Autori a autorky tohto čísla

Miguel de Unamuno

Miguel de Unamuno

Miguel de UnamunoFoto: Cordon Press

Spisovateľ a mysliteľ Miguel de Unamuno y Jugo (Bilbao, 1864 – Salamanka, 1936) patril k najvýznamnejším osobnostiam španielskeho i európskeho kultúrneho života v prvej polovici 20. storočia. Bol lídrom Generácie 98, ktorá chcela od základov zmeniť vtedy zaostalé Španielsko a hľadala nové cesty aj na poli kultúry a literatúry. Unamuno bol protirečivou a polemickou osobnosťou. O Španielsku sa neraz vyjadroval veľmi kriticky, napriek tomu, že ho hlboko miloval a traduje sa, že jeho skon 31. decembra 1936 bol dôsledkom puknutia srdca, keď sa stal svedkom rozpútania krvavej občianskej vojny.

Celý Unamunov život sa niesol v znamení hľadania identity, tak osobnej, ako aj španielskej. Väčšinu života prežil v Salamanke. Na jej slávnej univerzite pôsobil ako profesor klasickej filológie a od roku 1901 aj ako rektor. Salamanka a drsné Kastílsko prirástlo baskickému rodákovi natoľko k srdcu, že mesto opustil, len keď bol v roku 1924 za diktatúry Prima de Riveru vyhnaný do exilu. Keď sa na jeho podporu postavili významní európski intelektuáli, bol omilostený, ale dobrovoľne žil vo Francúzsku až do pádu diktatúry v roku 1930. Krátko žil v Paríži a potom v mestečku Hendaya na hranici so Španielskom. Na rozdiel od svojho súčasníka básnika Rubéna Daría však nemal hlbší vzťah k francúzskej kultúre, považoval ju za povrchnú a odmietal estetiku dekadencie. Inklinoval k španielskym mystikom a stelesnením španielskeho ducha sa preňho stal Don Quijote. Do európskej kultúry vniesol „kontrakultúrnu“, výrazne subjektívne podfarbenú perspektívu. Stavy úzkosti a neistoty „človeka z mäsa a kostí“, konflikt medzi pravdami srdca a pravdami rozumu sú centrálnymi témami nielen jeho esejí, ale aj románov, poviedok a drám, ba aj lyriky. Unamuno je často považovaný za predchodcu existencializmu. Jeho veľkým vzorom bol S. Kierkegaard, ktorého nazýval bratom a jeho dielo ho motivovalo naučiť sa po dánsky.

Hodnotenie jeho literárneho odkazu je protirečivé, podobne ako bol protirečivou a polemickou osobnosťou aj sám Unamuno. Znalci sa nevedia zhodnúť ani na tom, či bol skôr filozofom, alebo románopiscom. V jeho filozofických dielach vrátane eseje O tragickom pocite života v ľuďoch a národoch (šp. 1913, slov. 1992) absentujú abstraktné filozofické pojmy a nahrádza ich množstvo metafor a obrazov. Na druhej strane sám autor považoval svoje romány za najlepšiu metódu poznania ľudskej existencie, poznačenej konfliktom rozumu a srdca. Postavy sú zobrazené raz tragikomicky (Láska a pedagogika, 1902; Hmla, 1914), inokedy sú skutočnými agonistami a bojujú so závisťou (Ábel Sánchez, 1917), vášňou (To je chlap, 1916), pochybnosťami (Svätý Manuel Dobrotivý, mučeník, 1933), alebo sa usilujú o „panenské materstvo“ (Teta Tula, 1921).

Urmuz

Urmuz

UrmuzFoto: wikipedia.org

sa narodil ako Demetru Dem Ionescu-Buzău v roku 1883 v juhorumunskom podkarpatskom mestečku Curtea de Argeș. Po ročnej parížskej epizóde sa v roku 1889 celá rodina presťahovala do Bukurešti. Tam začal navštevovať základnú školu, už však ako Demetru Demetrescu-Buzău, a po skončení gymnázia študoval rok medicínu, podľa otcovho vzoru. Tieto štúdiá opustil, neznášal pitvy, a v roku 1904 nastúpil na vojenskú službu, po ktorej sa zapísal na právo. Ako sudca pôsobil od roku 1907 v rôznych dedinách a provinčných mestách. V roku 1913 sa zúčastnil na poľnom ťažení druhej balkánskej vojny v Bulharsku. Po nej sa presťahoval do Bukurešti a pôsobil ako zapisovateľ na Najvyššom odvolacom súde. Po vstupe Rumunska do prvej svetovej vojny v roku 1916 Urmuza odvelili na moldavský front, no ochorel na návratný týfus a domov sa vrátil v zúboženom stave. Po vojne pokračoval v práci súdneho zapisovateľa. Voľný čas trávil osamelo, miloval hudbu, chodil na koncerty, hrával na klavíri, komponoval, prechádzal sa po nočnej Bukurešti. Jednu nočnú novembrovú prechádzku v roku 1923 ukončil výstrelom do vlastnej hlavy. Našli ho nadránom v kríku na Ulici generála Kiseleva.

Stanisław Ignacy Witkiewicz

Stanisław Ignacy Witkiewicz

Stanisław Ignacy WitkiewiczFoto: Archív autora

pseud. Witkacy (1885 – 1939) bol poľský prozaik, dramatik, filozof, maliar a fotograf, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov európskej medzivojnovej avantgardy. Po nedokončenom štúdiu na Akadémii výtvarných umení v Krakove začal intenzívne písať, ale čoskoro pre psychické problémy odišiel bojovať do Ruska. V roku 1918 sa vrátil domov, živil sa maľovaním portrétov. Publikoval teoretické spisy o estetike Nowe formy w malarstwie i wynikające stąd nieporozumienia (Nové formy umenia a z toho vyplývajúce nedorozumenia, 1919), Szkice estetyczne (Estetické skice, 1922) a i. Začiatkom 20. rokov sa stal členom výtvarnej avantgardnej skupiny formistov, ktorá čerpala z kubizmu, expresionizmu, futurizmu a ľudového umenia. Intenzívne písal, fotografoval a maľoval. Vytvoril rad dramatických textov, z ktorých niektoré boli inscenizované ešte počas jeho života. Katastrofické romány o autokratických spoločnostiach a silných dekadentných individualitách popretkávané iróniou a metafyzikou Pożegnanie jesieni (Rozlúčka s jeseňou, 1927) a Nienasycenie (Nenaplnenie, 1937) vtedajšia poľská literárna kritika prijala pomerne chladne, podobne ako jeho teoretickú knihu z oblasti filozofie Pojęcia i twierdzenia implikowane przez pojęcie istnienia (Pojmy a tvrdenia implikované pojmom bytia, 1935). Skúsenosti s drogami opísal v knihe Nikotyna, alkohol, kokaina, peyotl, morfina, eter + Apendix (Nikotín, alkohol, kokaín, peyotl, morfín, éter + Dodatok, 1932). Názory na poľskú mentalitu vyjadril v knihe Niemyte dusze (Neumyté duše, 1937).

Irmgard Charlotte Keun

Irmgard Charlotte Keun

Irmgard Charlotte KeunFoto: Ullstein Bild

(1905 Charlottenburg – 1982 Kolín nad Rýnom) bola významná nemecká spisovateľka a predstaviteľka literárneho smeru Neue Sachlichkeit (Nová vecnosť). Preslávila sa predovšetkým predvojnovými románmi Gilgi, eine von uns (Gilgi, jedna z nás, 1931) a Das kunstseidene Mädchen (Dievča v umelom hodvábe, 1932). Jej výborne rozbehnutú literárnu kariéru predčasne ukončil nástup národného socializmu. V rokoch 1933 – 1934 nacisti zhabali jej knihy a zakázali ich, v roku 1936 ju definitívne odmietli prijať do Ríšskej kultúrnej komory. Keun emigrovala a v rokoch 1936 – 1940 vydala v Holandsku exilové romány Das Mädchen, mit dem die Kinder nicht verkehren durften (Dievča, s ktorým sa deti nesmeli stýkať, 1936), Nach Mitternacht (Po polnoci, 1937), D-Zug dritter Klasse (Rýchlovlak tretej triedy, 1938) a Kind aller Länder (Dieťa všetkých krajín, 1938). V tom čase udržiavala intenzívne priateľstvá s velikánmi nemeckojazyčného literárneho sveta – Egonom Erwinom Kischom, Stefanom Zweigom, Heinrichom Mannom a ďalšími, v rokoch 1936 – 1938 prežila ľúbostný vzťah s Josephom Rothom, ktorý ovplyvnil aj jej literárnu tvorbu. Po vpáde nemeckého Wehrmachtu do Holandska v máji 1940 sa Keun rozhodla vrátiť do Nemecka s falošnými dokladmi. Do konca vojny tak žila v ilegalite pod cudzím menom, neskôr sa pokúšala nadviazať na spisovateľskú kariéru, no jej román Ferdinand, der Mann mit dem freundlichen Herzen (Ferdinand, muž s priateľským srdcom, 1950) nezaznamenal nijaký ohlas a ani knihy z obdobia emigrácie sa už nepredávali. Na Keunovej dielo sa zabudlo a ona čoraz viac prepadala alkoholizmu. Zbavili ju svojprávnosti, šesť rokov bola hospitalizovaná na psychiatrickej klinike a potom žila v Kolíne v ústraní. V nemeckojazyčnom literárnom svete jej dielo znovu objavili až v 80. rokoch 20. storočia.

Karin Boye

Karin Boye

Karin BoyeFoto: Anna Riwkin

(1900 – 1941) je švédska spisovateľka, známa najmä ako poetka, ale je tiež autorkou viacerých románov a esejí. Jej najznámejšia próza Kallocain (1940) sa radí medzi svetovú klasiku žánru dystopický román a je zároveň jedným z prvých ekofeministických románov na svete. Boye patrila medzi prvých švédskych autorov, ktorí otvorene písali o svojej homosexualite aj napriek tomu, že v tom čase bola protizákonná.

Julio Cortázar

Julio Cortázar

Julio CortázarFoto: Archív autora

sa narodil v roku 1914 a zomrel v roku 1984, zažil teda v zhustenej podobe celé dvadsiate storočie, ktoré si ho pamätá ako argentínskeho autora obdobia takzvaného „boomu“ latinskoamerickej literatúry, reprezentovaného menami ako Gabriel García Márquez alebo Jorge Luis Borges. Na rozdiel od svojich spolupútnikov zo spriatelených krajín hojne importovaných do socialistických čítaniek mal ako syn argentínskych diplomatov v Európe oveľa bližšie k urbánnemu, kozmopolitnému duchu literatúry starého kontinentu. To mu umožnilo nezapadnúť v povedomí čitateľov do škatuľky magického realizmu prepleteného výčinmi diktátorov a šialenstvom džungle. Namiesto toho písal poviedky o dopravných zápchach („La autopista del sur“) alebo chodení po schodoch („Instrucciones para subir una escalera“), či námet na najcoolovejší film svojej generácie (Blow-Up). Vyšlo mu šesť románov, z toho dva posmrtne, viacero zbierok básní a poviedok, knihy esejí, listov a inej non-fiction literatúry. Zo slovenských a českých prekladov je asi najvydarenejším úvodom do Cortázarovho sveta výber poviedok Změna osvětlení z roku 1990, existuje aj verzia Rayuely pod názvom Nebe, peklo, ráj v preklade Vladimíra Medka (preložil do češtiny Harryho Pottera) z roku 2001, posledné vydanie je z roku 2019.

Pier Paolo Pasolini

Pier Paolo Pasolini

Pier Paolo PasoliniFoto: wikipedia.org

(1922 – 1975) bol taliansky básnik, prozaik, scenárista, novinár, filozof, režisér a herec. Bol významnou a kontroverznou osobnosťou verejného a politického života a je považovaný za jedného z najväčších talianskych intelektuálov 20. storočia. Hoci pochádzal z profašistického prostredia, zapojil sa do antifašistického hnutia a koncom 40. rokov vstúpil do Komunistickej strany Talianska. V 50. rokoch mal problémy s talianskymi úradmi pre svoju verejne deklarovanú homosexualitu. Jeho prózy a eseje neustále vyvolávali škandály (napr. debut Ragazzi di Vita, Darmošľapi v r. 1955), ale zároveň sa okamžite vypredávali a znamenali pre súdobú spoločnosť skutočné intelektuálne výzvy. V 60. rokoch začali získavať slávu jeho filmy. Vo filmovej tvorbe bol spočiatku ovplyvnený neorealizmom, neskôr sa začal venovať náboženským témam. Často zobrazoval násilie, využíval sadistické a realisticky sexuálne motívy. Pracoval s profesionálnymi aj amatérskymi hercami. Druhého novembra 1975 bol zavraždený v pobrežnom meste Ostia neďaleko Ríma.

La Divina Mimesis (Božská mimézis), z ktorej úryvok prinášame v čísle, je moderný prepis Danteho Božskej komédie a najmä jej prvej kantiky. Pasolini v ňom predstavuje neokapitalistické peklo, v ktorom sú potrestaní hriešnici jeho doby (konformisti, malomeštiaci a iní).

Mário de Andrade

Mário de Andrade

Mário de AndradeFoto: cartacapital.com.br

(1893 – 1945) bol významný brazílsky spisovateľ, muzikológ a fotograf, patril k zakladateľom brazílskej moderny. Priekopnícke postavenie a medzinárodné uznanie získal aj v oblasti etnomuzikológie.

Narodil sa v São Paule, kde študoval hru na klavír, spev a teóriu hudby. Nadšenie pre francúzsku literatúru ho priviedlo k symbolistom, pod vplyvom ktorých napísal svoje prvé básne. Významnejšie zarezonovala až jeho druhá zbierka poézie s názvom Paulicéia Desvairada (Bláznivé São Paulo, 1922), ktorú predstavil počas Týždňa moderného umenia v São Paule. Cieľom tohto podujatia bolo predstaviť súdobé moderné umenie širšiemu publiku a literárna kritika ho už tradične považuje za začiatok brazílskej literárnej moderny.

V modernistickom duchu napísal Andrade dva romány: prvý s názvom Amar, Verbo Intransitivo (Milovať, neprechodné sloveso, 1927) vyšiel ako formálny experiment, a druhý s názvom Macunaíma: hrdina bez charakteru (1928) získal prívlastok jeho najznámejšieho diela. Vďaka postupom, ktoré sa neskôr stali príznačné pre magický realizmus, sa mu doň podarilo zakomponovať poznatky zo skúmania domáceho jazyka a z ústne zachovanej tradície pôvodného brazílskeho obyvateľstva, ako aj vlastnú skúsenosť človeka – mulata.

V 20. rokoch 20. storočia Andrade veľa cestoval po Brazílii, fascinoval ho folklór a pôvodná hudba na odľahlých miestach krajiny. Od roku 1927 v denníku Diário Nacional uverejňoval cestopisný stĺpček s názvom O turista aprendiz (Turista učeň), kde opisoval svoje zážitky z ciest, prezentoval domorodú Brazíliu, čo dokladal aj vlastnými fotografiami. Stal sa tak významným predstaviteľom špecificky portugalského a brazílskeho literárneho žánru crônica, ktorý kombinuje novinárske zaznamenávanie každodennej skutočnosti s literárnym nábojom, je písaný neformálnym štýlom a často s humorným podtónom.

Andrade zanechal nezmazateľnú stopu v brazílskej kultúre 20. a 21. storočia. Jeho posledné básnické dielo, poéma s názvom Meditação Sôbre o Tietê (Rozjímanie nad Tietê, 1945), je poetickým vyznaním lásky k rieke Tietê, ktorá preteká cez São Paulo, a zároveň syntézou jeho celoživotnej tvorby. Zomrel na srdcový infarkt vo veku 51 rokov.

Orest Dubay

Orest DubayFoto: Archív autora

Orest Dubay

(1919 – 2005) Najrýchlejšie spoznáte autora, keď máte možnosť rozložiť si jeho dielo po stole, po zemi, jedno vedľa druhého, na pomyselnej časovej osi. Keď sme hľadali „kód“ v záľahe čiernobielych papierov, videli sme, ako sa striedajú silné, predátorské diela s utlmenými, opakujúcimi sa motívmi. Jeho ilustrátorskou tvorbou sa vinie charakteristické modelovanie horizontu, ktorý sa v lome čiary stáva nekonečným a pohlcuje všetko naokolo. Ilustroval Morského vlka aj Elama Ohniváka od Jacka Londona, Zázračný čierny koráb od Štefana Žáryho, Do mesta 30 min. od Laca Novomeského či Za vyšným mlynom Mila Urbana a mnohé ľudové balady.

Kamila Štanclová

Kamila ŠtanclováFoto: Archív autorky

Kamila Štanclová

(1945) Kedysi o nej v TOTO! je galéria písali, že hm… suverénne klame čiarou. Tá „jej“ je poznateľná, jemná, nežná. To, čo na papieri, medzi slovami vyzerá na pohľad akoby úkosom, je jemne a nežne vytvorené silou – linoryty, lepty – jej kľúčové techniky sú ťažké a komplikované nielen fyzicky, ale aj spôsobom, akým ich používa, keď spája desiatky tenkých čiar, do ktorých zapletá figúry, zvieratá či veci. Ilustrovala desiatky kníh – od Veľkáčok Alty Vášovej, cez zobrané spisy Miroslava Válka S hlavou v ohni, Čarodejníka z krajiny Oz Lymana F. Bauma, Búrlivé výšiny Emily Brontëovej až po množstvo rozprávok Hansa Ch. Andersena.

Róbert Gáfrik

Róbert GáfrikFoto: Archív autora

Róbert Gáfrik

(1977) je riaditeľom Ústavu svetovej literatúry SAV, v. v. i. Venuje sa teoretickým otázkam literárnej komparatistiky a rôznym témam vzťahu medzi Indiou a Európou, knižne napríklad v monografii Zobrazovanie Indie v slovenskej literatúre (2018). Spolu s Dušanom Deákom a Annou Rácovou vydal populárno-náučnú knihu Farebná India (2017).

Paulína Šišmišová

Paulína ŠišmišováFoto: Archív autorky

Paulína Šišmišová

Doc. PhDr., CSc. Paulína Šišmišová pôsobila na FiF UK v Bratislave. Venuje sa reflexii a prekladaniu literatúry písanej po španielsky. Je editorkou monografie Translatologické štúdie. Teória, história a prax umeleckého prekladu v románskych krajinách (2010) a spoluautorkou monografie Cervantesov Don Quijote na Slovensku a vo svete (2021). Doma i v zahraničí publikovala štúdie o významných postavách španielskej a hispanoamerickej literatúry a filozofie (J. L. Borges, C. Fuentes, J. Ortega y Gasset, E. Sabato, M. de Unamuno a iní).

Eva Kenderessy

Eva KenderessyFoto: Archív autorky

Eva Kenderessy

(1978) vyštudovala etnológiu a rumunský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobí ako literárna vedkyňa a redaktorka časopisu World Literature Studies v Ústave svetovej literatúry SAV. Z rumunčiny prekladá najmä prózu (poviedky zo zbierky Nostalgia a román Solenoid od Mirceu Cărtăresca, román Malíčky od Filipa Floriana), divadelné hry (Gianina Cărburariu: Veľké tlačené), poéziu (Poslední pionieri Východu. Antológia súčasnej rumunskej poézie, ed. Claudiu Komartin) aj dokumentárne filmy (Paralelné životy, Desať rokov lásky). Ako zostavovateľka v roku 2017 pripravila číslo Revue svetovej literatúry venované po rumunsky písanej literatúre z Moldavskej republiky.

Sabina Chollet

Sabina CholletFoto: Archív autorky

Sabina Chollet

vyštudovala francúzsky a rumunský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Debutovala prekladom poviedky „Dajan“ v rámci zbierky fantastických poviedok Mirceu Eliadeho V tieni ľalie v roku 2005. Žije a pôsobí vo švajčiarskom meste La Chaux-de-Fonds, spolupracuje ako prekladateľka z rumunčiny, ruštiny, slovenčiny a z i do francúzštiny na publikáciách Loïca Chollet (Les Sarrasins du Nord: Une histoire de la croisade balte par la littérature, 2019, Les Chevaliers teutoniques: de la Terre sainte à la Baltique, 2019, Loïc Chollet. Dernières croisades: Le voyage chevaleresque en Occident à la fin du Moyen Age, 2021).

Patrik Oriešek

Patrik OriešekFoto: Archív autora

Patrik Oriešek

(1977) je literárny kritik a prekladateľ. Vyštudoval ukrajinčinu a bulharčinu na Filologickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Ako doktorand pôsobil v Ústave svetovej literatúry SAV v Bratislave. Pracoval ako redaktor a dramaturg v Rádiu Devín. Prekladá z poľštiny (Z. Szczerek, R. Kapuściński, A. Kuźniak, W. Murek, P. Kuźniak, J. Hugo-Bader) a ukrajinčiny (T. Prochasko, P. Miďanka, S. Žadan). Žije v Krakove.

Paulína Šedíková Čuhová

Paulína Šedíková ČuhováFoto: Archív autorky

Paulína Šedíková Čuhová

je prekladateľka a germanistka. Z nemeckého jazyka preložila napríklad romány Pascala Merciera, Olgy Grjasnowej, Sibylle Berg, Lany Lux, Ewalda Arenza či Nino Haratischwili. V rámci výskumu sa venovala predovšetkým súčasnej literatúre autorov a autoriek so skúsenosťou migrácie a postavám prekladateľov a prekladateliek v beletrii. Je spoluzakladateľkou festivalu o preklade TRANZ.

Michaela Podhradská

Michaela PodhradskáFoto: Archív autorky

Michaela Podhradská

Vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo v kombinácii nemecký a švédsky jazyk na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Popri štúdiu sa však venovala aj nórskemu jazyku, z ktorého úspešne absolvovala štátnu jazykovú skúšku počas praxe na Univerzite v Bergene. Vo svojej diplomovej práci sa zaoberala tematikou vyobrazenia salašníckej kultúry v slovenskej, švédskej a nórskej literatúre. Jej srdcovou záležitosťou sú severské jazyky. Je adeptkou literárneho prekladu a rada by sa venovala najmä prekladu literatúry pre deti. Momentálne pracuje ako študijná poradkyňa a príležitostne tlmočí z/do nórčiny a švédčiny.

Petra Mikulášová

Petra MikulášováFoto: Archív autorky

Petra Mikulášová

prekladá z nemčiny, nórčiny a švédčiny. Po skončení štúdia v odbore prekladateľstvo-tlmočníctvo, švédsky a nemecký jazyk/kultúra a doplnkového pedagogického štúdia nemeckého jazyka na FFUK v 2006 ju zavialo najskôr na pár rokov do Talianska. Pôsobila tam o. i. ako manažérka či asistentka vedenia firmy, no popritom pracovala na svojom prvom knižnom preklade z nórčiny. Od roku 2008 pôsobila v Nórsku, kde sa dovzdelala v odboroch učiteľstvo nórčiny ako druhého jazyka a kariérové poradenstvo. Popri pracovných úväzkoch poradkyne vzdelávania dospelých, učiteľky nórčiny ako druhého jazyka či projektovej vedúcej v oblasti integrácie cudzincov sa venovala prekladom krásnej literatúry, ktoré vychádzali knižne a časopisecky (RSL, ENTER). Od augusta 2020 žije s rodinou na Slovensku.

Milan Kopecký

Milan KopeckýFoto: Archív autora

Milan Kopecký

(1984) býva v Petržalke, ale narodil sa v moravskom Kyjove a vyrastal na druhej strane hranice v záhorskej Senici, kde vyštudoval osemročné gymnázium. V roku 2008 absolvoval odbor prekladateľstvo a tlmočníctvo na FiF UK, kde na katedre romanistiky pokračoval v doktorandskom štúdiu a v roku 2015 obhájil titul PhD. v odbore literárna veda. Od roku 2019 vyučuje na bratislavskom Gymnáziu Jána Papánka angličtinu a španielčinu. Popritom všetkom posledných pätnásť rokov prekladá knihy z oboch spomenutých jazykov, pomaly sa blíži k počtu sedemdesiat titulov. A stále ho to baví.

Michal Denci

Michal DenciFoto: Archív autora

Michal Denci

vyštudoval hudobnú, divadelnú a filmovú produkciu na Florentskej univerzite, kde získal ocenenie za najlepšie diplomové práce roka. V rámci doktorandského štúdia, ktoré absolvoval na Divadelnej fakulte VŠMU, preložil texty niektorých talianskych dramatikov. Aktuálne pracuje na manažérskej pozícii v Divadle LUDUS a vyučuje dejiny talianskeho divadla na DF VŠMU. Pravidelne spolupracuje s Talianskym kultúrnym inštitútom na realizácii rôznych projektov.

Lucia Halová

Lucia HalováFoto: Archív autorky

Lucia Halová

(1979) vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo anglického a portugalského jazyka na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Venuje sa prekladu beletrie a filmových titulkov prevažne z angličtiny (napríklad Dievča, žena, iné od Bernardine Evaristo, Lanny od Maxa Portera, Brány do Atén od Conna Igguldena, sága Twilight do Stephenie Meyerovej), výnimočne z portugalčiny (Kniha nepokoja od Fernanda Pessou). Rediguje prekladové knihy, občas o knihách aj píše a je redaktorkou časopisu Verzia.

Nina Šmeralová

Nina ŠmeralováFoto: Archív autorky

Nina Šmeralová

(1984) pochádza z Prešova, kde aj žije. Vyštudovala anglistiku na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity, po štúdiu sa venovala okrem iného prekladom z angličtiny do slovenčiny a vyučovaniu angličtiny. Po otcovi má český pôvod a čeština jej bola vždy blízka, preto sa rozhodla zúčastniť na medzinárodnej súťaži Ceny Susanny Roth pre začínajúcich prekladateľov a prekladateľky z českého jazyka. Jej preklad textu Anny Beaty Háblovej taiči v súťaži zvíťazil.

Gabriela Magová

Gabriela MagováFoto: Archív autorky

Gabriela Magová

vyštudovala slovenčinu a angličtinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, pracovala v Ústave svetovej literatúry SAV. Prekladá prózu a poéziu z maďarčiny. Knižne jej vyšli preklady románov Györgya Dragomána (Biely kráľ, Hranica), Sándora Máraiho (Vzbúrenci, Hlas, Posila), Lászlóa Krasznahorkaiho (Melanchólia vzdoru) a Antala Szerba (Cesta za mesačnej noci), zbierky básní Krisztiny Tóth a monografie Endreho Bojtára Vysnívali sme si vlasť a národ. Je spoluzostavovateľkou kníh Tvorivosť literárnej recepcie (2008, s J. Görözdi) a Deväť životov: Rozhovory o preklade a literárnom živote (2015, s R. Passiom). V rokoch 2016 až 2018 bola šéfredaktorkou Revue svetovej literatúry. V súčasnosti pracuje ako redaktorka v Slovenskom rozhlase a je šéfredaktorka časopisu Verzia.

Milina Svítková

Milina SvítkováFoto: Barbora Cholková

Milina Svítková

(1986) vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo v kombinácii chorvátsky jazyk a nemecký jazyk na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde ukončila aj doktorandské štúdium slavistiky. Venuje sa prekladu súčasnej prozaickej tvorby z nemeckého, chorvátskeho a srbského jazykového prostredia. Z nemčiny preložila román Odkiaľ si Sašu Stanišića a z bosniančiny román Chyť zajaca Lany Bastašić.

Ida Želinská

Ida ŽelinskáFoto: Dáša Šimeková

Ida Želinská

(1972) je sociálna poradkyňa a analytička. Projekt TOTO! je galéria založila spoločne s grafickou dizajnérkou Máriou Rojko a výtvarníkom Milošom Koptákom jednoducho z lásky k čítaniu. Tvorí v rámci neho textové sprievody k výstavám.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!