Dva nové preklady Modiana recenzia

Patrick Modiano: Okružné bulváre.
Prel. Dan Jurkovič. Bratislava: Marenčin PT, 2022.

Patrick Modiano: Aby si sa nestratil v našej štvrti.
Prel. Dan Jurkovič. Bratislava: Marenčin PT, 2022.

Nadčasový Modiano: svet okupácie včera a dnes

Záujem vydavateľov o prekladovú literatúru sa na Slovensku vo všeobecnosti sústreďuje prevažne na súčasnú literárnu produkciu, zatiaľ čo skôr vydané pôvodné diela zostávajú bez povšimnutia, akoby časovým odstupom stratili čosi zo svojej aktuálnosti. O to väčším a príjemnejším prekvapením je vydanie slovenského prekladu románu Okružné bulváre (2022) nositeľa Nobelovej ceny za literatúru za rok 2014 Patricka Modiana, ktorý vo Francúzsku vyšiel ešte v roku 1972 a bol odmenený Veľkou cenou Francúzskej akadémie za román. Údiv nad chvályhodným výberom prekladateľa D. Jurkoviča v spolupráci s vydavateľstvom Marenčin PT umocňuje skutočnosť, že v tom istom roku sa na našich knižných pultoch objavilo ešte ďalšie Modianovo dielo, tentoraz z roku 2014, s názvom Aby si sa nestratil v našej štvrti, rovnako v Jurkovičovom preklade. Čo spája tieto dve diela z rôznych časových období a čím nás dnes môžu osloviť?

V súvislosti s románom Okružné bulváre trochu zarazí fakt, že sa nám do rúk dostáva tretia časť tzv. okupačnej trilógie, kým jej prvé dve časti – La Place de l’Étoile (1968) a Ronde de nuit (1969) – nie sú zatiaľ preložené do slovenčiny ani do češtiny. Ide o diela s témou nacistickej okupácie Francúzska, ktoré však na seba priamo nenadväzujú a možno ich čítať samostatne. Len na oprášenie pamäti pripomeniem, že v predchádzajúcich rokoch sa Modiano zapísal do povedomia slovenskej čitateľskej verejnosti titulmi Vila Triste (Tatran, 1980) v preklade L. Škanderovej či Rodokmeň (Agora, 2006) a Zlatíčko (Kalligram, 2015) v preklade B. Panákovej. O autorovi narodenom v roku 1945 je známe, že ako jeden z mála spisovateľov svojej doby spochybnil mýtus o vzdorujúcom okupovanom Francúzsku v povojnovom období, ktorému dominoval odlišný prúd myslenia. Vo svojej bohatej prozaickej tvorbe tematizuje nedávnu pochmúrnu minulosť, ktorá sa vynára ako prízrak aj po desaťročiach, a v súvislosti s tým reflektuje otázky pamäti, identity a zabúdania.

Po stopách otca

V románe Okružné bulváre nás rozprávač Serge Alexandre hneď v úvode uvádza do pofidérneho sveta kšeftárov a kolaborantov v zapadnutej dedinke v okrese Seine-et-Marne neďaleko Paríža, ktorý tvorí bezškrupulózny vydavateľ časopisu Jean Muraille, bývalý legionár a samopašný „gróf“ Guy de Marcheret, prevádzkarka hotela Maud Gallas, luxusná prostitútka Sylviane Quimphe či „barón“ Chalva Deyckecaire, otec rozprávača, ktorý svojho syna po rokoch odlúčenia nespoznáva. Ten sa zdá byť zapletený do nekalých obchodov na čiernom trhu, no pre jeho židovský pôvod ho Muraille a Marcheret držia v hrsti. V snahe priblížiť sa otcovi sa rozprávač napriek svojim morálnym zábranám votrie do spoločnosti týchto „vyvrheľ[ov] a odpadlík[ov]“ (s. 53) vydávajúc sa pritom za spisovateľa. Dobový kontext síce nie je explicitne uvedený, no viaceré indície evokujú obdobie nacistickej okupácie, napr. prehovory postáv či výrazy „temné roky“ (s. 46), „zvláštna doba“ (s. 76) (fr. „drôle d’époque“; pojem odkazuje na výraz „drôle de guerre“, teda „čudná vojna“, charakterizujúci vo Francúzsku obdobie v rokoch 1939 – 1940). V texte sú prítomné aj roztrúsené spomienky rozprávača na jeho dospievanie pred vojnou a na vojnové roky zachytené s odstupom času. Zdanlivo jednoduchý príbeh tak komplikuje alternácia perspektív: okupácia je zobrazená buď v bezprostrednej prítomnosti, alebo v akte spomínania rozprávača ako dávna minulosť.

Leitmotívom románu je hľadanie pravdy o otcovi, ktorý predstavuje ambivalentnú postavu nielen vo fikcii, ale aj v skutočnosti (kolaborant prenasledovaný pre svoj židovský pôvod?). Prostredníctvom imaginácie Modiano rekonštruuje život svojho otca za okupácie, o ktorom takmer nič nevie. Zmieňuje sa o ňom napr. v autobiografickej knihe Rodokmeň, v ktorej hovorí: „Nikdy sa mi nezveril s tým, čo v tom období v Paríži naozaj prežíval vo svojom vnútri. Strach a zvláštny pocit štvanca, pretože ho zaradili do presnej kategórie lovnej zveri, a on sám ani presne nevedel, čo vlastne bol? Nedá sa však hovoriť za druhého a ja som sa vždy ostýchal prerušiť ticho, aj keď bolelo“ (2006, 21). Aj v románe Okružné bulváre naráža syn-rozprávač, ktorý je autorovým alter egom, na nedostupnosť otca, resp. na jeho mlčanie, ktoré mu bráni „vyjasniť si [s ním] vzťah“ (s. 74). Napriek tomu, že otec nie je žiadnym hrdinom, ba práve naopak („[…] Vy, taký ustráchaný a voči nim vždy servilný“, s. 100), rozprávač ho nielenže nesúdi, ale snaží sa nájsť niečo, čo ich oboch spája. Spojivom je ich prekérna situácia prenasledovaných židov počas okupácie („[v] našej situácii, ‚papa‘, bolo lepšie veľmi nevyskakovať“, s. 88). O čom však vypovedá hľadanie otca, ak nie o potrebe syna nájsť seba samého? Naznačuje to aj konštatovanie rozprávača uvedené v románe v inej súvislosti – „[t]o seba som neúnavne hľadal“ (s. 109). Dokonca aj po rokoch, keď si rozprávač spomína na bandu udavačov a vydieračov z daného obdobia, usiluje sa medzi nimi nájsť „miznúci obraz svojho otca“ (s. 53), pretože, ako hovorí, „[v]šetci túžime poznať vlastné korene“ (s. 90). Modiano v čase vydania knihy prorocky vystihol životný pocit časti povojnových generácií, ktorý zachytáva aj neskôr v ďalších románoch: „Nám, úbohým sirotám, je súdené stíhať duchov, čo by nás mali uznať za vlastných. Nevieme sa k nim dostať. Vždy nám uniknú“ (s. 110). Azda neprekvapí, že sirotou je sám Modiano, ktorý sa márne snaží polapiť nedosiahnuteľného otca. Dolovanie v pochmúrnej minulosti však nie je výsledkom voľby, ale nutnosti. „Môžem vari za to, že som väzňom svojich spomienok?“ (s. 119), pýta sa rozprávač sám seba aj po rokoch.

Ťaživá minulosť, pamäť a zabúdanie

V románe Aby si sa nestratil v našej štvrti je východisková situácia odlišná: jedného dňa kontaktuje starnúceho a osamelého spisovateľa Jeana Daragana istý Gilles Ottolini, aby mu vrátil stratený adresár. Na osobnom stretnutí sa však ukáže, že tajomný muž s hrozivo znejúcim hlasom, ktorý príde v spoločnosti mladej ženy Chantal Grippay, má záujem dozvedieť sa viac o istom Guyovi Torstelovi, ktorého meno je uvedené v adresári. Daragane si na osobu s takým menom nespomína. Zvyšok príbehu sa odohráva viac-menej v dávnych spomienkach protagonistu na detstvo a dospievanie, ktoré sa útržkovito vynárajú zo zabudnutia. Sú to príhody na stretnutia s rôznymi ľuďmi, ale i hmlisté detaily zo života „vynárajúce sa z ničoty“ (s. 34) – „akási ulica pod klenbou tvorenou korunami stromov, akási vôňa; povedomé meno, ale vy už neviete, komu patrilo; akási kĺzačka“ (s. 91). Jednotlivé úlomky spomienok postupne utvárajú neurčitý obraz o Daraganovej minulosti, uzavretej v „žlt[om] lepenkov[om] kuf[ri]“ (s. 75), od ktorého stratil kľúče: obraz malého chlapca (Daragana) a akejsi ženy menom Annie Astrand v tajuplnom dome v Saint-Leu-la-Forêt, v ktorom sa v istom období premlelo viacero zvláštnych postáv (kolaborantov?). Aj tu sa prelínajú viaceré časové roviny a životné situácie románovej postavy – Daraganovo detstvo, mladosť a s tým späté pátranie po minulosti, ktoré sa snaží zachytiť v románe, i pokročilý vek poznačený dobrovoľnou amnéziou.

Román neobjasňuje biele miesta pamäti postavy ani nedáva odpovede na pálčivé otázky. Je však pripomienkou toho, že bolestivú minulosť, ktorá nás núti zabudnúť, v skutočnosti nemožno vymazať, pretože vždy ostáva tlieť kdesi pod povrchom. Niekedy stačí podnet, meno či vôňa, a minulosť napriek zabudnutiu ožije v krehkých, neprehľadných obrysoch. Čo však vlastne znamená zabudnúť? Stratiť spomienku? Prestať na ňu myslieť? Alebo jednoducho nenachádzať slová, ako sa pýta rozprávač (s. 76), ktorý sa najskôr vzpiera spomínaniu? Túžbu po poznaní minulosti tu nahrádza problematika vedomého zabúdania, ktoré môže byť pre jedinca rovnako zničujúce ako mlčanie otca v románe Okružné bulváre.

Po získaní Nobelovej ceny za literatúru v roku 2014 Patrick Modiano vo svojom príhovore povedal (prekladateľ ho uvádza v závere románu Aby si sa nestratil v našej štvrti), že „spisovatelia i ostatní umelci sú so svojou dobou spätí natoľko, že z nej nemôžu uniknúť“ (s. 122). O autorovi, ktorý, ako sám o sebe hovorí, „za svoj život vďačí okupovanému Parížu“ (s. 119), je to nepochybne pravda. Tak ako celé jeho dielo, aj romány Okružné bulváre a Aby si sa nestratil v našej štvrti sú variáciou toho istého námetu inšpirovaného osobnou skúsenosťou (tematika okupácie, osamelé detstvo a problematický transgeneračný prenos). Autor v nich zaznamenáva stopy miznúceho sveta, na ktorý by sa inak úplne zabudlo, no zároveň sa nimi vyrovnáva s prízrakmi minulosti, so sebou samým i so svetom. Akokoľvek nám môže doba s plejádou neznámych miest a postáv, tak ako ju stvárnil Modiano, pripadať vzdialená, nesie v sebe aj čosi nadčasové; totiž to, že ľudská povaha sa vo svojej podstate nemení ani plynutím času, ani zmenou miesta. Okupácia je u Modiana v tomto zmysle len akousi nevyhnutnou kulisou, pretože skutočná hodnota jeho diela tkvie v autentickom zobrazení individuálnych postojov a medziľudských vzťahov, čo je napokon znakom každej dobrej literatúry.

Pár slov na záver k slovenskému prekladu

Slovenský preklad Modianových románov z pera D. Jurkoviča sa číta dobre a plynulo. Na niektorých miestach však čitateľa vyrušia drobné detaily. V románe Okružné bulváre ide o doslovný preklad slov ako napr. „nežne“ (vo fr. „tendrement“, s. 70) v závere listu (s. 47; viac by sa hodilo „srdečne Vás zdraví“) alebo viet „Objednali si koktejly, vynikajúce hnusnou a zbytočnou komplikovanosťou“ (s. 6; vo fr. „Ils ont commandé des cocktails d’une écœurante et inutile complication que […]“, s. 15; plynulejšie by bolo napr. „[…] zbytočne komplikované“), ďalej gramaticky a štylisticky nesprávne formulácie („Má zhruba štyridsať, telnatá blondína s hlbokým hlasom“; s. 6; „Narazili sme na seba na predpraží“, s. 120; „uchichtla“ namiesto „uchechtla“, s. 55 a i.). Inokedy je to nie práve najvhodnejší výber slovenského ekvivalentu („potrafencov“, s. 60), nehovoriac o niekoľkých preklepoch („odiv“, s. 77, „sypatické“, s. 87, „liba“ namiesto „iba“, s. 105, „garsóky“, s. 110, atď.).

Aj v románe Aby si sa nestratil v našej štvrti sa kde-tu vyskytnú zvláštne, rušivé výrazy, napr. vetu „vlastné mesto mu pripadalo ako odcudzená žena“ by bolo azda vhodnejšie preložiť jednoducho ako „mu pripadalo cudzie“ (prečo „ako odcudzená žena“?, o žene sa v texte nehovorí) a výraz „pretrhol všetky putá“, ktorý sa v slovenčine bežne používa, by bol prirodzenejší ako „spretŕhal všetky väzby“ (s. 13) (pre prípadné porovnanie uvádzam aj fr. originál s číslom strany v elektronickej verzii: „Mais ce soir, cette ville lui semblait étrangère. Il avait largué toutes les amarres qui pouvaient encore le relier à elle, ou bien c’est elle qui l’avait rejeté“, s. 15). Do očí udrie aj hovorový výraz „nate“ (s. 30) (fr. „tenez“, s. 24), ktorého použitie z kontextu nevyplýva, a preto by sa mohol nahradiť skôr neutrálnym výrazom „tu máte“. V prípade fr. pojmu „demanda“ (s. 62), ktorý prekladateľ preložil ako „objednal“ vo vete „[u]sadil sa, vybral list z vrecka, objednal si pomarančový džús a, ak by to bolo možné, nejaký nôž“ (s. 53), by dával väčší zmysel preklad „vypýtal si“. Neslovesná veta „[t]oho národa v chodbičke“, (s. 110), ktorá je viac-menej doslovným prekladom z francúzštiny („[d]u monde dans le couloir“, s. 133), v texte trochu vytŕča a alternatívny preklad by z tohto dôvodu stál za zváženie (napr. „preplnená chodba“).

Osobitnou otázkou je preklad topografických názvov viažucich sa prevažne s Parížom, ktorými Modianove romány doslova oplývajú. V románe Okružné bulváre prekladateľ v prípade pomenovania ulíc ponecháva francúzske výrazy „rue“ a „avenue“, rovnako ako „faubourg“ (predmestie), „square“ (parčík) a „place“ (námestie), ale „boulevard“ už prekladá do slovenčiny ako bulvár, napr. „Bulvár Kellerman“ (preklad je v tomto prípade zrejme motivovaný tým, že slovo figuruje aj v názve románu). Nejednotnosť v používaní názvov je však zrejmá v prípade slova quai (nábrežie), ktoré je niekde preložené, inde nie, napr. „na Quai de Grenelle“ (s. 57), „na nábreží de Grenelle“ (s. 65) (v origináli je to „quai de Grenelle“, s. 83 a s. 94). V pôvodnom texte sú inak názvy miest uvedené väčšinou malým písmenom na rozdiel od slovenského prekladu, v ktorom sa vyskytujú bez opodstatnenia buď s veľkým písmenom, alebo v dvoch variantoch (napr. „číslo 65 na Bulvári Kellerman“, s. 65, aj „na bulvári Kellerman“, s. 57).

Napriek spomínaným nedostatkom je celkový dojem z Jurkovičových prekladov dobrý a, ako vyplýva z vyššie uvedeného, nie sú v nich badateľné významové posuny. Problematické sa skôr v niektorých prípadoch javí nájdenie výstižného slovenského ekvivalentu.

V súvislosti s prekladateľskou prácou treba, naopak, vyzdvihnúť námahu D. Jurkoviča, ktorý do svojho prekladu románu Aby si sa nestratil v našej štvrti zaradil aj slovenský preklad Modianovho príhovoru k Švédskej akadémii, poznámky prekladateľa, v ktorých uvádza niektoré špecifiká autorskej poetiky, ďalej poznámky, resp. vysvetlivky k niektorým francúzskym reáliám spomenutým v románe a nakoniec svoje poznámky k autorovmu príhovoru. V románe Okružné bulváre prekladateľ zase približuje v závere knihy širší kultúrno-spoločenský kontext diela (kvázi doslov). Ten síce neprináša literárny pohľad na Modianovu tvorbu, ponúka však vysvetlenie názvu románu, stručný profil niektorých kolaborantov a históriu vybraných hudobných skladieb (posledná časť však pôsobí trochu mimo kontextu). Treba povedať, že v súčasných podmienkach vydávania prekladovej beletrie sa prítomnosť doslovu stáva skôr ojedinelým, a preto v tomto prípade o to vzácnejším javom. Prekladateľove poznámky a doplňujúce texty môže oceniť tak frankofónny, ako aj nefrankofónny čitateľ túžiaci dozvedieť sa viac o sugestívnom svete Patricka Modiana. Ostáva len dúfať, že slovenskí čitatelia a čitateľky budú môcť čoskoro siahnuť po ďalšej knihe od tohto pozoruhodného autora, ktorého stojí za to čítať aj dnes.

Silvia Rybárová

Foto: Archív autorky

Silvia Rybárová

vyštudovala anglický a francúzsky jazyk na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po získaní doktorátu z literárnej vedy pôsobila na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. V súčasnosti pôsobí v Ústave svetovej literatúry SAV. Vo svojom výskume sa zameriava na súčasnú francúzsku literatúru a skúma problematiku dejín, pamäti a identity. Príležitostne sa venuje prekladu esejistických a literárnoteoretických textov.