Literárnohistorická legenda opradená mnohými tajomstvami

Okolo Urmuzovej tvorby jestvuje literárnohistorická legenda opradená mnohými tajomstvami. Svoje prvé texty vraj, podľa slov jednej zo sestier, spisoval v rokoch 1907 – 1908, medzičasom nimi bavil svojich súrodencov, matku, úzku rodinnú či lokálnu spoločnosť. Vznikli z jeho celkom veselej, živej povahy, neboli výplodom depresií či jeho neskoršej neurasténie. Rád čítaval a miloval hudbu, zaujímal sa o (nemeckú) filozofiu a výtvarné umenie. Mal silný pozorovací talent, navyše, jeho myslenie sa zjavne vyznačovalo synestetickou povahou, pretože pre odpozorované veci, ľudí, konverzácie nachádzal iné, nezvyčajné, azda absurdné prímery. Pracoval na váženom poste, na súde, kde sa musel stretnúť s mnohými spoločenskými neduhmi, zároveň si z nich však nesmel uťahovať, zapisovať ich mohol jedinou predpísanou formou, úradnícky suchopárnou a jasnou rečou súdnictva. Vyjsť v jeho postavení na verejnosť s podobnými textami by v danej dobe znamenalo koniec dobre platenej kariéry. Táto rozdvojenosť existencie viedla aj k tomu, že keď sa odpisy jeho diel začali ešte pred prvou svetovou vojnou, vďaka jeho bývalému spolužiakovi a hercovi Georgeovi Ciprianovi, šíriť po bukureštských (literárnych) kaviarňach a keď ho neskôr, v roku 1921 oslovil začínajúci redaktor vážených novín Cugetul românesc Tudor Arghezi (významný medzivojnový básnik) s ponukou publikovať ich, Demetrescu-Buzău veľmi váhal. Najprv mu Arghezi navrhol pseudonym Urmuz, potom prišlo na rad postupné uverejňovanie próz. Nie však bez toho, aby Urmuz svojho mecenáša dennodenne telegramami neprosil o takú či onakú zmenu v texte. Podplatil vraj dokonca sadzačov v tlačiarni, aby urobili zásahy ešte tesne pred tlačou. Forma jeho próz mala byť dokonale vybrúsená. Za Urmuzovho života stihli vyjsť časopisecky len dve prózy Pâlnia și Stamate (Lievik, tu Trúbka a Stamate, 1922) a Ismaïl și Turnavitu (I. a T., 1922). Ostatné texty, všetky už cirkulujúce v mondénnych kruhoch, sa tlače dočkali posmrtne, najmä vďaka ďalšiemu nadšencovi avantgardy, básnikovi a prozaikovi Sașovi Panovi: v rôznych číslach avantgardného časopisu Punct (Bodka) vyšli v roku 1925 prózy Emil Gayk, Plecarea în străinătate (Odchod do cudziny) a Cotadi și Dragomir (C. a D.). Text Aglazy & Grummer vyšiel v roku 1928 v ľavicovom satirickom týždenníku Bilete de papagal (Papagájove lístky), v tom istom roku, no v časopise Contimporanul (Súčasník) bola publikovaná próza După furtună (Po búrke). Všetky spomenuté diela, ako aj neskôr napísaná „heroicko-erotická a hudobná báseň v próze“ Fuchsiada, esej Puțină metafizică și astronomie (Trochu metafyziky a astronómie), bájka vo veršoch Cronicari (Kronikári), denníkové záznamy a korešpondencia vyšli v zbierke s názvom Pagini bizare (Bizarné stránky), o ktorú sa postaral opäť Sașa Pană, najprv v roku 1930 vo vydavateľstve Unu, neskôr, po dlhšej, aj ideologickej odmlke až v roku 1970.

Urmuzovo dielo nepredstavovalo pre súčasníkov ľahký oriešok: nebolo ani dostatočne veľké, aby mohlo byť považované za „seriózne“, ale nezmestilo sa ani do súdobých rámcov tradičného, sociálneho či moderného umenia. Bolo iné, zosmiešňovalo dovtedajšie literárne postupy, ešte ani poriadne neusadené v relatívne mladej literatúre. Spájalo nespojiteľné. Otázne však bolo, či spisovateľ túto hru s čitateľskou obcou hrá len pre radosť z nej, alebo tá hra obsahuje aj hlbší význam. Jedných kritikov (pretože to v danej dobe boli naozaj výhradne muži) dielo popudzovalo svojou jazykovou jasnosťou a normatívnosťou, intelektuálnou bystrosťou, ktorej však chýbala estetická hodnota. Druhí zasa nenachádzali hlbší význam a považovali ho len za kratochvíľu. Formálne dokonale správna výpoveď, ktorá oblieka nezmysel – tam sa súdobá kritika podľa prekladateľky Sabiny Robochovej Chollet zastavila. Jediní, ktorí sa snažili predĺžiť životnosť Urmuzovho diela aj v povojnovom období, boli stále žijúci priaznivci surrealizmu.

Neskoršie ideologické (nacionalistické aj komunistické) potláčanie autora, ako aj jeho smrť, vysvetľovaná niektorými už tesne po nej ako nevyhnutné vyústenie tvorivého programu (!), prispeli v 90. rokoch 20. storočia, pri prehodnocovaní literárneho kánonu, zasa, naopak, k vytvoreniu mýtu predchodcu rumunskej avantgardy. Odborníci a odborníčky sa dohadovali, či Urmuzove prózy vznikli skôr ako Marinettiho futurizmus, či sú jeho diela výsledkom umeleckého zámeru poetiky automatizmu alebo antiprózy. Vážilo sa každé slovo. Nadväzovalo sa na Eugèna Ionesca, ktorý napísal, že „Urmuz je skutočne jeden z predchodcov svetovej literárnej revolty, jeden z prorokov búrania spoločenských noriem, myslenia a jazyka tohto sveta, ktorý sa dnes pred našimi očami rozkladá, rovnako absurdný ako jeho postavy“ (Les lettres nouvelles, 1965). V každom prípade, Urmuzovo dielo dnes predstavuje v rumunskej literárnej tradícii pojem, maturitnú otázku aj referenčný bod.

Urmuzove prózy v slovenskom preklade nevyšli knižne. Existuje ich český preklad od Petra Turka (bájku Kronikári pod názvom Lokálkáři prebásnil Ludvík Kundera), ktorý vyšiel pod originálnym názvom Pagini bizare s podtitulom Podivné stránky v roku 1994 vo vydavateľstve KRA ako prvý zväzok edície Surréalisme. Podobne ako Ionescov francúzsky sa aj český preklad pridržiava originálu veľmi verne tak na úrovni formy, ako aj obsahu, napokon, česaním „úradníckeho“ štýlu by sa stratila celá jedna významová rovina. V slovenskom prostredí existuje vynikajúca diplomová práca Sabiny Robochovej, dnes Chollet, z roku 2003. Pamätám si, ako nás svojou diplomovkou, jej vysokou interpretačnou kvalitou aj spracovaním literárnohistorických materiálov, ale i nekonvenčnosťou a tvorivým prístupom ohúrila. Povedala som si teda, že by bola škoda nezužitkovať existujúce preklady. Spoločne s ňou sme dva z týchto textov po dvadsiatich rokoch (inak, neúmyselne práve pri stom výročí od jeho smrti…) zredigovali a ponúkame ich slovenskému čitateľstvu či už ako návnadu na prečítanie existujúceho integrálneho českého prekladu, alebo len pre potešenie z časti. Od prekladateľky Sabiny som dostala takýto „prekladateľský medailón“, potešte sa i vy:

Milí priatelia,
volám sa Sabina Chollet a podobne ako Urmuz som úradníčka so skrytým literárnym zameraním. Kedysi dávno som vyštudovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Rodená nihilistka a neprispôsobivá občianka, chýbalo mi riziko a adrenalín. Hanebne som opustila svoju alma mater a pobrala som sa dobývať zahraničie. Prekvalifikovala som sa na sekretárku. Trinásť rokov som pracovala na recepcii mestskej polície v studenom švajčiarskom mestečku ležiacom v tisícmetrovej nadmorskej výške. Fňukajúc a nadávajúc som sa brodila v závejoch, oblievali ma stĺpy ľadovej vody a ovievali všetky možné severáky. Dobrodružstvo som síce našla, ale rokmi mi zovšednelo. Dnes pracujem na obecnom úrade a na tisícmetrovú výšku som si zvykla tak, že „dole“ už chodím len z prinútenia. Prekladám z rumunčiny aj z ruštiny, z aj do francúzštiny a slovenčiny, hlavne pre manžela historika, ale aj detské knihy pre dcéry. Všetky moje preklady zostávajú výlučne v rodinnom kruhu, manžel ich však používa pre svoje vlastné publikácie.

Urmuz ma zaujal už ako študentku. Nedostatočná životná skúsenosť mi vtedy nedovoľovala preniknúť do jeho záhad a dostať sa im na koreň. Až po dlhoročnej praxi s „klientelou“ polície som pochopila urmuzovské metafory. Urmuz, súdny zamestnanec, sa pravdepodobne necítil na svojom mieste. Od mladosti bol známy svojím nekonvenčným myslením a umeleckým talentom. Potreba kanalizovať nepríjemné zážitky zo súdnej praxe a dať im literárnu podobu sa prejavila vo forme paródie, ktorú doviedol až do krajnosti. Krátke poviedky vôbec nie sú také absurdné, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, ale obsahujú skrytý zmysel. Stamate, otec rodiny, ktorej členovia sa cítia väzňami v ťaživej atmosfére vyvolanej predsudkami a úzkym životným obzorom, stratí hlavu a nechá sa zviesť lascívnou „Trúbkou“. Trúbka však prejavuje priazeň aj jeho synovi. Záchvat žiarlivosti a rodinná dráma, ktorá nasleduje, sú zašifrované medzi riadkami a zodpovedajú bežnej čiernej kronike. Zvrhlík Ismail je tajným vlastníkom verejného domu. Turnavitu, jeho zamestnanec, pouličný „pasák“, vydiera klientov. Medzi dvomi psychopatmi z rozličných spoločenských vrstiev vypukne vražedný konflikt. Tieto banálne historky Urmuz dokázal podať vo forme, ktorá zaujala celú rumunskú literárnu avantgardu. Dúfam, že zaujmú aj vás.

Eva Kenderessy

Foto: Archív autorky

Eva Kenderessy

(1978) vyštudovala etnológiu a rumunský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobí ako literárna vedkyňa a redaktorka časopisu World Literature Studies v Ústave svetovej literatúry SAV. Z rumunčiny prekladá najmä prózu (poviedky zo zbierky Nostalgia a román Solenoid od Mirceu Cărtăresca, román Malíčky od Filipa Floriana), divadelné hry (Gianina Cărburariu: Veľké tlačené), poéziu (Poslední pionieri Východu. Antológia súčasnej rumunskej poézie, ed. Claudiu Komartin) aj dokumentárne filmy (Paralelné životy, Desať rokov lásky). Ako zostavovateľka v roku 2017 pripravila číslo Revue svetovej literatúry venované po rumunsky písanej literatúre z Moldavskej republiky.