Autori a autorky tohto čísla

Tanya Talaga

Foto: Red Works Photography

(1970) je novinárka, spisovateľka a rozprávačka s anišinábskymi a poľskými koreňmi a príslušníčka prvého národa z rezervácie Fort William, ktorá sa prostredníctvom svojej knižnej, filmovej a publicistickej tvorby snaží posilňovať hlas pôvodného obyvateľstva a šíriť jeho príbehy v Kanade i vo svete.

Vyše dvadsať rokov pôsobila ako novinárka v denníku Toronto Star a v súčasnosti pravidelne prispieva do The­ Globe and Mail. Je držiteľkou viacerých novinárskych ocenení vrátane Michenerovej ceny za verejnoprospešnú žurnalistiku (2021) za reportáže o snahách katolíckej cirkvi vyhnúť sa zodpovednosti za systém rezidenčných škôl pre domorodé deti.

Je autorkou troch národných bestsellerov, ktoré získali aj mnohé ocenenia: Seven Fallen Feathers (Sedem odviatych pierok, 2017), All Our Relations: Finding a Path Forward (Všetci naši príbuzní. Hľadanie cesty vpred, 2018) a The Knowing (Poznanie, 2024). V ostatnej knihe prerozprávala dejiny Kanady prostredníctvom príbehu svojej rodiny, ktorá zažila desaťročia asimilácie a genocídy podporovaných vládou a cirkvou. Kniha sa stala predlohou ocenenej dokumentárnej série CBC, na ktorej sa podieľala ako spolurežisérka a spoluscenáristka.

Talaga je zakladateľkou produkčnej spoločnosti Makwa Creative, ktorá sa venuje tvorbe podcastov a dokumentárnych filmov. V roku 2025 mal na Torontskom medzinárodnom festivale premiéru dokument z ich dielne Ni-Naadamaadiz: Red Power Rising o domorodom mládežníckom hnutí usilujúcom sa o navrátenie pôdy v parku Anicinabe v Ontáriu.

Je držiteľkou piatich čestných doktorátov a v roku 2018 sa stala prvou Anišinábkou, ktorá predniesla prestížne Masseyho prednášky pre kanadský rozhlas. Dlhodobo sa angažuje v oblasti vzdelávania, sociálnej spravodlivosti a podpory práv pôvodných obyvateľov.

Louise Bernice Halfe

Foto: Craig Richards

(1953) známa aj pod svojím domorodým menom Sky Dancer, je popredná kanadská poetka, staršina (Elder) a držiteľka tradičných vedomostí národa Kríov. Narodila sa v Two Hills v Alberte a jej dielo je hlboko zakorenené v dedičstve jej predkov, pričom originálnym spôsobom včleňuje štruktúry a terminológiu kríjskeho jazyka do anglicky písanej poézie.

Jej literárna cesta sa začala, keď jej tvorbu publikovali ako súčasť zbierky Writing the Circle: Native Women of Western Canada (Písanie kruhu: Domorodé ženy západnej Kanady, 1990) a jej vlastnou zbierkou Bear Bones & Feathers (Medvedie kosti a perie, 1994), za ktorú získala cenu Miltona Acorna za poéziu. V nej, podobne ako v neskorších dielach, nekompromisne spracúva tému traumy z pobytu v rezidenčnej škole Blue Quills, ktorú navštevovala v detstve. Halfe využíva poéziu ako nástroj na „vyrozprávanie sa“ z bolesti, pričom v textoch kombinuje drsnú realitu s hlbokou spiritualitou a liečivou silou domorodých obradov.

Medzi jej najvýznamnejšie diela patrí zbierka Blue Marrow (Modrá dreň, 2004), v ktorej oživuje hlasy svojich predkýň a skúma históriu kolonializmu z pohľadu domorodých žien, ako aj ďalšie zbierky básní s podobnou tematikou: Crooked Good (Pokrivené dobro, 2007) a Burning in This Midnight Dream (Horí v tomto polnočnom sne, 2016). V roku 2021 vydala výber zo svojej celoživotnej tvorby pod názvom Sôhkêyihta: The Poetry of Sky Dancer Louise Bernice Halfe (Odhodlaná myseľ: Poézia Sky Dancer Lou­ise Bernice Halfovej, 2018). Pre jej básnický štýl je charakteristická jazyková vynaliezavosť, angličtinu ohýba podľa potrieb domorodej kozmológie, čím vytvára jedinečný estetický a kultúrny most medzi dvoma svetmi.

Okrem písania sa Louise Halfe aktívne venuje poradenstvu a sociálnej práci, pričom pri pomoci komunitám v procese uzdravovania využíva tradičné učenie. V roku 2021 bola vymenovaná za kanadskú parlamentnú poetku laureátku (Parliamentary Poet Laureate), čím sa stala prvou domorodou zástupkyňou v tejto prestížnej funkcii.

Je držiteľkou viacerých čestných doktorátov a v roku 2019 získala literárnu cenu Latner Writers’ Trust Poetry Prize za celoživotný prínos. Jej poézia nie je len umeleckým vyjadrením, ale aj aktom kultúrneho odporu a uchovávania identity, ktorý prináša dôležité svedectvo o minulosti i súčasnosti pôvodného obyvateľstva Kanady.

Tomson Highway

(1951) je svetoznámy dramatik, spisovateľ, klavirista a skladateľ z národa Kríov. Narodil sa v odľahlej severnej Manitobe a jeho tvorba, ktorá majstrovsky prepája domorodú mytológiu s prvkami západnej drámy a humoru, zásadne zmenila vnímanie kultúry pôvodných obyvateľov v kanadskej literatúre a divadle.

Profesionálnu dráhu začal ako sociálny pracovník a neskôr pôsobil ako umelecký riaditeľ divadla Native Earth Performing Arts v Toronte, ktoré sa pod jeho vedením stalo kľúčovým priestorom pre hlasy domorodých umelcov a umelkýň. Medzinárodné uznanie mu priniesli najmä tragikomické divadelné hry The Rez Sisters (Sestry z rezervácie, 1986) a Dry Lips Oughta Move to Kapuskasing (Suché Pery by sa mal pratať do Kapuskasingu, 1989), v ktorých s nadhľadom skúma život v rezervácii. Za svoje diela získal prestížnu cenu Dora Mavor Moore a bol opakovane nominovaný na Cenu generálneho guvernéra.

Okrem drámy sa preslávil aj kritikou oceňovaným románom Kiss of the Fur Queen (Bozk kožušinovej kráľovnej, 1998). Spracoval v ňom tému traumatickej skúsenosti z rezidenčných škôl, ktorou si sám prešiel. V roku 2021 vydal pamäti pod názvom Permanent Astonishment (Trvalý úžas), ktoré získali literárnu cenu Hilary Weston Writers‘ Trust Prize za literatúru faktu.

Highway je aj talentovaný hudobník a libretista. Napísal prvú operu v kríjskom jazyku s názvom Pimooteewin (Putovanie, 2008) a vo svojich predstaveniach často sprevádza hercov na klavíri, pričom v hudbe spája klasické motívy s džezom. Jeho tvorba je oslavou sily jazyka a nezdolnosti ľudského ducha tvárou v tvár historickému útlaku.

Je držiteľom Radu Kanady (Order of Canada) a viac ako desiatich čestných doktorátov. V roku 2022 získal Cenu generálneho guvernéra za celoživotné dielo v oblasti scénického umenia. Je jednou z najinšpiratívnejších postáv súčasnej kanadskej kultúry, ktorá vyzdvihuje krásu a radosť v domorodej identite.

Richard Wagamese

Foto: Dan Harasymchuk

(1955 – 2017) bol jedným z najvýznamnejších kanadských spisovateľov a novinárov z národa Odžibvejov (Anišinábov), známy svojím hlbokým a poetickým rozprávačstvom. Narodil sa v komunitnom sídle Minaki v Ontáriu a jeho život bol poznačený traumatickou skúsenosťou so systémom „Sixties Scoop“, v rámci ktorého bol odobratý rodine. Cestu k svojej kultúrnej identite a uzdraveniu našiel práve cez literatúru a návrat k tradíciám svojich predkov.

Začínal v roku 1979 ako novinár a neskôr sa stal prvým domorodým autorom, ktorý získal prestížnu cenu National Newspaper Award za stĺpčeky v denníku Calgary Herald. Literárnym debutom Keeper’n Me (Strážca a ja, 1994), za ktorý získal cenu Georges Bugnet Award for Novel, sa okamžite etabloval ako silný hlas, ktorý s citom aj humorom spracúva témy odcudzenia a návratu k domovskej komunite.

Jeho najslávnejším dielom je román Indian Horse (Indiánsky kôň, 2012), ktorý drsne a zároveň dojímavo vykresľuje príbeh talentovaného hokejistu čeliaceho traumám z rezidenčnej školy. Kniha získala ceny Burt Award for First Nations, Métis and Inuit Literature v 2013 a v roku 2017 bola adaptovaná do podoby oceňovaného celovečerného filmu (réžia Stephen Campanelli). Wagamesa neskoršia tvorba vrátane románu Medicine Walk (Cesta za liekom, 2014) sa sústreďuje na zložité vzťahy medzi otcami a synmi a na liečivú silu krajiny.

Okrem románov zanechal Wagamese hlbokú stopu aj svojou spirituálnou literatúrou faktu. Knihy ako Embers: One Ojibway’s Meditations (Žeravé uhlíky, 2016) ponúkajú každodenné úvahy o pokore, rešpekte a prepojení s vesmírom, pričom čerpajú z múdrosti domorodých učení.

Wagamese bol držiteľom čestného doktorátu z Thompson Rivers University a v roku 2013 získal cenu Molson Prize za výnimočný prínos pre kultúrny život Kanady. Hoci predčasne odišiel v roku 2017, jeho literárne dedičstvo naďalej rezonuje po celom svete ako svedectvo o nezlomnosti ľudského ducha a dôležitosti zmierenia sa s vlastnou minulosťou.

Michelle Good

Foto: Kent Wong

(1956) je spisovateľka, ktorá sa hlási ku kríjskemu národu z rezervácie Red Pheasant v kanadskej provincii Saskatchewan. Ešte než sa presadila v literatúre, pracovala viac ako dvadsaťpäť rokov pre domorodé organizácie. Ako štyridsaťtriročná slobodná matka získala právnické vzdelanie a vyše štr­násť rokov zastupovala preživších rezidenčných škôl, čím významne prispela k boju za uznanie ich skúseností. Popri právnickej praxi sa venovala aj písaniu. V roku 2014 absolvovala magisterský program tvorivého písania na Univerzite Britskej Kolumbie.

Jej poézia, poviedky a eseje vychádzali v kanadských časopisoch a antológiách a jej básne sa v roku 2016 a 2017 dostali aj do výberov najlepšej kanadskej poézie. Medzinárodné uznanie jej priniesol debutový román Five Little Indians (Päť malých Indiánkov, 2020), ktorý sleduje osudy piatich postáv poznačených skúsenosťou rezidenčných škôl. Dielo získalo viacero prestížnych ocenení vrátane Ceny generálneho guvernéra a stalo sa víťazom súťaže Canada Reads 2022. Román bol nominovaný aj na ďalšie významné ceny, čo len potvrdzuje jeho literárnu aj spoločenskú hodnotu.
Jej najnovšia kniha Truth Telling: Seven Conversations about Indigenous Life in Canada (Pravdovravenie, 2023) má esejistický charakter a reflektuje život pôvodného obyvateľstva v súčasnej Kanade. Aj táto publikácia bola ocenená a nominovaná na viaceré ceny.

Za svoj prínos získala Michelle Good čestné doktoráty a významné ocenenia vrátane Indspire Award, najprestížnejšej ceny udeľovanej v rámci domorodej komunity. V roku 2025 jej bol udelený Rad Kanady (Order of Canada), najvyššie civilné štátne vyznamenanie v krajine.

Beatrice Mosionier

(1949) je významná spisovateľka, aktivistka a vydavateľka métiského pôvodu, ktorá patrí k priekopníčkam modernej domorodej literatúry v Kanade. Narodila sa v meste Saint Boniface v Manitobe ako najmladšia zo štyroch detí a jej život i tvorbu hlboko ovplyvnila osobná skúsenosť so systémom pestúnskej starostlivosti, v ktorom bola odlúčená od svojej rodiny a kultúrnych koreňov.

Do literárneho kánonu sa nezmazateľne zapísala debutovým románom In Search of April Raintree (Hľadá sa April Rain­treeová, 1983). Toto prelomové dielo, ktoré reflektuje tragické osudy dvoch métiských sestier v systéme štátnej starostlivosti, sa stalo povinným čítaním v mnohých kanadských školách a na univerzitách. Kniha otvorila celonárodnú diskusiu o rasizme, identite a dosahu vládnej politiky na domorodé rodiny a je dodnes jedným z najvplyvnejších textov kanadskej literatúry 20. storočia.

Okrem beletrie pre dospelých sa Mosionier venuje aj tvorbe pre deti a mládež, v ktorej sa snaží posilňovať sebavedomie mladých čitateľov z komunity pôvodného obyvateľstva. Medzi jej známe diela patria knihy Spirit of the White Bison (Duch bieleho bizóna, 1985) či Christopher’s Folly (Christopherov omyl, 1996). Vo svojich pamätiach Come Walk with Me: A Memoir (Kráčaj so mnou: Memoáre, 2009) úprimne opísala svoju cestu k uzdraveniu z tráum a hľadaniu vlastnej identity, čím poskytla inšpiráciu mnohým ľuďom s podobným osudom.

Významne prispela k rozvoju domorodej literatúry a kultúrneho dedičstva aj z pozície vydavateľky. Dlhé roky pôsobila vo vydavateľstve Pemmican Publications, kde pomáhala publikovať diela iných domorodých autorov a autoriek a zabezpečovala, aby ich hlasy boli vypočuté v mainstreamovej kultúre. Za svoj prínos v literatúre a sociálnej spravodlivosti získala viacero ocenení vrátane ceny za celoživotné dielo od Manitoba Library Association. Beatrice Mosionier je považovaná za hlas generácie, ktorá prelomila mlčanie o systéme „Sixties Scoop“ a prostredníctvom literatúry premenila bolesť na nástroj spoločenskej zmeny a kultúrnej hrdosti.

Eden Robinson

Foto: Nadya Kwandibens

(1968) je spisovateľka pôvodom z národov Haislov a Heiltsukov v Britskej Kolumbii. Patrí k najvýraznejším hlasom súčasnej domorodej literatúry v Kanade. V jej imaginatívnej próze sa realistické zobrazenie života pôvodných obyvateľov prelína s prvkami tradičnej mytológie a nadprirodzena. Je autorkou piatich románov a jednej zbierky poviedok, ktoré vyšli aj v zahraničí a boli preložené do viacerých jazykov (medzi inými aj do češtiny).

Vyštudovala tvorivé písanie na Univerzite vo Viktórii (1992) a následne získala magisterský titul na Univerzite Britskej Kolumbie (1995), ktorá jej v roku 2018 udelila aj čestný doktorát.
Debutovala priaznivo prijatou zbierkou poviedok Traplines (Pasce, 1996). Jej román Monkey Beach (Pobrežie seskvečov, 2000) sa stal bestsellerom, získal Cenu Ethel Wilsonovej a bol nominovaný na prestížne ocenenia vrátane Ceny Generálneho guvernéra. V roku 2020 bol aj sfilmovaný (réžia Loretta Todd).

Najväčšiu popularitu jej priniesla trilógia o šibalovi, ktorá spája prvky mytológie s realistickým rozprávaním o dospievaní Jareda Martina. Každý jeden z románov Son of a Trickster (Šibalov syn, 2017), Trickster Drift (Šibalovo blúdenie, 2018) a Return of the Trickster (Šibalov návrat, 2021) bol kanadským bestsellerom. Prvá časť trilógie bola nominovaná na Gillerovej cenu a dočkala sa úspešnej televíznej adaptácie na CBC.

Robinson je uznávaná nielen ako autorka, ale aj ako mentorka a vzor pre ďalších domorodých spisovateľov a spisovateľky. V roku 2024 získala cenu Indspire Award, najprestížnejšie ocenenie udeľované v rámci domorodej komunity. Jej tvorba ukazuje, že próza dokáže sprostredkovať zásadné témy aj spôsobom, ktorý presahuje hranice faktografického rozprávania.

Dulce Maria Cardoso

Foto: Luís Barra

(1964) sa narodila v Portugalsku, no v ranom detstve odišla s rodičmi do Angoly. Do Portugalska sa vrátila s rodinou ako jedenásťročná v roku 1975. Prešlo takmer 40 rokov, kým napísala román Návrat o svojej zásadnej životnej skúsenosti. Román však nevníma ako vyrovnávanie si účtov s minulosťou, skôr ako príbeh o strate, ktorá môže mať rôzne podoby. Zdôrazňuje tiež, že je síce inšpirovaný spomienkami, no nie je to autobiografia.

Jej román Eliete – Normálny život je zase zrkadlom modernej osamelosti, majstrovsky v ňom zachytáva rozklad intímnych vzťahov v ére sociálnych sietí a zároveň skúma, čo ostáva z autenticity, keď sa život premení na sled rolí. Nejde len o portrét ženy, ale aj spoločnosti, ktorá sa naučila predstierať spokojnosť. Autorka píše s jemnou iróniou a neobyčajným pochopením pre veci ukryté pod povrchom „normálnosti“.

Dulce Maria Cardoso publikuje od roku 2002 a za svoju tvorbu získala množstvo literárnych ocenení. Medzi najvýznamnejšie patrí Cena Európskej únie za literatúru, ktorú dostala v roku 2009 za svoj prvý román Os Meus Sentimentos, nasledujúci román O Chão dos Pardais ocenil portugalský Pen klub. Jej najnovší román Eliete – Normálny život (2025, v preklade Eleny Seitlerovej) získal druhé miesto pri udeľovaní cien Oceanos2019 za literatúru v portugalskom jazyku. Medzi čitateľmi sa najväčšej obľube stále teší román Návrat, ktorý získal Zvláštnu cenu kritiky 2011, ocenenie Kniha roka 2011 a bol preložený do viacerých jazykov.

Miguel de Cervantes Saavedra

Foto: Wikipedia

(1547 – 1616) žil a tvoril v období tzv. Zlatého veku španielskej literatúry. Bol o sedem rokov starší ako William Shakespeare, zomreli vraj v jeden deň toho istého roku, aj preto sa 23. apríl oslavuje ako Svetový deň knihy a autorských práv. Začínal ako básnik. V roku 1571 sa zúčastnil na slávnej bitke s Turkami pri Lepante a bol ranený, odtiaľ pochádza jeho prezývka „jednoruký od Lepanta“. Počas plavby do vlasti, kde očakával slávnostné prijatie a zabezpečenie za odvahu a vojenské zásluhy, zajali loď piráti a Cervantes sa dostal na päť rokov do väzenia v Alžírsku. Po návrate do Španielska musel prekonávať rad osobných, rodinných aj umeleckých prekážok. V roku 1585 napísal historické drámy La Numancia (Numancia) a El Trato de Argel (Alžírske dobrodružstvo) a prvý diel pastierskeho románu Galatea. Živil sa ako vyberač daní a dávok múky a oleja pre španielsku armádu. Po obvinení zo sprenevery a nekalého konania sa dostal dvakrát do väzenia. V roku 1605 vyšiel jeho román o donovi Quijotovi, pôvodne zamýšľaný ako krátka zábavná novela. Vďaka nemu sa Cervantes stal známym a populárnym, dokonca nielen doma, ale aj v iných krajinách, no ako komický autor, hoci on chcel byť slávnym básnikom a dramatikom ako jeho večný rival Lope de Vega. Aj z toho pramení jeho irónia a úsmev s príchuťou trpkosti. V roku 1613 vyšli Novelas ejemplares (Príkladné novely), do ich prológu si vkreslil aj jediný – hoci len slovný – „autoportrét“. V roku 1614 vydal básnickú zbierku Viaje del Parnaso (Cesta na Parnas) a konečne mu svitla nádej na pokojnejší život. Opäť dúfal márne. V roku 1614 sa objavilo apokryfné pokračovanie príbehov o donovi Quijotovi od istého Avellanedu, kritické a posmešné. Cervantes musel rýchlo reagovať. Z osobne i umelecky ťažkej situácie vydoloval maximum: k prvému dielu dopísal druhý a stal sa tvorcom prvého moderného románu svetovej literatúry. V roku 1615 vydal ešte Ocho comedias y ocho entremeses (Osem komédií a osem medzihier). Posledný román Los trabajos de Persiles y Sigismunda (Útrapy Persilea a Sigismundy) vyšiel až po autorovej smrti.

Dnes je Cervantes najznámejším autorom španielskej literatúry, jeho meno nesie najvýznamnejšia literárna cena pre hispánskych autorov (Premio Cervantes) a štátna celosvetovo pôsobiaca inštitúcia zameraná na šírenie španielskeho jazyka a kultúry (Instituto Cervantes). A naplnila sa aj autorova poznámka, že nebude jazyka, do ktorého by jeho román o tragikomickom hrdinovi nepreložili.

Miloš Kopták

(1969) študoval na PF v Banskej Bystrici, neskôr na VŠVU v Bratislave. V roku 2007 spoločne s katalánskym umelcom Raiom Escalém vytvorili autorskú dvojicu Miroir Noir. Podieľal sa na vybudovaní asociácie ilustrátorov ASIL, v roku 2014 galérie ilustrácií TOTO! je galéria. V roku 2025 stál pri vybudovaní výtvarnej rezidencie Myjavy art, na ktorej programe sa doposiaľ podieľa.

„Umenie som vždy vnímal ako dar. Pre tvorcu i vnímateľa. Horizontálne premosťujúci čas, vertikálne gradujúci duchovno. Je mi blízke lavírovanie v inakosti. Mojím štýlom je, že mám mnoho štýlov. Často stojacich radikálne proti sebe. Na každom však pracujem dovtedy, pokým sa forma neunaví. V predchádzajúcich dvoch rokoch som sa odklonil od svojej expresívnej deštruktívnej podstaty a nahradil ju pokojnejšou geometriou. Umožňuje mi vytvárať k vážnym témam ,zhovievavejší prístup‘. Intenzívnejúci spoločenský chaos vyvažujem formou vnútorného poriadku.“ V tomto duchu sú vytvorené aj ilustrácie pre aktuálne číslo časopisu Verzia. Geometria zbavená nepotrebných nadinterpretácií. Logotyp príbehu, ktorý vytvára zapamätateľnú vrásku.