Miešanie kultúr par excellence

Keď Stefan Zweig ušiel z vojnou sužovanej Európy do Brazílie, našiel tam hotovú utópiu, krajinu, v ktorej sa nehľadelo na farbu pleti či iné odlišnosti, nadchýnal sa, že sa nikto nemôže vyhlásiť za „pravého Brazílčana“, pretože pre Brazílčana je najtypickejšie práve to, že je človekom bez minulosti. Hoci, samozrejme, Brazília nie je žiadnou utópiou, miešanie kolonizátorov s pôvodným obyvateľstvom aj privezenými otrokmi vyzerá pri pohľade zvonka organicky a živelne. Rovnako aj spájanie katolicizmu s africkou mágiou a domorodým prírodným náboženstvom v obradoch kadomblé, makumba či pajelança.

Azda práve preto, pre túto „absenciu minulosti“, sa manifestom modernistického hnutia v Brazílii stal „Ľudožrútsky manifest“ brazílskeho básnika Oswalda de Andrade, v ktorom okrem iného vyzdvihuje prepojenie kolonizátorskej a kolonizovanej kultúry pri vytváraní národnej identity. Vyzýva k „požieraniu“ európskych vplyvov namiesto ich napodobňovania, k príklonu k brazílskosti. Manifest vyšiel v roku 1928 a v rovnakom roku napísal autorov menovec Mário de Andrade svoj román rapsódiu Macunaíma. Tieto texty sa stali základnými textami brazílskeho modernizmu.

Mário de Andrade bol vyštudovaný muzikológ, spisovateľ, fotograf, teoretik umenia, syn buržoáznej rodiny, ktorého staré mamy z otcovej i matkinej strany boli mulatky. Stal sa výraznou osobnosťou Týždňa moderného umenia, ktorý sa konal v roku 1922 v São Paule. Táto niekoľkodňová výstava obrazov a sôch spojená s prednáškami a koncertmi predstavila oživenie umeleckého prejavu, experimenty, tvorivú slobodu a odklon od minulosti. Verejnosť ju prijala vcelku búrlivo, okrem potlesku sa ozývalo bučanie, pískanie, výkriky. Týždeň moderného umenia sa však nezmazateľne zapísal do umeleckých dejín Brazílie.

A román Macunaíma sa stal akoby stelesnením týchto nových ideálov spájania privezeného s pôvodným a hľadania národnej identity. Andrade napísal román v hojdacej sieti počas šesťdňovej vianočnej dovolenky, v rámci „pripraveného posadnutia“, ako sa sám vyjadril. A pripravil sa naň štúdiom miestnych mýtov a legiend z rozsiahlej zbierky nemeckého etnológa Theodora Kocha-Grünberga, ktorý ich zozbieral priamo v teréne u kmeňov Tuarepang a Arekuma v severnej Amazónii. Andrade si za hlavnú postavu zvolil Macunaímu, kmeňového hrdinu, švindliara so zázračnými schopnosťami. V knihe sa stáva „hrdinom bez charakteru“, čo znamená, že mu chýbajú nielen morálne zásady, ale nemá ani pevné povahové črty. Preto je ideálnym plátnom, na ktoré sa dajú premietnuť najrôznejšie podoby „brazílskosti“ od nejednoznačného výzoru (hrdina sa narodí ako čierny syn indiánskej matky, zázračne dospeje, no hlava mu zostane detská a po kúpeli v posvätnej vode sa zmení na plavovlasého belocha) cez spôsob správania až po slovník.

Macunaíma sa narodí v tmavom pralese matke z mýtického indiánskeho kmeňa Tapaňumov, už od narodenia je lenivý a robí starším bratom napriek. Vydáva sa s bratmi na skusy do sveta, „uloví“ si Matku lesa Ci, sám sa stane vládcom lesa a splodí s ňou dieťa. No keď im synček zomrie, Ci sa od zármutku vydá na oblohu, kde sa z nej stane hviezda (takmer zo všetkých významných postáv knihy sa stanú nebeské telesá). Pred odchodom daruje Macunaímovi talizman muiraquitá, on ho však vzápätí stratí. Dopočuje sa, že ho má ľudožrútsky obor Piaimã, toho času peruánsky obchodník Venceslau Pietro Pietra, ktorý žije v São Paule. Aj s bratmi sa teda vyberú do mesta, kde ich ohúri zhon a hluk. Macunaíma zažíva všakovaké bláznivé dobrodružstvá a stretáva bytosti z miestnych mýtov a legiend, namočí sa do problémov, ktoré si spôsobí sám svojou lenivosťou a bezcharakternosťou. Občas ho niekto zje alebo sa o to aspoň pokúsi, prvok ľudožrútstva je tu prítomný aj doslovne.

Na lexikálnej rovine román pracuje s bohatou domorodou slovnou zásobou, ktorá sa integrovala do kolonizátorskej portugalčiny. Text sa hemží indiánskymi názvami fauny a flóry, Andrade z nich tvorí priam refrén, spája ich do veľkých skupín a využíva ich spevavý rytmus. Hojne používa hovorové výrazy, regionalizmy, fonetický prepis slov, v kapitole „List Amazonkám“ si uťahuje z patetickej písanej portugalčiny v kontraste s bežne používanou „brazílčinou“. V poznámke k prvému prekladu svojho románu do angličtiny žiadal o ponechanie domorodých výrazov pre faunu a flóru, aby sa zachovala ich muzikálnosť. (Ako prekladateľka som túto stratégiu zvažovala, ibaže v takom prípade by sa museli všetky názvy prepísať foneticky, a keďže v portugalčine sú prízvuky všelikde, len nie na prvej slabike ako v slovenčine, na zachovanie pôvodnej miery muzikálnosti by zrejme nestačil ani fonetický prepis.)

Mário de Andrade v pokuse o vytvorenie brazílskeho románu priniesol hotový karneval príhod, farieb a slov, jeho dielo sa stalo jedným zo základných pilierov brazílskeho modernizmu a brazílskej literatúry celkovo, cituje sa z neho a odkazuje sa naň dodnes. Dočkalo sa kritických prekladov do viacerých jazykov, po česky vyšlo v roku 1998 v preklade Šárky Grauovej, tento rok vyšiel nový preklad do angličtiny. V roku 1969 vznikol film režiséra (a ďalšieho autorovho menovca) Joaquima Pedra de Andrade, v roku 2012 dokonca slovenská rozhlasová hra pre mládež. Slovenský preklad románu vyjde v roku 2024 vo vydavateľstve Portugalský inštitút, vydanie knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Lucia Halová

Foto: Archív autorky

Lucia Halová

(1979) vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo anglického a portugalského jazyka na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Venuje sa prekladu beletrie a filmových titulkov prevažne z angličtiny (napríklad Dievča, žena, iné od Bernardine Evaristo, Lanny od Maxa Portera, Brány do Atén od Conna Igguldena, sága Twilight do Stephenie Meyerovej), výnimočne z portugalčiny (Kniha nepokoja od Fernanda Pessou). Rediguje prekladové knihy, občas o knihách aj píše a je redaktorkou časopisu Verzia.