Tranz 2026: Keď zostanú ľudia z prekladateľskej dielne

Existujú festivaly, ktoré sa dajú zmerať. Počtom návštevníkov, výškou rozpočtu, mediálnym záujmom či množstvom zahraničných hviezd. A potom existujú festivaly, ktorých význam sa ukáže až vo chvíli, keď sa ocitnú na hrane vlastnej existencie. Štvrtý ročník festivalu literárneho prekladu Tranz, ktorý sa uskutočnil 24. a 25. apríla 2026 v Centre nezávislej kultúry Záhrada v Banskej Bystrici, patril práve k nim.

Pri spätnom pohľade sa zdá, že najväčšou témou tohtoročného Tranzu nebol literárny preklad. Neboli ňou ani konkrétne knihy, autorky či autori. Bola ňou otázka, ktorú si dnes kladie veľká časť kultúrnej obce: čo zostane, keď nezostanú peniaze?

Festival sa totiž pripravoval v období neistoty. Organizátori – Literárna bašta a DoSlov – dlho nevedeli, či sa podujatie podarí uskutočniť v rozsahu, na aký sme boli zvyknutí. Štvrtý ročník vznikal v podmienkach, ktoré mnohé podujatia odsúdia na odklad alebo zrušenie. Hoci napokon prišla aj podpora z Fondu na podporu umenia, jej význam bol, slušne napísané, skôr symbolický než existenčný.

Organizátori túto situáciu neskrývali. Premietli ju dokonca do vizuálnej identity festivalu. Kým predchádzajúce ročníky pracovali s farebnosťou a hravosťou, Tranz 2026 prišiel v čiernobielom vizuále. Nebol to marketingový trik ani estetická póza. Skôr otvorené pomenovanie reality. Akoby festival hovoril: toto sú podmienky, v ktorých dnes vzniká slovenská kultúra.

A predsa sa stalo niečo pozoruhodné.

Na dva dni sa Záhrada premenila na miesto, kde bolo možné zabudnúť na grantové tabuľky, rozpočtové neistoty a politickú neprajnosť. Na miesto, kde sa opätovne ukázalo, prečo vlastne literárny preklad existuje.

Tranz od svojho vzniku v roku 2023 nevytvára priestor iba pre literatúru. Vytvára predovšetkým priestor na stretnutia. A práve táto schopnosť prepájať rôzne svety sa tento rok ukázala ako jeho najväčšia sila. Festival síce ponúkol o niečo kratší program než v minulosti, no ani na okamih nepôsobil ochudobnene. Naopak, pôsobil sústredenejšie.

Festival otvoril workshop Hranice redakcie v praxi pod vedením Martiny Kubealakovej. Téma možno na prvý pohľad odborná, no v skutočnosti zásadná. Kde sa končí práca prekladateľa a začína práca redaktora? Kto nesie zodpovednosť za výsledný text? Ako vyzerá spolupráca, ktorá nie je založená na hierarchii, ale na dialógu? V časoch, keď sa veľká časť kultúrnej produkcie zrýchľuje a zjednodušuje, pôsobila táto diskusia ako pripomenutie, že dobrá kniha vzniká pomaly.

Nasledoval Panel prvých prekladov, formát, ktorý sa za niekoľko rokov stal jednou z najcennejších súčastí festivalu. Rozhovor s Jánom Púčekom, Marcelom Melicherom a Michalom Chudým o ich prvých prekladateľských skúsenostiach nebol len trojnásobnou generačnou výpoveďou. Bol aj obrazom profesie, ktorá sa neodovzdáva prostredníctvom manuálov, ale prostredníctvom stretnutí, rozhovorov a mentorstva.

Večer priniesol prvý z viacerých emocionálne silných momentov festivalu. Monodráma Ja, dieťa zo stanice ZOO v podaní Alžbety Kráľovej a v réžii Jany Ovšonkovej preniesla publikum do príbehu Christiane F. Ani po desaťročiach nestratil nič zo svojej naliehavosti. Inscenácia vznikla na motívy kultového románu My deti zo stanice ZOO, ktorý dodnes patrí k najznámejším literárnym svedectvám o dospievaní, drogovej závislosti a sociálnom vylúčení.

Následná diskusia s Paulínou Šedíkovou Čuhovou, prekladateľkou slovenského vydania knihy, pripomenula, akým spôsobom môže preklad sprostredkovať generačnú skúsenosť a preniesť silný spoločenský príbeh do nového jazykového prostredia.

Piatková bodka patrila už tradičnému, skoro až standupovému formátu Čo prekladáš? LIVE. Sedem prekladateliek a prekladateľov – Juraj Štubner, Alexandra Strelková, Petra Mikulášová, Eva Lavríková, Lucia Szabóová, Michal Švec a Lenka Fifková Školníková – predstavilo knihy, ktoré sa v blízkej budúcnosti stanú súčasťou slovenskej prekladovej literatúry. Namiesto hotových kníh stáli v centre pozornosti tí, ktorí ich do slovenčiny prinášajú – mená často vytlačené na obálkach drobným písmom, no bez ktorých by sa k nám veľká časť svetovej literatúry nikdy nedostala.

Druhý festivalový deň sa začal Poetickými raňajkami. Tento formát sa stal jedným z poznávacích znamení Tranzu. Kým väčšina festivalov funguje v rytme neustáleho presúvania sa od jedného bodu programu k druhému, Poetické raňajky ponúkajú opak. Spomalenie. Rozhovor. Sústreďovanie pozornosti v pomaly prebúdzajúcej sa Záhrade.

Tentoraz bol hosťom Evy Urbanovej Šimkovej básnik, literárny vedec a prekladateľ Viliam Nádaskay. Rozprával o vlastnej tvorbe, prekladateľskej práci i o knihe Básnici zo Stasi od britsko-nemeckého novinára Philipa Oltermanna.

Počas celého dňa fungoval aj trh prekladovej literatúry. Predstavili sa tu vydavateľstvá a organizácie, ktoré dlhodobo tvoria skelet slovenskej prekladovej kultúry. Pri stolíkoch vydavateľstiev sa dala čítať aj iná mapa festivalu – mapa vzťahov, partnerstiev a dlhodobých kultúrnych záväzkov, z ktorých slovenská prekladová literatúra vyrastá.

Jedným z vrcholov festivalu bolo bezpochyby Prekladisko 2026, tentoraz zamerané najmä na hispánske literatúry.

Ak by mal Tranz niekedy zanechať po sebe trvalé dedičstvo, bude to pravdepodobne práve tento projekt. Z viac než tridsiatich prihlásených návrhov postúpili do finálových prezentácií iba vybraní účastníci a účastníčky. Prekladisko patrí k najzaujímavejším formátom festivalu práve preto, že sa nesústreďuje na už vydané knihy. Pozornosť obracia na tituly, ktoré na svoj slovenský preklad ešte len čakajú. Prekladatelia a prekladateľky tu predstavujú knihy, ktoré považujú za dôležité, a konfrontujú ich s pohľadom vydavateľov, redaktorov i publika. Vzniká tak zriedkavá príležitosť sledovať, ako sa rodia budúce knižné preklady a aké argumenty rozhodujú o tom, či sa napokon dostanú k čitateľom. Tento rok bolo Prekladisko obzvlášť silné. Niektoré prezentácie pôsobili ako malé literárne manifesty. Iné ako osobné vyznania. Všetky však spájala jedna vec: presvedčenie, že preklad môže meniť kultúrnu krajinu. V čase, keď sa často hovorí o kríze čítania, pôsobilo Prekladisko ako pripomienka toho, že literatúra vzniká predovšetkým z nadšenia jednotlivcov. Z viery, že práve tá-ktorá kniha si zaslúži vstúpiť do nového jazyka. Partnerstvo vydavateľstiev Artforum, E.J. Publishing, Literárna bašta, Portugalský inštitút, časopisu Verzia a ďalších ukazuje, že slovenská prekladová scéna si napriek komplikovaným podmienkam stále zachováva schopnosť spolupracovať.

Práve tu bolo možné najjasnejšie vidieť, prečo má festival Tranz zmysel.

Nie preto, že predstavuje už vydané knihy.

Ale preto, že pomáha vytvárať tie budúce.

Mimoriadne silnú a zároveň dojímavú chvíľu priniesol záver festivalového programu, keď organizátori udelili čestné ocenenie Prekladateľskej galérie in memoriam Viere Hegerovej. Ocenenie za celoživotný prínos v oblasti umeleckého prekladu prevzala jej vnučka. Len niekoľko dní pred festivalom, 6. apríla 2026, odišla vo veku deväťdesiatdva rokov jedna z kľúčových osobností slovenskej prekladateľskej a edičnej kultúry. Slovenský zlatý fond umeleckého prekladu obohatila desiatkami nezabudnuteľných prekladov, za všetky spomeňme napríklad Pasternakovho Doktora Živaga či Dostojevského romány Diablom posadnutí a Zločin a trest.

 

V kontexte festivalu, ktorý sa počas dvoch dní intenzívne venoval budúcnosti prekladu, pôsobilo toto ocenenie ako dôležité pripomenutie jeho pamäti. Tranz totiž nie je len miestom, kde sa rodia nové prekladateľské projekty, ale aj priestorom, ktorý si uvedomuje svoju prekladateľskú tradíciu. Odovzdanie ceny sa tak stalo jednou z naj­emotívnejších chvíľ celého ročníka – tichou, no veľmi výpovednou pripomienkou, že súčasná prekladová kultúra stojí na práci a skúsenosti tých, ktorí jej venovali celý život.

Výraznou hostkou festivalu bola Alexandra Salmela. Organizátori ju predstavili netradičným formátom diskusie 56 otázok, či?, v ktorej mala na každú otázku troch moderátorov iba minútu. Namiesto klasickej autorskej besedy vznikla zábavná, ale aj hĺbavá mozaika oceňovanej spisovateľky, pohybujúcej sa medzi viacerými jazykmi, krajinami a identitami.

A práve motív „medzi“ sa napokon ukázal ako jeden z kľúčov k celému festivalu.

Medzi slovenčinou a inými jazykmi.

Medzi skúsenosťou a začiatkami.

Medzi literatúrou a spoločnosťou.

Medzi neistotou a nádejou.

Pri spätnom pohľade zostávajú v pamäti nielen programové body, ale aj drobné moment(k)y. Rozhovory po skončení diskusií. Stretnutia pri káve. Ľudia sediaci v záhrade. Fotografky a fotografi, ktorí zachytávali festival bez profesionálneho zázemia, jednoducho preto, že chceli byť jeho súčasťou. Dobrovoľníci. Priatelia. Návštevníci.

Keď nie sú peniaze na veľké produkčné gestá, zostávajú ľudia.

Ak bol prvý Tranz festivalom zrodu, druhý festivalom hľadania vlastného hlasu a tretí festivalom rozmachu, štvrtý ročník sa stal festivalom skúšky. Skúšky, či je možné budovať kultúrne spoločenstvo aj v čase neistoty.

Odpoveď, ktorú priniesli dva aprílové dni v Záhrade, nie je triumfálna ani patetická. Je jednoduchá.

Áno, je to možné.

Stojí to však na ľuďoch, ktorí sú ochotní venovať svoj čas, energiu a vieru niečomu, čo sa nedá vyjadriť v ekonomických ukazovateľoch. Tranz 2026 preto nebol iba festivalom literárneho prekladu. Bol pripomienkou, že kultúra vzniká predovšetkým zo vzťahov. A že tie najdôležitejšie mosty sa niekedy budujú práve v situáciách, keď sa zdá, že na ich výstavbu už nezostali žiadne prostriedky.

Možno práve preto bol tento čiernobiely ročník v skutočnosti jedným z najfarebnejších. Nie preto, že sa uskutočnil napriek nepriaznivým okolnostiam. Ale preto, že počas dvoch dní dokázal vytvoriť pocit, že literatúra, umelecký preklad a kultúrny dialóg sú stále veci, na ktorých záleží.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!