Keď zahučia sirény

Keď začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia vypukla vojna na území bývalej Juhoslávie a krajina sa začala rozpadať, bol to šok nielen pre Európu, ale aj pre jej obyvateľov. Zárodky vojnového konfliktu však treba hľadať ešte pred vznikom tohto posledného juhoslovanského štátu (u nás populárne prezývaného Titova Juhoslávia).

„Prvá“ Juhoslávia sa zrodila z Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré vzniklo v roku 1918. „Druhá“ Juhoslávia bola zas dieťaťom druhej svetovej vojny a bola etnicky a nábožensky mimoriadne rozmanitou krajinou. Druhá svetová vojna na území Juhoslávie nebola len vojnou ideológií, ale v značnej miere aj občianskou vojnou jednotlivých juhoslovanských národov a náboženských skupín. V konflikte v 90. rokoch sa tieto rany opäť otvorili a po starých naratívoch sa siahalo aj v nových konfliktoch.

Juhoslávia, ktorá vznikla po druhej svetovej vojne – Juhoslovanská federatívna ľudová republika (Federativna Narodna Republika Jugoslavija) pozostávala zo šiestich federatívnych republík (Srbsko, Chorvátsko, Slovinsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora a Macedónsko), dvoch autonómnych provincií (Vojvodina, Kosovo a Metochia), šiestich národov (srbský, chorvátsky, slovinský, bosniansky, čiernohorský a macedónsky), troch hlavných náboženských skupín (pravoslávnych kresťanov, ku ktorým patrila väčšina Srbov, Čiernohorcov a Macedóncov, rímskych katolíkov – väčšinou Chorvátov a Slovincov – a moslimov, prevažne obyvateľov regiónov Bosny a Hercegoviny, juhozápadného Srbska, Kosova a Metochie – väčšinou etnických Albáncov) a mnohých ďalších národností a etnických skupín. To znamená, že v tejto federácii existovalo okrem iného aj rozlišovanie medzi národnostnými a náboženskými identitami. „Národný koncept“ sa stal mimoriadne dôležitým, keďže sa vzťahoval v prvom rade na „ľud“ (napr. Srbov, Chorvátov), nie na inštitucionalizovanú politickú štruktúru (štát alebo napr. republiku). Preto bola Juhoslávia de facto jedným štátom, hoci nepozostávala z jedného národa (napriek snahe juhoslovanských vodcov propagovať „juhoslovanský národ“ nad rámec už uznaných Srbov, Chorvátov a ďalších národov). Rozdielne interpretácie národnej zvrchovanosti a práva na sebaurčenie sa neskôr stali ústredným problémom v konflikte počas 90. rokov.

Pochopenie tohto stavu, minimálne jeho podstatných čŕt, je dôležité, keďže táto diverzita a vzájomné etnické napätia, ktoré existovali ešte pred druhou svetovou vojnou aj počas nej, zohrali dôležitú úlohu v neskoršej histórii Juhoslávie a pri jej rozpade. Názov juhoslovanského štátu (FNRJ) sa odvtedy zmenil ešte dvakrát. Ústavnými zmenami z roku 1963 sa zmenil na Juhoslovanskú socialistickú federatívnu republiku (Socijalistička Federativna Republika Jugoslavija, skrátene SFRJ). Tento štát existoval až do juhoslovanských vojen v 90. rokoch 20. storočia. Nová a posledná Juhoslávia bola vyhlásená v roku 1992 pod názvom Juhoslovanská zväzová republika (Savezna Republika Jugoslavija, skrátene SRJ), ktorá už pozostávala len zo Srbska a z Čiernej Hory. SRJ zanikla v roku 2003, keď sa štát premenoval na Štátny zväz Srbska a Čiernej Hory (Državna zajednica Srbija i Crna Gora). Posledný krok dezintegrácie toho, čo zostalo z Juhoslávie, nastal v roku 2006, keď Čierna Hora vyhlásila svoju nezávislosť.

Na jednej strane bola teda Juhoslávia stelesnením „juhoslovanského sna“ a snahy vytvoriť jednotný štát združujúci tzv. južných Slovanov, ktorý by im umožňoval odolávať rôznym imperiálnym ambíciám. Na druhej strane od samého počiatku existovalo vnímanie Juhoslávie (najmä medzi časťami chorvátskej populácie) ako utláčateľského štátu, v ktorom najväčšia srbská populácia ovládala ostatné národy. Snaha o nezávislosť v Slovinsku a Chorvátsku bola jedným zo zlomových bodov juhoslovanského príbehu a podľa niektorých interpretácií sa Slovinci a Chorváti mali pôvodne pridať k Juhoslávii z oportunistických dôvodov, aby zamedzili pripojeniu k iným susedným štátom (predovšetkým Rakúsku, Maďarsku a Taliansku). Situácia sa javila inak z perspektívy Srbov ako jedného z „najroztrúsenejších“ juhoslovanských národov v rámci všetkých republík. V rôznych srbských národných programoch rezonovalo úsilie o zjednotenejší a centralizovanejší štát – taký, v ktorom by žili „všetci Srbi“.

Vnímanie histórie pred druhou svetovou vojnou a počas nej do značnej miery definovalo spôsob, akým segmenty vnútroštátnych orgánov v jednotlivých republikách interpretovali svoje vlastné postavenie, význam a ciele v rámci komunistickej Titovej Juhoslávie. Navzdory oficiálnej doktríne „bratstva a jednoty“ (bratstvo-jedinstvo), ktorú propagovala štátna propaganda, národnostné napätie nezaniklo.

Po Titovej smrti v jednotlivých štátoch silnel nacionalizmus a túžba po samostatnosti, ktoré napätie medzi jednotlivými národmi ďalej stupňovali. Referendá a vyhlásenie samostatnosti v Slovinsku a Chorvátsku priniesli prvé konflikty s niekoľkými obeťami. Skutočné vojnové konflikty sa rozhoreli až po tom, čo sa srbský vodca Slobodan Milošević rozhodol použiť armádu pri podpore územných ziskov srbskej menšiny v Chorvátsku a neskôr aj v Bosne. Nacionalizmus bol príčinou, ale aj dôsledkom vojny. Nacionalistická propaganda bola programovo využívaná na podporu vojnových operácií. Srbi sa stali nepriateľmi Chorvátov, bosnianskych moslimov a Albáncov, ale v niektorých prípadoch bojovali aj Chorváti s moslimami.

Dôsledky vojny boli zničujúce – ekonomický úpadok, chudoba, celkový rozvrat spoločnosti, zničené mestá, vysídlenie niektorých regiónov a bremeno nepriateľstva, krivdy a viny, s ktorými sa budú musieť vyrovnávať nasledujúce generácie. Trauma z vojen zanechala v každej z bývalých juhoslovanských republík trvalé stopy na tom, ako sa interpretuje celé juhoslovanské dedičstvo.
Celá táto situácia bola v literatúre prakticky od jej počiatku reflektovaná a prítomná je do istej miery aj dnes, po tridsiatich rokoch. Predstavuje silný inšpiračný podnet pre niekoľko autorských generácií.

Občianska vojna (1991 – 1995, v chorvátčine Domovinski rat, teda vlastenecká vojna) ako traumatická skúsenosť sa stala dôležitou literárnou témou. Krvavé boje sa odohrávali najmä na chorvátskom a bosnianskom území, a preto je celkom prirodzené, že práve v chorvátskej a bosnianskej literatúre zanecháva táto pohroma najvýraznejšie stopy. Prvé vojnové romány sa objavili koncom roku 1991, no ich ústrednou témou neboli priamo boje. Autori sa na vojnu dívali očami tých, ktorí v nej neboli bezprostredne zainteresovaní – napríklad detí alebo žien. Prakticky bezprostredne po vypuknutí občianskej vojny sa v Chorvátsku objavuje špecifický literárny fenomén – tzv. Hrvatsko ratno pismo (Chorvátske vojnové písanie). Ide o rôznorodé texty, ktoré vznikli počas vojny, a preto sa niekedy označujú aj ako odpoveď literatúry na vojnu. Literárna teoretička Dubravka Oraić Tolić tieto texty vydala ako knižnú zbierku apelov, básní a odkazov s rovnomenným názvom (vyšla v roku 1992). Ich autormi boli nielen literáti, ale aj príslušníci armády a utečenci, propagandisti aj bežní ľudia, ktorí sa túžili „vypísať zo svojej traumy“.¹ Odvtedy však prešlo vyše tridsať rokov, mnoho vecí sa zmenilo, na literárnu scénu vstúpili ďalší úspešní autori a autorky, ktorí si smelo razia cestu do sveta, ale nezriedka sa formou (seba)reflexie alebo sémantických reminiscencií dotknú obdobia svojho detstva alebo mladosti poznačených vojnou. Ich prozaická tvorba je neobyčajne pestrá obsahom aj formou. V postjuhoslovanských krajinách, ktoré boli zasiahnuté vojnou, sa tak do určitej miery obnovila aj niekdajšia politická úloha literatúry ako nositeľky národnej identity. Obdobie 90. rokov 20. storočia a začiatok 21. storočia zároveň priniesli éru globálneho terorizmu, mobilizujúcu nové druhy cenzúry a autocenzúry. Spor o kultúrne hodnoty medzi liberálnym humanizmom a pravicovým extrémizmom nastolil paradoxnú situáciu: máme viac informácií než kedykoľvek predtým, ale fakty a súvislosti sa rozoznávajú ťažšie a veľmi ľahko sa potláčajú.

1) Nájdeme tu príspevky známych chorvátskych autorov – Antuna Šoljana, Vlada Gotovca alebo Pavaa Pavličića, zastúpení sú však aj autori iných národností – Srbi Bora Ćosić a Mirko Kovač svojou tvorbou vyjadrili nesúhlas s útokmi na Chorvátsko, Čiernohorec Jevrem Brković odsudzoval bombardovanie Dubrovníka a bosnianski autori Miljenko Jergović a Ivan Lovrenović prispeli dojímavými svedectvami zo Sarajeva. Možno sa nám po niekoľkých rokoch podarí v niektorom z ďalších čísiel Verzie odprezentovať aj texty autoriek/autorov z ostatných republík bývalej Juhoslávie, (ne)priamo a menej poznačených vojnou, u ktorých má literárne zobrazenie občianskej vojny inú, svojskú podobu. Takto by sme pravdepodobne ešte viac post festum rozšírili obzory našich čitateľov a širšej laickej spoločnosti, ktorá doposiaľ nemala príležitosť sa podrobne a objektívne ponoriť do tejto problematiky. Za zmienku stojí aj Antológia súčasnej chorvátskej vojnovej lyriky s názvom V tejto strašnej chvíli (zostavili ju Ivo Sanader a Ante Stamać), ktorá vyšla vo vydavateľstve Smena v Bratislave v roku 1995 (Chorvátsky originál U ovom strašnom času pochádza z roku 1994) v preklade Mariána Kováčika a Jána Jankoviča.

Vynára sa pritom aj ďalšia otázka, totiž či dokážeme vždy nahliadať na udalosti, ktoré prebiehali v krajinách bývalej Juhoslávie, s úplným porozumením a s nevyhnutným odstupom. Vojnové udalosti sa nás vo väčšej miere nedotkli, aj keď sme si ich zložitú situáciu uvedomovali. Až po istom období, po nazbieraní väčšieho množstva poznatkov z rôznych strán a zdrojov, sa odkrývajú širšie súvislosti. Preto sme sa rozhodli preložiť do slovenčiny niektoré známe, veľmi podnetné a v istých prípadoch už kultové texty dvanástich súčasných spisovateliek a spisovateľov rôznych generácií z chorvátskeho a bosnianskeho jazykového prostredia.

Ponúkame teda formou pars pro toto preložené prozaické texty chorvátskych a bosnianskych súčasných spisovateliek a spisovateľov z obdobia posledných necelých tridsiatich rokov (od prvého vydania pôvodín), ktoré zásadnými črtami súvisia s témami občianskej vojny, dislokácie a migrácie. Ich výber bol do veľkej miery subjektívny a zohľadňoval aktuálnosť témy v súčasnom spoločenskom kontexte a univerzálnosť jednotlivých príbehov. Zo zaujímavých osobitostí oboch literatúr, ktoré sa dajú identifikovať aj v zostavenom výbere, môžeme vyzdvihnúť postavy migranta a disidenta v dvojjednote autorského subjektu a umeleckej postavy či postmoderný štýlový pluralizmus a jeho „nových hrdinov“ postkomunistickej reality v Chorvátsku či v Bosne a Hercegovine.

Pre lepšiu orientáciu v procese čítania sme zvolili „symbolickú“ chronológiu. Jednotlivé texty nepredstavujeme v poradí podľa času ich vydania, ale v chronológii príbehu vojny – od jej vypuknutia a otrasu, ktorý vyvolala, cez to, ako sa stávala súčasťou každodennosti, až po jej formálne ukončenie a vyrovnávanie sa so zločinmi a minulosťou. Tento princíp navyše zodpovedá aj nášmu druhému plánu, v ktorom vkladáme tieto texty, staršie aj novšie, do nášho súčasného kontextu, keď v podstate prežívame niečo podobné. S vojnou na Ukrajine sa história, žiaľ, opakuje, aj keď aktuálne v iných spoločenských, historických a geografických kulisách. Náš výber možno zároveň vnímať ako paletu rôznorodých osudov a udalostí – ľudí, ktorí sa v rôznych životných etapách, za rôznych okolností, dobrovoľne i nedobrovoľne ocitli vo víre šialeného vojnového vyčíňania a snažia sa k nemu nejako postaviť, hľadať riešenia či už nepriamo cez literárne postavy, alebo priamo na autorskej úrovni. Čiže navrhli sme nasledujúce poradie s pomyselným začiatkom, stredom a koncom.

Začiatok tvoria Lejla Kalamujić – Dom kvetov; Maša Kolanović – Barbie z krytu; Ivana Bodrožić – Hotel Zagorje. Cez ich rozprávanie sledujeme vojnu očami detí, bublajúce napätie pred vojnou, jej vypuknutie a úplný rozvrat známeho a bezpečného sveta. Poviedka L. Kalamujićovej aj ukážka z prozaického textu M. Kolanovićovej sa končia veľmi signifikantným motívom pádu Vukovaru² – chorvátskeho mesta, ktoré ľahlo popolom po ostreľovaní delami juhoslovanskej armády pod srbským velením. Bol to úvod desivého šoku, že takéto čosi je v Európe koncom 20. storočia vôbec možné. V Kalamujićovej aj Kolanovićovej diele sa postavy nachádzajú mimo epicentra vojnového konfliktu, ktorý vypukol v roku 1991 po vyhlásení paralelného štátneho útvaru srbskej menšiny – Republika Srbská Krajina (ktorý zaberal veľkú časť územia Chorvátska, čerstvo odčleneného z federácie). Poviedka Dom kvetov vierohodne dokumentuje predvojnový paradox: keď horí Vukovar, v Sarajeve ešte stále neveria, že by sa čosi podobné mohlo odohrať aj u nich. O necelý rok nato (v apríli 1992) sa zo Sarajeva stane okupované mesto a jeho obyvatelia budú na dlhé štyri roky v zajatí ostreľovačov. Ivana Bodrožić je s Vukovarom spojená priamo, lebo je to jej rodisko, a postihol ju podobný osud ako mnohých ďalších obyvateľov tohto mesta: stala sa utečenkou a s týmto statusom prežila prakticky celé detstvo s rodinou v jednej hotelovej izbe, v mestečku v blízkosti Záhrebu. Strastiplný život vysídlencov opisuje vo svojom sčasti autobiografickom románe Hotel Zagorje (2010). Maša Kolanović sa v románovom debute Barbie z krytu (2008) zameriava na 90. roky nielen vo vzťahu k vojnovým udalostiam, ale aj s ohľadom na trpkosmiešnu cestu premeny spoločnosti „budujúcej samosprávny socializmus“ v postsocialistickej tranzícii, ktorá s obdivom vzhliada k západnému životnému štýlu. Školáčka zo záhrebského sídliska, autorkino alter ego, je celkom pohltená svetom svojej bábiky Barbie, čím zdanlivo vytesňuje krutú realitu vonkajšieho sveta. Nepriamo do nej však suverénne preniká ironizujúcim autorským nadhľadom prostredníctvom hry s plastovými hračkami, ktoré sa k sebe občas správajú s až nepredstaviteľnou brutalitou a cynizmom. Takéto spomienkové romány sú  veľmi populárne a prinášajú najmä silné autobiografické svedectvá.

2) Práve Vukovar, symbol chorvátskeho odporu, je najčastejšou témou diel, či už je spomínaný priamo alebo nepriamo. Bezprostredne po vypuknutí konfliktu tému spracovali viacerí autori formou dokumentárnych záznamov, napríklad Alenka Mirković, Siniša Glavašević alebo Mladen Kušec.

Stred výberu tvoria príbehy postáv, ktoré sa ocitajú priamo v centre vojnových udalostí, buď fyzicky v postave vojaka (Zoran Ferić – Ostrov na Kupe), či vojnou sužovaných civilistov (Miljenko Jergović – Záhradník, Darko Cvijetić – Schindlerov výťah, Faruk Šehić – Šrapnel farby mesiaca), alebo mentálne ako osoba, ktorá v exile prichádza o svoju krajinu a prechádza krízou identity (Dubravka Ugrešić – Ministerstvo bolesti). Rieka Kupa z Ferićovej poviedky Ostrov na Kupe pramení v severnom Chorvátsku a preteká územím, na ktorom bola vyhlásená Republika Srbská Krajina. Chorvátske sily sa snažili územie získať späť, chorvátski Srbi z tejto oblasti sa zase usilovali udržať nad územím kontrolu a zabezpečiť aké-také fungovanie paralelnej štátnej administratívy. Celý proces sprevádzal odsun, vysídľovanie a terorizovanie civilného obyvateľstva. Ešte neprehľadnejšia situácia bola v Bosne a Hercegovine, kde si územie parcelovali až tri etniká a etnické čistky a vojnové zločiny na civilistoch tu dosiahli obludné rozmery. O utrpení civilného obyvateľstva hovoria prózy bosnianskych spisovateľov: zbierka Sarajevské Marlboro Miljenka Jergovića, z ktorej prinášame preloženú poviedku Záhradník, je príbehom obliehaného mesta a jeho obyvateľov; román Darka Cvijetića zase rozpráva o obyvateľoch jedného paneláka na predmestí mestečka Prijedor. U Ferića a Ugrešićovej sledujeme ešte motívy pokusu o porozumenie (z rôznych strán konfliktu), predstierania „normálnosti“ a ľudskosti v absurdite danej situácie, no u Jergovića, Cvijetića a Šehića už absurdita ústi do beznádeje a pocitu márnosti z totálneho fyzického a duchovného rozvratu a z nemožnosti návratu.

Koniec výberu sa symbolicky začína poviedkou Anteho Tomića Mávnutím kúzelnej paličky alebo Ako zmizli Srbi z Chorvátska, tematicky viazanou s vojenskou operáciou Búrka (chorv. Oluja)³, ktorá fakticky ukončila vojnu v Chorvátsku a krajine vrátila územnú celistvosť. Je spojená aj s odsunom obyvateľov, tentoraz srbskej národnosti. Koniec vojny znamenal tiež spustošené územia, vysídlené oblasti, mestá v troskách a dediny duchov. Vojenské, politické a štátne víťazstvo teda neprinieslo šťastný koniec. Hoci ukončenie vojny prinesie mier, generuje veľké množstvo ďalších problémov a fenoménov, ktoré zázračne nezmiznú, tak ako sa s touto myšlienkou metaforicky pohráva A. Tomić vo svojej próze. S ťažkými psychickými a fyzickými následkami sa po skončení vojny vyrovnávajú postavy v dielach Lany Bastašićovej – Ocko prichádza domov a Ivany Sajkovej – Rio bar. Sajko si pre svoj román zvolila experimentálnejšiu formu, v naratívnom jadre textu prepína medzi rôznymi časovými rovinami, čo veľmi dobre vystihuje vnútorný svet ťažko traumatizovanej hlavnej postavy. Koniec výberu uzatvára ukážka zo zbierky esejí Slavenky Drakulićovej (Ani muche by neublížili), ktorá patrí do rozsiahlejšieho diskurzu o prijatí zodpovednosti a viny za spáchané zločiny.⁴

3) Srbi, ktorí žili na území dnešného chorvátskeho štátu od 16. storočia, odmietli v júni 1991 vyhlásenie nezávislosti Chorvátska a v decembri toho istého roku vytvorili vlastný štátny útvar – Republiku Srbskú Krajinu. Týmto krokom prakticky rozdelili Chorvátsko na dve časti. Operáciu Búrka spustila chorvátska armáda niekoľko hodín po tom, čo stroskotali rokovania medzi Záhrebom a vedením krajinských Srbov, ktorí odmietli plán autonómie v rámci Chorvátska. Vojenská operácia sa začala krátko pred svitaním 4. augusta 1995, keď sa chorvátska armáda prehnala cez demarkačnú líniu, na ktorej hliadkovali vojaci OSN. Štyri roky okupované územie krajiny získal Záhreb späť po štyroch dňoch bojov 7. augusta.
4) Prózy Miljenka Jergovića, Dubravky Ugrešić, Lany Bastašić, Ivany Sajko a Slavenky Drakulić už síce vyšli knižne v slovenčine, boli aj odborne reflektované a tešili sa nemalej obľube v prvom rade v akademických kruhoch, ale v tomto výbere predstavujeme „nové“ ukážky z ich tvorby, ktoré môžu byť pre slovenských čitateľov ešte príťažlivejšie a nepochybne prispejú k vytvoreniu celistvejšieho obrazu o ich literárnych hodnotách v slovenskom kultúrnom priestore.

Nepriaznivá politická situácia Chorvátska a Bosny a Hercegoviny počas procesu postkomunistickej tranzície – nacionalizmus ako oficiálna štátna ideológia a celkové spoločenské napätie – prinútili mnohých spisovateľov a intelektuálov odísť do emigrácie. Táto skutočnosť výrazne ovplyvnila aj ich písanie. Dubravka Ugrešić, ktorá zomrela v roku 2023 v Amsterdame, napísala na tému tzv. postnárodných a transnárodných identít množstvo esejí, Slavenka Drakulić, Ivana Sajko alebo Lana Bastašić žijú a tvoria v zahraničí, v západnej Európe (Švédsko, Nemecko). Sú to navyše spisovateľky, ktoré pomerne často obhajujú aj svoje kolegyne a kolegov, ktorí prešli alebo museli prejsť procesom depatriácie (t. j. straty svojho kultúrneho kontextu i vlasti). Viacerí z uvedených spisovateliek a spisovateľov využili svoje písanie a odchod na vyjadrenie osobného nesúhlasu s politickým vývojom vo vlasti. Odišli síce do slobodného sveta, ale prišli o domov. Odišli za vidinou slobody, ktorá sa v podmienkach opustenej vlasti stala nedostupnou hodnotou. Vyhnanstvo a utečenectvo sa však pre nich stali taktiež istou šancou zachovať si jazyk, pretože jazyk v totalitnom štáte, pod vládou diktatúry, podlieha takým istým represáliám ako človek⁵.

5) Najmä Chorváti spustili mašinériu premeny jazyka, ktorého cieľom bolo čo najviac sa vzdialiť srbčine. Autorky si teda mohli zachovať svoju juhoslovanskú identitu, lebo v domovskom štáte musel každý neustále deklarovať identitu národnú. Lenže táto juhoslovanská identita sa stala neexistujúcim ideovým konštruktom, ktorý prežíval len za hranicami domova.

Všetky vybrané texty zároveň spájajú viaceré kultúrne a politické fenomény. Všetci si presne uvedomujú aj to, odkiaľ pochádzajú, aj „inakosť“ nového priestoru. Často reagujú na traumu vykorenenia (znovu)vytváraním koreňov, idealizovaním „domova“, ktorý možno ani nikdy nemali. Inými slovami, ich subjekt sa ocitá v situácii, v ktorej sa veľmi ťažko vynachádza, často až absurdne, pretože spolu s ohrozením na živote dochádza aj k narušeniu základných hodnôt. Mení sa perspektíva: z domu, ktorý bol stredom sveta, predstavoval istotu, teplo, blízkosť a lásku, odchádza do opačnej krajnosti: do nepokoja, pre ktorý je príznačná absencia všetkých uvedených kategórií. Niekto zvládol zmenu lepšie, iný horšie, no zakaždým zostávajú rovnaké transcendentálie: strata domova, ktorá sa neskôr javí ako základ každej ich pohnútky; najvšeobecnejšia, ale predsa zjednocujúca kategória. Dom, rodné mesto a vlasť súčasne patria do skutočnosti a do mýtu, sú doslova potrebou (fyzickou, fyziologickou, emotívnou atď.), ale majú aj prenesený (metaforický) význam, z ktorého sa rodí potreba snívať, tvoriť, meniť a stavať.

Súčasná chorvátska a bosnianska literatúra ponúka množstvo zaujímavých tém a diel, ktoré majú potenciál osloviť aj slovenské čitateľské publikum, no rozhodli sme sa predstaviť túto konkrétnu tému, lebo aktuálne výrazne rezonuje. Odlišné traktovanie témy domova, straty, nešťastia a strachu v období vojny v preložených dielach a úryvkoch sa prelínalo do postáv a nevšedných opisov, do sujetových línií a do samotnej historicity a autenticity vyrozprávaných príbehov. Chorvátski a bosnianski autori a autorky sa vo svojich textoch zameriavajú, pochopiteľne, aj na vzťahy: rodinné, partnerské, ale tiež na rozmanité vzťahy v spoločnosti. Kľúčovú rolu tu hrá samotný autor či autorka toho-ktorého diela, pretože „vychádza“ zo svojho života, zážitkov a skúseností, pričom zrkadlí svoje názory a postoje a týmto pôsobí aj na spoločnosť, ktorá naňho môže rôzne reagovať. Takmer vo všetkých preložených textoch zahučia varovné sirény na poplach. Majme sa preto na pozore, čítajme tieto literárne texty s porozumením a nezostaňme ľahostajní voči ich odkazu.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!