Unamunova Niebla alebo keď sa postava búri proti autorovi

Miguel de Unamuno bol na poli literárnej tvorby veľkým nonkonformistom. Rád provokoval čitateľov i oficiálnu literárnu kritiku. S obľubou miešal literárne žánre, tragiku s komikou, búral platné akademické normy a odmietal „povrchný“ a „klamlivý“ realizmus. Vytvoril si vlastnú, personálnu koncepciu románu, v ktorej sa kladie dôraz na vnútornú, duchovnú realitu postáv. Proti rozumu postavil cit a imagináciu.

S realistickými rozprávačskými postupmi, ktorým bol ešte do značnej miery poplatný vo svojej románovej prvotine Mier vo vojne (1897), sa Unamuno rozchádza v románe Láska a pedagogika (1902). Parodicky v ňom zobrazuje úsilie Avita Carrascala, ktorý chce na základe poznatkov „vedeckej pedagogiky“ zo svojho syna Apolodora vychovať génia. Otec však pri svojich pedagogických experimentoch nepočíta s láskou. Keď sa Apolodoro zaľúbi a rival mu odvedie milované dievča, spácha samovraždu. V románe sa mieša tragika s komikou a realita s fikciou. V epilógu Unamuno navštívi Avitovho priateľa, extravagantného filozofa dona Fulgencia. Ten sa z románovej postavy stáva priateľom autora, ba aj „spoluautorom“ románu ako autor textu „Poznámky k traktátu o pipkológii“ (Apuntes para un tratado de cocotología), ktoré parodujú ambiciózne filozofické systémy a tvoria záverečnú časť románu. Unamuno vehementne obhajoval potrebu začlenenia traktátu do románu s tým, že vydavateľ ho chce vydať v sérii kníh rovnakého rozsahu a román je sám osebe tenký. Literárni kritici však nemali zmysel pre podobné žarty a odmietli takéto dielo považovať za román, na čo Unamuno vyhlásil, že ak to nie je román (šp. novela), tak je to nivola. Týmto novotvarom odvtedy nazýval svoje romány, aby podčiarkol ich odlišnosť od tradičných realistických románov a provokoval kritikov.

Ešte väčšie rozhorčenie zo strany literárnej kritiky vyvolala Unamunova žánrovo ťažko zaraditeľná próza Život dona Quijota a Sancha (Vida de don Quijote y Sancho, 1905). Vyšla v roku, keď si Španielsko i celý svet pripomínali 300. výročie prvého vydania Cervantesovho románu. Unamuno sa tu konfrontuje s oficiálnym akademickým cervantizmom, zameraným na skúmanie autorstva románu. Dona Quijota a Sancha chce „oslobodiť“ od Cervantesa, ktorý svoje postavy dobre nepochopil. Tie už podľa Unamuna nepatria Cervantesovi, ale čitateľom, a ožívajú v ich predstavivosti.

Myšlienku autonómie literárnej postavy naznačenú v dvoch vyššie spomenutých prózach Unamuno rozvinul v románe Hmla (Niebla, 1914), v ktorom sa postava búri proti svojmu autorovi. Aj táto próza bola literárnymi kritikmi i čitateľmi spočiatku prijímaná s rozpakmi, no neskôr sa stala najviac prekladaným a komentovaným Unamunovým dielom. Viackrát bola aj sfilmovaná. Podobne ako v románe Láska a pedagogika aj tu má láska tragické vyvrcholenie, stvárnené humoristicky, ba až sarkasticky. Protagonista Augusto Pérez po smrti matky blúdi životom ako v hmlách. Z tohto stavu neurčitosti sa pokúša vymaniť prostredníctvom lásky, avšak namiesto toho, aby cit prežíval, ho neustále rozumovo analyzuje. Prvým objektom jeho záujmu je učiteľka klavíra Eugénia. Očakáva, že dá zmysel jeho životu, keď sa s ňou ožení. Nevidí ju však reálne, idealizuje si ju, podobne ako si don Quijote v predstavách vytvoril z dedinskej sedliačky svoju Dulcineu. Eugénia sa s Augustom zahráva a tri dni pred ohlásenou svadbou ujde s milencom. Naivná Rosario je druhým objektom Augustovho záujmu, ale zľakne sa prudkosti jej citov. Augustove pokusy o  vymanenie sa z hmly a nájdenie vlastnej identity stroskotajú a chce spáchať samovraždu. Najskôr sa však vyberie do Salamanky za Unamunom, aby s ním prekonzultoval svoje rozhodnutie. V predposlednej 32. kapitole Augusto zomiera a vracia sa do hmlistej ničoty, z ktorej vzišiel.

Názov románu Hmla evokuje predstavu, že náš život je niečo záhadné a neznáme. Aj my, podobne ako aktéri románu, sa pohybujeme v neprehľadnom či mätúcom prostredí a márne hľadáme zmysel života. V tomto duchu sa nesú interpretácie kritikov, ktorí vidia v Unamunovi predchodcu existenciálneho či personálneho románu. Ako prvý takúto interpretáciu predložil španielsky filozof Julián Marías v monografii Miguel de Unamuno z roku 1943. Podľa neho Unamuno si uvedomoval obmedzenia rozumu, ktorý paralyzuje život, a uprednostňoval imagináciu. V Unamunových románoch má každá postava v sebe kus autora a stelesňuje existenciálne otázky, o ktorých uvažoval.

Aj z formálneho hľadiska sa Unamunova Hmla vyznačuje novátorstvom, pričom sa autor neraz inšpiroval Cervantesom. Podobne ako v Donovi Quijotovi je príbeh protagonistu popretkávaný vloženými príbehmi, autor mieša fikciu so skutočnosťou, vkladá fikciu do fikcie a v duchu cervantesovskej tradície dáva postavám istý stupeň slobody.

Unamunovou pracovnou metódou bola metóda paradoxu. Čitateľa chce zneistiť, „popliesť“. Vidno to hneď v prológu a postprológu, ktoré aj vzhľadom na ich fiktívny charakter nie sú tradičnými paratextami. V prológu, ktorého autorom je neznámy spisovateľ Viktor Goti, sa dočítame, že ho napísaním predslovu poveril sám slávny Unamuno. Goti tvrdí, že je priateľom protagonistu románu, ale aj Unamunovým vzdialeným príbuzným. Jeho „reálnosť“ má umocniť aj skutočnosť, že o sebe vyhlasuje, že je autorom koncepcie románu ako nivoly. Hneď na úvod však Goti akoby mimochodom priznáva, že nemá slobodnú vôľu, ale že ho utešuje skutočnosť, že ju nemá ani Unamuno. Ďalej sa rozpisuje o Unamunových nekonvenčných názoroch, autorských postupoch a zámeroch, ale aj o jeho „obľúbených“ spisovateľoch a až v závere prológu sa zmieňuje o „nečakanej a prekvapivej“ verzii Augustovej smrti v Unamunovom podaní. On ju považuje za omyl a je presvedčený, že protagonista spáchal samovraždu, tak ako si to zaumienil. Pod postprológ sa podpísal Unamuno, ktorý polemizuje s Gotiho tvrdením, že Augusto spáchal samovraždu, a vyhlasuje, že Augusto zomrel z autorovho slobodného rozhodnutia. Tým sa nastoľujú dve možné vyústenia románového príbehu a je na čitateľovi, ku ktorému z nich sa prikloní. Nejde tu však len o formálnu „otvorenosť“ románu, ale za dvoma možnými vyústeniami sa skrýva aj hlbší filozofický význam. Ak Augusto spáchal samovraždu, má slobodnú vôľu, ak zomrel rukou autora, tak mu ju autor upiera.

Románový príbeh je vyrozprávaný v 33 kapitolách bez názvu. Uzatvára ho doslov s názvom „Smútočná reč na spôsob epilógu“. Je monológom Augustovho psa Orfea. Text románu je popretkávaný filozofujúcimi sentenciami, autorovi záleží na tom, aby jeho postavy mysleli originálne. O priestore a okolnostiach, v ktorých sa jednotlivé epizódy odohrávajú, sa však nedozvieme takmer nič. Dôležitejšie ako vonkajšie opisy je to, čo sa odohráva v protagonistovom vnútri. Správu o tom nám podáva personálny rozprávač.

Viktor Goti v románe vystupuje ako Augustov priateľ a Augusto pred ním odhaľuje konflikty, ktoré sa odohrávajú v jeho duši. Goti je v istom zmysle Unamunovo „alterego“. V 17. kapitole Augustovi povie, že píše román – nivolu a píše ho tak, ako sa žije. Nemá vopred premyslený plán a zápletka sa vytvára sama. Ani postavy nemajú vyhranenú povahu, ich charaktery sa kreujú postupne, podľa toho ako konajú a rozprávajú. V románe, o ktorom Goti rozpráva, absentujú opisy, ale je v ňom veľa dialógov, a keď postava nemá spolubesedníka, nahrádzajú ich monológy. Román Hmla teda nie je len rozprávaním príbehu Augusta Péreza, ale je aj metarozprávaním o písaní románu, ktorý by mohol byť práve tým, čo čitateľ drží v rukách.

Goti sa v rozhovore s Augustom dotýka aj vzťahu medzi autorom a postavou. Hovorí, že autor sa síce môže nazdávať, že postavu „vedie za ruku“, ale ľahko sa môže stať hračkou v jej rukách. Keď v 31. kapitole Augusto Unamuna navštívi a ten mu povie, že je len výtvorom jeho fantázie, a teda sa nemôže slobodne rozhodnúť o svojom osude, Augusto sa búri. Namieta, že fiktívne postavy majú svoju vlastnú logiku a ich tvorca s nimi nemôže narábať, ako sa mu zachce. Odvoláva sa pritom na to, čo Unamuno napísal v eseji Život dona Quijota a Sancha, že postavy románu sú rovnako reálne ako ich autor a dokonca ešte reálnejšie, lebo autora prežijú. Počnúc touto kapitolou román Hmla prestáva byť len príbehom Augusta Péreza a čitateľ je nútený konfrontovať sa s otázkou vzťahu medzi autorom a jeho literárnou postavou. Táto otázka má však aj filozofickú rovinu. Vzťah medzi Unamunom a Augustom, ktorý je vzťahom medzi tvorcom a jeho „stvorením“, môžeme interpretovať aj ako vzťah medzi Bohom a človekom. V románe je viacero alúzií na optiku sna v Calderónovom či Shakespearovom ponímaní. Ak je náš život snom, čitateľovi sa vsugerúva otázka, či nie je snom Boha a či sa neskončí, keď nás Boh prestane snívať. Či nie je nivolou, ktorú píše Boh.

K prekladom diel Miguela de Unamuno v slovenskom a českom kultúrnom kontexte

Ešte za života autora boli Unamunove diela preložené do viacerých jazykov vrátane slovenčiny a češtiny. Spisovateľ údajne ovládal takmer dvadsať jazykov a so svojimi prekladateľmi a vydavateľmi aktívne spolupracoval. Zaujímavé sú aj jeho kontakty so slovenskými a českými prekladateľmi. Prvým prekladom, ktorý sa objavil v bývalom Československu, bol Tragický pocit života. Vyšiel v roku 1927 v preklade J. Zaorálka s Unamunovým prológom. Spisovateľ v ňom vyjadruje ľútosť, že nepozná žiaden slovanský jazyk, a tak mu zostáva „utajená najvnútornejšia podstata slovanstva“. S obdivom píše o poslaní Jána Husa, o jeho hľadaní „druhého“, sociálneho a národného kresťanstva, čo Unamunovi bolo veľmi blízke. Prológ napísal v mestečku Hendaya 15. júla 1926. Približne v rovnakom čase s Unamunom korešpondoval aj slovenský prekladateľ Miloš Ruppeldt a žiadal ho o povolenie k prekladu. Ruppeldt preložil tri Unamunove romány: Teta Tula (1931), Ábel Sánchez (1941) a v roku 1945 sa objavil v Smrekovom vydavateľstve Elán román To je chlap, ktorý po Ruppeldtovej smrti doprekladal J. Felix. Vydanie je pozoruhodné tým, že obsahuje kópiu Unamunovho listu adresovaného M. Ruppeldtovi datovaného 27. júlom 1927. Španielsky spisovateľ v ňom vyjadruje súhlas s prekladom svojich románov do slovenčiny a Ruppeldta prosí o informáciu, ktoré jeho dielo bolo preložené do češtiny, lebo on o tom, ako píše, nevie. Keďže Unamunov prológ k českému vydaniu Tragického pocitu života je datovaný rokom 1926, teda španielsky spisovateľ ho napísal len rok predtým, ako písal tento list Ruppeldtovi, ide o záhadu, ktorej riešenie už asi nespoznáme.

Rovnako sa môžeme pýtať, prečo doteraz nebol do slovenčiny preložený aj román Niebla, napriek skorej a relatívne priaznivej recepcii Unamunových diel v našom kultúrnom kontexte. (Popri už spomenutých Ruppeldtových prekladoch vyšli v roku 1969 v preklade J. Felixa aj štyri Unamunove prózy pod názvom V zrkadle života a smrti). Český preklad románu Niebla z pera A. Ondruškovej vyšiel v roku 1971. Obsahuje anonymný predslov s názvom „Unamuno, portrétová zkratka“. Neznámy autor sa o Unamunovi a jeho románe nevyjadruje veľmi pozitívne, čo mohlo byť poplatné dobe, ale možno práve to zahatalo vznik slovenského prekladu tohto ťažiskového Unamunovho románu. Tak sa stalo, že Unamunove pozoruhodné románové inovácie v našom literárnovednom diskurze absentovali a dodnes absentujú.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!