Čo je svetová literatúra?

Literatúru čítame pre vlastné potešenie a poučenie. Nezvykneme sa zamýšľať nad tým, čo znamená pojem svetová literatúra. Pravdepodobne ju chápeme ako literárne diela pochádzajúce z celého sveta. Málokomu by pritom napadlo, že práve svetová literatúra je v súčasnosti jedným z najdiskutovanejších pojmov literárnej vedy.

Prečo sa však zamýšľať nad týmto pojmom? Nejde len o akademický problém, ktorý sa bežného čitateľa zvlášť netýka? Myslím si, že odpoveď môžeme nájsť v odpovedi na inú otázku: Prečo vlastne čítame literatúru? Čo nám prináša? Asi sa dokážeme zhodnúť na tom, že literatúra nám pomáha spoznávať svet, chápať ho. Prenáša nás do iných dôb a miest, otvára nám nové priestory, nové svety, umožňuje nám vidieť svet očami niekoho iného. Ak má literatúra takýto úzky vzťah k svetu, prirodzene sa natíska aj otázka, čo je svetová literatúra.

Nejasné vnuknutie

Literárni vedci nachádzajú prvé zmienky o pojme svetová literatúra v Nemecku. Hoci velikán nemeckej literatúry Johann Wolfgang von Goethe nebol tvorcom slova Weltliteratur, bol prvý, o kom vieme, že o ňom formuloval svoju predstavu. O tom, že jeho úvahy neboli bezvýznamné, svedčí aj skutočnosť, že sú v centre literárnovednej diskusie aj dvesto rokov potom, čo ich vyslovil.

Goethe si predstavoval, že svetová literatúra vzniká na základe výmeny literárnych diel medzi národmi. V čase, keď sa rôzne knihy a literárne časopisy dostávali v čoraz väčšej miere k širšej verejnosti za hranicami krajín svojho vzniku, Goethemu sa zdalo, že takáto výmena prispeje k lepšiemu poznaniu a porozumeniu medzi národmi. Dokonca si trúfol tvrdiť, že národná literatúra už prestane byť zmysluplným pojmom a čoskoro nastane epocha svetovej literatúry. V podobnom duchu sa vyjadrili Karl Marx a Friedrich Engels v Komunistickom manifeste (prel. Július Šefránek, 1948):

„Namiesto starých potrieb, uspokojovaných domácimi výrobkami, nastupujú potreby nové, na uspokojovanie ktorých sú potrebné výrobky najvzdialenejších krajín a podnebí. Namiesto starej miestnej a národnej sebestačnosti a uzavretosti nastupuje všestranný styk, všestranná vzájomná závislosť národov. To sa rovnako vzťahuje na materiálnu i na duchovnú produkciu. Plody duchovnej činnosti jednotlivých národov stávajú sa všeobecným majetkom. Národná jednostrannosť a obmedzenosť sa stáva čoraz nemožnejšou a z mnohých národných a miestnych literatúr vzniká svetová literatúra.“

Veľa papiera a atramentu sa minulo na najrôznejšie úvahy o svetovej literatúre, opierajúc sa práve o výroky týchto veľkých mysliteľov 19. storočia. V 20. storočí existovala svetová literatúra ako koncept, na ktorý sa mnohí odvolávali, no nebola predmetom výskumu nijakej konkrétnej vednej disciplíny. Vzťahy medzi národnými literatúrami a literárnymi javmi skúmala literárna komparatistika, ale neskúmala svetovú literatúru ako celok. Komparatistika sa etablovala ako študijný odbor na európskych univerzitách a neskôr aj v iných častiach sveta. Pojem svetová literatúra označoval pritom diela, ktoré boli v ideálnom prípade spoločné pre celé ľudstvo. V skutočnosti však tento pomyselný kánon trpel vážnym nedostatkom – eurocentrizmom. Ten si literárni vedci a literárne vedkyne začínali uvedomovať najmä s narastajúcou globalizáciou. Svetová literatúra sa tak ujala nanajvýš ako pedagogický koncept vo vyučovaní literatúry.

Slovenské intermezzo

Aj slovenská literárna veda sa môže pýšiť tým, že prispela svojím, nie úplne zanedbateľným podielom do globálnej diskusie o svetovej literatúre. Týmto pojmom sa zaoberal Dionýz Ďurišin v 90. rokoch 20. storočia, čiže ešte predtým, než sa stal celosvetovo významným.

V 20. storočí sa ustálili najmä dve koncepcie svetovej literatúry. Podľa prvej je svetová literatúra sumou všetkých národných literatúr sveta. Ide teda o priradenie jednotlivých národných literatúr vedľa seba. Podľa druhej sú zas svetovou literatúrou najlepšie diela, ktoré vo svete vznikli. Ide teda o akýsi literárny kánon. Ďurišin však považoval obe koncepcie za nedostačujúce. Jeho cieľom bolo chápať svetovú literatúru historicky. Vyvinul preto vlastnú, literárnohistorickú koncepciu. Ak chceme spoznať nejakú konkrétnu národnú literatúru, je prirodzené, že sa zaujímame o jej dejiny. Dejiny sú potrebné pre pochopenie súvislostí literárneho vývinu. Čo je však svetová literatúra podľa Ďurišina? Chápe ju ako vrcholnú kategóriu literárnohistorického procesu, ktorý sa po prekonaní jednotky národnej literatúry stáva procesom medziliterárnym. Ide teda o najvyššie možné zovšeobecnenie vzťahov a štruktúr medzi literatúrami. Ďurišin sa venuje najmä opisu jednotlivých kategórií tohto medziliterárneho procesu. Jeho koncepcia svetovej literatúry je neodškriepiteľne vzdialená tomu, ako o literatúre premýšľajú bežní čitatelia. No ak literárni vedci a literárne vedkyne majú ambíciu vytvoriť dejiny svetovej literatúry, je prirodzené, že sa najprv musia zamyslieť nad tým, ako také dejiny napísať. Ďurišinov prínos je v tomto smere jedinečný i vo svetovom meradle.

Pojem svetová literatúra sa však na Slovensku neobjavil len ako preklad nemeckého slova Weltliteratur. Jeho prítomnosť treba chápať aj v súvislosti s vplyvom sovietizácie Československa po roku 1948. Myšlienka svetovej literatúry totiž zohrávala významnú úlohu v sovietskej ideológii, ktorá bola spätá s internacionalizmom. Už po revolúcii v roku 1917 sa v Sovietskom zväze rozbehol veľký vydavateľský projekt. Ten mal novému sovietskemu človeku priniesť v preklade literárne poklady z celého sveta. Samotná sovietska a proletárska literatúra, neskôr označovaná ako mnohonárodná sovietska literatúra, sa považovala za špecifickú formu svetovej literatúry.

Svetová literatúra ako celosvetový vedecký problém

Ako sa však stala svetová literatúra významným pojmom súčasnej literárnej vedy? Hoci sa úvahy o nej sporadicky objavovali v 20. storočí takmer všade vo svete, celosvetová diskusia sa rozpútala začiatkom 21. storočia vďaka trom bádateľom. Prvou bola francúzska literárna kritička Pascale Casanova, druhým americký profesor literárnej komparatistiky na Harvardovej univerzite David Damrosch, tretím taliansky literárny vedec pôsobiaci na Stanforde Franco Moretti. Táto trojica položila základy novej koncepcie svetovej literatúry, ktorá už neoznačuje len súbor literárnych diel, ale je teoretickým základom novej literárnovednej disciplíny a predmetom literárnovedného výskumu.

Ako teda definovali svetovú literatúru? Zatiaľ čo pre literárnu vedu 20. storočia bola základnou otázka „Čo je literatúra?“, súčasná diskusia o svetovej literatúre sa sústreďuje na otázku „Čo je svet?“. Tá už nie je prvotne predmetom skúmania literárnej vedy, odpoveď na ňu hľadajú skôr iné disciplíny.

Čo je teda svet v chápaní trojice spomenutých teoretikov a ich nasledovníkov? Aký je to svet? V odpovedi na túto otázku nesiahajú primárne po filozofii, ako by možno niekto očakával, ale po sociológii a ekonomickej histórii. Inšpirujú sa Wallersteinovou teóriou svetového systému a Bourdieuho teóriou poľa. Svet definujú prostredníctvom cirkulácie komodít ako produkt nadnárodnej trhovej výmeny. Ba čo viac, rozdeľujú krajiny sveta na centrum a perifériu. Krajiny centra vládnu svetu tak, že majú monopol na niektoré druhy výrobkov, ktoré vyvážajú do periférie. Krajiny periférie sa postupne učia, ako vyrábať potrebné výrobky, ale krajiny centra zvyčajne získavajú monopol na iné dôležité výrobky, takže štruktúra svetového systému zostáva neporušená. Rovnaký princíp funguje podľa týchto teoretikov aj v oblasti literatúry a literárnej vedy. Niektoré krajiny sú na čele „produkcie“ literatúry a vedy o nej, zatiaľ čo periféria preberá diela a poznanie z centra prostredníctvom prekladu alebo v literárnej tvorbe a v uvažovaní nasleduje jeho vzory. Literárne diela sa považujú za dôležité, ak získajú uznanie v centre, ktorým bol podľa Casanovy v minulosti Paríž ako svetové hlavné mesto literatúry. Dnes sa toto centrum zjavne nachádza na nešpecifikovanom mieste v anglofónnom svete.

Už v minulosti sa svetová literatúra chápala ako literatúra, ktorá sa recipuje mimo krajiny, času a jazyka svojho pôvodu, no podľa Davida Damroscha je „formou odpútaného zaobchádzania so svetmi mimo vlastného priestoru a času“. Táto svetová literatúra sa šíri v preklade, ale prekladom nestráca. Práve naopak, prekladom získava – získava väčšie publikum a prestíž.

Damrosch je ochotný do svojho modelu svetovej literatúry zahrnúť aj starovekú literatúru. Dokonca sa jej s obľubou venuje. Iní teoretici však tvrdia, že svetovou literatúrou môže byť len literatúra, ktorú zjednocuje medzinárodný literárny trh. Svetová literatúra spred 18. storočia je podľa nich len mozaikou rôznych lokálnych kultúr. Skutočná svetová literatúra vzniká až s nástupom kapitalizmu.

Pachuť kolonializmu

Nech už definujeme svetovú literatúru akokoľvek, súčasný výskum poukázal na skutočnosť, že tento pojem sa zrodil v spojitosti s európskym orientalizmom. Orientalizmus je označením pre úsilie opísať a ovládnuť neeurópske kultúry ako súčasť koloniálneho projektu európskych mocností. Práve orientalistické objavovanie mimoeurópskej literatúry podnietilo Goetheho k úvahám o svetovej literatúre. Goethe totiž pozorne sledoval výsledky orientalistického bádania, pričom sa zaujímal najmä o literatúru takzvaného Blízkeho východu. Keďže britské impérium bolo najväčšie a najsilnejšie, bola to angličtina, ktorá slúžila ako nástroj rozširovania nazhromaždeného poznania. Ako dedičstvo kolonializmu ním dodnes zostala v niektorých krajinách sveta. Angličtina teda nie je žiadnym neutrálnym prostriedkom vedeckého alebo akéhokoľvek iného poznania. Hoci francúzština mohla v minulosti zohrávať úlohu významného jazyka literatúry, postupne ju vytlačila angličtina. Angličtina sa v súčasnosti dokonca považuje za globálny jazyk, akoby bola jazykom, ktorý už nepatrí nijakému národu. Zabúda sa pritom práve na okolnosti, za akých sa stala týmto globálnym jazykom. Jej súčasné postavenie je výsledkom kolonializmu, ktorý je zviazaný s násilím, vykorisťovaním, potláčaním domorodých kultúr, opovrhovaním nimi a úsilím ich konvertovať na vlastnú vieru.

Napriek tejto mimoeurópskej inšpirácii pre vznik pojmu svetová literatúra sa jeho význam v literárnovednom diskurze v 20. storočí do veľkej miery zúžil na euroamerickú literatúru. Až s narastajúcim prisťahovalectvom z mimoeurópskych krajín do západnej Európy a Severnej Ameriky sa aj medzi nešpecialistami na „orientálne“ filológie zvýšil záujem o mimoeurópske literatúry. Americkí bádatelia si všimli, že v ich antológiách svetovej literatúry sa mimoeurópske literatúry začali objavovať až koncom 20. storočia. Výhrada eurocentrizmu voči svetovej literatúre bola teda namieste. V našich končinách však na tom nie sme lepšie. Skôr naopak: prítomnosť mimoeurópskych literatúr v myslení o literatúre bola a je u nás obmedzená dodnes.

Zároveň treba konštatovať, že súčasný koncept svetovej literatúry si zachováva aj niečo z kolonializmu a podporuje hegemóniu angličtiny, keďže svetová literatúra je taká, ktorá je dostupná v angličtine a dosahuje uznanie v anglofónnom svete. „Svetovou“ sa literatúra stáva, keď si ju všimne a uzná centrum. Úspešné diela sa stávajú svetovou literatúrou. Takýto úspech je globálnym úspechom. Až potom tieto diela môžu ašpirovať na štatút svetovej literatúry. Diela z centra tak majú ľahšiu cestu k celosvetovej popularite, hoci sa nevyhnú súťaži. Cesta diela z periférie do vytúženého centra je zložitejšia. Tento koncept svetovej literatúry oslavuje inakosť a rôznorodosť, ale zároveň ju podriaďuje centru, jeho estetickým a kultúrnym požiadavkám. Vkus globálnej strednej triedy sa stáva meradlom príslušnosti k svetovej literatúre. Niektorí kritici takto poňatú svetovú literatúru nazývajú – nepochybne trochu zjednodušene – „letiskovou literatúrou“, lebo s výberom diel, ktoré k nej majú patriť, sa možno stretnúť práve v kníhkupectvách na medzinárodných letiskách.

Trampoty spôsobuje táto hegemónia najmä literárnym vedcom, lebo na víťaznom ťažení svetovej literatúry sa má podieľať práve literárna veda. Vedci z periférie majú totiž za úlohu informovať svojich kolegov a kolegyne v centre o významných dielach  vo svojich národných literatúrach, aby možno jedného dňa – tým, že sa o nich bude hovoriť v centre – získali štatút svetovej literatúry. I keď si niektorí zástancovia tejto globalistickej koncepcie svetovej literatúry uvedomujú, že svetová literatúra môže vyzerať rôzne v rôznych lokálnych kultúrach, zdá sa, že aj v tomto prípade je úlohou vedca či vedkyne z periférie referovať o týchto odlišnostiach v centre.
Takáto svetová literatúra, zakladajúca svoju existenciu na cirkulácii komodít, je podriadená trhu. No tí, ktorí sa hlásia k marxistickému argumentu o svetovom trhu ako materiálnej základni svetovej literatúry, akoby zabúdali, že podľa Marxa svetový trh nepredstavuje cieľovú víziu jeho sveta. Predstavuje len svet, ktorý je predmetom jeho opisu a kritiky, je to odcudzený svet – svet, ktorý stvorila buržoázia na svoj obraz, svet, ktorý odcudzuje človeka od jeho samého. Zástancovia tohto konceptu očarení myšlienkou trhovej výmeny ignorujú skutočnosť, že kapitalistický svet je protikladom Marxom predstavovanej komunistickej spoločnosti.

Pomedznosť literatúry

Problematika centra a periférie/okraja sa v západnom myslení pretriasa z rôznych filozofických východísk, no väčšinou sa o tomto vzťahu uvažuje ako o agonistickom, t. j. ako o vzťahu súťaživosti. Má to byť mocenský vzťah, v ktorom sú obaja účastníci od seba navzájom závislí. Uznáva sa, že tento vzťah je dynamický. Okraj môže nanovo definovať centrum. Dokonca sa môže tento vzťah obrátiť a z centra sa môže stať periféria. Takáto konceptualizácia robí z literatúry a literárnej vedy nástroje boja o moc. No musíme literárnu výmenu chápať ako mocenský vzťah?

Podľa môjho názoru možno literatúru definovať ako liminálny fenomén. Jej pomedznosť sa prejavuje rôznymi spôsobmi. Môže sa nachádzať na pomedzí skutočnosti a fikcie, osobného a spoločného, minulosti a súčasnosti. Literárne texty môžu nasledovať akceptované spoločenské hodnoty, ale aj vytvárať hodnoty nezlučiteľné s hodnotami spoločnosti, v ktorej vznikli alebo ktorej sú adresované. Ako pomedzný jav môžu zahŕňať, ale aj prekonávať protiklady, vrátane dialektiky medzi centrom a perifériou. Literatúra môže podvracať, ako aj podporovať okrajovosť. Nemusí smerovať k centru. To, čo je liminálne, nepatrí ani centru, ani periférii. Môže ísť rôznymi smermi.

Chápať svetovú literatúru ako literatúru, ktorej cieľ sa naplnil tým, že sa dostala do akéhosi pomyselného centra, znamená zbaviť ju liminálnosti. Takéto chápanie nedovoľuje inému byť iným, lebo k svetovosti vedie len cesta podriadenia sa centru. Zástancovia tohto pojmu svetovej literatúry môžu namietať, že takto chápaná svetová literatúra, t. j. literatúra vytrhnutá z kontextu svojho jazyka, času a priestoru, stále obsahuje osteň iného, otvára nám iné, cudzie svety. Treba si však uvedomiť, že je to osteň, ktorý môže byť výrazne otupený vlastným. Práve v tomto momente narážame na rozdiel medzi bežným čitateľom a literárnym vedcom. Bežný čitateľ si môže dovoliť takéto čítanie. Neexistujú totiž pravidlá na to, ako čítať literatúru pre vlastné potešenie a poučenie. No nakoľko môže takto čítať literárne texty literárny vedec a s akým cieľom?

Zdráhavá odpoveď

To, ako chápeme pojem svetovej literatúry, možno hovorí viac o nás samotných ako o literatúre a svete, ktorý sa usiluje uchopiť. Ako predchádzajúce úvahy naznačili, uvažovanie o svetovej literatúre nás núti položiť si určité základné otázky. Prvou je ontologická otázka: Existuje vôbec taký objekt ako svetová literatúra? Zdá sa, že niektorí zástancovia pojmu svetovej literatúry o nej hovoria, ako keby skutočne existovala vo forme fyzického objektu, ako nejaký súbor literárnych diel či reálne existujúci kánon. No aj keď uznáme, že nemusí existovať ako fyzický objekt, ale že ide o abstraktný pojem, môžeme si položiť epistemologické otázky: Čo je svetová literatúra? Ako ju môžeme poznať a čo znamená poznať svetovú literatúru? A nakoniec si budeme musieť zodpovedať aj etické otázky: Ako vidíme seba a iné? Ako naše pochopenie týchto kategórií ovplyvňuje naše správanie? Aký svet toto poznanie vytvára? Svojimi slovami totiž svet nielen opisujeme, ale ho aj vytvárame.

Ak chceme definovať nejaký koncept, môžeme to spraviť tak, že sa pokúsime identifikovať jeho vlastnosti ahistoricky, alebo tak, že poukážeme na jeho možné významy v priebehu histórie. Zdá sa, že takéto pokusy uchopiť pojem svetovej literatúry stále narážajú na problémy. Literárna veda, žiaľ, nedokázala jednoznačne definovať ani pojem literatúry. Čo potom povedať o pojme svetovej literatúry? Asi nám neostáva nič iné, ako sa zmieriť s tým, že svetová literatúra je vágnym pojmom. No čo to znamená?

Hovoriť o niečom ako o vágnom znamená prisúdiť danému predmetu neurčitosť. Niekto si môže dokonca myslieť, že čo je vágne, je nezmyselné. No väčšinou aj naša predstava o pojme vágnosti je vágna. Týmto pojmom sa pritom seriózne zaoberá filozofia, jazykoveda a najnovšie aj počítačová veda. Vágnosť je očividne prítomná v našom každodennom styku so svetom. Preniká našou komunikáciou. Hoci sa veda usiluje o precíznosť, tiež sa nevyhne vágnosti. Asi málokto poprie tvrdenie, že najmä zložité pojmy ako spravodlivosť, krása či šťastie nemožno definovať precízne. Svetová literatúra je preukázateľne tiež takýmto vágnym pojmom.

Vágnosť je v logike východiskom pre vznik paradoxu, čiže protirečenia. Ide o výrok, ktorý je dokázaný, ale zároveň je dokázaný aj jeho opak, t. j. niečo je súčasne pravdivé i nepravdivé. Klasickým príkladom je paradox hromady, ktorý formuloval v 4. stor. pred n. l. Eubulides z Milétu.
Ak jedno zrnko piesku nie je hromadou, hromadou nie sú ani dve zrnká piesku. Ak ani dve zrnká piesku nie sú hromadou, hromadou nie sú ani tri zrnká piesku. Takto môžeme induktívne pokračovať ďalej a tvrdiť, že ani milión zrniek piesku netvorí hromadu. Jednoducho neexistuje moment, v ktorom dokážeme povedať, že určité zrnko piesku začne tvoriť hromadu piesku. Slovo hromada je teda vágne.

Uvažovanie o paradoxe hromady viedlo k formulácii rôznych prístupov k jeho riešeniu. Podľa niektorých precíznosť logiky nemožno aplikovať na prirodzený jazyk. Podľa iných sa nedá zistiť, kde sa nachádza hranica aplikovateľnosti vágnych pojmov. Ďalšia skupina logikov zas tvrdí, že existujú predmety, na ktoré sa vágne pojmy dajú aplikovať, na ktoré sa aplikovať nedajú, ako aj také, v prípade ktorých to nie je isté. Nájdu sa aj takí, ktorí si myslia, že vágny pojem sa má precizovať a potom pracovať s ním ako s precíznym. Voči nim sa vymedzuje skupina, podľa ktorej existujú rôzne interpretácie vágnych pojmov, ale ani jednu nemožno uprednostniť. Okrem nej existuje aj skupina považovaná za nihilistov. Tí tvrdia, že paradox hromady je argumentom pre neexistenciu zložených vecí. Tak podľa nich – a to ešte nie sú tí najradikálnejší – neexistuje hromada piesku, existujú len zrnká piesku.

V ktorom prístupe sa nájdeme? Dá sa vôbec logicky precizovať taký vágny pojem ako svetová literatúra? Ako ho precizovať? Sú možné rôzne interpretácie tohto pojmu? Alebo neexistuje nijaká svetová literatúra, existujú len literárne diela?

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!