štátnu pokladnicu.³ Farár a holič ako predstavitelia vzdelanosti a rozumu mu v polemike o existencii potulných rytierov oponujú. Podľa farára je to len „fikcia, výmysel či rozprávka“. Don Quijote však ich existenciu, ako aj existenciu obrov považuje za takú „reálnu“ a „očividnú“, že ju kladie na roveň s existenciou významných historických postáv. Za touto na prvý pohľad absurdnou polemikou sa skrýva otázka o pravdivosti fikcie, o ktorej budú postavy diskutovať aj v 3. kapitole a ktorá sa v tej či onej podobe objavuje v celom Cervantesovom románe.

1) Preklad tejto kapitoly je v 1. čísle časopisu Verzia z roku 2025.
2) Pozíciu a funkcie tohto fiktívneho autora Cervantes v pokračovaní románu akcentuje ešte výraznejšie na rozdiel od Avellanedu, ktorý ho nahradil pokresťančeným Aragóncom Alisolánom a jeho funkciu zredukoval len na nazbieranie a zapísanie dobrodružstiev dona Quijota.
3) Španielsko v prvej polovici 17. storočia vyhlásilo rad štátnych bankrotov, ktoré viedli k celkovému úpadku krajiny. Vyhnanie Moriskov (1609) a korupcia za vlády Filipa III. krízu, ktorá našla odraz aj v Cervantesovom Donovi Quijotovi z roku 1615, ešte viac prehĺbili.

S hlasitým príchodom Sancha Panzu v druhej kapitole sa ukončil rozhovor dona Quijota s farárom a holičom, ktorí skonštatovali, že don Quijote sa prejavuje ako blázon len v záležitostiach rytierstva, okrem nich však uvažuje rozumne. Tým sa v podstate úloha farára a holiča v druhej časti románu naplnila a objavia sa až v záverečnej 74. kapitole.

V druhej kapitole je čitateľ svedkom zábavného rozhovoru medzi donom Quijotom a Sanchom Panzom. Prekvapí ho zmena v charaktere Sancha Panzu, ktorý si čoraz viac uvedomuje svoju dôležitosť. Don Quijote Sancha požiada, aby mu bez príkras porozprával, čo ľudia hovoria o jeho udatnosti a hrdinských činoch. Sancho sa úlohy zhostí sebaisto a bez okolkov vyhlási, že ľud ho považuje za blázna a jeho – Sancha – za hlupáka. Zo Sanchovej „bilancie“ stavu verejnej mienky vyplýva, že rytierske dobrodružstvá dona Quijota, ktorými chcel získať slávu ako hrdinovia jeho obľúbených kníh, ľud vníma kriticky, ba až posmešne. Náš hrdina však čoskoro spozná inú podobu slávy. Je to sláva literárnej postavy, ktorou sa don Quijote stal, keď mu Sancho oznámil, že bakalár Samson Carrasco prišiel zo Salamanky so správou, že o ich dobrodružstvách už bola napísaná kniha.

Príchodu Samsona Carrasca v 3. kapitole predchádza kratšia pasáž venovaná úvahám dona Quijota o autorovi, ktorý spísal jeho dobrodružstvá. Už počas prvých dvoch výprav si náš hrdina viackrát predstavoval, ako jeho odvahu a slávne skutky opíše múdry čarodejník, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou jeho imaginárneho sveta. Teraz sa však dozvedá, že kniha už je napísaná, a hoci Sancho skomolil meno jej autora (namiesto Benengeli ho nazval Berenjena – Baklažán), bolo mu jasné, že to nie je autor, akého si predstavoval. Skutočnosť, že autorom je maurský historik, ho znepokojila. Vzhľadom na jeho etnický pôvod sa obával, či bol autor pri písaní jeho histórie nestranný a objektívny.

Bakalár Samson Carrasco má v druhej časti Dona Quijota z roku 1615 kľúčovú funkciu. Je predstaviteľom miestnej inteligencie, ako boli v prvej časti farár s holičom, avšak na rozdiel od farára, ktorý bol graduovaný na menej významnej univerzite v Sigüenze, Samson získal titul bakalára na slávnej univerzite v Salamanke, čo akcentuje jeho dôležitosť. V druhej časti Dona Quijota Samson Carrasco preberá dvojnásobnú funkciu, ktorú v prvej časti zohrávali farár a holič v diskusii o knihách a pri návrate dona Quijota domov. Kým v prvej časti postavy diskutujú najmä o rytierskych románoch, v druhej časti sa pozornosť koncentruje na samotný román z roku 1605. Na konci prvej i druhej časti románu je don Quijote ako obeť klamu, či skôr sebaklamu, prinútený k návratu domov.

Samson Carrasco, tento všetkými masťami mazaný potmehúd, ako ho prezentuje rozprávač, je prvou z postáv druhej časti románu, ktorá v donovi Quijotovi živí ilúzie o rytierstve s cieľom ovplyvniť ho. Naoko akceptuje jeho bláznovstvo a prispôsobuje sa jeho iluzórnemu svetu, správa sa k nemu s maskovanou iróniou, nazýva ho „slávnym rytierom“ a s nadšením mu referuje o mimoriadnom úspechu knihy a jej šírení vo svete.⁴

4) Ústami bakalára Cervantes prezentuje prvú recepciu svojho diela. V uvádzanom prehľade vydaní Dona Quijota znalci nachádzajú menšie nepresnosti, faktom však ostáva, že vydavateľský úspech bol nečakane veľký. E. Martínez Mata si všíma, že medzi vydaniami paradoxne absentujú práve knihy z vydavateľstva Robles, ktorému ako jedinému Cervantes predal autorské práva.

Včlenenie Dona Quijota z roku 1605 do románu z roku 1615 bol geniálny Cervantesov ťah. Umožnil komentovať publikovaný text ústami románových postáv. Don Quijote z roku 1605 je v tretej kapitole predmetom vášnivej diskusie, ktorá sa rozprúdi medzi Carrascom a románovou dvojicou. V momente, keď sa don Quijote a Sancho dozvedia, že o nich bol napísaný román, nadobúdajú dvojitú existenciu: „reálnu“ a literárnu (textovú). Dalo by sa povedať, že prechádzajú krízou identity, lebo ako postavy patriace do „reality“ románu z roku 1615 sa musia správať v súlade so svojou literárnou reputáciou či „literárnou“ identitou z románu z roku 1605. Žijú tak viac zo svojej minulosti ako zo zamerania na budúcnosť a jej prísľuby. Don Quijote žije zo slávy, ktorá ho na tretej výprave predchádza. Nie je to však rytierska sláva, ale sláva literárnej postavy, ktorá je paródiou rytierstva. Cervantesova irónia je krutá. Don Quijote sa nevníma tak, ako ho vnímajú postavy okolo neho.

Na druhej strane vďaka dvojitej identite získavajú postavy dona Quijota a Sancha istú slobodu vo vzťahu k autorovi knihy, ktorej sú protagonistami. Postavy z fiktívneho (diegetického) sveta prenikajú do reálneho (extradiegetického) sveta autora. Začínajú hodnotiť, či ich autor opísal verne, vyjadrujú svoje pochybnosti o jeho kompetenciách, vyčítajú mu chyby a nepresnosti v deji, ktorých sa v knihe, ktorej sú protagonistami, dopustil. Prostredníctvom geniálneho využitia naratívnej metalepsy nám Cervantes v 3. kapitole ponúka prvú literárnu kritiku vlastného diela.

V diskusii medzi postavami prichádza na pretras aj otázka, či mal alebo nemal Benengeli ako kronikár zamlčať niektorý z nekonečného počtu výpraskov, ktoré utŕžil don Quijote. Kým Sancho Panza pritakáva, že rad výpraskov je „holou pravdou“, don Quijote argumentuje tým, že udalosti, ktoré neovplyvňujú pravdivé podanie príbehu, je lepšie zamlčať už len z úcty k autorite hrdinu. V tomto ironickom kontexte Samson Carrasco, „znalec“ Aristotelovej Poetiky, vyhlási, že iné je písať ako básnik a iné písať ako historik, že básnik môže vyrozprávať alebo ospievať udalosti nie také, aké boli, ale aké by mali byť; kým historik ich musí opísať, aké boli, bez toho, aby k nim čosi pridal alebo z nich čosi ubral.

Opätovne sa tu konfrontujeme s otázkou o pravdivosti fikcie, o ktorej debatoval don Quijote s farárom v 1. kapitole. Hranice medzi históriou a poéziou (resp. fikciou) boli v tej dobe difúzne. Kým v stredoveku sa fikcia považovala za klamstvo či „výmysel“, v kontexte exotických zámorských objavov 16. storočia prevládala tendencia miešať históriu s fikciou. Kronikári Nového sveta s obľubou používali imagináciu pri opisoch exotickej prírody a pri pomenovaní novoobjavených území a ich obyvateľov sa neraz inšpirovali obľúbenými rytierskymi románmi (Kalifornia, Patagónia). Na druhej strane knihy o rytierskych dobrodružstvách sa čitateľom predkladali ako „história“. Také vnímanie umocňoval aj topoi nájdeného rukopisu, keď sa dielo prezentovalo ako „preklad“ zo starodávneho jazyka nejakého historického dokumentu. Pripomeňme, že na tomto postupe Cervantes vystaval aj svoj román, ktorý prezentuje ako „pravdivú históriu“⁵. Prívlastok pravdivá tu však má nielen ironické konotácie (autorom je arabský kronikár), ale aj kritické. Cervantes kritizuje falošných „kronikárov“ a vysmieva sa dôverčivosti publika, ako sme už o tom písali aj v súvislosti s objavom tzv. „olovených kníh“, keď sme v minulom čísle Verzie komentovali poslednú kapitolu prvej časti románu. Pomocou irónie Cervantes relativizoval výlučný nárok histórie na pravdivosť. Samotná postava dona Quijota, ktorého bláznovstvo je dôsledkom nerozlišovania medzi rytierskou fikciou a historickou skutočnosťou, je dôkazom toho, že aj fikcia a fiktívne postavy môžu byť pravdivými.

5) V španielčine neexistoval ani výraz, ktorým by sa dal odlíšiť román od historického spisu, obe sa označovali slovom historia.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!