KonVerzácia s Tomsonom Highwayom: Sme tu, aby sme sa smiali
rozhovor viedli Lucia Grauzľová a Jana Žiláková
z angličtiny preložila Jana Žiláková
Pri príležitosti vydania Verzie venovanej súčasnej literatúre pôvodného obyvateľstva Kanady, konkrétne skúsenosti s rezidenčnými školami, sme oslovili Tomsona Highwaya, autora románu Kiss of the Fur Queen (Bozk kožušinovej kráľovnej, 1998). Počas nášho online rozhovoru sme mali možnosť rozprávať sa nielen o románe, ale aj o autorovom pohľade na svet, jazyk a umenie.
JŽ: V prvom rade by som vám chcela zablahoželať k nedávnemu veľkému úspechu muzikálu Rose. Napísali ste ho v roku 1992, no mne sa zdá, akoby sa zrodil len včera. Aké bolo vidieť toto vaše „dieťa“, ak to tak môžem povedať, po tom, čo ste v sebe tento príbeh nosili tak dlho? Navyše s obsadením a v rozsahu, ktorý sa konečne priblížil vašej pôvodnej vízii.
TH: Už strácam prehľad, pretože do produkcie bolo zapojených veľa ľudí vrátane orchestra. Takže som mal šancu vidieť približne tridsať skvelých ľudí, umelcov a umelkýň pri práci, ako tvoria krásnu hudbu a spievajú krásne piesne. Nuž, sú krásne, pretože som ich napísal ja. Ale hlavne preto, že spievajú nádherne a počuť ich bola obrovská radosť. Vidieť toľkých talentovaných ľudí spievať spolu na javisku bola veľká výsada.
Som súčasťou rozvoja domorodých umelcov v Kanade, v podstate spevákov, speváčok, hercov a herečiek. To je veľký krok vpred pre rozkvet domorodého divadla v Kanade. Bol som veľmi hrdý, že som mohol prispieť k rozmachu komunity domorodých kanadských umelcov, spevákov a hudobníkov. Veľmi sa z toho teším. Vidieť, ako naša komunita rastie, máme viac umelcov a umelkýň a dúfam, že mnohí z nich uvidia vašu Bratislavu alebo iné miesta. A že ich budete počuť spievať, pretože sú jednoducho fantastickí.
V predstavení hrajú ženy. Áno, boli tam aj herci a speváci, ale väčšina sú herečky. Ony tú šou držia, sú skvelé, jednoducho úžasné speváčky. A dúfam, že do vášho mesta zavítajú veľmi skoro, aby ste ich počuli aj vy. Stojí to za to. Pozvite ich do svojho mesta a vypočujte si ich spev.
JŽ: Keď už hovoríme o ženách – áno, videla som zopár ukážok z predstavenia a diváka to skutočne zasiahne –, v tomto muzikáli predstavujú akúsi živelnú silu. Ako je možné, že ich zachytávate tak prirodzene? Myslím tým v angličtine. Vaše srdce je predsa zakorenené v kríjčine, no muzikál je v angličtine. Ako sa vám to podarilo?
TH: Píšem vo viacerých jazykoch. Žijem v Quebecu, asi dve hodiny cesty od Montrealu. Kanada je oficiálne dvojjazyčná krajina, úradné jazyky sú francúzština a angličtina. Takže sme povzbudzovaní používať oba jazyky. No ani angličtina, ani francúzština nie sú mojím materinským jazykom. Tým je kríjčina, z mnohých pôvodných jazykov Kanady je pravdepodobne najrozšírenejšia. Je veľmi muzikálna. A veľmi vtipná, neustále sa smeje. Len čo otvoríte ústa, aby ste v kríjčine povedali dve slová, okamžite sa začnete smiať. Je to šibalský jazyk. Šibal1 tancuje ľuďom na jazyku, viete? A tak sa neustále smejeme. Je to skrátka smejúci sa jazyk, jazyk smiechu.
Angličtina je úžasný jazyk. Všetky jazyky sú úžasné. Som si istý, že aj váš je krásny. Počul som slovanské jazyky, bol som v Prahe aj v Poľsku. Ale angličtina je tu v Kanade hlavným jazykom. Je to intelektuálny jazyk. Vychádza z hlavy. Keď hovoríte po anglicky, premýšľate. Francúzština je jazyk emócií, srdca. A tretí jazyk, ktorým hovorím, kríjčina, je z nich najzábavnejší a najvtipnejší. Vychádza z časti ľudského tela, ktorá vydáva najvtipnejšie zvuky, aké v angličtine nie sú dovolené. V angličtine alebo vo francúzštine sa to slovo nesmie ani len vysloviť. Ak ochutnáte z ovocia zo stromu poznania, budete potrestaní a budete trpieť naveky. V kríjčine to takto nefunguje. Nám bola daná záhrada radosti, záhrada rozkoše od Boha, ktorý bol v prvom rade žena.
V kríjčine neexistuje rod. V našom jazyku neexistuje on alebo ona. Je to on-ona. Každý je on-ona. Každý je obojpohlavný, ak to tak chcete nazvať. Bez ohľadu na to, či prichádzame do záhrady rozkoše, sme mužom aj ženou zároveň. Bez ohľadu na to, či prídete na svet ako muž alebo ako žena, smiete byť obomi. My sme boli na túto planétu poslaní, aby sme si užívali obe pohlavia. Aby sme boli mužom aj ženou zároveň. Ste oboje. Máte v sebe obe duše. Smiete si užívať obe rozkoše.
1) V angličtine trickster – v indigénnej kultúre je to mytologická postava, ktorá využíva svoju inteligenciu a prefíkanosť na porušovanie pravidiel a spoločenských noriem. Tieto postavy, často stvárnené ako zvieratá (napr. kojot, havran, pavúk), slúžia ako kultúrni hrdinovia i učitelia, ktorí formujú svet a odovzdávajú tradičné morálne hodnoty (The Canadian Encyclopedia).
LG: Spomínali ste, že európske jazyky boli akoby vyhnané z rajskej záhrady a že už nie sú jazykmi krásy, potešenia či radosti. Napriek tomu sa zdá, že v tom „vyhnanom“ anglickom jazyku dokážete odovzdať a komunikovať množstvo krásnych vecí. Vaše knihy sú plné takýchto momentov a postáv – často sú to umelci, hudobníci, tanečníci. Tí, ktorí krásu vidia aj vtedy, keď musia čeliť ťažkým životným situáciám, a neraz ju aj sami tvoria. Vnímate umeleckú tvorbu ako istý druh aktu prežitia, možno odporu, uzdravovania alebo všetkého tohto súčasne?
TH: Myslím si, že to závisí od konkrétneho jednotlivca. Od toho, kto hovorí. V mojom prípade je existencia na planéte Zem aktom potešenia. Boh nám dal túto planétu. Záhradu, ktorú si máme užívať, viete? A najmä strom, ktorý sa vypína uprostred tej krásnej záhrady. A tak je môj jazyk pretkaný radosťou a nerobím nič iné, len sa smejem. Smejem sa. Ak sa za deň nezasmejem aspoň päťdesiatkrát, ten deň som ani nežil. Som nenapraviteľný optimista. Ale píšem aj o utrpení, samozrejme. No ako mi moja známa z Brazílie nedávno povedala: „Aj ja som bola poznačená. Ale nemusíš v tom stave zostať. Všetci sme boli nejako poznačení.“ Nemusíte teda uviaznuť, nemusíte stále myslieť na svoje utrpenie. Všetci trpíme. Pointou je dostať sa z utrpenia a hľadieť na život ako na pozitívnu silu.
LG: Ste teda večný optimista. Znamená to, že názov vašich nedávnych memoárov Permanent Astonishment (Trvalý úžas, 2021) predstavuje vaše životné krédo? Samotný akt žitia je zdrojom neustáleho úžasu?
TH: Áno, je to tak. Rozhodol som sa pre taký názov, pretože som životom neustále ohromený. Ale aby som sa vrátil späť k pôvodnej myšlienke, v európskych jazykoch je Boh muž a predstava božstva v ženskej podobe v nich takmer neexistuje. Podľa tohto príbehu nás Boh vyhnal zo záhrady pre priestupok pôžitku, ktorého sa dopustila žena. Od tej chvíle je ľudstvo trestané a sme tu preto, aby sme trpeli. Až keď si vytrpíme dosť, možno si zaslúžime šťastie po smrti. Myšlienka božstva v mužskej podobe tu v Severnej Amerike neexistuje – alebo aspoň neexistovala predtým, než prišiel biely muž. V pôvodných jazykoch Severnej Ameriky sme tu z iného dôvodu. Boli sme vložení do tejto záhrady, záhrady potešenia, záhrady radosti. Z jediného dôvodu: smiať sa a smiať sa a smiať sa. Potešenie je priamo tu a teraz. A tak sa pravdepodobne budem smiať, až kým sa neskončia moje dni. Pretože sa na to jednoducho cítim. Je to také jednoduché.
JŽ: Ukážka z vášho diela The Kiss of the Fur Queen (Bozk kožušinovej kráľovnej) je súčasťou kanadského čísla časopisu Verzia. Tento román je v mnohých ohľadoch skutočne výnimočný. Váš spôsob rozprávania vytvoril rovnováhu medzi nesmierne krehkým príbehom a historickou pravdou, ktorú v ňom predkladáte. Je úžasné, čo sa vám podarilo – ako ste túto rovnováhu našli? Spomínali ste humor, je teda humor naozaj tým kľúčovým aspektom?
TH: Áno. Pre kultúru Kríjov určite. V románe je prítomný neustále, navzdory všetkým udalostiam, ktoré sú v ňom vykreslené – od opustenia domova, ktorý bol prekrásnym, no zároveň drsným miestom na život, až po pobyt v škole. V rezidenčnej škole deti zažívali ťažké časy, prešli totálnou transformáciou, nielen fyzickou, ale aj v spôsobe myslenia.
JŽ: Ako sa vám podarilo prepojiť humor, rozprávačstvo a všetky dôležité prvky, ktoré tvoria tento úžasný román? Ako ste to celé zvládli?
TH: Veľkú zásluhu na tom majú moji rodičia. Mal som neobyčajných rodičov. Vždy hovorievam publiku po celom svete, že mali také manželstvo, o akom v Hollywoode môžu len snívať. Takže som sa narodil do prostredia prekypujúceho citom. Naučili ma smiať sa, pestovať zmysel pre humor, naučili ma pozerať sa na život ako na pozitívnu skúsenosť. Boli láskaví a veľmi nás ľúbili. Som dieťaťom veľkej lásky, a tak nech sa mi v neskoršom živote prihodilo čokoľvek, nikdy nezabúdam na jedno: som tu na to, aby som si život užíval. Som tu, aby som sa smial. A ja mám vlastne radosť už len z toho, že žijem, že som sám sebou. Túto lásku zdieľam všade, kam prídem, rozosmievam ľudí. Rozplačem ich od šťastia, áno, celkom určite; ide o tú chvíľu, keď sa vám telo natriasa od smiechu. Je to ústredný bod môjho bytia, mojej existencie – a to ma nesie ďalej. Navždy.
Tomson Highway
Tomson Highway
(1951) je svetoznámy dramatik, spisovateľ, klavirista a skladateľ z národa Kríov. Narodil sa v odľahlej severnej Manitobe a jeho tvorba, ktorá majstrovsky prepája domorodú mytológiu s prvkami západnej drámy a humoru, zásadne zmenila vnímanie kultúry pôvodných obyvateľov v kanadskej literatúre a divadle.
Profesionálnu dráhu začal ako sociálny pracovník a neskôr pôsobil ako umelecký riaditeľ divadla Native Earth Performing Arts v Toronte, ktoré sa pod jeho vedením stalo kľúčovým priestorom pre hlasy domorodých umelcov a umelkýň. Medzinárodné uznanie mu priniesli najmä tragikomické divadelné hry The Rez Sisters (Sestry z rezervácie, 1986) a Dry Lips Oughta Move to Kapuskasing (Suché Pery by sa mal pratať do Kapuskasingu, 1989), v ktorých s nadhľadom skúma život v rezervácii. Za svoje diela získal prestížnu cenu Dora Mavor Moore a bol opakovane nominovaný na Cenu generálneho guvernéra.
Okrem drámy sa preslávil aj kritikou oceňovaným románom Kiss of the Fur Queen (Bozk kožušinovej kráľovnej, 1998). Spracoval v ňom tému traumatickej skúsenosti z rezidenčných škôl, ktorou si sám prešiel. V roku 2021 vydal pamäti pod názvom Permanent Astonishment (Trvalý úžas), ktoré získali literárnu cenu Hilary Weston Writers‘ Trust Prize za literatúru faktu.
Highway je aj talentovaný hudobník a libretista. Napísal prvú operu v kríjskom jazyku s názvom Pimooteewin (Putovanie, 2008) a vo svojich predstaveniach často sprevádza hercov na klavíri, pričom v hudbe spája klasické motívy s džezom. Jeho tvorba je oslavou sily jazyka a nezdolnosti ľudského ducha tvárou v tvár historickému útlaku.
Je držiteľom Radu Kanady (Order of Canada) a viac ako desiatich čestných doktorátov. V roku 2022 získal Cenu generálneho guvernéra za celoživotné dielo v oblasti scénického umenia. Je jednou z najinšpiratívnejších postáv súčasnej kanadskej kultúry, ktorá vyzdvihuje krásu a radosť v domorodej identite.
Lucia Grauzľová
Lucia Grauzľová
(1976) pôsobí na Katedre anglistiky a amerikanistiky Filozofickej fakulty UK, kde prednáša britskú romantickú a viktoriánsku literatúru, dejiny kanadskej literatúry, černošskú literatúru Kanady, literatúru pôvodného obyvateľstva Severnej Ameriky a akademické písanie. Vo výskume sa venuje hlavne súčasnej kanadskej literatúre a literárnej recepcii. Momentálne pracuje na monografii o recepcii Margaret Atwood v slovenskom kontexte. Je členkou Stredoeurópskej asociácie kanadských štúdií, v ktorej roky zastupovala Slovensko a ktorá jej v roku 2018 udelila čestné uznanie za rozvoj kanadských štúdií v regióne.
Jana Žiláková
Jana Žiláková
(1985) pochádza z Prešova. Vyštudovala učiteľstvo anglického jazyka na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity, kde taktiež absolvovala doktorandské štúdium v odbore Anglický jazyk a anglofónne kultúry so zameraním dizertačnej práce na literatúru a kultúru pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky a austrálskych Aborigénov. Svoje poznatky využila pri výučbe odborných predmetov so zameraním na anglofónne literatúry a kultúry na Inštitúte anglistiky a amerikanistiky. Aktuálne pôsobí na Inštitúte prekladateľstva a tlmočníctva Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, kde sa venuje výučbe odborných predmetov so zameraním na anglofónne literatúry a kultúry, odborný preklad a najnovšie aj umelecký preklad.