Rezidenčné školy a prvé národy Kanady¹

Keď začiatkom leta v roku 2021 obletela svet informácia o náleze telesných pozostatkov vyše dvesto detí na pozemkoch bývalej rezidenčnej² školy pre deti pôvodných obyvateľov v meste Kamloops v kanadskej provincii Britská Kolumbia, bola to jedna z mála agentúrnych správ o dianí v Kanade, ktorá sa objavila aj v slovenských médiách. O Kanade sa totiž v slovenskom mediálnom priestore na rozdiel od jej južného suseda hovorí len sporadicky. Táto udalosť však spĺňala všetky predpoklady spravodajskej atraktívnosti: bola mimoriadne tragická, morálne znepokojujúca, spojená s deťmi a zapadala do globálneho kontextu vyrovnávania sa s koloniálnou minulosťou. Navyše sa týkala krajiny, ktorá je v Európe často vnímaná ako dlhodobý zástanca ľudských práv a príklad fungujúcej multikultúrnosti. Správa o objave masových hrobov naznačovala, že aj štáty ako Kanada majú vo svojej histórii temné kapitoly, ktoré sú neraz v príkrom rozpore s ich súčasným medzinárodným imidžom.

1) Výstup projektu KEGA 017UMB-4/2025 Literatúra v éteri: revízia literárneho kánonu anglofónnej literatúry a literatúr národnostných menšín ako spôsob zachovania kultúrnej pamäte a kultúrneho dedičstva (2025 – 2027).
2) Hoci by sa „residential schools“ dali do slovenčiny preložiť aj zaužívanejším termínom „internátne školy“, v súvislosti so školami pre pôvodné obyvateľstvo sa aj v slovenčine častejšie používa označenie „rezidenčné školy“.

Práve téma rezidenčných škôl predstavuje leitmotív tohto čísla, ktorého cieľom je predstaviť slovenskému čitateľstvu najvýraznejšie hlasy súčasnej literatúry pôvodných obyvateľov Kanady, o ktorých sa v našom prostredí ešte stále často hovorí ako o „Indiánoch“. Hoci si uvedomujeme, že z hľadiska všeobecnej zrozumiteľnosti by išlo o najjednoduchšie označenie, zámerne sa mu budeme v tomto texte vyhýbať. Ide totiž o termín vychádzajúci z mylného predpokladu Krištofa Kolumba, ktorý sa v roku 1492 domnieval, že doplával do Indie, a preto obyvateľov neznámeho kontinentu, o ktorom v tom čase nemal ani potuchy, označil ako „indios“ (Indiáni). Ďalším problémom je, že termín Indián vyvoláva predstavu, že pôvodní obyvatelia amerického kontinentu tvoria jednu homogénnu skupinu, hoci v skutočnosti sa za ním skrýva veľké množstvo rôznorodých kultúr, jazykov a národov. Toto pomenovanie navyše zaviedli európski kolonizátori, a preto je úzko spojené s históriou útlaku a násilnej asimilácie a z pohľadu pôvodného obyvateľstva je pripomienkou straty ich kultúrnej identity. Okrem toho evokuje stereotypné predstavy (napr. z westernov), ktoré robia z pôvodných obyvateľov postavy patriace výlučne do dávnej minulosti a prehliadajú realitu ich súčasného života. Termín Indián budeme preto používať výlučne v historickom kontexte a v ostatných prípadoch budeme hovoriť o „pôvodných“, „domorodých“ alebo „indigénnych“ obyvateľoch Kanady, prípadne o „prvých národoch“, ako pôvodných obyvateľov označujú Kanaďania.

Tému rezidenčných škôl pre deti pôvodného obyvateľstva sme nevybrali pre jej potenciál šokovať či vyvolať prvoplánový súcit, hoci pripúšťame, že so sebou nesie množstvo neľahkých emócií. Uvedomujeme si aj, že prílišné sústredenie sa na túto problematiku môže v čitateľoch vyvolať dojem, že skúsenosť pôvodných obyvateľov možno redukovať na traumu a že ich literárna tvorba sa obmedzuje na jej zobrazovanie. Nazdávame sa však, že ide o historickú skúsenosť, ktorá tak zásadne ovplyvnila identitu týchto komunít a tak výrazne sa premieta aj do ich literárnej tvorby, že ju nemožno obísť, ak chceme tejto literatúre porozumieť.

Kanadské rezidenčné školy pre deti pôvodných obyvateľov boli cirkevné inštitúcie financované federálnou vládou, ktoré mali za cieľ tieto deti „scivilizovať“. V praxi to znamenalo konvertovať ich na kresťanskú vieru, naučiť ich anglický jazyk a viesť ich k prijatiu zvykov, ktoré by im umožnili lepšie splynúť s väčšinovou eurokanadskou spoločnosťou.

Hoci zdroje udávajú, že úplne prvá škola tohto typu, Mohawk Institute v Brantforde v provincii Ontário, vznikla už v roku 1831, teda ešte v predkonfederačnom období, podobné školy existovali v Novom Francúzsku už v 17. storočí. Zakladali ich rímskokatolícki misionári s cieľom pokresťančiť pôvodné obyvateľstvo a viesť ho k usadlému poľnohospodárskemu spôsobu života. Po dobytí Nového Francúzska britskou armádou v roku 1763 sa však od tohto spôsobu vzdelávania pôvodného obyvateľstva upustilo a k jeho oživeniu došlo až v prvej polovici 19. storočia, keď rezidenčné školy začali otvárať náboženské rády z Veľkej Británie. No vznikom konfederácie v roku 1867 zodpovednosť za vzdelávanie pôvodného obyvateľstva prevzala kanadská vláda. Keďže v sedemdesiatych rokoch mnohé ich komunity postihol hladomor spôsobený klesajúcou populáciou bizóna a znižujúcim sa dopytom po kožušinách, ktorých obchodovanie im dovtedy zabezpečovalo obživu, vznikla naliehavá potreba vytvoriť systém vzdelávania, ktorý by im poskytol nástroje na dosiahnutie ekonomickej sebestačnosti. Vláda prvého kanadského premiéra sira Johna A. Macdonalda preto prevzala americký model vzdelávania, podľa ktorého sa deti pôvodného obyvateľstva mali „najlepšie pripraviť na asimiláciu do majoritnej spoločnosti, ak boli mimo vplyvu domova, rodiny a komunity“³, a v tzv. Indiánskom zákone z roku 1876 vytvorila legislatívny rámec na vznik systému rezidenčných škôl, kde si mali osvojiť zvyky a zmýšľanie belochov. V období po roku 1880 tak dochádza k výraznému nárastu počtu rezidenčných škôl, ktoré síce vznikajú z nariadenia federálnej vlády, no ich správou a prevádzkou sú vzhľadom na svoje skúsenosti poverené všetky väčšie kresťanské cirkvi vrátane rímskokatolíckej, anglikánskej, metodistickej a presbyteriánskej. Keďže rodičia tam potomkov posielať odmietali, kanadská vláda vyhlásila v roku 1920 dochádzku za povinnú pre všetkých vo veku 7 až 15 rokov a pristúpila k násilnému odoberaniu detí z rodín a komunít. Už v štyridsiatych rokoch 20. storočia sa však systém rezidenčných škôl začal prehodnocovať, najmä z dôvodu vysokých prevádzkových nákladov a čoraz hlasnejšej kritiky ich segregačného charakteru. Napriek tomu, že už v roku 1960 sa viac detí pôvodného obyvateľstva vzdelávalo v školách určených pre deti akéhokoľvek pôvodu, poslednú rezidenčnú školu, ktorej zriaďovateľom bola kanadská federálna vláda, zatvorili až v roku 1996, potom čo sa začali ozývať bývalí chovanci týchto škôl a verejne hovoriť o podmienkach, ktoré v nich panovali.

Školy neposkytovali ani zďaleka vhodné podmienky na výchovu a vzdelávanie. Keďže vláda ich financovala podľa počtu žiakov, často čelili nedostatku zdrojov alebo boli preplnené. Deti v nich neraz trpeli podvýživou, hladom, nedostatočnou zdravotnou starostlivosťou, no boli vystavované aj neúmerne prísnej disciplíne, fyzickému, emocionálnemu a sexuálnemu násiliu či zanedbávaniu. V rezidenčných školách zároveň dochádzalo k zámernému potláčaniu ich kultúry a jazyka. Aj z tohto dôvodu kanadská Komisia pre pravdu a zmierenie, dočasný orgán poverený vyšetrovaním porušovania ľudských práv pôvodného obyvateľstva, vo svojej správe z roku 2015 označila systém rezidenčných škôl za príklad „kultúrnej genocídy“⁴.

Podľa záverečnej správy komisie prešlo systémom rezidenčných škôl viac než 150 000 detí. Komisia zdokumentovala vyše 3 200 úmrtí, pričom upozornila, že skutočný počet je pravdepodobne podstatne vyšší; neskoršie odhady hovoria o najmenej 6 000⁵ obetiach. Keďže deti boli umiestňované do škôl, ktoré boli neraz vzdialené od ich domovov aj stovky kilometrov, inštitúcie nemali finančné prostriedky na prepravu ich pozostatkov späť k rodinám a mnohé z nich preto skončili v hromadných hroboch na pozemkoch škôl.

3) Barman, J. a kol. (1986): The Legacy of the Past: An Overview. In: Barman, J. a kol., eds. Indian Education in Canada. Zv. 1: The Legacy. Vancouver: The University of British Columbia, s. 6.
4) Truth and Reconciliation Commission of Canada (2015): Canada’s Residential Schools: The History, Part 1, Origins to 1939. The Final Report of the Truth and Reconciliation Commission of Canada, zv. 1. Montreal and Kingston: McGill-Queen’s University Press, s. 3. Dostupné online: https://publications.gc.ca/collections/collection_2015/trc/IR4-9-1-1-2015-eng.pdf.
5) Truth and Reconciliation Commission of Canada (2015): Canada’s Residential Schools: Missing Children and Unmarked Burials. The Final Report of the Truth and Reconciliation Commission of Canada, zv. 4. Montreal and Kingston: McGill-Queen’s University Press, s. 26. Dostupné online: https://publications.gc.ca/collections/collection_2015/trc/IR4-9-4-2015-eng.pdf.

Rezidenčné školy priamo narušili rodinné a komunitné štruktúry, oslabili jazykovú a kultúrnu kontinuitu a prispeli k vzniku medzigeneračnej traumy, ktorej dôsledky sú stále citeľné, a skúsenosť s nimi výrazne ovplyvňuje identitu pôvodných národov v Kanade aj dnes. Patrí k faktorom, ktoré sa podieľajú na mnohých problémoch v ich komunitách, ako sú pocity kultúrnej vykorenenosti, vysoký počet detí vyrastajúcich v náhradnej starostlivosti, zvýšený výskyt úzkostných porúch, samovražedných tendencií, užívania omamných látok či laterálneho násilia. Keďže len málo­ktorá domorodá rodina nemá medzi svojimi príbuznými človeka s priamou osobnou skúsenosťou s týmto systémom, nie je prekvapujúce, že ide o tému, ktorá sa opakovane objavuje aj v literárnej tvorbe autorov a autoriek pochádzajúcich z týchto komunít.

Možno aj z tohto dôvodu vymedzuje kritika literatúru rezidenčných škôl aj ako samostatný žáner domorodej literatúry. Renate Eigenbrod doň zaraďuje „memoáre, poéziu, prózu a dramatické texty, ktoré prostredníctvom literárnej predstavivosti rekonštruujú skúsenosť rezidenčných škôl a ktoré, podobne ako mnohé iné diela domorodých autorov a autoriek, prispievajú k udržiavaniu kontinuity tradícií napriek diskurzom straty a zániku“⁶. Hoci väčšina textov v tomto čísle jednoznačne patrí do tohto žánru, našou ambíciou nebolo predstaviť len texty patriace do tejto úzko vymedzenej kategórie. Do výberu sme preto zaradili aj také, v ktorých sa rezidenčné školy objavujú len nepriamo ako ozvena vzdialenejšej minulosti. Aj v nich sa totiž ukazuje, ako táto skúsenosť naďalej formuje život domorodých komunít.

6) Eigenbrod, R. (2012): ‘For the child taken, for the parent left behind’: Residential School Narratives as Acts of ‘Survivance.’ English Studies in Canada, roč. 38, č. 3–4, s. 278.

Do tejto kategórie však nepatrí, hoci by si niekto mohol myslieť opak, prvá prezentovaná kniha Seven Fallen Feathers (2017, Sedem odviatych pierok) od Tanye Talaga, cenami ovenčenej kanadskej investigatívnej novinárky pochádzajúcej z národa Anišinábov, ktorý obýva oblasť Veľkých jazier v Kanade a Spojených štátoch. Autorka sa v nej venuje vyšetrovaniu úmrtí siedmich študentov domorodého pôvodu, ku ktorým došlo na školách v ontárijskom meste Thunder Bay v rokoch 2000 až 2011. Hoci nešlo o žiakov rezidenčných škôl, keďže tie už v tom čase neexistovali, Talaga ich osudy dáva do súvisu práve s nimi. Tvrdí, že traumatické skúsenosti, ktorým bolo pôvodné obyvateľstvo vystavené v rezidenčných školách, pretrvávajú v kolektívnej pamäti a ovplyvňujú aj ďalšie generácie.

V kapitole, z ktorej prinášame ukážku, Talaga sprostredkúva príbeh Chanieho Wenjacka, chlapca z národa Odžibvejov, ktorý je asi najznámejšou obeťou systému rezidenčných škôl. V roku 1966 spolu s dvoma kamarátmi utiekol zo školy v Ontáriu v nádeji, že sa mu podarí dostať domov. Cestu však nezvládol. Od rodiny ho delilo vyše 600 kilometrov a po týždni našiel jeho telo náhodný okoloidúci pri železničnej trati. Zomrel od hladu, vyčerpania a podchladenia. Jeho smrť sa stala predmetom vyšetrovania zo strany úradov, ktoré viedlo k prijatiu konkrétnych odporúčaní, aby sa v budúcnosti podobným tragédiám zabránilo. K ich implementácii však nikdy nedošlo.

Talaga používa Chanieho príbeh ako spojenie medzi minulosťou a prítomnosťou a poukazuje na to, že tragédia siedmich študentov z Thunder Bay nie je izolovaným prípadom, ale súčasťou širšieho historického vzorca. Koloniálna politika, ktorú možno považovať za hlavnú príčinu Chanieho smrti, totiž ovplyvňuje život domorodej mládeže aj dnes, desaťročia po zatvorení rezidenčných škôl. Jej dôsledky sa prejavujú napríklad v nedostatočnom financovaní rezervácií zo strany štátu, kde často chýbajú základné zdroje ako elektrina a pitná voda, nehovoriac o školách. Keďže mladí ľudia z domorodých komunít nemajú možnosť získať stredoškolské vzdelanie v rezervácii, sú nútení odchádzať z domova, neraz na miesta, ktoré sú kultúrne odlišné a nepriateľské k ich inakosti.

Talaga si príbeh Chanieho Wenjacka nevybrala náhodne. V Kanade ho vnímajú ako symbol odporu proti koloniálnemu útlaku a zároveň ako pripomienku tragických následkov systému rezidenčných škôl. Na naliehanie študentstva domorodého pôvodu po ňom v roku 1973 pomenovali najväčšiu prednáškovú miestnosť na Trentskej univerzite a v roku 2018 aj celý program indigénnych štúdií. V roku 2025 Wenjacka označili za osobnosť národného historického významu. Jeho príbeh sa tak stal súčasťou kolektívnej pamäti kanadskej spoločnosti a dodnes slúži ako memento koloniálnej minulosti, s ktorou sa krajina stále vyrovnáva.

Chanieho osud inšpiroval aj novelu Wenjack (2016; v českom preklade Martina Škapu 2019) kanadského autora Josepha Boydena, ktorého meno sa dnes spája skôr s hanbou a podvodom než s literárnym úspechom. Boyden roky patril medzi najvýraznejších predstaviteľov literatúry pôvodného obyvateľstva. Hoci vyrastal v katolíckej rodine írskeho pôvodu, zakladal si na tom, že niektorí z jeho predkov mali krv prvých národov. Im sa venoval prakticky v celom svojom diele, či už v kritikmi oceňovanej románovej prvotine Three Day Road (Trojdňová cesta, 2005) o dvoch kamarátoch kríjského pôvodu, ktorí počas prvej svetovej vojny dobrovoľne vstúpili do armády, v románe Through Black Spruce (Cez čiernu smrečinu, 2008) o kríjskej rodine vyrovnávajúcej sa so zmiznutím dcéry, alebo v historickom románe Orenda (2013) o konflikte medzi pôvodným obyvateľstvom a francúzskymi jezuitskými misionármi v 17. storočí. V roku 2016 však investigatívni novinári poukázali na nezrovnalosti v jeho rodokmeni a absenciu potvrdeného prepojenia s komunitami, ku ktorým sa hlásil. Tieto odhalenia Boydena nielen zdiskreditovali, ale napokon viedli aj k jeho stiahnutiu sa z verejného literárneho života. Napriek tomu, že ide o veľmi originálneho spisovateľa s mimoriadnym rozprávačským talentom, od roku 2017 nič nepublikoval.

Problematika tzv. falošných Indiánov (v Kanade označovaných aj ako „Pretendians“), t. j. ľudí, ktorí o sebe tvrdia, že sú domorodého pôvodu, hoci to nevedia dokázať, ovplyvnila aj náš výber. Hoci sme pôvodne uvažovali o zaradení textu Josepha Boydena, diskusia, ktorá sa v posledných rokoch vedie okolo jeho identity, ako aj postoj niektorých oslovených autorov, ktorí podmienili svoj súhlas s publikovaním vlastných textov jeho vynechaním, nás napokon viedli k prehodnoteniu tohto rozhodnutia.

Debata o „falošných Indiánoch“ sa v Kanade vedie už dlhšie, no v posledných rokoch výrazne nabrala na intenzite. Súvisí s právom pôvodného obyvateľstva určovať vlastnú identitu a rozhodovať o tom, kto môže vystupovať ako jeden z nich a rozprávať v ich mene. Vzhľadom na to, že ich hlas bol v minulosti vytláčaný alebo sprostredkovaný zvonka, je pre nich bytostne dôležité, aby priestor dostávali predovšetkým tí, ktorí majú k veciam, o ktorých hovoria, osobný alebo komunitný vzťah. V opačnom prípade môže dochádzať k posilňovaniu stereotypizácie pôvodného obyvateľstva. Kritika voči jednotlivcom, ktorí si indigénnu identitu prisvojujú bez preukázateľného vzťahu ku konkrétnemu národu, rastie aj z dôvodu, že im často prináša spoločenské a profesionálne výhody. „Falošní Indiáni“ môžu obsadzovať pozície a získavať granty a ceny špecificky určené pre členov prvých národov, čím de facto vytláčajú zo scény hlasy skutočných pôvodných obyvateľov.

Z týchto dôvodov sme do výberu zo súčasnej literatúry pôvodného obyvateľstva Kanady nezaradili ani Thomasa Kinga, ktorého pôvod sa stal predmetom verejnej kontroverzie práve v období zostavovania tohto čísla. King bol celé desaťročia považovaný za jeden z najvýraznejších a najautoritatívnejších hlasov súčasnej domorodej literárnej scény v Kanade i Spojených štátoch, keďže sa narodil v Kalifornii, ale od roku 1980 žije v Kanade. Podľa vlastných slov žil celý život v presvedčení, že má čiastočne čerokíjsky pôvod. Matka mu tvrdila, že jeho otec, ktorý rodinu opustil, mal sčasti domorodé korene. Hoci pochybnosti kolovali vo verejnom diskurze už dávno, King sa rozhodol dať svoj pôvod preveriť len nedávno. Keďže Čerokíovia patria medzi najlepšie zdokumentované domorodé národy Severnej Ameriky, genealógovia zistili, že King žil celý život v klamstve. Jeho prípad vyvolal v Kanade búrlivé reakcie a množstvo otázok. Prečo sa nesnažil svoj pôvod preveriť už skôr? Mal by sa ospravedlniť? Prečo jeho korene nepreskúmali ani inštitúcie ako vydavateľstvá a univerzity, ktoré mu umožnili vybudovať si kariéru úzko s nimi spojenú? Mal by King vrátiť všetky ocenenia alebo len tie priamo súvisiace s jeho domorodým pôvodom?

Hoci sa táto diskusia o otázkach autenticity a práva hovoriť v mene domorodých komunít môže javiť ako odbočka, upozorňuje na to, aký význam má v kontexte literatúry pôvodného obyvateľstva hlas autorov a autoriek, ktorí a ktoré vo svojej tvorbe vychádzajú z vlastných životných skúseností. Aj preto sme do výberu zaradili ukážku z básnického diela Louise Bernice Halfe, kríjskej poetky zo Saskatoonu v provincii Saskatchewan, ktorá bola od siedmich rokov nútená navštevovať rezidenčnú školu v Alberte. Zbierka Burning in this Midnight Dream (Horí v tomto polnočnom sne, 2016), z ktorej sme vybrali básne do tohto čísla, však nereflektuje len jej osobnú skúsenosť s rezidenčnými školami, ale aj sprostredkovanú, keďže sa narodila do rodiny, kde si týmito školami prešli obaja rodičia. Zbierka vznikla ako reakcia na prácu Komisie pre pravdu a zmierenie, ktorej úlohou bolo zbierať svedectvá preživších, dokumentovať ich skúsenosti a prispieť k spoločenskému uznaniu historických krívd spôsobených systémom rezidenčných škôl. Spracúva emócie, spomienky a sny, ktoré Halfe zaplavili, keď dostala pozvanie vystúpiť pred komisiou s vlastným svedectvom. Ako píše v predhovore, zbierkou sa chcela podeliť o „ďalšiu pravdu“ o skúsenosti s rezidenčnými školami, keďže „pravda sa ťažko hľadá… o pravde sa ťažko hovorí, pravda sa ťažko počúva“⁷ a, ako naznačuje Michelle Coupal⁸, nie vždy je možné vystihnúť ju spôsobom, ktorý pripúšťa súdny systém zameraný na fakty. Hľadanie pravdy je navyše poznačené epistemickou neistotou, ako Halfe píše v prvej básni zbierky, ktorá otvára aj náš výber. Verše „Neviem s istotou povedať, čo sa stalo / mojej matke a otcovi“ alebo neskôr „Ten malý príbeh je väčší, než dokážem vyrozprávať“ naznačujú, že príbehy preživších sú často plné medzier spôsobených ich neochotou alebo aj neschopnosťou o niektorých skúsenostiach hovoriť. V básni, ktorá uzatvára náš výber, uvádza možný dôvod: „Obviňujú tú, čo prežila.“ Halfe sa napriek tomu vracia do minulosti, hoci „nerada kráča […] späť“, uvedomuje si však, že „človek musí kráčať späť po stopách“, ak má byť príbeh vôbec možné vyrozprávať. A tak rozpráva, uvedomujúc si liečivú silu rozprávania. O rodinnej histórii (âniskôstêw – prepájanie), o pocitoch paralýzy, vykorenenosti a neadekvátnosti ako súčasti dedičstva rezidenčných škôl (masaskon – obnažená), o pocitoch vnútenej hanby a ich vplyve na identitu a o tom, ako pretrvávajú v podobe viny, hnevu a sebaobviňovania až do dospelosti (nêpêwisiwin – hanba), či o zneužívaní niekoľkými príbuznými (Vybaľovanie batoha). Rozpráva, rekonštruuje minulosť, aby sa jej ľudia mohli stať „vládcami samých seba“, čo sa stane, ako vysvetľuje v poslednej básni zbierky, až keď dostanú „históriu, v ktorej uvidia sami seba“⁹.

7) Halfe, L. B. (2016): Burning in this Midnight Dream. Coteau Books, s. ix.
8) Coupal, M. (2016): Teaching Indigenous Literature as Testimony: Porcupines and China Dolls and the Testimonial Imaginary. In: Reder, D. a Morra, L. M., eds. Learn, Teach, Challenge: Approaching Indigenous Literatures. Waterloo: Wilfrid Laurier UP, s. 477–86.
9) Halfe, L. B., op. cit., s. 76.

Rozprávanie ako súčasť kultúrneho uzdravenia je motív prítomný aj v diele kríjskeho autora Tomsona Highwaya, jednej z najvýznamnejších a najvplyvnejších osobností domorodej literatúry Kanady, ktorý zásadne prispel k tomu, aby sa hlasy pôvodných obyvateľov dostali do hlavného prúdu kanadskej kultúry. Hoci mu pred pár rokmi vyšli memoáre Permanent Astonishment (Trvalý úžas, 2021), ktoré zachytávajú prvých pätnásť rokov jeho života, a teda sa nevyhnutne venujú aj jeho pobytu v katolíckej rezidenčnej škole, rozhodli sme sa pre ukážku z jeho románovej prvotiny Kiss of the Fur Queen (Bozk kožušinovej kráľovnej, 1998), ktorá sa v kanadskom kontexte považuje už za literárnu klasiku a jedno z kľúčových umeleckých spracovaní skúsenosti z rezidenčných škôl.

Ide o životný príbeh dvoch domorodých bratov, Championa (Jeremiaha) a Ooneemeetoa (Gabriela) Okimasisovcov, ktorí vyrastajú v kočovnej rodine na severe Manitoby a ako deti sú poslaní do rezidenčnej školy. Napriek tomu, že v škole prídu o mená, ktoré im dali rodičia, i o jazyk, ktorým hovorili doma, a – prísne vzaté – aj o svoju nevinnosť, keďže sa v škole stanú obeťami nielen fyzického a psychického, ale aj sexuálneho násilia, Highway ich odmieta vykresľovať len ako obete. V jeho podaní sú bratia Okimasisovci komplexné postavy, ktoré zažívajú aj radostné a humorné momenty. Aj v ukážke v našom výbere, ktorá sa sústreďuje na prvé dni v rezidenčnej škole, Champion nachádza krátko po príchode, po potupnom a traumatizujúcom rituáli, v ktorom mu oholia hlavu, útechu v piesni „krásn[ej] ako spev sýkoriek na jar“ a „jeho srdce sa otvor[í] ako zrelá ostružina na vrchole júla“. Tieto sugestívne obrazy sprevádzajúce chlapcov moment šťastia naznačujú, že radosť môže človeka pohltiť a dodať mu pocit slobody aj v podmienkach útlaku.

Highwayov román ponúka smutný príbeh, no ide o knihu plnú krásy, ktorá je produktom jeho „bezostyšne ornamentálneho“ štýlu vychádzajúceho z kríjskej rozprávačskej tradície a jej typickej extravagantnosti a teatrálnosti¹⁰. Podobne ako mnohí súčasní domorodí autori tak vytvára „textový hybrid“¹¹, ktorý spája západnú literárnu formu s prvkami orálnej tradície a rozprávačských techník. Poetickosť Highwayovho textu odráža aj umelecké cítenie oboch chlapcov, ktorí sa po odchode z rezidenčnej školy vydávajú na dráhu hudobníka a tanečníka. V umení úzko prepojenom s duchovným dedičstvom svojho ľudu nachádzajú priestor na dekolonizáciu mysle i tela.

10) Rogers, N. (2025): Beauty and Violence in Kiss of the Fur Queen. The Albatross, roč. 15, s. 15. Dostupné online: https://journals.uvic.ca/index.php/albatross/article/view/22445.
11) Žiláková, J. (2023): Exploring Cultural Memory, Textual Hybrids, and Figure of Trickster in Indigenous Literature. Jazyk a kultúra, č. 55, s. 93–104.

Možno aj preto sa Highwayova kniha číta skôr ako Künstlerroman, ak by sme ho mali zaradiť do európskej románovej tradície, než ako svedectvo. Rezidenčná škola v ňom síce predstavuje ústredný motív, ale Highway ho zasadzuje do širšie koncipovaného príbehu o identite, dospievaní a hľadaní vlastného miesta vo svete. Hoci vieme, že osudy Jeremiaha a Gabriela majú svoj predobraz v životoch autora a jeho brata Reného, Highway zdôrazňuje, že ide o fikciu¹². Dôvodom môže byť, že prezentovaná realita sa v románe tak úzko prelína s magickým svetom kríjskej mytológie, že v ňom zobrazovaná skúsenosť nadobúda širší symbolický a kultúrny rozmer.

Charakter osobného svedectva má však ďalšia kniha z nášho výberu, román Indian Horse (Indiánsky kôň, 2012) od odžibvejského spisovateľa Richarda Wagamesa, a to aj napriek tomu, že autor v nej nečerpá z vlastnej životnej skúsenosti, ale zo svedectiev a skúseností stoviek obetí systému rezidenčných škôl i vlastných príbuzných¹³. Autobiografický ráz jej dodáva už úvodné predstavenie sa rozprávača: „Volám sa Saul Indiánsky kôň. Som synom Mary Mandaminovej a Johna Indiánskeho koňa. Môj starý otec sa volal Solomon, takže moje meno je zdrobneninou toho jeho“¹⁴, ktoré sa nesie v duchu anišinábskej orálnej tradície a ktoré naznačuje, že Saul sa chystá rozpovedať príbeh svojho života. Nachádza sa v liečebni pre alkoholikov a „ľudia tu chcú, aby som porozprával svoj príbeh. Vraj nemôžem pochopiť, kam smerujem, ak nerozumiem tomu, kde som bol“¹⁵, a hoci on „takýmto kravinám“ neverí, v záujme čo najrýchlejšieho prepustenia z liečebne sa púšťa do písania. V procese rozprávania, ktoré je obohatené o orálne prvky Wagamesovej kultúry, odhaľuje potlačené traumy spojené s pobytom v rezidenčnej škole.

12) Highway, T. (1998): Kiss of the Fur Queen. Doubleday Canada Limited, Acknowledge­ments.
13) Corez-Antepazo, C. (2025): Re-Creation, Re-Membrance, and Resurgence: Richard Wagamese’s Indian Horse. Canada & Beyond, roč. 14, s. 27.
14) Wagamese, R. (2012): Indian Horse. Douglas and McIntyre. s. 1.
15) Ibidem, s. 2.

Ukážka v tomto čísle však Saula zachytáva najmä pri osvojovaní si korčuľovania a základov hokeja, ktorý je pre román rovnako dôležitý ako prostredie rezidenčnej školy. Práve vďaka prítomnosti tohto široko rozpoznateľného národného symbolu Kanady a Wagamesovej schopnosti prepojiť ho so skúsenosťou rezidenčných škôl tak, aby sa téma kolonializmu nestratila v príbehu o športe, sa z Indiánskeho koňa stala jedna z najčítanejších kníh od domorodého autora.

Prvý kontakt s hokejom Saulovi sprostredkúva mladý kňaz, ktorý dal v škole vybudovať klzisko, založil tím a chlapcovi požičal knihy o hokeji. Saul z nich nadobudne predstavu o hokeji ako o „alchýmii“, ktorá dokáže „z obyčajných ľudí spraviť velikánov“. Ľad sa tak preňho stáva prísľubom záchrany a priestorom pre únik od hrôz odohrávajúcich sa v rezidenčnej škole.

Na to, že odchod z rezidenčnej školy nie vždy znamená vykúpenie, poukazuje ďalší prezentovaný román Five Little Indians (Päť malých Indiánkov, 2020) od kríjskej spisovateľky Michelle Good. Viac než na udalosti spoza múrov rezidenčných škôl sa sústreďuje na to, čo sa dialo po odchode z nich. Sleduje príbeh piatich kamarátov, ktorých spojil pobyt v jednej takejto škole a ktorí sa po prepustení ocitajú sami vo Vancouveri, bez potrebných zručností a skúseností, bez rodinného zázemia a akejkoľvek podpory, a snažia sa prežiť vo svete, ktorý ich nechce a v ktorom sa ich zraniteľnosť stáva príležitosťou pre iných.

Jednou z postáv je aj Lucy z úryvku v tomto čísle. Po dovŕšení šestnástich rokov jej dajú kufrík, lístok na autobus do Vancouveru a slobodu, ktorá je opojná i desivá zároveň. Keď vystúpi z autobusu, čitateľovi je jasné, že po rokoch izolácie nie je vôbec pripravená splynúť s davom. Škola jej síce dala nejaké peniaze na začiatok, ale nenaučila ju, ako ich použiť, a obrázok svätého Krištofa, patróna cestovateľov, ju neochráni pred pochybnými indivíduami ako Walt, ktorý za ňu v autobuse zaplatí cestovné. Jej dôverčivosť nie je ani tak znakom naivity ako toho, do akej miery jej v škole chýbala obyčajná ľudská láskavosť. To, že jej v minulosti ubližovali, z nej robí terč ďalšieho zneužívania – skúsenosť, ktorá nie je v románe ojedinelá.

Posledné dva texty tento motív posúvajú ešte ďalej a ukazujú, ako sa z ľudí, ktorí si nesú hlboké zranenia z minulosti, stávajú tí, ktorí vedome či nevedome zraňujú iných.

Román In Search of April Raintree (Hľadá sa April Raintreeová, 1983) od métiskej autorky Beatrice Culleton Mosionier je najstarším textom v našom výbere a považuje sa za klasické dielo kanadskej literatúry, ktoré sa bežne vyučuje na kanadských stredných a vysokých školách. Ide o fiktívnu autobiografiu April Raintreeovej, sčasti Odžibvejky a sčasti Métisky, ktorá od raného veku vyrastá v belošskej adoptívnej rodine bez prístupu k informáciám o kultúre, z ktorej pochádza. V ukážke opisuje, ako ju úrady spolu s mladšou sestrou odobrali rodičom z dôvodu zanedbávania starostlivosti a problémov s alkoholom, ktoré mohli súvisieť okrem iného s detstvom stráveným v rezidenčnej škole. Deťom tu neubližujú len predstavitelia majoritnej kultúry, ale aj vlastní rodičia: matka, ktorá sa len bezmocne prizerá, ako jej deti berú preč, nebojuje a namiesto toho ich len odsotí do „načahujúcich sa pazúrov“ úradníkov, a otec, ktorý síce príde k sirotincu, ale tam len „smutne stojí“ a ani sa nepokúsi dostať k nim.

Toto individuálne zlyhanie rodičov je však potrebné vnímať v kontexte ako dôsledok systému, ktorý narušil ich schopnosť vytvárať a udržiavať bezpečné rodinné väzby. Rodičia, ktorí sami vyrastali v prostredí zanedbávania a násilia, často nedokážu svojim deťom poskytnúť stabilitu a ochranu, ktoré im boli odopreté. Román tak zachytáva medzigeneračný prenos traumy a ukazuje, ako hlboko môže zasiahnuť do vzťahov, identity a schopnosti postarať sa o druhých.

Medzigeneračný prenos traumy je aj témou poviedky Kráľovná severu, ktorá náš výber z literatúry pôvodného obyvateľstva Kanady uzatvára. Napísala ju Eden Robinson, uznávaná spisovateľka hlásiaca sa k národom Haislov a Heiltsukov žijúcich v Britskej Kolumbii. Poviedka pôvodne vyšla v zbierke Traplines (Pasce, 1996), ktorá prináša pohľad na život súčasnej domorodej mládeže a na spôsoby, ako sa vyrovnáva s násilím a chudobou v rodinách a s osobnými traumami. Text sa neskôr stal východiskom pre autorkin úspešný a kritikmi oceňovaný román Monkey Beach (Pobrežie seskvečov, 2000; v českom preklade Evy Dobrovolnej Pobřeží seskvečů, 2014). Rozpráva príbeh dospievajúceho dievčaťa vyrastajúceho v komunite pôvodných obyvateľov, ktoré sa snaží znovu získať kontrolu nad vlastným životom poznačeným traumou zo sexuálneho zneužívania. Problematika rezidenčných škôl sa v poviedke objavuje nepriamo, prostredníctvom postavy strýka, bývalého chovanca rezidenčnej školy a niekdajšej obete sexuálneho násilia, ktorý sa neskôr sám stáva jeho páchateľom. Robinson tak poukazuje na to, že traumy spôsobené systémom rezidenčných škôl môžu vyústiť do začarovaného kruhu násilia, ktorý zasahuje aj ďalšie generácie. Pozitívne na tejto poviedke je, že hlavná hrdinka Adelaine sa len pasívne nepoddáva, ale aktívne vzdoruje v snahe tento reťazec prerušiť, hoci sama má sklony k deštruktívnym a násilníckym prejavom, ako aj prostredie, ktoré ju obklopuje.

Kráľovná severu tak vhodne završuje náš tematický výber, ktorého cieľom bolo predstaviť slovenskému publiku nielen jednu z najtemnejších kapitol kanadských dejín, ale aj literárne hlasy vyrovnávajúce sa s jej dôsledkami z perspektívy tých, ktorých sa týkala najbezprostrednejšie. Podobne ako ostatné texty v čísle hovorí okrem utrpenia aj o prežívaní, o vzdore, odolnosti a uzdravovaní. Pripomína, že trauma rezidenčných škôl nepatrí do minulosti, stále formuje prítomnosť, a že rozprávanie o nej nie je iba aktom spomínania, je súčasťou kultúrnej obnovy. Dúfame preto, že čitatelia budú vnímať diela vybraných autoriek a autorov aj ako pozvanie k pozornejšiemu načúvaniu hlasom, ktoré dlho nemali šancu zaznieť.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!