Prekladateľky odporúčajú nové knihy

Margaret Atwood: Pani Veštba

Pani Veštba od Margaret Atwood patrí k jej skorším románom, vyšla v roku 1976. Vtedy som maturovala a muselo pretiecť veľa vody dolu Dunajom, kým som sa k tejto autorke prepracovala. Ona na rozdiel od nás, žien v posttotalitných končinách, prešla druhou vlnou ženského hnutia a mohla si dovoliť luxus žiť vo svete aj mentálne poznačenom a pretvorenom myšlienkovými prúdmi feminizmu, ekologických a autentických mierových hnutí. Mohla si dokonca dovoliť pristupovať k týmto témam s humorom, lebo na rozdiel od našich končín sa spoločnosť, v ktorej žila, nevysmievala z feminizmu až tak brutálne. M. Atwood je slobodná autorka, ktorá vníma neslobodu, je to láskavá žena, ktorá veľmi dobre rozumie ľudským sklonom k zlu, nezatvára pred nimi oči, naopak, otvára ich nám, čitateľkám a čitateľom.

Na tejto knihe ma bavil autorkin humor, s ktorým uchopuje smutné a ťažké témy: vzťah k vlastnému telu, k sexualite, automatický nárok mužov na ženy, ťažký vzťah matky a dcéry, traumy detstva pretvorené do tráum dospelosti, s ktorými žijeme a ideme ďalej. Je to humor niekedy aj jedovatý, uštipačný, Atwood sa nebojí ani grotesky, a hoci je niekedy nemilosrdná, je zábavná. Ak v knihe bola nejaká špeciálna výzva, tak práve ten ľahučký humor, ktorý by sa mohol stratiť, zároveň to však bolo na preklade to najlákavejšie. Trošku som si lámala hlavu nad názvom knihy (pôvodne Lady Oracle), ale zavrhla som slovo „orákulum“ a rozhodla som sa pre „Pani Veštbu“. Do karát mi hralo, že to slovo má ženský gramatický rod. Podobne v prípade mena postavy „Dikobraz Kráľovský“ som sa rozhodla tak, aby jeho meno malo podobu osobného mena a priezviska a zároveň aby to bol presný zoologický názov konkrétneho zvieraťa. Text som si prekladateľsky vychutnala, skôr som sa bavila, než trápila, čo nebýva pri prekladoch časté.

Jana Juráňová

Preklad: Jana Juráňová
Zodpovedná redaktorka: Zuzana Andrejco Ferusová
Editorka: Darina Zaicová
Koláže na obálke: Sarah Jarrett
Vydavateľstvo: Slovart (2023)

Marzanna Bogumiła Kielar: Pokrvný strom

Marzanna Bogumiła Kielar (1963) patrí k najosobitejším súčasným básnickým hlasom v Poľsku. Pochádza z oblasti Mazurských jazier a tam má korene aj Pokrvný strom – výber zostavený zo štyroch autorkiných zbierok poézie. Získala viacero významných literárnych ocenení, ale mňa najviac upútali a presvedčili slová môjho obľúbeného poľského autora Andrzeja Stasiuka, ktorý o jej veršoch napísal: „Takú poéziu by mohli tvoriť zvieratá, keby ich niekto obdaroval jazykom.“ V Kielarovej poézii ma oslovuje práve silné splynutie s prírodou, morom, lesom, oblohou, doslova s každou čiastočkou vzduchu. V jej veršoch vnímam paradox kultivovanej lyrickej jemnosti a tvrdej poctivosti, s ktorou sa v básni posúva k cieľu. Ale len akoby, lebo jej poézia koluje ako krv, preto je strom pokrvný, neustále príbuzný.

Sama píšem poéziu a je pre mňa výzvou prekladať, lebo vlastne každá báseň sa snaží už v pôvodnom jazyku vyjadriť niečo, čo sa bežne vyjadriť nedá. A ešte ak je to Kielarová, ktorá píše tak, akoby sa zmysel dal vyjadriť iba bez slov, tak to je naozaj prekladateľský náklad. Skvelé bolo, že som s autorkou mohla konzultovať niektoré obrazné vyjadrenia a niekedy, priznávam, aj cez poslané obrázky. To bolo milé. Bola veľmi ochotná. Počas práce na preklade som si postupne uvedomovala hojnú prítomnosť genitívnej metafory. Zrazu jej tam bolo toľko, až sa to stalo pre jej poetiku charakteristické. Mala som tendenciu taký typ metafory eliminovať, prepisovať, akoby to bola chyba, ale nebolo to úplne ono. Je to predsa jej jazyk. Najväčší bonus bola pre mňa pri preklade spolupráca s Rudom Jurolekom a Marekom Mitkom. Po niektorých stretnutiach s nimi som mala pocit, že ma doslova naučili lepšie rozlúsknuť báseň.

Vznik prekladu formou štipendia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Silvia Kaščáková

Výber básní a preklad: Silvia Kaščáková
Editor: Juraj Kuniak
Redakcia: Rudolf Jurolek
Prekladová redakcia: Marek Mitka
Jazykové korektúry: Marián Andričík
Doslov: Lenka Šafranová
Grafická úprava, návrh obálky a prebalu, zalomenie a sadzba: Erik Jakub Groch
Foto na prebale: Elżbieta Lempp (M. B. Kielar, 1997)
Vydavateľstvo: Skalná ruža (2023)

Emmanuel Carrère: Kráľovstvo

Veriť či neveriť – kto mi odpovie? Možno aj Emmanuel Carrère a jeho výnimočné Kráľovstvo, ktoré prináša pútavý príbeh o počiatkoch kresťanstva a súčasne autentickú spoveď autora o jeho duchovnej ceste od ateistu cez veriaceho až k nevediacemu. Dielo ma obsahovo veľmi nadchlo. Obdivujem Carrèrov plynulý štýl, intelekt a rozhľad, no najviac si vážim jeho úprimnosť a odvahu, s ktorou túto osobnú knihu napísal.

Najväčšou výzvou pre mňa bol preklad nespočetných citátov z Biblie: autor v úvode knihy spomína, s ktorými verziami Biblie denne pracuje, no keď som konkrétne biblické citáty z Kráľovstva hľadala, ich doslovné znenie som takmer nikdy nenašla. Usúdila som teda, že autor sa síce pridŕža oficiálnych prekladov Biblie, no buď ich voľnejšie parafrázuje, alebo ponúka vlastný preklad. Rozhodla som sa, že aj ja budem postupovať rovnako, pričom najviac sa budem pridŕžať slovenského prekladu Jeruzalemskej Biblie: sám autor sa v knihe priznáva k jej každodennému čítaniu a zároveň ide o pôvodný francúzsky preklad Biblie z roku 1956, ktorý má dlhú tradíciu. Práve v tom bol však aj háčik: slovenský preklad Jeruzalemskej Biblie uzrel svetlo sveta až v roku 2009, na rozdiel od francúzskej verzie teda nemá tradíciu, nie je celospoločensky známy. Musela som preto občas urobiť kompromis a pri všeobecne známejších pasážach (akými sú napr. blahoslavenstvá) dať prednosť staršiemu, a teda aj rozšírenejšiemu rímskokatolíckemu prekladu.

Vznik prekladu formou štipendia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Kristína Svrčková

Preklad: Kristína Svrčková
Redaktorka: Miroslava Vallová
Obálka: Jan van Scorel: Zázračný rybolov (1550 – 1600)
Sadzba a grafická úprava: Pavlína S. Morháčová
Vydavateľstvo: Absynt (2023)

Annie Ernaux: Udalosť/Mladý muž

V próze Mladý muž hovorí Annie Ernaux o svojom spoločensky neprijateľnom vzťahu päťdesiatničky s dvadsaťročným študentom. Prečo je neprijateľný, spytuje sa, keď mladé ženy po boku starších pánov nevzbudzujú pozornosť? Vracia sa do Rouenu – mesta svojich študentských čias, ale aj súčasného milostného vzťahu. V druhom texte s názvom Udalosť sa púšťa do dlho odkladaného projektu – písania o interrupcii, ktorú podstúpila ako študentka. Vracia sa do minulosti, ale v inej pozícii, spomienky sa prekrývajú, nadobúdajú iný význam… Ernaux je vo svojich textoch šokujúco úprimná, nechce nič prikrášliť ani zmierniť – jej vety neľútostne ako skalpel prenikajú až na kosť.

Svojský literárny štýl si vytvorila, keď sa písaním chcela vyrovnať so smrťou svojho otca. To už mala spisovateľské začiatky za sebou. Uvedomila si však, že štýl, ktorý dovtedy používala, sa na rozprávanie o otcovi nehodí: bol jednoduchým človekom a literárny jazyk k nemu nepatril. Rozhodla sa preto pre odklon od románu v prospech jednoduchého, „plochého“ rozprávania, zbaveného akýchkoľvek ozdôb, dokonca aj emócií. Jej prózy akoby boli skôr literárnymi sociologickými štúdiami než románmi: dôležitejšie než vyrozprávať príbeh je podľa Ernaux jeho podstata, to, o čo v príbehu išlo. Maximálne strohý a zároveň veľmi presný štýl predstavoval podchvíľou pokušenie niečo doplniť či zjemniť, aby bol text čitateľsky príjemnejší. Lenže to by vonkoncom nezodpovedalo autorkiným intenciám. Okrem toho som pomerne často musela riešiť univerzálny prekladateľský problém, a síce nutnosť použiť iný slovný druh, pretože slovenčina nemá ekvivalentný výraz v rovnakom slovnom druhu, čo má pre štruktúru vety kľúčový význam a odráža sa potom v celkovom štýle textu. Dúfam, že sa mi ducha prózy A. Ernaux podarilo aspoň sčasti zachovať.

Vznik prekladu formou štipendia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Mária Michalková Rovná

Preklad: Mária Michalková Rovná
Redakcia: Martina Kubealaková
Obálka: Barbora Šajgalíková
Vydavateľstvo: Inaque (2023)

Stefan Zweig: Hviezdne hodiny ľudstva

Umelecká reportáž – tak by som nazvala žáner, ktorý najlepšie vystihuje toto Zweigovo dielo. Autor nás berie na dobrodružnú výpravu dejinami za ich, z jeho pohľadu, najvýznamnejšími udalosťami. Vďaka jeho majstrovským rozprávačským schopnostiam sa priam hmatateľne ocitáme pri dobytí Konštantínopolu, zdolávame južný pól, sledujeme definitívnu Napoleonovu porážku, prežívame posledné dni s Levom Tolstým a podobne.

Nejde o prvý preklad tohto diela do slovenčiny, no určite sa zhodneme, že si zaslúži publikáciu s nádhernými ilustráciami a vynoveným prekladom, ktorú považujem za významný vydavateľský počin.
Išlo o jeden z najnáročnejších, no zároveň najzaujímavejších prekladov, na akých som pracovala. Potrebovala som zachytiť autorov štylisticky náročný, no mimoriadne vycibrený literárny jazyk a zároveň udržať plynulosť a zrozumiteľnosť slovenského textu. Nemčina dlhé súvetia znáša pomerne dobre, ale v slovenčine by mohli pôsobiť ťažkopádne a narušiť čitateľský zážitok, preto som sa rozhodla na niektorých miestach ich rozdeliť. Ďalej som si za úlohu dala vynoviť pôvodný výborný preklad (Perla Bžochová) a viac ho priblížiť súčasnému čitateľstvu, no zároveň neubrať na originalite jazyka minulosti a zachovať špecifické znaky Zweigovho štýlu.

V otázke prekladateľského postupu som z hľadiska lexiky siahla po naturalizácii, keďže pôvodné dielo aj prvý preklad boli vytvorené v iných časových súvislostiach a pre čitateľstvo s inou spoločenskou skúsenosťou. Nadčasovosti diela to, podľa môjho názoru, len prospelo.

Preklad vznikol s podporou organizácie Österreichische Gesellschaft für Literatur.

Dana Petrigáčová

Preklad: Dana Petrigáčová
Preklad veršov z kapitoly Elégia z Mariánskych Lázní: Ladislav Šimon
Preklad kapitoly Hrdinský okamih: Milan Richter
Redakcia: Adam Berka
Ilustrácie: Jindřich Janíček
Vydavateľstvo: 82 Book & Design Shop (2023)

Paolo Giordano: Tasmánia

Na každú novú knihu talianskeho spisovateľa Paola Giordana (1982) sa veľmi teším. Som totiž jeho „dvornou“ prekladateľkou do slovenčiny a musím sa priznať, že ma zakaždým prekvapí. Jeho diela sa navzájom tak líšia, až mám pocit, akoby každé z nich napísal nejaký iný spisovateľ. Výnimkou nie je ani Tasmánia, to je už jeho piata kniha, ktorú som prekladala. Text nie je ani tak román s uceleným dejom, ako skôr osobné zamyslenia a reflexie problematických udalostí vo svete. Tentoraz boli novinkou spracované témy a s tým súvisiaca terminológia z oblasti životného prostredia (klimatické zmeny, atmosféra, znečisťovanie, globálne otepľovanie, ropná kríza, názvy oblakov a pod.), utečenecká kríza, terorizmus (výbušniny, zbrane) a okrem spomínaných tém aj osobná a partnerská kríza, neplodnosť, hľadanie Boha a genderové otázky. Prekvapujúci, veľmi personalizovaný je aj záujem o atómové bomby zhodené na Japonsko v roku 1945; s tým súviselo niekoľko japonských výrazov, ktorých prepis som musela konzultovať s japončinárkou (ďakujem, pani Kinga Válent). Z prekladateľského hľadiska som s Giordanovým štýlom ako takým problém nemala, mám ho dávno „zvládnutého“. Mojou istotou je vedomie, že ak mi niečo nie je jasné, môžem mu kedykoľvek napísať, ale zvládla som to aj bez takejto konzultácie.

O čom je Tasmánia? Kladie pálčivé otázky: rúti sa Zem do neodvratnej katastrofy, alebo je ešte nádej na záchranu? Kam sa skryť, ak chceme prežiť? Je ostrov Tasmánia riešením pre všetkých, alebo len pre vyvolených, ktorí si to môžu dovoliť? Odpovedí niet, hrôza zostáva.

Vznik prekladu formou štipendia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Mária Štefánková

Preklad: Mária Štefánková
Redakcia: Eva Piovarcsyová
Editorka: Darina Zaicová
Vydavateľstvo: Slovart (2023)

Emily Brontë: Búrlivé výšiny

Emily Brontë vydala Búrlivé výšiny v roku 1847 pod pseudonymom, lebo na diela autoriek sa nazeralo optikou rodu, ktorá ich v porovnaní s autormi znevýhodňovala. Zomrela ako tridsaťročná, presvedčená o neúspechu svojej jedinej knihy.

Až neskôr sme ocenili príbeh lásky až za hrob, ktorý vtedajších kritikov desil pravdovravnosťou, krutosťou i vášňou. Klasikou sa stal, lebo aj dnes stoja láske v ceste prekážky – možno trochu iné ako kedysi, no vyvolávajú v nás rovnaké pocity.

Preklad Búrlivých výšin bol výzvou – miestami archaický jazyk bolo potrebné dostať do podoby, ktorej čitateľ porozumie, no zároveň som nechcela autorkin štýl priveľmi modernizovať. Niektoré postavy hovoria yorkshirským nárečím, ktoré som riešila skracovaním dlhých samohlások a ukončovaním slovies neurčitkom „– ti“, napr. „hovoriti“, aby prejav znel rovnako úsečne ako v angličtine.

Búrlivé výšiny sú príbehom o láske, ktorá však plodí nielen vášeň, ale aj krutosť. Pri vyznaniach som musela dbať na to, aby zneli úprimne, no neskĺzli do pátosu, a pri vulgarizmoch som sa vyhýbala zjemňovaniu, lebo práve kontrast medzi krásou a hrôzou je jedným z najpútavejších znakov diela. Nepriklonila som sa ani k naturalizácii mien, aby postavy žijúce v anglických mokradiach nezneli cudzo.

Vždy som mala na zreteli cieľ, aby aj dnešní čitatelia naplno precítili známu vetu: „Neviem, z čoho sú ľudské duše, ale moja a jeho sú rovnaké.“

Barbora Vinczeová

Preklad: Barbora Vinczeová
Redakcia: Andrea Vargovčíková
Obálka: Barbara Baloghová
Vydavateľstvo: Ikar (2023)