Emily Brontë: Búrlivé výšiny anotácia
Emily Brontë vydala Búrlivé výšiny v roku 1847 pod pseudonymom, lebo na diela autoriek sa nazeralo optikou rodu, ktorá ich v porovnaní s autormi znevýhodňovala. Zomrela ako tridsaťročná, presvedčená o neúspechu svojej jedinej knihy.
Až neskôr sme ocenili príbeh lásky až za hrob, ktorý vtedajších kritikov desil pravdovravnosťou, krutosťou i vášňou. Klasikou sa stal, lebo aj dnes stoja láske v ceste prekážky – možno trochu iné ako kedysi, no vyvolávajú v nás rovnaké pocity.
Preklad Búrlivých výšin bol výzvou – miestami archaický jazyk bolo potrebné dostať do podoby, ktorej čitateľ porozumie, no zároveň som nechcela autorkin štýl priveľmi modernizovať. Niektoré postavy hovoria yorkshirským nárečím, ktoré som riešila skracovaním dlhých samohlások a ukončovaním slovies neurčitkom „– ti“, napr. „hovoriti“, aby prejav znel rovnako úsečne ako v angličtine.
Búrlivé výšiny sú príbehom o láske, ktorá však plodí nielen vášeň, ale aj krutosť. Pri vyznaniach som musela dbať na to, aby zneli úprimne, no neskĺzli do pátosu, a pri vulgarizmoch som sa vyhýbala zjemňovaniu, lebo práve kontrast medzi krásou a hrôzou je jedným z najpútavejších znakov diela. Nepriklonila som sa ani k naturalizácii mien, aby postavy žijúce v anglických mokradiach nezneli cudzo.
Vždy som mala na zreteli cieľ, aby aj dnešní čitatelia naplno precítili známu vetu: „Neviem, z čoho sú ľudské duše, ale moja a jeho sú rovnaké.“