Autori a autorky tohto čísla

Oleksij Čupa

(1986) sa narodil v Makijivke na Donbase. Vyštudoval odbor chemický technológ na priemyslovke a ukrajinskú filológiu na Doneckej národnej univerzite. Po skončení štúdia pracoval ako strojník v Makijivskom metalurgickom závode.

Ukrajinčinu sa začal intenzívne učiť ako šestnásťročný, pretože sa mu na písanie zdala vhodnejšia ako ruština. Dnes hovorí, že premýšľa v ukrajinčine, ale nadáva stále po rusky. Serióznemu písaniu sa venuje od svojich dvadsiatich rokov. V roku 2008 sa zúčastnil vo Ľvove na slame (Slam poetry) a rozhodol sa zorganizovať podobnú udalosť aj v Donecku, kde táto iniciatíva pretrvala niekoľko ročníkov.

V dôsledku vojny na Donbase sa Oleksij Čupa v roku 2014 presťahoval na západ Ukrajiny. V roku 2015 získal štipendium v programe Gaude Polonia (Poľsko) a prvýkrát sa mohol venovať výlučne literatúre. Jeho knihy Бомжі Донбасу (Bezdomovci Donbasu) a 10 слів про Вітчизну (10 slov o vlasti) sa v roku 2014 dostali do širšieho výberu ocenenia Kniha roka BBC. V roku 2015 sa stal finalistom Literárnej ceny Josepha Conrada. Okrem uvedených diel je autorom básnických zbierok Українсько-російський словник (Ukrajinsko-ruský slovník), 69, Кома (Čiarka) a prozaických kníh Казки мого бомбосховища (Rozprávky môjho protileteckého krytu), Акваріум (Akvárium) a Вишня і я (Višňa a ja).

Ziemowit Szczerek

(1978) je poľský novinár, prozaik a esejista. Vyšli mu romány Przyjdzie Mordor i nas zje, czyli Tajna historia Słowian (Príde Mordor a všetkých nás zje alebo Tajné dejiny Slovanov, 2013), Siódemka (Sedmička, 2014), Sivý dym (Siwy dym, preložil P. Oriešek, Literárna bašta, 2020), Cham z kulą w głowie (Sedliak s guľkou v hlave, 2020) a Baciary z piekła rodem (Baťari z pekla, 2026). Je autorom reportáží o Ukrajine Tatuaż z tryzubem (Tetovačka z trojzubcom, 2015), Wymyślone miasto Lwów (Vymyslený Ľvov, 2022) a reportážnych kníh o strednej a východnej Európe Międzymorze (Medzimorie, 2017), Via Carpatia (2019), Końce światów (Konce svetov, 2025). Spolupracuje s denníkom Gazeta Wyborcza, časopismi Polityka, Nowa Europa Wschodnia a Krytyka Polityczna. Je textárom punkovo-folkovej skupiny Hańba!. Práva na sfilmovanie knihy Sedliak s guľkou v hlave kúpila v roku 2021 americká produkčná spoločnosť HBO. Žije v Krakove.

Iulian Ciocan

(1968) sa narodil v Kišiňove vo vtedajšej Moldavskej sovietskej socialistickej republike, terajšej Moldavskej republike. Po rozpade Sovietskeho zväzu, v tzv. prechodnom období, vyštudoval na Sedmohradskej univerzite v rumunskom Brašove rumunskú filológiu. Píše prózu, ale pôsobí aj ako literárny kritik a komentátor rádií Slobodná Európa a Vocea Basarabiei (Hlas Besarábie).
Ciocan debutoval románom Înăinte să moară Brejnev (2007; čes. Než zemřel Brežněv, 2009), po ktorom nasledovali prózy Svet podľa Sašu Kozaka (Tărâmul lui Sașa Kozak, preložila Hildegard Bunčáková, Kalligram, 2015), Iar dimineata vor veni rușii (2015; po česky A ráno přijdou Rusové, 2021), Dama de cupă (2018; po česky Srdcová dáma, 2020), Clovnul (2021; po česky Klaun, 2023) a Lica (2026).

Uladzimir Arlov

(1953) je bieloruský básnik, prozaik a esejista. Vyštudoval históriu na Bieloruskej štátnej univerzite v Minsku. Pracoval ako učiteľ dejepisu, redaktor a novinár. Je autorom viac ako dvadsiatich prozaických kníh a niekoľkých básnických zbierok. Debutoval začiatkom sedemdesiatych rokov v samizdatoch Блакітны ліхтар (Modrý lampáš, vychádzal v rokoch 1971 – 1974) a Мілавіца (Venuša, vychádzala v rokoch 1974 – 1976). Od roku 1989 je členom bieloruského PEN klubu a nezávislého Zväzu bieloruských spisovateľov. V roku 1996 ho prepustili z vydavateľstva Мастацкая літаратура za „vydávanie pochybnej historickej a inej literatúry“. V roku 2007 boli jeho diela vyradené z bieloruských učebníc. Medzi jeho najznámejšie historické prózy a eseje patria Таямніцы полацкай гісторыі (Tajomstvá polockej histórie, 1995), Адкуль наш род (Pôvod nášho rodu, 1996), Рэквіем для бензапілы (Rekviem pre motorovú pílu, 1998), Сланы Ганібала (Hanibalove slony, 2001), Ордэн Белай Мышы (Rád bielej myši, 2003), Каханак яе вялікасці (Milenec jej veličenstva, 2004), Час чумы (Čas moru, 2005), Танцы на горадам (Tance nad mestom, 2017) a básnické zbierky Паром празь Ля-Манш (Trajekt cez La Manche, 2006), Усё па-ранейшаму толькі імёны зьмяніліся (Všetko po starom, zmenili sa len mená, 2009), Сьвецяцца вокны ды нікога за імі (Okná svietia a za nimi nikto, 2012), Краіна Ур (Krajina Ur, 2018).

Vaľžyna Mort

Foto: Kapitonova

(1981) je bieloruská poetka a prekladateľka. Študovala na Minskej štátnej lingvistickej univerzite. Píše po bielorusky a po anglicky. Vydala básnické zbierky Я тоненькая як твае вейкі (Som tenká ako tvoje mihalnice, 2005), Эпідэмія ружаў (Epidémia ruží, 2017), Factory of Tears (Továreň sĺz, 2008), Collected Body (Pozbierané telo, 2011), Песні для мёртвых і ўваскрэслых / Music for the Dead and Resurrected (Piesne pre mŕtvych a vzkriesených, 2022). Od roku 2005 žije v USA, kde prednáša na Cornellovej univerzite.

Laura Gustafsson

(1983) je autorka prózy a dramatických textov pre divadlo, rozhlas i televíziu, s tvorivým presahom do oblasti súčasného výtvarného umenia. Gustafs­son skúma intersekcionálne vzťahy medzi jazykom, mocou a telesnosťou. Vo svojich dielach sa systematicky zaoberá otázkou postavenia zvieraťa a medzidruhovými vzťahmi, pričom spochybňuje mýty, na ktorých je postavený antropocentrický pohľad na svet. Laura Gustafsson vydala sedem románov, z ktorých predposledný Mikään ei todella katoa (V skutočnosti nič nezmizne, 2023) bol nominovaný na Cenu Finlandia. Od roku 2012 spolupracuje s výtvarnou umelkyňou Terike Haapoja. Ich spoločná tvorba, ktorú prezentujú po celej Eurázii, má silný posthumanistický étos, centrálnou témou sú práva zvierat. Za projekt Toisten Historia (História tých druhých) im bola udelená štátna cena za mediálne umenie. Gustafsson je vegánka, žije a tvorí v Helsinkách.

Alek Popov

(1966 – 2024) patril k najvýraznejším, najoceňovanejším a v zahraničí najprekladanejším osobnostiam modernej bulharskej literatúry. Po absolvovaní elitného Národného gymnázia starých jazykov a kultúr v Sofii vyštudoval bulharskú filológiu na Sofijskej univerzite sv. Klimenta Ochridského. Neskôr pôsobil v Národnom múzeu literatúry, viedol Dom detskej knihy, pracoval ako šéfredaktor literárneho časopisu Родна реч (Rodná reč) a pôsobil aj v diplomatických službách ako kultúrny atašé na bulharskom veľvyslanectve v Londýne. Bol riadnym členom Bulharského PEN klubu a od roku 2012 členom korešpondentom Bulharskej akadémie vied. V poviedkach, novelách, esejach i románoch s osobitou iróniou a sarkazmom reflektoval traumu a chaos raného postkomunistického obdobia, kedy dravá realita spoločenskej transformácie nekompromisne ničila niekdajšie ideály a každodennosť bola presýtená absurditou, trápnosťou i morálnou dezorien­táciou. Medzinárodné uznanie mu priniesla predovšetkým kultová diplomatická satira Мисия Лондон (Misia Londýn, 2001), ktorá sa stala naj­predávanejšou porevolučnou bulharskou knihou a dočkala sa mimoriadne úspešnej filmovej i divadelnej adaptácie. K jeho ďalším významným dielam patria romány Черната кутия (Čierna skrinka, 2007) a Сестри Палавееви в бурята на историята (Sestry Palavejevové v búrke de­jín, 2013). Za literárnu a dramatickú tvorbu získal množstvo prestížnych domácich i zahraničných ocenení. Jeho diela boli preložené do viac než pätnástich svetových jazykov.

Tõnis Tootsen

(1988) je estonský romanopisec, básník a překladatel. Studoval sémiotiku na Tartuské univerzitě a věnuje se také redakci, grafickému designu a práci se zvukem a videem. Jeho literární debut Nukumeister (Loutkář) vyšel v roce 2012. Výraznější pozornost získal románem Esimene päev (První den, 2016), rozsáhlým ručně psaným a ilustrovaným dílem, za které získal cenu Estonského kulturního fondu za literaturu. V roce 2021 vydal básnickou sbírku Uttu (Do mlhy).

V roce 2022 mu vyšel román Ahvide pasteet. Ühe ahvi mälestusi ja mõtteid (Paštika z opic. Vzpomínky a myšlenky jedné opice), satirický pohled na lidskou společnost z perspektivy opice. Kniha byla v roce 2023 estonským nominantem na Cenu Evropské unie za literaturu (EUPL) a získala zvláštní uznání poroty (Special Mention).

Tootsen v současnosti žije někde uprostřed lesů v jižním Estonsku.

Vasyľ Kožeľanko

(1957 – 2008) bol ukrajinský prozaik, básnik, dramatik a novinár. Býva označovaný za autora, ktorý uviedol do súčasnej ukrajinskej literatúry žáner alternatívnej histórie. Narodil sa v dedine Kamjana neďaleko Černivciv na Bukovine a s rodnou obcou zostal spätý prakticky celý život. Jeho cesta k literatúre nebola priamočiara. Študoval geodéziu, štúdium však nedokončil, pracoval v suvenírovej dielni aj v priemyselnom závode. Na vysokú školu nastúpil až ako dvadsaťšesťročný a v roku 1989 absolvoval Černiveckú univerzitu. Neskôr pôsobil v regionálnej žurnalistike, v rokoch 1990 – 1998 bol zástupcom šéfredaktora černiveckých novín Čas a publikoval aj politické komentáre.

Literárne debutoval poéziou v roku 1994, po štyridsiatke sa sústredil predovšetkým na prózu. Próza Дефіляда в Москві (Defilé v Moskve) vyšla najprv časopisecky v roku 1997, prvé knižné vydanie nasledovalo v roku 2000. Román sa stal jeho najznámejším dielom. Až do svojej predčasnej smrti písal romány, poviedky aj divadelné hry.

Miguel de Cervantes Saavedra

Foto: Wikipedia

(1547 – 1616) žil a tvoril v období tzv. Zlatého veku španielskej literatúry. Bol o sedem rokov starší ako William Shakespeare, zomreli vraj v jeden deň toho istého roku, aj preto sa 23. apríl oslavuje ako Svetový deň knihy a autorských práv. Začínal ako básnik. V roku 1571 sa zúčastnil na slávnej bitke s Turkami pri Lepante a bol ranený, odtiaľ pochádza jeho prezývka „jednoruký od Lepanta“. Počas plavby do vlasti, kde očakával slávnostné prijatie a zabezpečenie za odvahu a vojenské zásluhy, zajali loď piráti a Cervantes sa dostal na päť rokov do väzenia v Alžírsku. Po návrate do Španielska musel prekonávať rad osobných, rodinných aj umeleckých prekážok. V roku 1585 napísal historické drámy La Numancia (Numancia) a El Trato de Argel (Alžírske dobrodružstvo) a prvý diel pastierskeho románu Galatea. Živil sa ako vyberač daní a dávok múky a oleja pre španielsku armádu. Po obvinení zo sprenevery a nekalého konania sa dostal dvakrát do väzenia. V roku 1605 vyšiel jeho román o donovi Quijotovi, pôvodne zamýšľaný ako krátka zábavná novela. Vďaka nemu sa Cervantes stal známym a populárnym, dokonca nielen doma, ale aj v iných krajinách, no ako komický autor, hoci on chcel byť slávnym básnikom a dramatikom ako jeho večný rival Lope de Vega. Aj z toho pramení jeho irónia a úsmev s príchuťou trpkosti. V roku 1613 vyšli Novelas ejemplares (Príkladné novely), do ich prológu si vkreslil aj jediný – hoci len slovný – „autoportrét“. V roku 1614 vydal básnickú zbierku Viaje del Parnaso (Cesta na Parnas) a konečne mu svitla nádej na pokojnejší život. Opäť dúfal márne. V roku 1614 sa objavilo apokryfné pokračovanie príbehov o donovi Quijotovi od istého Avellanedu, kritické a posmešné. Cervantes musel rýchlo reagovať. Z osobne i umelecky ťažkej situácie vydoloval maximum: k prvému dielu dopísal druhý a stal sa tvorcom prvého moderného románu svetovej literatúry. V roku 1615 vydal ešte Ocho comedias y ocho entremeses (Osem komédií a osem medzihier). Posledný román Los trabajos de Persiles y Sigismunda (Útrapy Persilea a Sigismundy) vyšiel až po autorovej smrti.

Dnes je Cervantes najznámejším autorom španielskej literatúry, jeho meno nesie najvýznamnejšia literárna cena pre hispánskych autorov (Premio Cervantes) a štátna celosvetovo pôsobiaca inštitúcia zameraná na šírenie španielskeho jazyka a kultúry (Instituto Cervantes). A naplnila sa aj autorova poznámka, že nebude jazyka, do ktorého by jeho román o tragikomickom hrdinovi nepreložili.

Svätopluk Mikyta

(1973) je umelec a vysokoškolský pedagóg. Narodil sa v Čadci, vyrastal v Krušetnici na Orave. Študoval grafiku na VŠVU v Bratislave a ABK v Stuttgarte. V roku 2001 získal ročné tvorivé štipendium DAAD na Universität der Künste v Berlíne. Je laureátom Ceny Oskára Čepana (2009) a Strabag Art Award (2011), v roku 2022 bol nominovaný na Queen Sonja Print Award. Absolvoval množstvo rezidenčných pobytov v Európe aj USA.

Vo svojej tvorbe sa venuje kresbe, grafike a práci s archívnymi obrazovými materiálmi. Historické ilustrácie, mapy či tlače reinterpretuje, prekresľuje a vrství, čím vytvára nové významové súvislosti. Jeho diela sú zastúpené v slovenských verejných zbierkach aj v zbierkach MUDAM Luxembourg, The Art Institute of Chicago či Hungarian National Gallery v Budapešti.

Od roku 2009 žije v Iliji pri Banskej Štiavnici, kde spolu so Zuzanou Bodnárovou založil kultúrnu platformu Banská St a nica Contemporary. Od roku 2011 vedie Ateliér kresby a grafiky na FaVU v Brne.