Witkacyho Rozlúčka s jeseňou

Witkacy, syn maliara, architekta a teoretika umenia Stanisława Witkiewicza, tvorcu tzv. zakopanského štýlu, vyrastal vo Varšave a v Zakopanom. Ako dieťa nikdy nechodil do školy, jeho otec bol presvedčený, že škola ničí individualitu, preto ho vzdelával doma. Učili ho otcovi priatelia, významní poľskí umelci a univerzitní profesori. V mladosti sa zaujímal o fotografiu a exaktnú vedu, zbieral hmyz. Maturitnú skúšku zložil v roku 1903 vo Ľvove. Od roku 1905 študoval proti otcovej vôli na Akadémii výtvarných umení v Krakove, kde spoznal maliara a logika Leona Chwisteka a antropológa Bronisława Malinowského, s ktorými udržiaval celý život blízke vzťahy. Už rok nato však po otcovom naliehaní akadémiu opustil. Počas pobytu v Krakove sa prvý raz zapojil do umeleckého života, navštívil Paríž, kde sa zoznámil s najnovšími umeleckými smermi a trendmi. V Krakove naviazal niekoľkoročný búrlivý vzťah s významnou divadelnou režisérkou a herečkou Irenou Solskou, ktorá sa neskôr ako démonická žena pani S. objavila v jeho románovej prvotine 622 upadki Bunga, czyli Demoniczna kobieta (622 úpadkov Bunga alebo Démonická žena, 1911). Po návrate do Zakopaného intenzívne tvoril. V roku 1913 prešiel ťažkou psychickou krízou, ktorá sa prehĺbila po samovražde jeho snúbenice maliarky Jadwigy Janczewskej, ktorú podvádzal so Solskou. Zúčastňoval sa na špiritistických seansách, na ktorých sa mu zjavoval duch mŕtvej snúbenice. Aby sa pozviechal, prijal pozvanie priateľa Malinowského a vycestoval s ním na Novú Guineu (cez Londýn, Cejlón a Austráliu) ako fotograf vedeckej výpravy. Jeho psychický stav sa nezlepšoval, a keď vypukla prvá svetová vojna, po konfliktoch so slávnym antropológom výpravu opustil. V Petrohrade na hrôzu rodiny vstúpil do ruského vojska a s elitným Pavlovským plukom bojoval pri Minsku. Získal hodnosť podporučíka. V roku 1916 utrpel zranenie pri útoku na nemecké a rakúsko-uhorské vojská pri rieke Stochid. Po evakuácii do Petrohradu odišiel do Moskvy, kde sa stal priamym svedkom februárovej revolúcie. Legenda vraví, že tam vystupoval v úlohe politického komisára, čo sám Witkacy nikdy nepotvrdil, o svojom pôsobení v ruskom vojsku celý život konzekventne mlčal. V roku 1918 sa opäť vrátil do Zakopaného, kde sa živil maľovaním portrétov, často pod vplyvom kokaínu a peyotlu. Svoju populárnu sériovú tvorbu nazýval Portrétová firma S. I. Witkiewicza. V roku 1919 si zobral za ženu Jadwigu Unrug, s ktorou sa po niekoľkých rokoch rozišiel, ale udržiaval s ňou priateľské vzťahy. Vojna a revolučné udalosti v Rusku ovplyvnili jeho vnímanie umenia, publikoval teoretické texty o nových formách maľby, čistej forme divadla aj o základoch vlastného filozofického systému. Po vypuknutí druhej svetovej vojny a vtrhnutí sovietskych vojsk do Poľska sa neúspešne pokúsil vstúpiť do poľskej armády, čo sa mu pre zlý zdravotný stav (nadváha, chorá pečeň a obličky, nemal zuby) a nedostatok výzbroje poľského vojska nepodarilo. 18. septembra 1939 v obci Jeziory Wielkie (dnes na Ukrajine) spolu s milenkou Czesławou Korzeniowskou spáchal samovraždu. Vzal si tabletky veronalu a prerezal si tepnu, ona vypila rozpustené tabletky luminálu a cibalginu, no napokon prežila. Pochovali ho na druhý deň na miestnom cintoríne. Po exhumácii v roku 1988 telo neznámej tridsaťročnej ženy, ktorá mala byť podľa sovietskych súdnych lekárov Witkacym, preniesli a slávnostne pochovali na cintoríne v Zakopanom.

Román Rozlúčka s jeseňou, ktorý Stanisław Ignacy Witkiewicz napísal v roku 1926, patrí k najdôležitejším knihám poľskej literatúry 20. storočia. Spočiatku nepochopený, premlčaný, získal po druhej svetovej vojne takmer kultový status. Román vychádza každú dekádu vo veľkých nákladoch a za takmer sto rokov od jeho zrodu vzniklo o ňom množstvo odbornej literatúry i čitateľských mýtov. V roku 1990 na jeho motívy nakrútil Jan Frycz celovečerný film. Napriek tomu, že je veľmi dôležitý pre pochopenie poľskej kultúry, a napriek jeho celosvetovému literárnemu významu je na Slovensku tento takmer päťstostranový román neznámy. Witkacy je tu stále vnímaný najmä ako avantgardný dramatik a maliar. O jeho románovej (nevraviac o fotografickej) tvorbe sa toho u nás veľa nevie. Škoda. Ak by sme ju poznali, vnímali by sme v iných súvislostiach tvorbu Wellsa, Zamjatina, Orwella, ale aj Burroughsa. Witkacyho kniha, podobne ako knihy zmienených autorov, upozorňuje na nebezpečenstvá, ktoré číhajú na jednotlivca a spoločnosť v srdci každej utópie. Vo Witkacyho prípade ide skôr o katastrofický než o čisto antiutopický román, jeho vnímanie sveta totiž malo osudový, konečný charakter a neviedlo k obnove spoločnosti ani osobnej katarzii, neotváralo možnosť pozitívnej zmeny. Viedlo iba k smrti, intelektuálnej, individuálnej i spoločenskej. Sám sa na revolúcii, ktorá zásadne zmenila svet (ako vieme z vlastnej skúsenosti, aj ten náš, do istej, pre nás stále neznámej miery), predsa zúčastnil, čo iste ovplyvnilo jeho názory na možnosti, aké v sebe skrývala. Paradoxne, napriek jej negatívnym dosahom – najmä pre spoločenskú vrstvu, ktorej bol súčasťou – považoval revolúciu za nevyhnutnú. V Rozlúčke s jeseňou neprebieha iba jedna revolúcia, ale až tri, z ktorých každá smeruje nižšie a nižšie k ľudovým masám a končí sa zavedením rovnostárskej diktatúry. Prvú revolúciu vedie generál Bruizor. Z umiernenej ľavej strany politického spektra ničí zhnité kompromisy parlamentnej demokracie, ktorými hlavný hrdina románu Atanáz Bazakbal a jeho aristokratickí priatelia venujúci sa čisto estetickému, dekadentnému bytiu alebo zarábaniu peňazí, ako napríklad otec jeho milenky, plutokratky Hely Bertz, dôsledne pohŕdajú. Generál Bruizor je odsunutý od moci ďalšou revolúciou, tentoraz socialistickou, ktorá však prináša nepredstaviteľný politický a spoločenský chaos, čo využívajú ešte väčší extrémisti, nivelisti, vedení boľševizujúcim básnikom Tempem. V Rozlúčke s jeseňou pozorujeme rozpad starej spoločnosti, ktorý jej reprezentant, aristokrat s umeleckými ambíciami Atanáz Bazakbal – emocionálne nestabilný mladík pokúšajúci sa zmieriť všetky protiklady a rozplynúť sa v nich, prežiť metafyzickú extázu, absolútne zjednotenie s bytím – vníma iba z diaľky, ako tichú ozvenu. Na prvom pláne Witkacyho záujmu nestojí opis spoločenskej zmeny, utváranie novej spoločenskej formácie, ale indivíduum, jednotlivec so svojimi nenaplnenými a, ako sa zdá, nenaplniteľnými telesnými a estetickými potrebami a intelektuálnymi snami. Atanázove peripetie trvajú presne rok, od jesene, začínajúcej sa svadbou so Zošou, ktorá v štvrtom mesiaci tehotenstva zradená Atanázom spácha samovraždu (vidieť tu biografické alúzie, Witkacy – Atanáz, Zoša rozdvojená na snúbenicu Janiszewskú, ktorá po Witkacyho zrade spáchala samovraždu, a manželku Jadwigu Unrug, ktorá podstúpila interrupciu, keďže Witkacy odmietol vychovávať dieťa), cez jar, ktorá zastihne Atanáza s milenkou Helou Bertz na ceste do Indie plnej exotických scenérií (cesta do Austrálie a na Novú Guineu), do ďalšej jesene, keď Atanáza zastrelia na hraniciach nivelisti (to je už čistá fikcia, no nie príliš vzdialená budúcej skutočnosti). Atanáz reprezentuje spôsob života, ktorý vo víre revolúcií nenávratne zaniká, a Witkacy, jeho vrcholný predstaviteľ, sa z neho inteligentne vysmieva, prevracia ho naruby, ukazuje ho s úsmeškom satirika, čo celkovému katastrofickému spoločenskému vyzneniu románu pridáva na pikantnosti a viacvrstvovosti, aj tej štylizovanej, biografickej, v čase vyjdenia románu považovanej za jemne škandalóznu. Okrem problému nivelistickej (boľševickej) revolúcie a jej vplyvu na jednotlivca sa v románe pred čitateľom otvára množstvo iných tém. Z dnešného pohľadu sa ako najzaujímavejšie javia dekadentné hry Atanázových spoločníkov a spoločníčok, od konzumácie rozmanitých psychotropných látok a sofistikovaných foriem psychickej manipulácie či vydierania až po ambivalentný postoj k sexualite a trvalým partnerským vzťahom, ktoré na dobu, v ktorej román vznikol, neboli všedné ani prijímané pozitívne. Witkacy rozšírené stavy vedomia, ako sa všeobecne verí, neglorifikuje, považuje ich skôr za úbohé náhrady hlbokého metafyzického splynutia so svetom, aké možno prežiť pri kontemplácii vesmíru (túto praktiku vrelo odporúča), ale ani ich nedémonizuje; považuje ich za súčasť životnej skúsenosti, ktorú by sme si pri hľadaní vyššieho zážitku, čiže metafyzického Tajomstva, nemali odopierať. Witkacy nebol narkoman, z čoho ho upodozrievali jeho kritici a dodnes to robia čitatelia knihy Nikotín, alkohol, kokaín, peyotl, morfín, éter + Dodatok (1932). Narkotiká užíval s mierou, experimentoval s nimi, skúmal ich vlastnosti a možnosti, tvoril pod ich vplyvom, ale nikdy im neprepadol. Často sa tiež zameriaval na negatívne stavy po zažití psychotropných látok, najmä tzv. triezvenia. Atanázov život podlieha zákonitostiam doby a prostredia, v ktorých žije, večierky, hry, zrady, intrigy, no vykračuje za ne do oblasti objavovania vlastnej sexuality. Po večierku plnom radovánok ho zvedie najdekadentnejší člen miestnej smotánky, Łohoyski, ktorému Atanáz v oparoch kokaínu vyzná nekonečnú lásku, vraví dokonca, že ho miluje viac ako Helu. Zdá sa, že novoobjavená sexualita (bisexualita) približuje Atanáza k realizácii všetkých možností. Zaujímavé v tomto kontexte je, že homosexualita bola v dvadsiatych rokoch v Poľsku nelegálna, na odbornej úrovni bola často spájaná s kokainistami, tento motív (spojenie kokaínu s homosexualitou) teda nebol pre vzdelaných dobových recipientov ničím novým. Prekvapiť alebo šokovať ich mohlo iba narušenie heteronormatívneho poriadku, sympatia, s akou telesné splynutie románových postáv stvárnil a opísal Witkacy – ktorý sám, ako o tom svedčí jeho korešpondencia, homosexualitou pohŕdal. Je to o to absurdnejšie, že vražda, za istých presne špecifikovaných okolností, bola v Poľsku v tom čase na rozdiel od homosexuálnych praktík legálna. Tu však Witkacy stojí na strane súčasnosti. Atanáz zvádza dva súboje, prvý s rivalom v láske kniežaťom Prepudrechom, pri ktorom je zranený, a druhý so švédskym trénerom lyžovania Erikom Stardstrupom, ktorého napriek fyzickému hendikepu počas súboja zabije. Smrť v dueli Atanáz považuje za absurdnejšiu ako smrť vo vojne, ale jej blízkosť ho priťahuje, pretože mu dovoľuje prežiť všetky pocity naraz, čím ho približuje k metafyzickému Tajomstvu – či jeho náhrade, pretože skutočné obsiahnutie Tajomstva je preňho, ako aj pre celú spoločenskú vrstvu, v ktorej sa pohybuje, nedosiahnuteľné. Zánik sveta je napokon v Atanázovom prípade dokonaný bez objavenia Tajomstva. Atanáz je na jeho doslovnej i mystickej hranici znivelizovaný.

Patrik Oriešek

Foto: Archív autora

Patrik Oriešek

(1977) je literárny kritik a prekladateľ. Vyštudoval ukrajinčinu a bulharčinu na Filologickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Ako doktorand pôsobil v Ústave svetovej literatúry SAV v Bratislave. Pracoval ako redaktor a dramaturg v Rádiu Devín. Prekladá z poľštiny (Z. Szczerek, R. Kapuściński, A. Kuźniak, W. Murek, P. Kuźniak, J. Hugo-Bader) a ukrajinčiny (T. Prochasko, P. Miďanka, S. Žadan). Žije v Krakove.