Ostap Slyvynsky: Slovník vojny anotácia
Slová často strácajú svoje významy a nadobúdajú nové, vyprázdňujú sa a potom opäť napĺňajú. Počas vojny ešte o čosi viac. Na to poukazuje ukrajinský básnik a spisovateľ Ostap Slyvynsky v Slovníku vojny. Po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu pracoval ako dobrovoľník na železničnej stanici vo Ľvive, kde započul mnohé príbehy odídencov z celej krajiny. Z útržkov ich monológov a rozhovorov zostavil vlastný slovník vojny, v ktorom premeny významov zachytáva. Žánrovo sa teda pohybuje kdesi medzi reportážou a poéziou. Hoci niektoré scény pôsobia naozaj nepredstaviteľne, žiadna z nich nie je fikciou. Dávajú nám priestor nahliadnuť na konflikt z inej perspektívy, cez emočné prežívanie jednotlivcov.
Štylisticky boli texty v podstate nenáročné, vďaka čomu som mala pri preklade viac priestoru zamerať sa na lexikálnu rovinu: voliť čo najprirodzenejšie a autentické slová, no zároveň zachovať rovnaké citové podfarbenie ako v origináli. Chcela som docieliť najmä to, aby jednotlivé heslá pôsobili takisto silne a citlivo ako v origináli, čo sa mi, myslím, vo výsledku aj podarilo.
Ostap Slyvynsky: Slovník vojny
Slová často strácajú svoje významy a nadobúdajú nové, vyprázdňujú sa a potom opäť napĺňajú. Počas vojny ešte o čosi viac. Na to poukazuje ukrajinský básnik a spisovateľ Ostap Slyvynsky v Slovníku vojny. Po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu pracoval ako dobrovoľník na železničnej stanici vo Ľvive, kde započul mnohé príbehy odídencov z celej krajiny. Z útržkov ich monológov a rozhovorov zostavil vlastný slovník vojny, v ktorom premeny významov zachytáva. Žánrovo sa teda pohybuje kdesi medzi reportážou a poéziou. Hoci niektoré scény pôsobia naozaj nepredstaviteľne, žiadna z nich nie je fikciou. Dávajú nám priestor nahliadnuť na konflikt z inej perspektívy, cez emočné prežívanie jednotlivcov.
Štylisticky boli texty v podstate nenáročné, vďaka čomu som mala pri preklade viac priestoru zamerať sa na lexikálnu rovinu: voliť čo najprirodzenejšie a autentické slová, no zároveň zachovať rovnaké citové podfarbenie ako v origináli. Chcela som docieliť najmä to, aby jednotlivé heslá pôsobili takisto silne a citlivo ako v origináli, čo sa mi, myslím, vo výsledku aj podarilo.
Veronika Goldiňáková
Preložila: Veronika Goldiňáková
Redakcia: Marek Vadas
Vydal: N Press (2023)
Mariana Leky: Čo okom nevidíš
Román Čo okom nevidíš (Was man von hier aus sehen kann) súčasnej nemeckej spisovateľky Mariany Leky je v slovenskom prekladovom priestore jej prvým vydaným dielom, no v nemeckom kontexte ide o etablovanú a úspešnú autorku.
Dej románu sa odohráva v malej dedinke vo Westerwalde, kde je všetko zvláštnym spôsobom prepojené. Obyvatelia dediny sú veľmi svojskí, ba až bizarní, no za takmer rok práce na tomto románe mi každý (istým spôsobom) prirástol k srdcu. V texte cítiť magický realizmus, človečinu, je to román o živote, o smrti, o láske a o odhodlávaní sa prekonávať životné prekážky.
Text pozostáva z dvoch rovín. Prvú, nazvime ju „klasická“ dejová, tvorí rozprávanie Luisy, vnučky istej starej ženy, ktorá dokáže predpovedať smrť. Zakaždým, keď sa jej v sne zjaví okapia – kríženec tapíra, antilopy a zebry, niekto zomrie. Druhá je podprahová, založená na nádherných metaforických obrazoch a symboloch. Veď aj samotný názov knihy hovorí, že sú veci, ktoré skrátka okom nevidíme. Text sa vyznačuje múzickosťou, niektoré pasáže nerušene plynúcim rytmom. Práve tieto špecifiká boli prekladateľskými orieškami, nad ktorými som strávil dosť dlhý čas, aby sa mi podarilo zachovať nielen významovú, ale i výrazovú rovinu originálu. Autorkin idiolekt je osobitý, veľmi ma oslovil. Nabaľuje na seba súvetia, ale text prirodzene plynie, frekventovane využíva metafory a symboly, ale nie je patetická, naopak – miestami prekvapí satirickým či vtipným momentom.
Mariana Leky je výnimočná autorka a veľmi sa teším, že som mohol ako prvý priniesť jej dielo slovenským čitateľom a čitateľkám. Mal som možnosť participovať so svojou predstavou aj na tvorbe obálky, čo nie je pravidlom, a veľmi to oceňujem.
A na záver už iba myšlienka, ktorú som si odniesol z románu ja – neprestávajme veriť, aj keď sa prekážky zdajú byť neprekonateľné, nedajme sa odradiť pohŕdavými pohľadmi, aj keď to občas môže byť ťažké. Skúsme niekedy vnímať to, čo okom nevidíme.
Andrej Zahorák
Preložil: Andrej Zahorák
Redakcia: Zuzana Šmatláková
Korektúry: Zuzana Šmatláková
Obálka: Monika Juríková
Vydal: Ikar (2023)
Ajelet Gundar-Gošen: Tam, kde číha vlk
Spisovateľka, scenáristka a vyštudovaná psychologička Ajelet Gundar-Gošen (1982) patrí do novej vlny modernej izraelskej literatúry. V slovenčine doteraz vyšli vo vydavateľstve Artforum tri z jej kníh: Prebúdzanie levov (2017), Klamárka (2019) a Tam, kde číha vlk (2023). Najnovší román vyšiel v mojom preklade a Gundar-Gošen v ňom opäť prináša čitateľom napínavý príbeh s prepracovanou psychológiou postáv – tentoraz o matke, ktorá začne podozrievať svojho syna zo smrti jeho spolužiaka. Medzi ústredné témy, ktoré autorka zakomponovala do deja, patria migrácia, rasizmus, šikanovanie a komplikovaný vzťah matky s dospievajúcim synom. Tento knižný triler ma oslovil už pri čítaní prvých strán aj vďaka dynamike deja, pútavému štýlu a výbornej zápletke, preto ma veľmi potešilo, keď som od vydavateľa dostal ponuku sprostredkovať ho slovenskému čitateľovi.
Pri preklade ma okrem iného potrápili pre jazyk príznačné dlhé súvetia, slovné hry a obrazné pomenovania. Na dôvažok, hebrejčina so sebou prináša špecifické úskalia, ide o jazyk s takmer tritisícročnou literárnou tradíciou a niekedy je takmer nemožné preniesť všetky vrstvy významov a rôzne historické, kultúrne a náboženské alúzie. Naopak, v hovorovej podobe je hebrejčina veľmi úsporná, priamočiara, všetci hovoria otvorene, bez obalu a neexistuje ani vykanie. V slovenčine by takýto text vyznel ochudobnene, a preto je potrebné ho neraz obohacovať.
Michal Vlk
Preložil: Michal Vlk
Redakcia: Eva Piovarcsyová
Korektúry: Silvia Bálintová
Dizajn a grafická úprava: Mária Rojko s použitím ilustrácie Agnesy Sigetovej
Vydal: Artforum (2023)
Janne Teller: Nič
Spisovateľka Janne Teller nás v knihe Nič konfrontuje s tým, s čím sú konfrontovaní jej protagonisti a protagonistky. Dospievajúci siedmaci na jednej dánskej základnej škole sa snažia presvedčiť svojho skeptického spolužiaka, že život má zmysel a na svete sú veci, na ktorých záleží: sandálmi počnúc, panenstvom pokračujúc a odťatím prsta končiac. Vlastne nekončiac… Keď začnú tie veci zhromažďovať, roztáča sa špirála, ktorá sa nedá zastaviť.
Príbeh má viacero rovín. Ilustruje nedostatok komunikácie medzi dospelými a ich potomkami, čo je ukryté aj v názve fiktívneho miesta, kde sa dej odohráva (Tæring – v dánčine znamená rozklad, korózia). Vypovedá o skupinovom tlaku a o tom, čo nás núti zachádzať za hranicu empatie. Aby sa oblúkom vrátil k večnej otázke, či má život zmysel a na čom skutočne záleží. Text je skondenzovaný do niečo vyše sto strán, úsporný jazyk si preto vyžadoval pozornú a tvorivú prácu prekladateľky i jazykovej redaktorky. Na rovine lexiky sa bolo treba vyhrať s niektorými atribútmi, ktoré sa spájali s menami protagonistov (dámička Werné ako prezývka spolužiaka Wernera, v dánčine „dame Werner“). Ale práve strohosť jazyka bola skutočnou prekladateľskou výzvou. Knihe dominuje určitá refrénovitosť a figúry stupňovania: Nič. Vôbec nič. Ničovaté nič. Je intenzívna, nedá vydýchnuť, nedá sa nedočítať. Vzbudzuje rozhorčenie, sklamanie, údiv. Napriek rozpačitému prijatiu po prvom vydaní v roku 2000 bola preložená do viac než tridsiatich jazykov a vznikli podľa nej divadelné inscenácie, opera i film.
Katarína Motyková
Preložila: Katarína Motyková
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Jazyková korektúra: Darina Kližanová
Redaktorka edície: Renáta Deáková
Vydal: Zelený kocúr (2023)
László Krasznahorkai: Satanské tango
Satanské tango je prvým románom Lászlóa Krasznahorkaiho a ostal pravdepodobne tým najznámejším. Väčšina recenzií a kritík ho dodnes označuje za majstrovské dielo apokalypsy.
Okrem skazy sa však v knihe tematizuje tiež neustále úsilie sa z nej vymaniť, hoci aj nesprávnymi nástrojmi. Dej predstavuje akýsi kolobeh deštrukcie a znovuzrodenia, pričom nový, veľmi neistý život sa buduje iba na tom, čo zhorí do tla.
Dej sa odohráva v neurčitom čase, no z náznakov vieme odčítať, že sa pravdepodobne nachádzame pred kolapsom socializmu a nástupom dravého, bezohľadného kapitalizmu, pričom postavy sú ideálnymi obeťami oboch systémov.
Opustená poľnohospodárska osada v krachujúcej ekonomike stratila svoj spoločenský význam a posledné, čo v nej doposiaľ dokonale nezhnilo, sú ľudia, alebo skôr ich bezduché telesné schránky, ktoré sa životom pretĺkajú len vďaka občasným brigádam, pokleslým avantúram a lacnému alkoholu: čakajú na spásu.
Výzvou pri preklade Lászlóa Krasznahorkaiho je najmä zložitá syntax. Mojím cieľom bolo neskrátiť ani jedinú vetu, napriek tomu, že niektoré siahajú cez pol strany. Tieto vety majú takmer až hudobný rytmus, preto preklad z veľkej časti pripomínal skladanie mozaiky. Človek presúva časti súvetí, kým nevznikne aká-taká harmónia. Pri žiadnom inom preklade som nemusela tak často čítať celé pasáže nahlas. Problémom pri preklade bolo aj striedanie jazykových registrov. Kým dialógy sú veľmi šťavnaté a často nespisovné, jazyk rozprávača je filozofický, náročný, plný referencií… Napokon som sa nebála používať ani niektoré nárečové výrazy a okrajovejšie registre slovenského jazyka.
Tímea Beck
Preložila: Tímea Beck
Editorka: Gabriela Magová
Redakcia a korektúry: Jana Vicenová
Grafika: Matej Vojtuš
Vydal: Brak (2023)
Fernando Pessoa: Oáza v neistote
Prekladanie mŕtvych autorov je ako vyvolávanie duchov. Obzvlášť riskantné je to v prípade portugalského básnika Fernanda Pessou (1888 – 1935), ktorého nové texty sa objavovali ešte aj desaťročia po jeho smrti.
Pessoa sa narodil pred 135 rokmi, ale vo svojich básňach sa nám prihovára ako náš súčasník. Portugalci tvrdia s úsmevom, že ich štyria najvýznamnejší poeti sú Fernando a jeho tri heteronymá. Pessoa okrem básní „písal“ aj básnikov. Traja najvýznamnejší si našli miesto aj v tejto knihe, v prvej slovenskej reprezentatívnej zbierke geniálneho portugalského barda modernizmu. Ide o Alberta Caeira, Ricarda Reisa a Álvara de Campos. Pessoova výnimočnosť spočíva v tom, že sa dokázal odosobniť a vdýchol život naskrze rozdielnym literárnym osobnostiam. Jeho heslo bolo „buď mnohoraký ako vesmír“, pričom chcel „precítiť všetko na každý spôsob“.
Pessoa si v neistote 20. storočia našiel svoju oázu v literatúre, poézii a jazyku. Pri prekladaní som mal šťastie, že som natrafil na skvelých spolupracovníkov v osobe básnika Ivana Štrpku, amerického prekladateľa a špecialistu na Pessoovo dielo Richarda Zenitha, ako i akademického maliara Karola Felixa, autora majstrovskej obálky knihy. Výber dotvárajú aj preklady jeho anglických básní, ľudových štvorverší a aforizmov. Pohľad do zákulisia prekladu, opis tvorivého procesu a jednotlivých príkladov ťažkostí a radostí či prekladateľských stratégií by si vyžadovali hneď niekoľko osobitných esejí.
Sentencie, maximy a aforizmy boli Pessoovou silnou stránkou. Na záver uvádzam prvú a poslednú z nich ako príklady oslobodzujúco paradoxnej tvorby „mĺkveho fantóma portugalského poludnia“:
„Noriem niet. Všetci ľudia sú výnimky z pravidla, ktoré neexistuje.“
„Sloboda je možnosť izolácie. Ak nie si schopný žiť sám, narodil si sa ako otrok.“
Peter Zsoldos
Preložil: Peter Zsoldos
Projektový manažment: Zuzana Chudíková
Jazyková redakcia: Katarína Jusková
Dielo na obálke: Karol Felix
Grafický návrh obálky a sadzba: Aurélia Garová
Vydal: Portugalský inštitút (2023)