KonVerzácia s Jánom Štrasserom: Na prekladaní sa chcem aj zabávať

pýtala sa Gabriela Magová Keď v roku 2015 vyšla v Kalligrame kniha rozhovorov s prekladateľmi Deväť životov, Ján Štrasser zo žartu zaprotestoval, že nie je medzi respondentmi. Odpovedala som mu, že je príliš mladý, ale do ďalšej knihy sa určite dostane. Vo februári 2026 oslávil osemdesiatku, a hoci vidina pokračovania knihy rozhovorov je zatiaľ dosť vzdialená (a pri príležitosti jubilea absolvoval iste desiatky interview), predsa som ho oslovila, či by sa so mnou nepozhováral pre Verziu o preklade – a on súhlasil. S prekladateľom a básnikom, prvým čestným členom združenia DoSlov Jánom Štrasserom sme sa rozprávali v marci v bratislavskom Artfore. Z akého prostredia pochádzaš? Ovplyvnilo tvoje rodinné zázemie tvoje neskoršie životné, profesionálne zameranie? Môj otec bol klasický úradník, ekonóm, pracoval na vedúcej funkcii v magnezitkách v Košiciach, v Lovinobani a opäť v Košiciach. Som povojnové dieťa starších rodičov, aj preto som jedináčik. Jedináčik, ako hovorieval môj kamarát Peter Pišťanek, nemá rád nedele, lebo sa nemá s kým hrať, a naučí sa čítať ako päťročný. To bol aj môj prípad. Vyrastal som vo fabrickej kolónii lovinobanskej magnezitky, bola tam veľká závodná knižnica, a ak to trošku preženiem, za desať rokov bývania v Lovinobani som ju hádam celú…

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov.Pridajte sa k predplatiteľom Ak už naše predplatné mátePrihláste sa

Ján Štrasser

Ján Štrasser

(1946) je slovenský básnik, esejista, textár, dramaturg a prekladateľ. Na Filozofickej fakulte UK v Bratislave absolvoval štúdium ruského a slovenského jazyka a literatúry. V rokoch 1969 – 1970 bol redaktorom časopisu Mladá tvorba, neskôr divadelným dramaturgom Poetickej scény (1972 – 1977), Vojenského umeleckého súboru a Štúdia S (1977 – 1987). V roku 1987 sa stal zástupcom šéfredaktora literárneho mesačníka Slovenské pohľady a začiatkom roku 1990 ich šéfredaktorom. Od roku 1997 do 2004 bol zástupcom šéfredaktora týždenníka Domino fórum. Od 2005 je v slobodnom povolaní. Publikuje od polovice šesťdesiatych rokov. Vyšlo mu viac než desať básnických zbierok (naposledy Čo už, 2026). Prekladá ruskú klasickú a súčasnú literatúru (A. S. Puškin, I. Babeľ, V. Sorokin, M. Šiškin, Ľ. Ulická a i.), v spolupráci s Petrom Zajacom nemeckú literatúru (B. Brecht, K. Kraus, G. Benn a i.). Tvorí a prebásňuje piesňové texty pre divadelné inscenácie (libretá opier, texty piesní v pôvodných a zahraničných muzikáloch). Venoval sa aj literárnej kritike a publicistike. Pripravuje knižné rozhovory s osobnosťami slovenskej kultúry. Za celoživotné dielo v oblasti slovenského umeleckého prekladu získal v júni 2026 Cenu Blahoslava Hečka.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov.Pridajte sa k predplatiteľom Ak už naše predplatné mátePrihláste sa

Gabriela Magová

Foto: Archív autorky

Gabriela Magová

vyštudovala slovenčinu a angličtinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, pracovala v Ústave svetovej literatúry SAV. Prekladá prózu a poéziu z maďarčiny. Knižne jej vyšli preklady románov Györgya Dragomána (Biely kráľ, Hranica), Sándora Máraiho (Vzbúrenci, Hlas, Posila), Lászlóa Krasznahorkaiho (Melanchólia vzdoru) a Antala Szerba (Cesta za mesačnej noci), zbierky básní Krisztiny Tóth a monografie Endreho Bojtára Vysnívali sme si vlasť a národ. Je spoluzostavovateľkou kníh Tvorivosť literárnej recepcie (2008, s J. Görözdi) a Deväť životov: Rozhovory o preklade a literárnom živote (2015, s R. Passiom). V rokoch 2016 až 2018 bola šéfredaktorkou Revue svetovej literatúry. V súčasnosti pracuje ako redaktorka v Slovenskom rozhlase a je šéfredaktorka časopisu Verzia.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov.Pridajte sa k predplatiteľom Ak už naše predplatné mátePrihláste sa