Zakončenie bez konca špeciál

Táto kapitola uzatvára prvú časť Cervantesovho románu z roku 1605. Don Quijote v nej prežíva posledné dobrodružstvá svojej druhej výpravy, ktoré sa končia fiaskom, i keď sa v ironicky ladenom názve kapitoly tvrdí opak.

V predchádzajúcom čísle Verzie sme sa s dvojicou románových protagonistov rozlúčili vo chvíli, keď ich v 22. kapitole galejníci, ktorých oslobodili, zahádzali kameňmi. Zo strachu pred Svätou inkvizíciou sa don Quijote a Sancho Panza ukryli v Sierre Morene, kde zažili celý rad nových stretnutí a s nimi spojených dobrodružstiev. Medzitým sa holič s farárom vybrali hľadať svojho suseda, aby ho priviedli domov a uzdravili. V 46. kapitole ho zamaskovaní naložili do drevenej klietky na voze s volským záprahom a presvedčili, že jeho „začarovanie“ je nevyhnutné, aby sa mohla konať jeho svadba s Dulcineou. Don Quijote síce zapochyboval, lebo nikde nečítal, že by čarodejníci unášali rytierov v klietke na volskom záprahu, ale s vidinou skorej svadby s Dulcineou sa podvolil. Vysvetlil si to tak, že ide o nový, moderný spôsob začarovania. Práve čary a kúzelníci, čo držia iluzórny svet dona Quijota pohromade, mu dovoľujú zachovať si dôstojnosť aj v najväčšom ponížení.

V komentovanej 52. kapitole sa don Quijote najprv pobije s koziarom a potom zaútočí na procesiu kajúcnikov, ktorých pokladá za únoscov. Bitku rytiera s koziarom môžeme interpretovať ako konfrontáciu dvoch odlišných literárnych očakávaní (pastierskeho a rytierskeho žánru). Cervantesov román je žánrovo hybridným textom, integruje všetky v tej dobe existujúce žánre v podobe vložených príbehov, ktoré prerušujú hlavnú rozprávačskú líniu. Bitka dona Quijota s koziarom Eugeniom je dohrou príbehu o krásnej Leandre z predošlej kapitoly. Príbeh je vyrozprávaný samotným koziarom a obsahuje všetky klišé žánru pastorely (krásnu a v citoch nestálu ženu, žiarlivých nápadníkov a útek do prírody). Pastiersky žáner, v tej dobe mimoriadne obľúbený, bol Cervantesovi blízky. Jeho literárnou prvotinou bola La Galatea, avšak dve pastierske novely včlenené do románu Don Quijote sú skôr paródiou tohto žánru. Prvou je tragický príbeh neopätovanej lásky Marcely a študenta pastiera Grisóstoma (kap. 12. – 14.) a druhou príbeh krásnej Leandry. Eugenio a Anselmo, ktorými Leandra pohrdla, našli útočisko v prírode a stali sa pastiermi, no nie sú idealizovanými pastiermi, bedákajúcimi nad úskaliami idealizovanej lásky. Ani príroda, kam sa uchýlili, nie je locus amoenus, ale drsná vidiecka realita. Pre obe protagonistky (Marcelu i Leandru) je najvyššou hodnotou osobná sloboda a odmietajú byť pasívnym objektom lásky. Marcela zvolila slobodný život v lone prírody bez záväzkov. Leandra utiekla s mužom, ktorého si zvolila, hoci ten ju napokon opustil a skončila v kláštore. Kým ohrdnutý koziar takýto trest pre Leandru víta, don Quijote v ňom vidí obmedzenie jej slobody. Ruvačku medzi nimi náhle preruší smutný zvuk trúbky, v čom don Quijote tuší nové dobrodružstvo. Zahalená socha Panny Márie, ktorú nesú kajúcnici, je v jeho predstavivosti vznešená pani v rukách únoscov a pokladá si za povinnosť oslobodiť ju. Aj napriek Sanchovým výstrahám zaútočí na kajúcnikov a skončí polomŕtvy na zemi. Parodickosť situácie podčiarkujú aj Sanchove lamentácie nad nevládnym telom svojho pána. Nechýbajú v nich zveličenia (Sancho hovorí o ôsmich mesiacoch služby, hoci druhá výprava dona Quijota trvala necelé tri týždne) ani Sanchove skomoleniny. Svojho pána charakterizuje ako „pokorného pred pyšnými a povýšeného pred pokornými“, pričom chcel povedať pravý opak.

Demystifikácia hrdinu sa završuje jeho nedôstojným návratom domov. V románe z roku 1605 je don Quijote často vystavovaný výprasku a poníženiu, ale humor, ktorý oceňovali najmä jeho prví čitatelia, sa súčasníkom neraz vytráca. V tejto súvislosti môžeme pripomenúť V. Nabokova, ktorý Cervantesov román vnímal ako „encyklopédiu krutostí“.

V poslednej časti 52. kapitoly si slovo berie „autor tejto histórie“ a čitateľ sa musí preladiť z roviny rozprávania o dobrodružstvách dona Quijota na rovinu metafikcie, teda rozprávania o písaní knihy (podobne ako to bolo pri prechode medzi 8. a 9. kapitolou). Autorom však v tomto prípade nie je fiktívny Cide Hamete Benengeli („prvý autor“), ale editor a komentátor celého textu. Tento „druhý autor“ anticipuje tretiu výpravu rytiera, na ktorú sa mal vybrať do Zaragozy. Keďže o nej nenašiel, ako priznáva, dôveryhodné informácie, opäť (ako v 9. kapitole) sa obracia ku klišé nájdeného rukopisu. Tentoraz to je olovená schránka s mysterióznymi pergamenmi, ktorá sa našla v základoch zbúranej pustovne v Granade.¹

Na pergamenoch boli v španielskom jazyku gotickým písmom zaznamenané dobrodružstvá dona Quijota. Verše, ktoré sa podarilo rozlúštiť, anticipujú smrť románových postáv, „ostatné“, ktoré sa rozlúštiť nepodarilo, boli zverené na preskúmanie akademikovi. Neukončenosť príbehu mala dodať rozprávaniu zdanie historickosti a živiť záujem čitateľov, ako bude príbeh pokračovať.

Básne v závere kapitoly parodujú nielen dobové archeologické nálezy (spomenuté olovené knihy), ale aj falošnú erudovanosť. Cervantes sa v nich vysmieva literárnemu nevkusu akademickej poézie svojej doby. Ich autorstvo pripisuje „akademikom z Argamasilly“.² Akadémie sa síce v Španielsku podľa vzoru Talianska zakladali už od polovice 15. storočia, ale v provinčnom mančskom mestečku, ktoré malo v tom čase len niekoľko stovák obyvateľov, žiadna akadémia združujúca intelektuálov vzniknúť nemohla. Iróniu skrýva aj názov sídla akadémie. Argamasilla je zdrobnenina od slova argamasa (malta, teda označuje niečo tvrdé, nepoddajné). Posmešné sú aj mená „akademikov“. Výraz Monicongo pôvodne označoval človeka z Konga, neskôr sa ujal ako pomenovanie smiešnej postavičky; Paniaguado je označením pre favorita, obľúbenca; Caprichoso je niekto, kto nedodržiava normy; Burlador je posmeškár; Cachidiablo je podvodník či plagiátor a Tiquitoc je komplic.

1) V roku 1588 sa pri búraní minaretu starej mešity v Granade našla olovená schránka s manuskriptmi v latinčine, kastílčine a arabčine v gotickom písme. Neskôr, medzi rokmi 1595 a 1599, sa na neďalekom vrchu Sacromonte našli olovené dosky (Libros plúmbeos) a popol mučeníkov. Texty v arabčine a štýl evokujúci archaický jazyk mali pochádzať z 1. storočia a dokazovať, že Španielsko (vtedajšia rímska Hispania) sa stalo kresťanské vďaka prvým martýrom arabského pôvodu (ako bol sv. Cecilius, žiak apoštola Jakuba Staršieho a prvý granadský biskup). Neskôr sa však zistilo, že ide o falzifikáty a ich autormi boli Moriskovia. V tom čase im hrozilo vyhnanie z krajiny a skutočne k nemu došlo medzi rokmi 1609 a 1613. Texty vyryté na olovených doskách tomu mali zabrániť a dokázať, že Moriskovia sú neoddeliteľnou súčasťou španielskej kresťanskej identity. Cervantes geniálne využil túto dobovú historickú senzáciu, aby spochybnil autoritu „oficiálnych“ historických prameňov. Dá sa predpokladať, že ním spomínaný „starý lekár, majiteľ olovenej schránky“, mohol byť Morisko Alonso del Castillo. Bol to lekár a úradný prekladateľ Filipa II. Dnes je považovaný za jedného z hlavných autorov a falšovateľov olovených kníh.
2) V Manchi existujú dve mestečká s týmto názvom: Argamasilla de Alba a Argamasilla de Calatrava. Mestečko Argamasilla de Alba ako miesto, na ktoré si autor Dona Quijota „nechcel spomenúť“, po prvýkrát označil autor apokryfného pokračovania Avellaneda. Podnietilo to zrod tradície, že tam, v tzv. Medranovej jaskyni, bol Cervantes väznený a tam začal písať svoj román.

V burlesknom duchu sú ladené aj samotné básne, v ostrom kontraste s ich klasickou metrickou formou. Epitaf na hrob dona Quijota od Moniconga je formálne klasickým sonetom. Vyzdvihuje sa v ňom súčasne bláznovstvo i odvaha a sláva hrdinu, vlastnosti, ktorými prevyšoval aj slávnych epických hrdinov (Amadísov i Belianísov). V sonete na slávu Dulciney, pripisovanom Paniaguadovi, sa vzdáva hold rytierovej idealizovanej láske, ale Dulcinea sa tu evokuje v grotesknom svetle. Rocinantovi je venovaný sonet s dodatkom (šp. soneto con estrambote) od Caprichosa. Rocinantovo meno sa však objaví až v treťom, dodatkovom tercete. Quijotov spoločník je tu prirovnávaný k iným slávnym zvieracím protagonistom, ako sú Orlandov Brilladoro či Bayardo Rinalda Montalbána zo Zúrivého Orlanda. Burlador, fiktívny autor sonetu venovaného Sanchovi Panzovi, zbrojnoša zosmiešňuje (malé telo, rozumu za mak) a naznačuje, že s jeho túžbou stať sa grófom skoncovala až smrť. Druhý epitaf na hrob dona Quijota od Cachidiabla je dvojitým osemslabičným štvorverším (šp. redondilla). Kým v prvom štvorverší sa evokujú hrdinstvá dona Quijota, druhé je venované jeho vernému zbrojnošovi. Dvojitým osemslabičným štvorverším je aj epitaf od fiktívneho akademika Tikitoka na hrob Dulciney z Tobosa, ktorý uzatvára krátku sériu záverečných burleskných básní. S prvým štvorverším, v ktorom sa evokuje devastujúca sila smrti, kontrastujú ironické alúzie na pochybný pôvod a správanie Dulciney v druhom štvorverší.

Žáner epitafu, ktorý bol v období renesancie mimoriadne obľúbený, Cervantes neberie ako pietny akt. Jeho epitafy namiesto oslavy zosnulých slúžia ako nástroj literárnej paródie a mystifikácie. Pompézny štýl, latinizmy a alúzie na mytologické či epické postavy sú v ostrom kontraste k smiešnosti a prozaickosti príbehov dona Quijota, Sancha Panzu, Dulciney či Rocinanta.

V súlade s dobovou poetikou má Cervantesov Don Quijote z roku 1605 otvorený koniec, ako to naznačuje aj Ariostov verš na konci 52. kapitoly. Cervantesovo pokračovanie sa objavilo až o desať rokov, ale istý Avellaneda využil mimoriadny úspech románu a v roku 1614 vydal svoje apokryfné pokračovanie, na ktoré Cervantes geniálne zareagoval v románe z roku 1615. O tom si viac povieme až nabudúce.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!